Katarína Aulitisová – Taťjana Lehenová:
O deviatich mesiačikoch

Počas celého vývoja slovenského profesionálneho divadelného umenia malo divadlo určené deťom a mládeži viaceré špecifiká a nie vždy adekvátnu pozornosť zvnútra (od umeleckého vedenia súborov) aj zvonku (od kritikov a teatrológov). Veľakrát nachádzame inscenácie, z ktorých je jasné, že tvorcovia a tvorkyne sa držali hesla „to je iba pre deti“. (Toto tvrdenie platí predovšetkým v oblasti činoherných divadiel.) Množstvo inscenácií určených pre detského diváka postupne narástlo po roku 1989, keď začali vznikať malé súkromné divadlá, ktoré mohli na objednávku hrať takmer v akýchkoľvek priestoroch. Tento jav však nevylepšil pomer medzi kvantitou a kvalitou, skôr naopak.

V oblasti činohernej i bábkarskej tvorby pre deti však existujú inscenácie, ktoré môžeme aj s odstupom času označiť ako novátorské či dokonca prelomové. Z obdobia po roku 1989 do tejto skupiny určite patrí inscenácia nezávislého Divadla PIKI z Pezinka O deviatich mesiačikoch. Vznikla v roku 1993 a aj po štvrťstoročí možno vysoko hodnotiť jej dramaturgickú progresívnosť a umeleckú kvalitu všetkých jej zložiek.

Divadlo PIKI

Divadlo PIKI vzniklo v roku 1990 ako jedno z prvých súkromných divadiel na Slovensku. Založili ho manželia Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor, absolventi Bábkarskej katedry na DAMU v Prahe. Jeho názov interpretujú aj ako skratku spojenia Podozrivo Ideálna Kočovná Iniciatíva. Piliermi ich poetiky sú dramaturgia bez infantility, mnohoraké skúsenosti s klaunstvom a pantomímou, invencia, dynamika a vysoko profesionálne bábkarské zručnosti. Katarína Aulitisová ako inšpiračný zdroj uvádza aj jej dvojročné pôsobenie v Divadle DRAK v Hradci Králové pod vedením Josefa Kroftu a Jiřího Vyšohlída. Ľubomír Piktor zase jeho účasť vo viacerých umeleckých projektoch klauna, režiséra a pedagóga Ctibora Turbu. Prvá inscenácia Divadla PIKI čerpala zo známej, priam tradičnej predlohy Ľudmily Podjavorinskej Čin-Čin (3. 10. 1990). Druhá – Pipi (20. 9. 1991) vznikla podľa knihy Astrid Lindgrenovej. Väčšina ich tvorby bola dramaturgicky mimoriadne odvážna a objavná. Spomeňme inscenácie O deviatich mesiačikoch (13. 6. 1993) o prenatálnom vývoji človeka, Madam deklarácia (18. 10. 1996) o charte práv dieťaťa, Paskudárium (23. 10. 1998) podľa jedinečnej a netradičnej knihy pre deti Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov od Dušana Taragela, Pes (prí)tulák (14. 10. 2012) podľa knihy francúzskeho spisovateľa Daniela Pennaca Pes Tutulák či Babička z vajíčka (23. 12. 2015) podľa predlohy Ivy Procházkovej Eliáš a babička z vajíčka.

V čase, keď slovenské profesionálne divadlo oslavovalo storočnicu, súkromné divadielko PIKI tridsiate výročie založenia. To je z umeleckého, ale aj z manažérskeho a podnikateľského hľadiska na Slovensku ojedinelý výkon.

Od predlohy k dramatickému textu

O deviatich mesiačikoch má medzi inscenáciami pre deti v slovenskom divadle výsostné postavenie už len pre výber a spracovanie témy. Venuje sa problematike počatia a prenatálneho vývoja dieťaťa. Dobové články jednohlasne hovorili o prelamovaní tabu. Hoci sa o štvrťstoročie neskôr, aj pod vplyvom množstva literatúry či filmov pre deti s touto tematikou, nemusí téma javiť ako problémová, na začiatku 90. rokov u mnohých vzbudzovala ostych.

Inscenácia mala premiéru v júni 1993. V tej sezóne slovenské divadlá pre deti uviedli napríklad Matkin chlieb Jána Romanovského či dramatizáciu rozprávky Vincenta Šikulu O múdrom Kokoškovi v nitrianskom Bábkovom divadle^[1], dramatizáciu Andersenovej rozprávky Slávik v Bábkovom divadle v Košiciach, rozprávku Prsteň a ruža v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. V Divadle Jonáša Záborského v Prešove naštudovali ponášku na Andersena Láska na hrášku alebo Ako sa hľadala naozajstná princezná, v Divadle Slovenského národného povstania Martin^[2] Soľ nad zlato a Štátne divadlo v Košiciach ponúklo detským divákom Snehulienku. Hoci v bábkových divadlách nájdeme aj niekoľko objavnejších titulov, je z vtedajších súpisov tvorby pre deti O deviatich mesiačikoch otvorenosťou spracovania citlivej témy najvýraznejší.

V dobovom rozhovore^[3] sa Katarína Aulitisová vyjadrila, že už dlhšie uvažovali, ako spracovať tému počatia dieťaťa, keď dostali odporúčanie na knihu Taťjany Lehenovej Je Miška myška? Poetka sa do dejín slovenskej literatúry zapísala nie početnou, no v zobrazovaní ženskej sexuality a vnášaním rodovo orientovaných motívov novátorskou poéziou. Ako bola odvážna jej lyrika, ktorá pracovala so sexuálnymi motívmi, tak odvážna bola aj jej tvorba pre deti. Príbeh písala už v rokoch 1986 a 1987, knižne ho vydala v roku 1991. Má dve časti Ako vzniká rodina a Nech žije naša rodina! Katarína Aulitisová dramatizovala prvú časť knihy, ktorá sa zaoberá obdobím do narodenia hlavnej hrdinky Mišky. Adaptácia má podtitul „divadelná hra pre jednu herečku a bábky“ a veľmi originálny názov.^[4] O deviatich mesiačikoch sa pohráva s titulom tradičnej rozprávky, no zároveň odkazuje na dĺžku tehotenstva.

Pred samotný Lehenovej príbeh zaradila autorka hry prehľad rozprávok, kde sa vyskytuje zrod dieťaťa. Spomína Palculienku, ktorá sa narodila zo semienka, Pinocchia, ktorého si z polienka vyreže starý Gepeetto, či Janka Hraška zrodeného medzi našúpaným hrachom. Potom už napätie okolo témy graduje: „Takto sa teda rodia rozprávkové detičky. Ale viete, ako ste prišli na svet vy? Pretože mnohí ockovia a mamičky to tak presne nevedia. Vo Francúzsku, napríklad, rodičia tvrdia deťom, že prišli na svet z kapusty. Indiánski rodičia zase hovoria, že z tekvice. V Anglicku sa vraj bábätká predávajú v špeciálnych obchodoch. Sú vystavené na pultoch v krásnych škatuliach, zabalených v celofáne a previazaných pestrofarebnými mašľami. A u nás – na Slovensku, vraj nosia deti vtáky. Dievčatká vrany a chlapcov bociany. Ale ja viem, že vy všetci veľmi dobre viete, že každý, každučký človek prišiel na svet tak, že sa narodil. Nikto z hliny nenarástol, nikoho z dreva nevystrúhali, ani z kameňa nevykresali.“^[5] Následne prichádza kľúčová časť textu. Spôsob, akým pravdivo, ale mimoriadne kultivovane a primerane veku adresáta opisuje Aulitisová moment zrodenia ľudského života: „Jedného dňa som aj ja zistila, že mám v brušku dieťatko. Ako sa tam dostalo? Bolo to podobne, ako v rozprávke pána Andersena. Všetko sa začalo semienkom. Lenže nezasadila som ho ja do kvetináča, ale ocko do môjho bruška. Neveríte? Tak vám to ukážem. Stalo sa to v mesiaci júli, keď poslal ocko do môjho bruška špeciálnym kanálikom, takým, o ktorom vedia len ockovia, asi miliardu semienok. Ale iba jedno jediné z nich sa uchytilo a začalo mi v brušku rásť.“^[6]

Napospol všetkých, ktorí o inscenácii písali, zaujalo slovné spojenie „špeciálny kanálik“. Jeho autorkou je Lehenová, ktorá ho uvádza hneď na prvej strane príbehu. V inscenačnom spracovaní potom Aulitisová použila bublifuk a semienka boli zobrazené ako mydlové bubliny. Hra ďalej hovorí o návšteve gynekológa, výbere mena pre dieťa, ceste autobusom, počas ktorej tehotnú ženu nik nepustí sadnúť, i o prechladnutí, ktoré sa v tehotenstve nemôže liečiť liekmi, a chutiach na rôzne jedlá. Hra je rámcovaná motívom divadla v divadle. V úvode sa dozvedáme, že hlavná postava je herečka – klaunka. Miške sa ani v čase jej termínu najprv nechce na svet, no rozhodne sa narodiť preto, aby mohla hrať deťom divadlo ako jej mama.

Aulitisová pripravila text pre sólovú inscenáciu. Okrem nej – Matky, v nej vystupuje ešte bábka Mišky, ktorú animuje. Oproti Lehenovej predlohe eliminovala postavu otca. Síce ho Matka a Miška spomínajú, dokonca ho nakreslia, ale ako dramatická a javisková postava tu otec nevystupuje.

Recenzent inscenácie Vladimír Predmerský hodnotil dramatizáciu veľmi pozitívne: „Predloha jej umožnila vytvoriť dramatickú stavbu príbehu, ktorá je už ale poznačená jedinečným autorsko-hereckým videním K. Aulitisovej. Tvorivo zužitkovala vlastné skúsenosti ženy –matky obohatené o vnútornú inšpiráciu svetoznámymi fotografiami lekára Lennarta Nilssona, ako ich poznáme z knihy Čakáme dieťatko. (...) Je dôležité, že neupadla do sladkej sentimentality matky, či nebezpečnej didaktickosti. Na životnú udalosť ženy i jej budúceho dieťaťa sa díva s komediálnym nadhľadom. Ten jej umožňuje hovoriť a ukazovať skutočnosť s omnoho väčšou otvorenosťou, ako je to u Lehenovej.“^[7]

Kvalitu hry Kataríny Aulitisovej dokazuje aj fakt, že ju neskôr naštudovali divadlá v Čechách, Poľsku, Belgicku, Francúzsku a Slovinsku.

Mimoriadne kvalitná inscenácia

Inscenácia je sólovým výstupom Kataríny Aulitisovej pod režijným vedením Ľubomíra Piktora. Tak ako všetky inscenácie divadla, aj táto je ich spoločným dielom.Na javisko prichádza klaunka v rozťahaných neforemných šatách. V Aulitisovej spracovaní je hlavná hrdinka herečka, ktorá je tehotná. „Takto, s veľkým trúbením do lievika a búchaním na akýsi pomaľovaný kufor na klobúky, prichádza na scénu ako do cirkusovej arény, ktorú skromne tvorí stolička, pomaľovaný stolík a stojatý vešiak.“^[8] „Odloží klobúk, kabát, klaunovský nos aj kufor – bubon a ukáže sa, že to, čo vyzeralo ako nemotorný bruchatý klaun, je tehotná mamička.“^[9]

Aulitisová potom rozohrá nápadité a precízne bábkové divadlo. Ona hrá Herečku – budúcu matku a animuje štyri podoby bábky malej Mišky. Keďže dej zachytáva vývoj počas celého tehotenstva, zväčšuje sa aj látkový manekýn predstavujúci dieťa. Priestorom na bábkové výstupy je otvorený kufor na klobúky, v ktorom má dieťa malú izbičku s nábytkom i zrkadielkom na stene a jej súčasťou je aj kohútik, cez ktorý prijíma živiny. K dispozícii má aj malú metličku, ktorou si v izbe poupratuje. Tvorcovia výtvarne a animátorsky nápadito vyriešili všetky situácie z príbehu – dieťa pláva v plodovej vode znázornenej plexisklom, počas lekárskej kontroly sa v kufri zjaví biela rukavica a snaží sa nahmatať bábätko, po zjedení zmrzliny sa dieťa zmení na snehuliaka...

Práca s rekvizitami je nápaditá a vskutku bábkarská. Súčasti scény sú premyslene využité. Napríklad z vešiaka sa prehodením kabáta naň stáva fajčiaci ujko, ktorý svojím neohľaduplným správaním ohrozuje tehotnú ženu.

Scénografický koncept navrhli Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor, rekvizity vyrobil Igor Kožený a autorom ich výtvarnej podoby je František Lipták. Okrem vynaliezavej dramaturgie i výtvarnej stránky je pilierom inscenácie herecká osobnosť Kataríny Aulitisovej. Vládne jej nielen preto, že je na javisku sama, ale predovšetkým pre svoj typický dynamický prejav a preto, že infantilita je jej cudzia.

Dva začiatky

Premiéra sa uskutočnila 13. júna 1993 a bezprostredne po nej nasledovalo predstavenie na festivale inscenácií pre najmenšie deti Mateřinka v Liberci. V katalógu, ktorý vydali pri príležitosti 20. výročia festivalu, jeho autori uvádzajú, že „zapůsobila na MATEŘINCE 'doslova jako zjevení' a byla po zásluze nejvíc aplaudovaná.“^[10] Katarína Aulitisová získala aj cenu za herecký výkon. Po ďalších reprízach na Slovensku sa v ohlasoch v dennej tlači písalo o inscenácii len v superlatívoch. Svoje miesto si našla dokonca aj v programe medzinárodného seminára Učiteľ a sexuálna výchova, ktorý sa konal v Nitre v roku 1996. V jednom z rozhovorov Aulitisová opísala, aké majú ohlasy od divákov a diváčok: „Najlepšie predstavenie vnímajú deti a to tie, ktorým je určené. Teda vyššie triedy MŠ a 1. stupeň ZŠ. (...) Hneď za nimi nasledujú pedagógovia, ktorým táto hra pomáha a zároveň uľahčuje prácu. A najhoršie prijímajú inscenáciu rodičia. Niekedy veľmi mladí. Stalo sa mi napríklad viackrát, že mamičky na predstavení hlučne reagovali nevhodnými poznámkami, dokonca boli pohoršené. Samozrejme, nie je to pravidlo, ale najhoršie sa hráva na nedeľňajších predstaveniach, kde sú práve rodičia s deťmi.“^[11]

Napriek neutíchajúcemu diváckemu záujmu, museli uvádzanie inscenácie po troch rokoch ukončiť. Ani napriek enormnej snahe sa nepodarilo nájsť kompromis a autorskoprávnu dohodu medzi autorkou predlohy Taťjanou Lehenovou a autorkou dramatizácie Katarínou Aulitisovou. Inscenácia dosiahla 212 repríz a na desaťročie zmĺkla.

Neskôr sa však podarilo dospieť k dohode a od 23. júna 2006 uvádzajú inscenáciu opäť, pričom ohlasy sú stále rovnako pozitívne. Okamžite po obnovení účinkovali na slovenských festivaloch Stretnutie Setkání Spotkanie Talalkozas 2008 v Nitre a Bábková Žilina 2009, neskôr aj na najväčšom slovenskom hudobnom festivale Pohoda 2011. Množstvo ocenení získali na zahraničných festivaloch, napríklad PIF v Chorvátskom Záhrebe, festival Letný bábkový prístav v Maribore v Slovinsku či na ruskom festivale neštátnych bábkových divadiel Moskovské prázdniny.

V čase premiéry bola Katarína Aulitisová v pokročilom štádiu tehotenstva. V prvých reprízach účinkovala tehotná, neskôr ako matka a dvojnásobná matka. Inscenácia teda bola v tesnom spojení s jej reálnym životom.

Po jej obnovení uvádzali inscenáciu desať až tridsaťkrát za sezónu. (Pre porovnanie, v sezóne 1995/1996 ju zahrali stodvadsaťkrát.) Aj počas sporadických repríz si však zachovala vysokú kvalitu a dokazovala svoju nadčasovosť. Bola podmanivá aj v dobe, keď už internet umožňoval dozvedieť sa o počatí a tehotenstve čokoľvek.

Mgr. art. Lenka Dzadíková, ArtD.

1. Dnes Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre.

2. Dnes Slovenské komorné divadlo Martin.

3. SUBALLYOVÁ, Ľubica. Hovoriť o živote pred narodením je úžasné. In Smena, 11. 1. 1994, roč. 47, č. 7, s. 8.

4. I ďalšie inscenácie divadla majú invenčné názvy. Ich autorom je Ľubomír Piktor. Či už to bola hra o neposlušných deťoch Paskudárium, RozKrávka – slovná hračka, ktorá zdôrazňuje, že hlavnými hrdinami príbehu sú teliatka – kravky, alebo Pes (prí)tulák. Posledná menovaná dramatizácia vznikla na základe knihy Daniela Pennaca, ktorá vtedy ešte nebola preložená do slovenčiny. Český preklad sa volal Pes Paličák a neskorší slovenský preklad Beáty Panákovej nesie názov Pes Tutulák.

5. AULITISOVÁ, Katarína. O deviatich mesiačikoch, s. 2. Strojopis, bez vročenia, nevydané tlačou, uložené v knižnici Divadelného ústavu Bratislava.

6. LEHENOVÁ, Taťjana – AULITISOVÁ, Katarína. O deviatich mesiačikoch, s. 4. Elektronický dokument, bez vročenia, osobný archív Kataríny Aulitisovej.
   V pôvodnom texte z roku 1993 je zachytené znenie „zvláštna cestička“. No podľa recenzie je zrejmé, že už od začiatku herečka používala spojenie „špeciálny kanálik“.

7. PREDMERSKÝ, Vladimír. Viete, ako ste prišli na svet? In Javisko, 1993, roč. 25, č. 9, s. 7.
   Kniha Čakáme dieťatko vyšla v slovenskom preklade v roku 1987. Slovom aj obrazom zachytáva prenatálny vývoj dieťaťa a vo svojej dobe bola veľmi populárna.

8. Tamže, s. 7.

9. LEHENOVÁ, Taťjana – AULITISOVÁ, Katarína. O deviatich mesiačikoch, s. 2. Elektronický dokument, bez vročenia, osobný archív Kataríny Aulitisovej.

10. VAŠÍČEK, Pavel a kol. Mateřinka : dvacet ročníků festivalu profesionálních loutkových divadel s inscenacemi pro najmenší děti. Liberec : Naivní divadlo, 2009. ISBN 978-80-87100-07-3, s. 40.

11. POLIAK, Jožo. Divadielko PIKI je v kurze. In Smer dnes, 11. 5. 1996, roč. 7, č. 109, s. 8.