Friedrich Dürrenmatt:
Návšteva starej dámy

1965
Štátne divadlo Košice

Obdobie po druhej svetovej vojne bolo pre slovenské divadlo zložitou etapou, ktorú ovplyvňovali ľudské osudy tvorcov, ako aj spoločenská situácia. Zároveň toto obdobie výrazne formovala dramaturgia nielen jednotlivých divadiel, ale aj centrálne riadená dramaturgia, ktorá sa prejavila v dvoch smeroch: „(...) programovo sa uprednostňovala pôvodná dramatika, ktorej ideové vyznenie si vyžiadalo nevyhnutne polohu prístupnej, prehľadnej, jednoduchej zápletky, no najmä jednoznačnej výpovede. (...) Po druhé... sa uplatňoval kľúč percentuálneho zastúpenia pôvodných hier, ruských a sovietskych hier, hier z ľudovodemokratických krajín, hier zo svetovej klasiky a hier tzv. pokrokových autorov západných krajín.“[1] Boli preferované ľahšie žánre, optimisticky ladené. Pri drámach sa uprednostňovali texty, ktoré ideovo išli proti kapitalizmu a ktoré mali pomáhať budovaniu socializmu. Z tohto dôvodu boli dlho mimo záujmu divadelných tvorcov viaceré kvalitné zahraničné texty. V polovici päťdesiatych rokov, keď zanikla divadelná a dramaturgická rada (1953), sa situácia začala pomaly meniť. Do divadiel postupne v päťdesiatych rokoch prichádzali noví mladí dramaturgovia a režiséri, čo logicky vyústilo do hľadania nových textov mimo bežného záberu divadiel. Okrem svetových klasikov pristúpili aj k prekladom súčasných hier Becketta, Ionesca, Frischa, Dürrenmatta, Stoparda, Pirandella, Sartra a ďalších. Divadlá v menších mestách sa čoraz viac profesionalizovali a umelecky rástli. V šesťdesiatych rokoch sa zavŕšila táto premena a aj medzi recenzentmi sa nároky na divadlá vyrovnali bez ohľadu na rozdielnosť podmienok. To ovplyvnilo tvorcov v jednotlivých divadlách: „Do popredia vystúpili originálne poňatia režisérov, objavné dramaturgické čísla, výnimočné herecké kreácie, otázky štýlu a rukopisu.“[2]

V divadlách po celom Slovensku vznikali dramaturgicko-režijné dvojice, ktoré prinášali nové impulzy a určovali smerovanie divadiel. Prichádzali s novými titulmi, novými poetikami a vytvárali žánrovú rozmanitosť. Inak to nebolo ani v Štátnom divadle v Košiciach. „Andrej Chmelko v košickom divadle rozvíjal toto borodáčovské dedičstvo, pričom Oto Katuša a Jozef Palka odlišným generačným pohľadom, ako aj režisérskym prístupom vnášali do košického divadla nové podnety. Margita Mayerová ako dramaturgička rozširovala obzory súboru...“[3] Spolupráca Katušu, Palku a Mayerovej pomohla pozdvihnúť košické divadlo a viacerými úspešnými inscenáciami sa zaradila medzi najlepšie na Slovensku. Pre Ota Katušu, ktorý ukončil štúdium na VŠMU v roku 1955 a v Štátnom divadle v Košiciach pôsobil v rokoch 1956 – 1967, nebolo naštudovanie Návštevy starej dámy prvým stretnutím s týmto typom dramatiky. V roku 1963 inscenoval text Andorra od Maxa Frischa, Dürrenmattovho spolupútnika a krajana. Patrice Pavis v Divadelnom slovníku oboch Švajčiarov radí v rámci členenia absurdnej drámy k predstaviteľom satirickej absurdnosti.[4]

Dej hry sa začína, keď do ospalého mesta, ktoré má svoju najväčšiu slávu už za sebou, prichádza miliardárka Claire Zachanassianová. Tá žiada spravodlivosť a ponúka za ňu veľké peniaze – ako mestu, tak aj každej rodine. Jej ponuka môže mesto vytrhnúť z biedy, no cena je zabitie obchodníka Illa, bývalého milenca Claire, ktorý zaprel otcovstvo ich dieťaťa, a ona skončila ako prostitútka. Obyvatelia mesta sa naoko bránia, no postupne začínajú nakupovať na úver, akoby s peniazmi už rátali a Ill je čoraz viac paranoidný. Claire pritom všetko sleduje zo svojho balkóna. Nakoniec Illa na mestskej rade za prítomnosti novinárov odsúdia na smrť a ubijú s pocitom, že konajú spravodlivosť.

Dürrenmatt v Návšteve starej dámy, ako aj v jeho ďalšej tvorbe kladie existenciálne otázky, skúma vzťahy ľudí medzi sebou a vzťahy človeka a spoločnosti. Jeho inscenovanie je veľmi zradné, o čom sa presvedčili aj na Novej scéne, ktorá túto hru inscenovala v tom istom čase a u kritiky prepadla. Katuša však našiel kľúč, nesnažil sa hru inscenovať príliš vážne a nefilozofoval. „Pochopil, že sila hry je v otrasnom príbehu, ktorému treba všetko na scéne podriadiť.“[5] Vytiahol z textu aj komickú rovinu, čo odľahčilo inscenáciu a zároveň pôsobilo ako kontrastný prvok k pochmúrnej zápletke. Silnou stránkou inscenácie sa stali aj masové scény, ktoré „nielenže majú patričnú živosť a silu, ale dokonca vedel ich vtipne využiť aj pri prestavbách scén (uvítacia scéna s dychovkou)“.[6] Na záver režisér Katuša predviedol ako pointu groteskné panoptikum – defilé „postáv z panoptika s optimistickou pivnou dychovkou“.[7] Takýmto spôsobom sa pokúsil o odľahčenie tejto silnej témy, čo mu bolo vyčítané v niektorých kritikách.

Časté premeny v Dürrenmattovom texte pomohla zvládnuť jednoduchá scéna Jána Hanáka (stôl, stoličky, vyvýšené pódium, rebrík) a kvalitná práca so svetlom. Všetko dotvárala Katušova hravosť so scénografickými prvkami. Prejavilo sa to aj v obraze, v ktorom je Ill so svojou rodinou v aute, ktoré kúpil syn na úver, a spoločne cestujú na schôdzu mestskej rady, na Illov rozsudok smrti. Napriek ťaživej situácii pôsobí scéna hravo – herci majú štyri stoličky, volant, ventilátor, ďalší herci prebiehajú okolo so značkami a vytvárajú ilúziu cesty autom. Veľmi dôležitá bola práca so svetlom, ktorá pomáhala zvládať zmeny miest a dopĺňala scénografické prvky v inscenácii.

Herecky v tejto inscenácii vyčnievala predstaviteľka Claire Naďa Kotršová. Napriek tomu, že jej Stará dáma pôsobila mladistvo (v texte by mala mať Stará dáma niečo vyše šesťdesiat rokov, no herečka mala v čase premiéry tridsaťosem rokov), dokázala vytvoriť veľmi presný obraz chladnej starej ženy, ktorá si je vedomá svojej moci a nebojí sa ju použiť. Jej mladý vzhľad tiež pôsobil kontrastne k postave Illa, ktorého stvárnil Ján Bzdúch. Jeho Ill vyzeral staro, unavene a strhane. Napriek celému radu možností, ktoré postava ponúkala, nedokázal Bzdúch plasticky zobraziť Illov vývoj a táto postava tak ostala poddimenzovaná. Podobne aj ostatní herci a herečky zaostávali za výkonom Nade Kotršovej a ich postavy mali počas celej inscenácie kvalitatívne výkyvy. Jednou z príčin tohto stavu bolo nedostatočné množstvo príležitostí pre hercov na hranie postáv v náročnejších inscenáciách, než boli tie na repertoári divadla. Dominantný a kvalitný herecký výkon Nade Kotršovej prepájal celú inscenáciu a jej postava bola nositeľom Dürrenmattovej myšlienky: „Kotršovej sa podarilo presvedčivo vytvoriť monstrum zloby, sarkazmu, pomsty a osudu, irónie voči svetu, pri tom všetkom však s podtextom determinácie svetom, spoločnosťou, ľuďmi.“[8] Viaceré predchádzajúce inscenácie v Štátnom divadle nedosahovali kvality profesionálneho divadla, preto bola táto inscenácia ďalšia šanca pre hercov konfrontovať svoje schopnosti s náročným textom.

Katuša správne dešifroval v Dürrenmattovej Návšteve starej dámy hru o nemožnosti indivídua, ktorá má základ v existenciálno-antropologických podmienkach,[9] vďaka čomu sa mu podarilo vytvoriť inscenáciu s podmanivou atmosférou a po jeho Andorre to bolo opäť javiskové dielo hodné profesionálneho divadla. Je preto veľká škoda, že nevyrovnanosť hereckých výkonov neposunula inscenáciu na vyššiu úroveň. Napriek tomu bola Návšteva starej dámy kvalitnou inscenáciou, ktorá priniesla nádej na ukončenie uvádzania priemerných inscenácií v Štátnom divadle v Košiciach.

Mgr. art. Dušan Poliščák

  1. LAJCHA, Ladislav. Dramaturgia a réžia v rokoch 1949-1969. In Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1999. ISBN 80-224-0577-9, s. 150.

  2. LAJCHA, Ladislav. Dramaturgia a réžia v rokoch 1949-1969. In Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1999. ISBN 80-224-0577-9, s. 166.

  3. LAJCHA, Ladislav. Dramaturgia a réžia v rokoch 1949-1969. In Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1999. ISBN 80-224-0577-9, s. 172.

  4. PAVIS, Patrice. Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav Bratislava, 2004. ISBN 80-88987-24-5, s. 26.

  5. ŠTEFKO, Vladimír. Inscenácia otrasného prípadu. In Pravda, 11. 5. 1965, roč. 46, s. 2.

  6. ŠTEFKO, Vladimír. Inscenácia otrasného prípadu. In Pravda, 11. 5. 1965, roč. 46, s. 2.

  7. ŠTEFKO, Vladimír. Inscenácia otrasného prípadu. In Pravda, 11. 5. 1965, roč. 46, s. 2.

  8. ŠTEFKO, Vladimír. Inscenácia otrasného prípadu. In Pravda, 11. 5. 1965, roč. 46, s. 2.

  9. FISCHER-LICHTE, Erika. Dejiny drámy. Bratislava: Divadelný ústav Bratislava, 2003. ISBN 80-88987-47-4, s. 471.