Milena Marková:
Diablov most

1989
Štátne bábkové divadlo v Bratislave

Inscenácia Diablov most bola druhou pohostinnou réžiou Ondreja Spišáka v bratislavskom Štátnom bábkovom divadle a predchádzala jeho nástupu do interného stavu. Hoci Ondrej Spišák v ŠBD pôsobil iba krátko, stmelil okolo seba skupinu generačne blízkych ľudí, prevažne spolupútnikov z pražskej Bábkarskej katedry Divadelnej fakulty AMU s podobným pohľadom na divadelnú tvorbu. Umeleckí lídri divadla, umelecký šéf Jozef Mokoš a dramaturgička Katarína Revallová, vycítili výnimočný talent mladého režiséra a dali mu príležitosť, aby hľadal nové výrazové prostriedky a moderný jazyk bábkového divadla, a to nielen v tejto inscenácii. Spišákovo tvorivé pôsobenie prinieslo divadlu niekoľko pozoruhodných inscenácií[1] a režisérovi vzácne skúsenosti, ktoré ho po dvoch sezónach viedli k rozhodnutiu odísť z istých vôd zriaďovaného kamenného divadla a naplno sa vnoriť do (v tej dobe) neprebádanej neistoty slobodnej tvorby v nezávislom divadle.[2]

Inscenovanie baladického veršovaného príbehu Diablov most malo v tom čase na Slovensku už viac ako 20-ročnú tradíciu. Siahli po ňom (okrem Bábkového divadla Košice) všetky zriaďované bábkové divadlá, niektoré – vrátane bratislavského – opakovane.
Text českej autorky Mileny Markovej z roku 1960 preložil a prebásnil Jozef Mokoš pre svoje vtedajšie domovské Krajské bábkové divadlo v Banskej Bystrici, inscenoval sa v roku 1966 (réžia: Milan Tomášek, výprava: Karel Hejcman). Text bol jedným z prvých v dlhom rade Mokošových autorských invenčných prekladov hier a dramatizácií. Diablov most sa často uvádza ako príklad, keď Mokoš svojím poetizmom a zmyslom pre zdôraznenie dramatického náboja povýšil priemernú pôvodinu na vyššiu úroveň. „Básnicko-tvorivý prístup k dramatickým textom J. Mokoš uplatňuje pri prekladoch veršovaných divadelných hier, ako napr. Diablov most od Mileny Markovej (...) Často pri nich ide o voľný preklad alebo o voľné prebásnenie s výraznou autorskou básnickou optikou až úpravou,“[3] napísala teatrologička Dagmar Inštitorisová. Literárny vedec a dlhoročný interný hodnotiteľ KBD Milan Jurčo vyzdvihuje dôležitosť tohto textu pre nastolenie a ukotvenie novátorskej dramaturgickej línie v banskobystrickom KBD v druhej polovici 60. rokov: „Osobitne treba spomenúť Diablov most Mileny Markovej (1966), ktorého prebásnenie je už ozajstným tvorivým činom, esteticky umocňujúcim pôvodný text. Dokazuje to skutočnosť, že práve Mokošov metatext stal sa inscenačne stimulatívnejším a provokujúcim ako český originál.“[4]

Baladický príbeh s viazaným veršom rozpráva o zatrpknutom Prievozníkovi, ktorý nepraje čistej a úprimnej láske svojej dcéry Lenky a chudobného muzikanta Ondreja. Pre Lenku (a aj pre seba) chce lepšiu, bohatú budúcnosť. Neváha preto dcéru sľúbiť bohatému Pánovi výmenou za postavenie mosta cez rieku, vďaka ktorému by už viac nemusel vykonávať prácu prievozníka. Pán mu sľubuje most postaviť do rána, za jedinú noc. Mamonou a vidinou zlatých dukátov zaslepený Prievozník nezacíti v nereálnom sľube plán Diabla a jeho sluhu Čerta. Až počas búrlivej nočnej stavby mosta pochopí, že dcéru sľúbil Diablovi. Záchrana príde v podobe malého odstrkovaného Kohútika, ktorý po prvýkrát v živote poriadne zakikiríka – pred svitaním, tesne pred dokončením mosta. A práve to je znamenie, ktoré zruší zmluvu Prievozníka s Diablom. Diabol na mieste skamenie a Prievozník, ktorý „od včerajška nezostarol o deň, ale zmúdrel o sto zím“[5] s radosťou dáva Lenku Ondrejovi: „Včera som mal dcéru, dnes mám deti.“[6]

Bratislavskí tvorcovia vykonali v texte len mierne zostručňujúce škrty, ktorými upriamili pozornosť na hlavnú líniu príbehu. Napríklad výmena poradia dvoch obrazov v prvom dejstve: inscenácia sa začína výstupom, v ktorom Biely kohút kikiríkaním zaženie noc, privolá ráno a Kura-kohútik sa ho usiluje napodobniť. Budia sa aj Lenka s Prievozníkom. Až následne sa odohrá (na rozdiel od pôvodiny) ľúbostný výstup Ondreja s Lenkou a jeho neskoršia hádka s Prievozníkom. Kohútí prológ predznamenáva posolstvo tvorcov – zlu sa treba postaviť a zvíťaziť nad ním môže každý, aj ten zdanlivo najslabší jedinec, ak v správnej chvíli nájde v sebe odvahu. Tvorcovia tým naznačujú divákom, čo je v tomto príbehu dôležité. Vďaka zhutneniu textu sa zdynamizoval dej (napr. vyškrtnutie scény s podpisom zmluvy krvou, ktorá je v tejto interpretácii nepatrične rozprávková). Pozornosť presúvajú na vybudovanie neverbálnych mizanscén s dvoma kohútmi, aj tým zdôrazňujú ich významovú dôležitosť. Výstupy Bieleho kohúta a Kura-kohútika sú vystavané ako klauniáda, v kontrapunkte k baladicky ladenému zvyšku inscenácie.

Skúsená dramaturgička Revallová mala šťastnú ruku pri výbere textu a témy inscenácie, ktorú mladí tvorcovia naplnili v inscenačne pôsobivej interpretácii. „Sme svedkami výsostne moderného divadla, kde sa odkrýva herec a bábka je nositeľom len istého obmedzeného kruhu významovej znakovosti, kde sa invenčne prestupujú jednotlivé zložky inscenácie a vzájomným prelínaním vytvárajú čarovnú, fantazijnú, detsky rozpustilú atmosféru inscenácie s nádychom baladickosti...“[7] – vyzdvihuje Ľuba Lesná. Ďalšia súdobá recenzentka Ida Polívková-Hledíková potvrdzuje: „... tentoraz sa všetci zainteresovaní stretli na šťastnej pôde. Svedčí o tom nielen pevné uchopenie témy, ale aj jej významové rozšírenie a aktualizácia.“[8]

Režisér Spišák nápadito pracuje s prvkami rôznorodej poetiky a žánrov, pričom ich spája do jednoliateho celku. Pevné základy, na ktorých môže experimentovať s formou, nachádza predovšetkým v odvážnej a funkčnej scénografii, na ktorej sa podieľali František Lipták (scéna, kostýmy) a Hana Cigánová (bábky). Prostú scénu tvorí veľká batikovaná plachta, ktorá na horizonte prekrýva vyvýšené mólo. Má však veľmi funkčné a variabilné využitie: je súšou, na ktorej stojí Prievozníkov dom, oblohou, po ktorej kráča Mesiac, pokojnou aj rozbúrenou riekou, diablovým mostom. Mení sa aj na samotného Diabla ‒ k obrovskej maske Diablovej tváre vytvára telo nadbábky, z ktorej vytŕčajú Diablove pazúry.

Pri stvárnení postáv príbehu tvorcovia výtvarné znaky hierarchizujú ‒ najmenšia je bábka, väčšia rekvizita, ešte väčší človek a najväčší, predimenzovaný Diabol. Traja hrdinovia príbehu – Prievozník, Lenka a Ondrej – zaujmú invenčnou výtvarnou podobou. Súčasťou vizuálnej podoby ich postáv je okrem bábky a živého herca aj veľký objekt (čln, dom, heligón), do ktorého sa herec „oblieka“. Prievozníkov čln, Lenkin dom a Ondrejov heligón sú nielen výtvarným znakom, ale stávajú sa oživenou časťou postáv. Sú nositeľmi nových významov v inscenácii, násobia nielen výtvarnú, ale aj metaforickú a symbolickú funkciu smerom k charakteru postáv.
Použitie živého herca v spojení s bábkou bolo v časoch vzniku inscenácie často nadužívané, tu však má svoje opodstatnenie a nesie významy. Ich vzájomný vzťah má ambíciu byť zreteľným, čitateľným a miestami sa mu to darí – herec je vnútrom bábky, skutočným charakterom postavy. Prievozník-bábka dokáže zastrieť svoje úmysly a ciele, zachováva si istú dôstojnosť a „sošnosť“. Prievozník-herec nijako nemaskuje túžbu po majetku a moci. Vo svojej chamtivosti je herec ochotný opustiť aj bezpečie svojej „ulity“ – loďky, aby mohol pozbierať peniaze rozhádzané Pánom a dohodnúť s ním výhodný obchod – vydaj dcéry. Tenzia medzi dvoma podobami jednej postavy, živého herca a bábky, je najvypuklejšia pri postave Pána-Čerta. Jeho bábka je iba nástrojom na oklamanie obete, povrchovou maskou. Nie je so svojím nositeľom – hercom spojená, ten ju môže ľubovoľne zamieňať za inú (pán, kramár). Pri postavách Lenky a Ondreja je vzájomný vzťah čitateľný najmenej. Vyplýva to možno z ich čistých úprimných, no v istom zmysle fádnych charakterov, ktoré v príbehu neprejdú dramatickou charakterovou zmenou ako Prievozník. Môžeme sa preto domnievať, že ich bábky nie sú pretvárkou, ale odrážajú to, čo herec cíti, ako koná.[9]

Nápadité a v dobe svojho vzniku novátorské stvárnenie postáv si pre svoju významovú nedôslednosť vyslúžilo aj kritické pripomienky. „Z pohľadu logickej kauzality nie je celkom jasná deliaca čiara medzi postavami, ktoré sa interpretujú v dialektickom vzťahu herec-bábka, rovnako nevieme, kedy ide o identitu, kedy o kontrapunkt, kedy bábka alebo herec jednotlivo či vo vzájomnom prepojení významovo posúvajú inscenáciu ako celok,“[10] poznamenáva Lesná. Polívková-Hledíková sa pýta: „Akú funkciu mali bábky?“[11] a vyčíta tvorcom, že miestami „manipulácia s bábkou vyznieva nedivadelne (...) [bábky] sa vo svojej zdrobnelej podobe nedostatočne emotívne konfrontujú s rozmermi Diabla.“[12] Ďalej však oceňuje: „Na druhej strane významovo veľmi presvedčivo vyznievajú hyperbolizované kohúty (kostýmovaní herci v maskách), ktoré posúvajú základnú myšlienku diela k osobitému dramaturgicko-režijnému výkladu.“[13]

Nároky, ktoré táto viacvrstevná interpretácia vyžadovala, preverili schopnosti hereckých protagonistov. Andrej Pachinger hrá Prievozníka nielen ako vypočítavého špekulanta, ale aj ako zatrpknutého, životom skúšaného starca, ktorý chce prostú vec – viac šťastia (a bohatstva) pre svoju dcéru. „Jeho premyslená, psychologicky presná interpretácia postavy Prievozníka ťaží aj zo skúseností, ale svedčí najmä o schopnostiach ustavične tvorivo hľadať.“[14] Postavám Lenky a Ondreja je v inscenácii prisúdená skôr pasívna úloha a ich protagonisti Katarína Aulitisová-Piktorová a Juraj Adamík ich v tomto duchu aj stvárňujú. Aulitisová nechá Lenku na chvíľu vzdorovito sa postaviť voči otcovi, no vzápätí sa opäť mení na poslušnú dcéru. Adamíkov Ondrej je veselý bezstarostný mládenec a hoci ich vzájomná láska je čistá a skutočná, nedokáže prekonať prekážky. Diabol Ľubomíra Piktora nie je z rodu strašlivých démonov (túto úlohu preberá nadbábka Diabla), jeho čertovské podoby sú v polohe skôr komediálnej, ktoré Piktor svojím hereckým stvárnením pôsobivo interpretuje. „Postavy i postavičky diabolskej mocnosti vytvára v milej nadľahčenosti, pohybovej invenčnosti i intonačnej plastickosti.“[15] Hereckým prejavom, ale i farebne a kostýmom sa od ostatných postáv odlišujú Biely kohút a Kura-kohútik (Martin Nikodým a Petronela Dušová). Ich samostatné výstupy nesú prvky klauniády. Prvý je samoľúby, dominantný a druhý drobný submisívny, neustále sa snažiaci veľkému podobať – to je vďačné východisko na budovanie humorných a odľahčených situácií. Dušová vkladá do Kohútika od začiatku istú zarputilosť, tvrdohlavosť, ktorá ho potom vo veľkom finále vyburcuje až k rozhodujúcemu zakikiríkaniu.[16]

„Diablov most na scéne a v kostýmoch Spišákovho blízkeho spolupracovníka Františka Liptáka a s bábkami a maskami Hany Cigánovej znamenal obrat v poetike bratislavského divadla. V Spišákovej koncepcii sa herci a ich bábkové postavy stávali súčasťou ich charakteristických scénických prvkov a rekvizít,“[17] konštatuje Vladimír Predmerský. A hoci si inscenácia v citovaných dobových reflexiách vyslúžila aj kritické pripomienky a postrehy, stala sa signifikantnou pre nasledujúce tvorivé obdobie Ondreja Spišáka a Františka Liptáka v bratislavskom bábkovom divadle (napr. inscenácie Krištof Kolumbus, Objavenie Ameriky, Najväčšie cigánstvo). Zároveň sa zaradila do zlatej kolekcie inscenácií, ktoré na prelome 80. a 90. rokov v ŠBD vznikli a priniesli nové významné impulzy do slovenského (nielen bábkového) divadelného života.[18]

Mgr. Dominika Zaťková

  1. Hravú inscenáciu Objavenie Ameriky má ŠBD v repertoári (niekoľkými preobsadeniami) až doteraz.

  2. V roku 1990 založil v Poprade spoločne s priateľmi Teatro Tatro, voľné združenie hercov, režisérov, výtvarníkov a priaznivcov divadla. Súbor je dnes jedným z najvýraznejších a najznámejších nezávislých divadiel na Slovensku.

  3. INŠTITORISOVÁ, Dagmar. Dramatická tvorba pre divadlo, rozhlas, film a televíziu. In INŠTITORISOVÁ, Dagmar – BOKNÍKOVÁ, Andrea – HLEDÍKOVÁ, Ida – KRAJČ-ZAMIŠKOVÁ, Barbora – MIKŠÍK, Matúš – TILAJČÍK, Peter. Čítanie v mysli bábkara a básnika (Jozefa Mokoša). Bratislava : Slovenské centrum UNIMA ; VŠMU v Bratislave, 2016. ISBN 978-80-972485-8-1, s. 18.

  4. JURČO, Milan. Básnik v dráme a v divadle. In MOKOŠ, Jozef. Hry ako hry, Bratislava : Osveta, 1982, s. 219.

  5. MARKOVÁ, Milena. Diablov most. Prebásnil Jozef Mokoš. Bratislava : Diliza, 1967, s. 52.

  6. MARKOVÁ, Milena. Diablov most. Prebásnil Jozef Mokoš. Bratislava : Diliza, 1967, s. 52.

  7. LESNÁ, Ľuba. Farby hravosti. In Film a divadlo, 1989, roč. 33, č. 16, s. 12.

  8. POLÍVKOVÁ-HLEDÍKOVÁ, Ida. Most k hľadaniu. In Dialóg, 1989, roč. 1, č. 8, s. 5.

  9. Text vychádza z recenzie:
    NAVAROVÁ, Dominika. Kikiríkanie na časy. In Dialóg, 1989, roč. 1, č. 8, s. 6.

  10. LESNÁ, Ľuba. Farby hravosti. In Film a divadlo, 1989, roč. 33, č. 16, s. 12.

  11. POLÍVKOVÁ-HLEDÍKOVÁ, Ida. Most k hľadaniu. In Dialóg, 1989, roč. 1, č. 8, s. 5.

  12. POLÍVKOVÁ-HLEDÍKOVÁ, Ida. Most k hľadaniu. In Dialóg, 1989, roč. 1, č. 8, s. 5.

  13. POLÍVKOVÁ-HLEDÍKOVÁ, Ida. Most k hľadaniu. In Dialóg, 1989, roč. 1, č. 8, s. 5.

  14. POLÍVKOVÁ-HLEDÍKOVÁ, Ida. Most k hľadaniu. In Dialóg, 1989, roč. 1, č. 8, s. 5.

  15. LESNÁ, Ľuba. Farby hravosti. In Film a divadlo, 1989, roč. 33, č. 16, s. 12.

  16. Text vychádza z recenzie:
    NAVAROVÁ, Dominika. Kikiríkanie na časy. In Dialóg, 18. 4. 1989, roč. 1, č. 8, s. 6.

  17. PREDMERSKÝ, Vladimír. Divadlo, ktoré trvá už polstoročie. In OZÁBALOVÁ, Ivica (ed.). Cesta okolo sveta za 50 rokov: Bratislavské bábkové divadlo 1957 – 2007. Bratislava : Bratislavské bábkové divadlo a Bratislavský samosprávny kraj, 2007. ISBN 978-80-969645-3-6, s. 18.

  18. Napríklad Gogoľov Plášť v réžii Romana Poláka, Zamarovského Gilgameš v dramatizácii a réžii Karla Brožka či unikátne interpretácie známych opier Čarovná flauta a Nápoj lásky, ktoré v ŠBD inscenoval Jozef Bednárik.