Anton Pavlovič Čechov:
Ivanov

1961
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Uvedenie Čechovovej prvotiny Ivanov, považovanej za „najslabší článok“ v jeho dramatickej spisbe, bolo aj pre SND prvolezeckým činom, ktorý sa nakoniec stal dramaturgicko-režijným a hereckým počinom.[1] Čechov v hre zaujíma spoločensko-kritický postoj a diagnostikuje viaceré nemoci panskej vidieckej spoločnosti s nadčasovou platnosťou ako chamtivosť, pokrytectvo, intrigánstvo, parazitizmus, duchovná prázdnota, ktoré citlivú dušu Ivanova – po neúspechu vlastných reformátorských snáh práve v dôsledku morálne pokriveného okolia – rozkladajú a následne z nej vytryskujú v podobe kauzálnych chorobných prejavov ako svetobôľ, melanchólia, splín (dnes by sme povedali depresia), neurasténia. Zmieta sa medzi vyhasínajúcim vzdorom, stratou viery, rezignáciou i sebaľútosťou. Jeho tragika spočíva v tom, že ako prirodzený produkt spoločnosti zareaguje na svoju neschopnosť zmeniť status quo zdanlivo neprirodzeným spôsobom – samovraždou – vzburou proti amorálnosti. Režisér Jozef Budský interpretoval hru ako mravné zlyhanie človeka, ktoré podnietia „tí druhí“.[2] Jeho zámerom bolo osvetliť príčiny tragédie Ivanova zvonka (morálny pád spoločnosti) i zvnútra (osobný morálny pád). Obe totiž vedú k pocitom prázdnoty života, ničoty bytia. Jedinečnosť Budského naštudovania tkvela v tom, že ukázal človeka, ktorého psychická smrť predstihla fyzickú[3], a navyše v dejinotvornom stvárnení Karola Machatu v postave Ivanova.

Inscenácia Ivanov, ktorá „časovo nasledovala po duchovnom útlaku päťdesiatych rokov, svojím portrétom unaveného osamelého človeka katarzne triafala do čierneho.“[4] Nastavovala totiž zrkadlo inteligencii, ktorá sa nedokázala postaviť proti teroru minulosti. Potvrdzujú to tiež slová ruskej teatrologičky Larisy Pavlovny Solncevovej, ktorá ešte aj s odstupom štyroch desaťročí povedala, že Budský „aktívne vyjadril Čechovovu myšlienku o duševnej osamelosti človeka v podmienkach spoločenského úpadku a takto osvetľoval nové kvality Čechovovho humanizmu.“[5]

Na takmer prázdnej scéne (Zbyněk Kolář) s minimom predmetov, avšak koncipovanej tak, aby vytvárala atmosféru, vyznela čechovovská téma „zbytočného človeka“ v spoločenskom bezčasí ešte vypuklejšie. Salón u Lebedevovcov bol iba naznačený oknami usporiadanými do polkruhu na pozadí scény. Slovami Ladislava Lajchu režisér Budský „komponoval obrazy ako celky so šerosvitom, s jemným nasvecovaním a zdôrazňovaním Ivanova a Saše. Predvádzal jemné pradivo vzťahov medzi Ivanovom a ženami, medzi ním a služobníctvom, medzi ním a panstvom, sledoval celok. Machatov Ivanov v ňom stál ako osamelý, odcudzený stredobod.“[6]Jeho Ivanov bol mladý, kultivovaný človek, ktorý prirodzene dbal o svoj zovňajšok, o čom svedčí aj divadelné maskovanie so starostlivým zostrihom brady, ktorá podporovala jeho premýšľavý charakter. Dalo by sa povedať: súčasník – intelektuál, intelektuál – bolestín. Taktiež citovo rozorvaný, keď láska k manželke Sáre (Mária Kráľovičová) v dôsledku jeho vlastného egoizmu vyhasla a láska k milenke Saši (Eva Poláková) napokon nebola spásonosná, iba spaľujúca.

Už na začiatku inscenácie ho režisér situoval do stredu javiska, odkiaľ interpretoval aj vstupný monológ, ktorý bol zároveň vstupom do inscenácie i psychologicky zložitej postavy Ivanova. Ponorený v šere javiska si petrolejovou lampou v ruke sám osvetľoval tvár, na ktorej dominantne hrali Machatove smutné zamatové oči. Raz doširoka otvorené, potom s ťažobne privretými viečkami. Predznamenávali jeho vnútorný nepokoj, striedanie protirečivých myšlienkových pochodov a rozkolísaných stavov duše. Ivanovovo utrpenie v jeho podaní bolo aj očividné, exteriorizované v tvárnom konaní herca. Ako ho charakterizoval český kritik Jaroslav Vostrý: „mieri na hysteričnosť, na bolestínstvo, s ktorým sa medzi intelektuálmi dnešných čias stretávame.“[7]

Režisér úvodný akord inscenácie poskladal z viacerých charakterizačných Ivanovových replík (z dialógu s manželkou Sárou a dialógu s lekárom Ľvovom v 1. dejstve a z vlastného monológu v 4. dejstve). Vzápätí obviňujúcim tónom voči Ivanovovi prehovoril doktor Ľvov, lekár Ivanovovej smrteľne chorej ženy. Časom sa ale ukázalo, že pri morálnom diagnostikovaní Ivanova určil nesprávnu diagnózu. Ivanov nebol pacientom, ale obeťou nemocnej spoločnosti v dôsledku jej trestuhodnej minulosti. Nataša Tanská si v tejto súvislosti položila otázku, prečo režisér „ dr. Ľvovi, v podaní Antona Mrvečku, predstaviteľovi zhubnej priamočiarosti úsudku o ľuďoch, dal masku vonkajšieho výzoru samého Čechova,“[8] ktorá ale zostala nezodpovedaná, a žiadna z ostatných recenzií sa jej nevenovala.

Na druhej strane Budský zmysluplne znázornil rozdiel medzi Ivanovom a „tými druhými“ už v druhom dejstve, keď hostia v Lebedevovom salóne, ktorých pravidelne navštevuje aj Ivanov, reagovali na jeho príchod demonštratívne odvráteným pohľadom. Excelovala tu tiež stelesnená hlúposť a vulgárnosť mladej vdovy Babakinovej v írečitom podaní Hany Sarvašovej. V treťom dejstve nechal režisér vyniknúť postavy ako „defilé charakterov“ – dobrosrdečného pijana Lebedeva (Martin Gregor), parazitujúceho grófa Šabeľského (Ondrej Jariabek) a odpudivého chamtivca Borkina (Viliam Záborský). V dome Lebedevovcov však vládla najmä tvrdá ruka hrabivej a despotickej Zinaidy Savišky (Mária Bancíková).

Motív Ivanovovej samovraždy našiel Budský v mimojaviskovom dianí medzi tretím a štvrtým dejstvom, ktorý odôvodňoval Ivanovovým zistením, že „napriek manželstvu so Sašou a Lebedevovým peniazom nie je schopný zmeniť skutkový stav veci, nie je schopný urobiť plánovanú hospodársku reformu, zmeniť spoločnosť tak, ako by chcel, a preto zomiera vlastnou rukou. Nemá iné východisko, ako útek zo života.“[9] Sašu síce miloval, ale taký, aký bol, nenachádzal vedľa nej miesto. Preto, prichystaný vo fraku, zamenil sobášny akt s ňou za graciózny akt samovraždy. Na polkruhovom pôdoryse scény a vo výstupe do polkruhu zoradených svadobčanov frapujúco zapôsobil „staroruský obrad hlbokej úklony neveste“[10] Saši s poďakovaním. Napriek pôsobivému historizujúcemu divadelnému obrazu bol však Budského Ivanov človek súčasnosti, ktorý si ako jediný vedel pripustiť osobné zlyhanie v spoločnosti, ktorej letargii nedokázal čeliť.

Morálna rezignácia nepozná podmienenosť vekom, preto Budský obsadil K. Machatu do postavy Nikolaja Alexejeviča Ivanova krátko po hercovej tridsiatke. Režisérov risk zveriť mu v takomto mladom veku prvú veľkú charakterovú postavu čechovovskej náročnosti sa mu mnohonásobne vrátil v jeho vyzretom výkone. Machata ,,držal vety v monotónnej rovine, len odrazu sa jeho hlas prudko vzopol výkrikom hnevu, nesúhlasom bolesti či spovede. Jeho intonácie, pauzovanie, preryvy uprostred viet alebo náhle, naliehavé chrlenie viet na jeden mocný výdych súviseli s jeho neurotickým stavom.“[11] Ivanovovu nervnosť a neurasténiu znakovo umocňovala aj hojdacia stolička. Ambivalentný prejav medzi apatickou melanchóliou v stave sebaľútosti a hysterickým krikom v stave postupne ochabujúceho vzdoru gradoval v dialógu s umierajúcou manželkou Sárou. Vo chvíli, keď ho zasypávala výčitkami za jeho manželskú neveru a klamstvá, najskôr mlčky a s chladnou hlavou meral izbu krokmi, následne „opretý oboma rukami o stôl, s čoraz väčšmi sklonenou hlavou medzi plecami, akoby dobitý, poslednými výdychmi sipel do vzduchu strašné slová“[12] o jej neodvratnej smrti, aby sa vzápätí zdesil z vlastnej krutosti. Machata nehral Ivanova ako človeka, ktorého podľa dovtedajších výkladov zničila samoľúbosť a egoizmus, ale ako človeka, ktorého vohnala do záhuby morálne pokrivená spoločnosť. Keď hostia v salóne Lebedevovcov pochopia, že si Ivanov chce siahnuť na život a pokúsia sa mu v tom zabrániť, opäť zdvihne ruky ako v prvom dejstve, keď režisér zámerne upozornil na jeho „labilnosť“ tak, že nechal Borkina zo žartu naňho namieriť pušku. Toto už ale nie je fyzické gesto pudu sebazáchovy zo strachu, je to znak pudu záchrany svojej duše. Pred sebou samým, pred morbídnym zavŕšením duševného rozkladu. Je to svojím spôsobom aj záchrana vlastnej cti pred úpadkom, kam by ho skôr či neskôr stiahli „tí druhí“. Nie je to čin pasívny, ale aktívny. Výstrel „zbytočného človeka“ ako varovanie do budúcnosti zaznel priamo z rampy, nielen pred zrakmi lebedevovského salónu, ale i hlboko zasiahnutých divákov, ktorých Ivanov ani dovtedy nešetril do duše adresovanými monológmi. Budského inscenácia Ivanov sa považuje za jeden z najvýznamnejších medzníkov v histórii prvej scény i slovenského profesionálneho divadla vôbec a herecký výkon Machatovho Ivanova, s „mnohovýznamným, komplikovaným a zašifrovaným otáznikom,“[13] rovnako za doposiaľ neprekonaný. Analogicky voči striedaniu nálad duševne rozkolísaného človeka prechádzal z pianissima cez mezzoforte až do fortissima a naopak, s funkčným využívaním staccata, pričom ho v dynamike prejavu neomylne sprevádzal jeho podmanivý a nezameniteľný hlas. Celkovo však volil uvážlivé a striedme výrazové prostriedky. Najpodstatnejšou kvalitou jeho výkonu bol ale názor na postavu, v ktorom súzneli s režisérom. Vytvoriť nejednoznačného (anti)hrdinu, aby si divák kládol otázku – ako to vystihol Stanislav Vrbka – kto je vinný?[14] Preto sa ani neusiloval „robiť svoju postavu apriórne sympatickou alebo nesympatickou. Jeho Ivanov je bezpochyby človek vnútorne cenný, i keď s ťažkými ľudskými chybami, ba dokonca necnosťami. Obidvoje dostalo v Machatovom poňatí veľmi plastický výraz.“[15]

Plnohodnotný dramatický oblúk viedla nad postavou Ivanovovej manželky Anny Petrovny (rodená Sára Abramsonová) tiež Mária Kráľovičová. „Od lyrického nástupu, v ktorom predstiera ľahkovážnu bezstarostnosť (hoci v podtexte jasne cítiť trpkosť urazenej, opustenej ženy) až po veľký dramatický výstup s Machatom v treťom dejstve, keď jej Ivanov vmetie do tváre najprv urážku a potom v zúrivosti aj pravdu o jej zdravotnom stave.“[16] Pre Evu Polákovú bola Saša prvou z väčších postáv na javisku SND po dlhoročnom angažmán v košickom divadle. Hoci stvárňovala mladú idealistku, jej Saša „nebola činorodou naivkou, ktorá sa bez rozmyslu snaží ochrániť milovaného muža. (...) Preto aj vo výklade Čechovovej hrdinky išla s Budským ďalej ako len po romantický zápal neskúsenej slečny Lebedevovej.“[17] Bola to „žena, ktorá si zachovala pomerne jasný pohľad“[18] a odhodlanosť bojovať aj nad svoje sily. Osobitou kvalitou inscenácie bola tiež kreácia Martina Gregora ako Sašinho otca Lebedeva, ktorý „staré ideály utopil v alkohole.“[19] Vo svojej kreácii predostrel „pravdu postavy herecky takú zažitú, dokonale zvládnutú a podanú tak plasticky a vierohodne, že ostáva v pamäti diváka ako pojem... o tomto ‚dobrom‘ človeku, ktorý však nikomu nie je užitočný,“[20] vďaka čomu sa aj jeho Lebedev zaradil medzi najlepšie slovenské interpretácie čechovovských postáv. Inscenácia vynikala rovnako koncepčne premyslenými a bravúrne stvárnenými epizodickými postavami. Napríklad večne uponáhľaný krátkozraký úradník Kosych si zúžil zmysel života na kartové hry a občas sa prekvapene čudoval, že sa musí rozprávať s prázdnymi stoličkami. Práve jeho tragikomické stvárnenie Františkom Dibarborom je markantným dôkazom, že Budský si poradil s rébusom čechovovskej dramatiky priam geniálne, keď v nej objavil humor plynúci z tragiky života.

Inscenácia Ivanov triumfovala aj v krajine pôvodu svetového dramatika. Ešte v tom istom roku sa uskutočnil pamätný zájazd Činohry SND do Sovietskeho zväzu so štyrmi inscenáciami.[21] Ruská herečka Konstancija Francevna Rojeková sa po návšteve predstavenia Ivanov v Moskve vyjadrila, že lepšieho predstaviteľa Ivanova v živote nevidela a označila ho za „dar slovenských umelcov ruskému divadlu.“[22] Ruský dramatik Alexej Arbuzov po tom, čo videl všetky inscenácie, zaradil Činohru SND – vďaka jej vysokej umelecko-interpretačnej kvalite – medzi divadlá európskeho formátu.[23]

Mgr. Ľubica Krénová, Ph.D.

  1. Pôvodne bolo plánované uvedenie Čechovovej Čajky.

  2. [az]. Ivanov a tí druhí : rozhovor s Jozefom Budským o sobotňajšej premiére Čechovovho Ivanova. In Práca, 19. 1. 1961.

  3. VRBKA, Stanislav. Ivanův výkřik a vzlyk. In Divadelní noviny, 1961, roč. 4, č. 14, s. 6.

  4. KRÉNOVÁ. Ľubica. Jozef Budský (1911 – 1989) : človek, čo trpel „ivanovčinou“. In kød : konkrétne o divadle, 2011, roč. 6, č. 6, s. 73-78.

  5. SOLNCEVOVÁ, Larisa Pavlovna. Dar ruskému divadlu. In PODMAKOVÁ, Dagmar (ed.). Jozef Budský – herec, režisér, pedagóg. Bratislava : Kabinet divadla a filmu SAV, 2001. ISBN 80-967283-5-0, s. 117.

  6. LAJCHA, Ladislav. Silueta generácie. Bratislava : Divadelný ústav, 2013. ISBN 978-80-89369-41-6, s. 212.

  7. [am]. Diskusia o Ivanovovi. In Javisko Slovenského národného divadla, 1961, č. 4, s. 15 a 27.

  8. TANSKÁ, Nataša. Mŕtve duše. In Kultúrny život, 5. 2. 1961, roč. 16, č. 5, s. 8.

  9. KRAUS, Zdeněk. Cítil sa Ivanovom. In PODMAKOVÁ, Dagmar (ed.). Jozef Budský – herec, režisér, pedagóg. Bratislava : Kabinet divadla a filmu SAV, 2001. ISBN 80-967283-5-0, s. 133-134.

  10. TANSKÁ, Nataša. Mŕtve duše. In Kultúrny život, 5. 2. 1961, roč. 16, č. 5, s. 8.

  11. LAJCHA, Ladislav. Karol Machata. In Slovenské divadlo, 1966, roč. 14, č. 2, s. 209.

  12. LAJCHA, Ladislav. Karol Machata In. Slovenské divadlo, 1966, roč. 14, č. 2, s. 208.

  13. VRBKA, Stanislav. Ivanův výkřik a vzlyk. In Divadelní noviny, 1961, roč. 4, č. 14, s. 6.

  14. VRBKA, Stanislav. Ivanův výkřik a vzlyk. In Divadelní noviny, 1961, roč. 4, č. 14, s. 6.

  15. RAMPÁK, Zoltán. Ivanov včera a dnes. In Film a divadlo, 1961, roč. 5, č. 4, s. 5.

  16. HIRŠ, Peter. Predstavenie mimoriadnej sily a krásy. In Práca, 28. 1. 1961.

  17. MIŠOVIC, Karol. Javiskové osudy. Bratislava : Divadelný ústav, 2016. ISBN 978-80-8190-004-4, s. 394.

  18. ZBOROVSKÝ, Ján. Viac ako tragédia zbytočného človeka. In Predvoj, 2. 2. 1961.

  19. HIRŠ, Peter. Predstavenie mimoriadnej sily a krásy. In Práca, 28. 1. 1961.

  20. TANSKÁ, Nataša. Mŕtve duše. In Kultúrny život, 5. 2. 1961, roč. 16, č. 5, s. 8.

  21. Činohra SND vystupovala v Kyjeve, Charkove a v Moskve s inscenáciami Polnočná omša od Petra Karvaša, Biela nemoc od Karla Čapka, Ivanov od Čechova a Príhoda na brehu rieky – v origináli Irkutská história od Alexeja Arbuzova.

  22. SOLNCEVOVÁ, Larisa Pavlovna. Dar ruskému divadlu. In PODMAKOVÁ, Dagmar (ed.). Jozef Budský – herec, režisér, pedagóg. Bratislava : Kabinet divadla a filmu SAV, 2001. ISBN 80-967283-5-0, s. 117.

  23. ARBUZOV, Alexej. Divadlá, ktoré sú si blízke. In Literaturnaja gazeta, 8. 6. 1961.