Daniel Hevier – Ján Uličiansky:
Krajina Zázračno

1985
Bábkové divadlo v Košiciach

Cesta profesionálneho bábkového divadla sa od svojho vzniku kľukatila. Raz bolo bábkové divadlo objavné, plné elánu a chuti do práce. Inokedy stagnovalo, nemalo dostatok podnetov ani ľudí, ktorí by prinášali nové myšlienky. V osemdesiatych rokoch bábkové divadlá stagnovali a rozpadali sa dovtedy úspešné tvorivé tímy.[1] Zrazu nemal kto profilovať jednotlivé divadlá. Kritickú stagnáciu signalizovali aj bábkarské festivaly a prehliadky, kde sa ukázala absencia umeleckých osobností, ktoré by vedeli usmerniť prácu kolektívu.[2] Výnimkou tohto obdobia bolo Bábkové divadlo Košice, ktoré sa v osemdesiatych rokoch stalo úspešným bábkovým divadlom vďaka dobrej konštelácii umeleckých pracovníkov, ktorí vytvorili zaujímavé a oceňované inscenácie. Od roku 1983 sa v tomto divadle stretli začínajúci dramaturg a režisér Ján Uličiansky, výtvarník Peter Čisárik a hudobný skladateľ Norbert Bodnár. Spolu postupne formovali košický súbor, pričom ich snaha neostala nepovšimnutá. Ich spoločné umelecké nastavenia prinieslo niekoľko výrazných inscenácií, ako napríklad Krajina Zázračno (1985), Šťastný princ (1986) či Zlatý vábnik (1987).

Ján Uličiansky pôsobil v divadle ako režisér, dramaturg a dramatik. Jeho réžie nezaznamenali veľký úspech, avšak ako dramaturg a dramatik bol pre divadlo veľkým prínosom. Z pozície dramaturga prinášal pôvodnú tvorbu slovenských autorov (Jozef Czambel: Janko Pipora) a uvádzal diela svetových autorov (James Barrie: Peter Pan). A sám sa v týchto rokoch stal najproduktívnejším a najkvalitnejším autorom bábkových hier.[3] „Zdramatizoval viacero ľudových rozprávok, pričom okrem zachovania rozprávkových princípov pristupoval k spracovaniu tvorivo, používajúc postupy klasického modelu drámy – detailnejšia charakterizácia postáv, psychologická motivácia konania, konkretizácia situácií, pointovanie príbehov, logické, kauzálne radenie situácií, gradácia.“[4] Jeho literárne diela, dramatizácie, rozhlasové a bábkové hry boli plné metafor, poetickosti a zároveň kompozične a logicky prepracované. Paradoxom je, že sa jeho hry uvádzali v ostatných divadlách len minimálne. Mohlo to byť spôsobené aj tým, že sú všetky jeho hry postavené na slove, a tiež tým, že sám autor na seba dostatočne neupozornil iných režisérov. V každom prípade za svoju tvorbu pre deti získal nejedno ocenenie.

V roku 1985 pripravil Ján Uličiansky pre košické bábkové divadlo inscenáciu Krajina Zázračno, komponovanú z básní Daniela Heviera, konkrétne zo štyroch básnických zbierok – Nevyplazuj jazyk na leva (1982), Krajina Zázračno (1983), Kam chodia na zimu zmrzlinári (1984), Trinásť pochodujúcich čajníkov (1984). Uličiansky našiel v Hevierovi spriaznenú dušu, keďže Hevierove básne sú plné metafor, symboliky a obrazného videnia detského sveta. Dávajú priestor detskej fantázii a rôznym možnostiam interpretácie. Ján Uličiansky poskladal z jeho básní snový príbeh, ktorý prepojil postavou malej Lucinky. Tá vedie rozhovor s básnikom (nahovoril ho autor hudby Norbert Bodnár) a sníva svoj sen, pričom ju v snovom svete sprevádza Pán Šaško Červený. Témou inscenácie je možnosť pokojne snívať a v sne zažiť nečakané. A tiež je to návod na to, ako sa prestať báť tmy. Dej plynie skrz ročné obdobia, preto je rozdelený do štyroch častí. Každá časť predstavuje iné obdobie, ktoré je tvorené rýchlymi, niekedy nepatrnými, inokedy väčšími zmenami scény. Tieto zmeny vytvárajú zhmotnené básnické obrazy, ktorým dominuje silueta hlavy. Hlava je popisným i symbolickým prvkom. Zastupuje hlavu básnika, ktorá je plná nápadov. Pôvodný dramatický text sa miestami líšil od samotnej realizácie, čo je prirodzené pri prenose väčšiny dramatických textov na javisko. V tomto prípade išlo nielen o náročnosť básnického slova, ale aj o jeho herecké uchopenie a inscenačný tvar. Scénograf „Peter Čisárik prevtelil Hevierovu básnickú obrazotvornosť do mnohovýznamovej surrealistickej scény. Jeho scénické riešenie sa v slovenskej bábkarskej scénografii stalo originálnou a ojedinelou realizáciou básnického slova do výtvarného metaforického tvaru.“[5] V roku 1986 získal Peter Čisárik na festivale Bábkarská Bystrica za túto (v tom čase revolučnú) scénografiu cenu. Zloženie hereckého súboru nebolo v tom čase optimálne a nebolo pripravené na takýto typ inscenácie. Niektorým hercom robil problém verš, cez ktorý mali poeticky a významovo interpretovať postavy.[6] Najviac oceňovaný na tejto inscenácii bol dramaturgický prístup Jána Uličianskeho k javiskovej transformácii poézie Daniela Heviera. No zároveň to bol z jeho strany aj pozoruhodný režijný vklad k súčasnému poňatiu bábkového divadla. Bábky a predmety neboli animované v klasickom duchu ‒ režisér vychádzal z ich kinetických daností i statickej krásy a volil minimálny pohyb.[7] Možno by sa dalo povedať, že to bola skôr činoherná inscenácia s prvkami bábkovej hry.

Dobových písomných názorov na inscenáciu je málo, zachovala sa len jedna recenzia, jedno interné hodnotenie a úvodné slovo v diskusii na piatom ročníku festivalu Bábkarská Bystrica. Cez dobové fotografie sa dá poskladať mozaika, ktorá ilustruje výtvarnosť inscenácie. Avšak existuje aj videozáznam (nekvalitný, zrnitý, s vypadávajúcim zvukom), ktorý vznikol v rámci celoslovenskej prehliadky divadelnej tvorby pre deti Divadlo deťom v roku 1987.[8] Recenzent Ľubomír Šárik vyčítal tvorcom, že ostali na polceste a nedotiahli to, čo si pravdepodobne predsavzali na začiatku skúšobného procesu. Avšak ocenil vznik tohto scénického leporela, ktoré aj s režisérom „pozýva diváka zalietať si na krídlach detských snov a predstáv“.[9] Vyzdvihol, ako režisér vtipne využil prvky scény, ktorých premenou dokázal vytvoriť rad kúzelných obrazov, ktoré však v konečnom dôsledku pôsobili staticky. Ocenil tiež Čisárikove kostýmy, ktoré „jednoznačne charakterizovali postavy a jednoduchým náznakom menili svoje určenie“[10] a tiež hudbu Norberta Bodnára, ktorá „vyznela ako scénicky účinná a stala sa spoluvytvárateľkou charakterizácie situácií, odrážala atmosféru nálady a aj v spevnej zložke bola zaujímavá“.[11] Čo však Šárik vyčítal hercom, bol verš a jeho neinterpretácia, čo zvyšovalo dezorientáciu v obraznosti inscenácie. Márii Gálovej, predstaviteľke Lucinky, vyčítal jednostrannosť, a Miloslave Hriadeľovej (Pán Šaško Červený), že verše nezachránila ani kotrmelcami. V predstaviteľke negatívnej postavy Tmy tmúcej Tatiany Kalafusovej videl iba nevýrazné ornamentálne gestá a nepresvedčivý javiskový výraz. Teatrologička Ida Hledíková sa v roku 1986 vo svojom internom hodnotení zhodla s Čisárikom na tom, že sa herci príliš sústredili na akciu a zabudli na krásu slova. Akoby zabudli, že „všetka činnosť má význam len vtedy, keď je pohybový a verbálny prejav v umeleckej rovnováhe“.[12] Tento názor však mení v roku 1987, keď považuje nerecitovanie veršov za režijný zámer a snahu o civilný prejav.[13] Zároveň hovorí o vyspelejších hereckých výkonoch, ktoré ale stále majú svoje rezervy. Čo sa v jej hodnotení nemení, je fakt, že považuje inscenáciu za ojedinelý zjav na profesionálnych javiskách bábkových divadiel pre špecifickosť žánru a vysoko profesionálne stvárnenú tému z autorskej, dramaturgickej, režijnej, výtvarnej a hudobnej stránky. Kvituje súhru režiséra a výtvarníka, ktorá pozdvihuje literárnu predlohu.[14] Z Hledíkovej hodnotenia z roku 1987 sa tiež dozvedáme, že inscenácia bola preobsadená. Miloslava Hriadeľová vymenila postavu Šaška za postavu Lucinky a Pána Šaška Červeného začal hrať nový člen súboru Vladimír Bálint, ktorý prišiel do bábkového divadla z činohry. Ida Hledíková v ňom vidí prínos, keďže je „tvárny, mimoriadne pohyblivý a má cit na animáciu predmetov“.[15]

Vďaka záznamu môžeme pozorovať, že nasnímané predstavenie má pomalý rozbeh a miestami pôsobí veľmi staticky. Akoby sa nič nedialo, aj keď sa mení scéna, alebo sa postavy hýbu po javisku. Živšie výstupy má hlavne Vladimír Bálint, ktorý stvárňuje postavu šaša, ktorá je na začiatku iba maňuškou. S ním prichádza dynamika, pohyb a posun v deji. Lucinka Miloslavy Hriadeľovej je trochu „cukrová“ a skôr detinská ako detská. Tma tmúca Tatiany Kalafusovej pôsobí staticky a rozpačito. Jej spevné party a prednes sú zo všetkých najslabšie. Pán Šaško Čierny Kláry Gregovej je akousi anonymnou neviditeľnou postavou ‒ rekvizitárom a animátorom. Gregorovej tajomná nenápadná prítomnosť pôsobí ako protiváha k Červenému Šaškovi. Scénografické prvky vystupujú z čierneho pozadia – rám dverí, modrá šikmá plocha, rám kocky, obrys básnikovej hlavy a strom. Celok spolu s maňuškovými bábkami a zástupnými predmetmi vytvára prostredie detskej izby, kde sa dá všetkým hýbať. Každý predmet, prvok sa môže posúvať, premiestňovať, vyklápať, otvárať. Scéna je ukážkou variabilnosti a hravosti. Dianie na javisku podčiarkuje rôznorodá hudba, ktorá dokresľuje postavy, napríklad pána Šaška Červeného sprevádzajú fanfáry a Tmu tmúcu zase gitarovo-klávesové aranžmány. Uličiansky napísal text cyklicky, takže čím sa dej začína, tým sa aj končí. Večer odchádza Lucinka spať, pred spaním si prečíta knižku. Keď zaspí vo svojej postieľke, začnú sa jej snívať čudesné sny. Keď sa noc končí, vracia sa naspäť do svojej postieľky. Tak ako sa končí deň a začína sa nočné dobrodružstvo, tak sa na konci príbehu končí noc, aby sa začalo dobrodružstvo nového dňa. Inscenácia má svoje čaro aj napriek nedostatkom, pretože ponúka básne v obrazoch, ktoré by sme si pri bežnom čítaní možno takto neinterpretovali.

Ján Uličiansky spolu s Petrom Čisárikom a Norbertom Bodnárom dokázali pretaviť verše Daniela Heviera do vizuálne hravej podoby, a pritom ukázali deťom, ako bojovať so strachom z tmy. Zároveň ponúkli návod na to, ako v divadle pristupovať k básňam, ako ich skúsiť čítať či interpretovať. Ich inscenácia si získala zaslúžené uznanie, posunula totiž vnímanie nedramatických textov a bábkového divadla o krok vpred.

Mgr. art. Zuzana Poliščák Šnircová

  1. PANOVOVÁ, Oľga. Profesionálne bábkové divadlo po roku 1970. In MISTRÍK, Miloš et al. Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava: Veda,1999, s. 436.

  2. Tamže, s. 437.

  3. Tamže, s. 438.

  4. Tamže.

  5. PREDMERSKÝ, Vladimír. Putovanie do krajiny dozrievania 1959-1989. In 50 rokov bábkového divadla v Košiciach. Eds. Vladimír Predmerský, Ivan Sogel. Košice : Bábkové divadlo v Košiciach, 2009, s. 21.

  6. Tamže.

  7. PANOVOVÁ, Oľga. Profesionálne bábkové divadlo po roku 1970. In MISTRÍK, Miloš et al. Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava: Veda, 1999, s. 437.

  8. Záznam z predstavenia je nekvalitný. Kamera je statická a predstavenie je snímané z diaľky. Približované sú iba vybrané scény. Hercom nie je dobre rozumieť, čo je spôsobené nekvalitou zvuku, ale pravdepodobne aj samotnými hercami, ktorí prehĺtajú slová a niekedy zle frázujú (počuteľné je to hlavne v spevných častiach) – HEVIER, Daniel. Krajina Zázračno. Divadelný ústav, Bratislava, Dokumentácia – Videoarchív, evidenčné číslo 268, lokačná značka MM219/b.

  9. ŠÁRIK, Ľubomír. Neprekročené hranice sna. In Východoslovenské noviny, 18.12.1985, roč. 34, č. 298, s. 4.

  10. Tamže.

  11. Tamže.

  12. HLEDÍKOVÁ, Ida. Daniel Hevier: Krajina zázračno : scénický výlet do autorovej knižnej tvorby pre deti. Strojopis. Január 1986, s. 2. Archív Divadelného ústavu.

  13. HLEDÍKOVÁ, Ida. Úvodné slovo k diskusnému klubu o tvorbe bábkového divadla Košice na 5. Bábkarskej Bystrici. Strojopis. 1987, s. 2. Archív Divadelného ústavu.

  14. HLEDÍKOVÁ, Ida. Daniel Hevier: Krajina zázračno : scénický výlet do autorovej knižnice tvorby pre deti. Strojopis. Január 1986, s. 2. Archív Divadelného ústavu.

  15. HLEDÍKOVÁ, Ida. Úvodné slovo k diskusnému klubu o tvorbe bábkového divadla Košice na 5. Bábkarskej Bystrici. Strojopis. 1987, s. 2.