Divadelnú inscenáciu Charlie uviedlo Divadlo pre deti a mládež v Trnave (v súčasnosti Divadlo Jána Palárika v Trnave) v roku 1979 ako svoju jubilejnú tridsiatu premiéru v rámci Medzinárodného roku dieťaťa. S touto inscenáciou sa divadlo predstavilo aj na Medzinárodnom festivale pre deti a mládež pri príležitosti 7. kongresu ASSITEJ vo francúzskom Lyone, kde získalo prvé miesto. Predstavenia, ktoré sa stretlo s obrovským diváckym úspechom, sa zúčastnila aj Geraldine Chaplinová, dcéra Charlieho Chaplina. Trnavské divadlo dostalo ponuku vycestovať s inscenáciou takisto do amerického New Orleansu a Kanady, ale tam ich už vládna garnitúra nepustila (bolo to v čase bojkotu olympiády v Los Angeles krajinami socialistického tábora).
Divadlo pre deti a mládež v Trnave vzniklo v roku 1974. Bolo konštituované ako profesionálne zájazdové divadlo so zameraním na detského a mládežníckeho diváka. Vzniklo v špecifickej politickej a spoločenskej situácii. Moc plánovala týmto aktom zvýšiť politický vplyv na deti a mladých ľudí. Paradoxne sa jej podarilo vytvoriť v čase normalizácie nebývalý ostrov slobody. Teatrologička a divadelná kritička Dagmar Podmaková vo svojej publikácii Divadlo v Trnave spomína skutočnosť, že ku vzniku divadla mohol dopomôcť aj fakt, že vtedajší minister kultúry, básnik Miroslav Válek, bol trnavským rodákom. Isto vzniku pomohla aj skutočnosť, že v meste bola k dispozícii od roku 1831 divadelná budova.
Súbor divadla vytvoril jeden ročník absolventov bratislavskej VŠMU, zoskupený okolo divadelného režiséra Blaha Uhlára, a doplnený o niekoľko príslušníkov staršej generácie. Prvým riaditeľom sa stal košický herec Ján Rybárik. Po ňom túto funkciu prebral Ladislav Podmaka, ktorý sa tak stal najmladším riaditeľom profesionálneho divadla a zároveň bol aj umeleckým šéfom (1976 – 1984). Pozícia generačného divadla sa upevnila príchodom Juraja Nvotu v roku 1977 spolu so skupinou ďalších absolventov VŠMU. Budova stála v meste už od prvej tretiny 19. storočia, no stály súbor v nej pôsobil až od roku 1960. V súčasnosti už väčšina členov tejto generácie pôsobí v iných divadlách.
Juraj Nvota vytvoril v populárnom trnavskom divadle (do roku 1994) množstvo inscenácií, ktoré sršali životným optimizmom, bytostným záujmom o človeka a nespútanou hravosťou. Všetko to boli faktory, ktorými si získal (nielen) divácke sympatie. Väčšinu inscenácií v Trnave naštudoval v spolupráci so scenáristkou a dramaturgičkou Miroslavou Čibenkovou – svojou generačnou spolupútničkou, spolužiačkou z VŠMU a neskôr aj manželkou.
Nvota s Čibenkovou prinášali na javisko obyčajného človeka, nehrdinu, ktorý akoby len pozoruje náhodné udalosti. „Čibenková vo svojich textoch vytvárala pre režiséra Nvotu ideálne ,ihrisko‘, vybrala a vhodne adjustovala základné situácie a dialógmi, neraz zredukovanými na informačne nevyhnutné minimum, vytvorila priestor, ktorý potom režisér s hercami naplnili sviežo pôsobiacim, spontánne vybuchujúcim a hravým obsahom.“[1] Nvota si na svoje začiatky v trnavskom divadle zaspomínal v rozhovore s historikom Matejom Harvátom: „Boli sme vtedy mladí, a bolo to generačné divadlo, takže všetci herci mali skoro rovnako rokov. Boli sme trochu v závetrí od ideologickej pozornosti... Chceli sme inscenovať vlastné tituly, no autorsky sme to akosi nevedeli. Mirka Čibenková spomedzi nás bola jediná píšuca, pripravila aj niekoľko úspešných dramatizácií.“[2] Takisto mal na to vplyv aj fakt, že kvalitných hier pre deti a mládež v tom čase bolo málo, a preto siahli po adaptáciách.
Juraj Nvota v divadle režisérsky debutoval inscenáciou Tom Sawyer (1977) podľa Marka Twaina, ktorá bola dvadsiatou v poradí začínajúceho divadla. Avšak najznámejšou a najoceňovanejšou dramaturgicko-režisérskeho tandemu Čibenková a Nvota sa stala autorská inscenácia Charlie. Vznikla na motívy života Charlieho Chaplina. Čibenkovej dramatický text si však nedával ako úlohu zachytiť jeho autentický životopis, ale skôr ukázať len jeho subjektívne poňatú časť. Umelecké formy už dlhodobo prekračujú svoje hranice, aby sa navzájom inšpirovali. Nebolo preto výnimočné, že sa filmová postava dostala na javisko. Charlieho Chaplina možno považovať za priam ideálny výber pre divadelnú inscenáciu. Grotesky z minulého storočia obsahujú v sebe akýsi „divadelný“ charakter – odohrávajú sa na jednom mieste, nepoužívajú strih a kladú dôraz na statickú kameru.
„Od doby nemej grotesky sa veľa zmenilo. Technický pokrok priniesol do bežného života množstvo zmien, ktoré, samozrejme, starý Charlie nemôže poznať. Preto, ako to len on vie, sa dostáva do konfliktných situácií. Takto v podstate demaskuje to, čo človeku slúži a čo je vlastne proti nemu,“[3] píše Juraj Nvota o svojom diele, ktoré sa stalo živnou pôdou pre tragikomický pohľad na človeka, zrežírovaného do satiricko-ironického, ale aj úsmevného javiskového diela.
Všetky informácie o divadelnej inscenácii Charlie môžu noví bádatelia čerpať len z písomných zdrojov a dobových fotografií, keďže k inscenácii v archívoch neexistuje žiadny audiovizuálny záznam. Z fotografickej dokumentácie možno vyčítať, že tvorcovia sa snažili zmiešať modernú súčasnosť sedemdesiatych rokov s „modernou dobou“ nemých grotesiek. V snových pasážach sa preto objavuje napríklad tieňohra. Z dostupného fotografického materiálu možno predpokladať, že rozdiely medzi jednotlivými dobami boli len v náznakoch, napríklad Zednikovičov kostým Michala sa len čiastočne líšil od jeho alter ega Charlieho. Dagmar Podmaková vo svojej publikácii charakterizuje scénografiu Jozefa Cillera ako obrazotvornú a plnú dôvtipu a divadelnosti. Scénograf tu vytvoril viacero priestorov, no dôležitými boli najmä dva, a to kaviareň filmárov a svet snov – „Svetlá rámp“.
Dej inscenácie sa odohráva primárne v súčasnosti. Michal je mladým technikom vo filmových ateliéroch, kde si pri nakrúcaní filmu zahrá aj malú rolu a zamiluje sa do kvetinárky Márie (v podaní Viery Pavlíkovej). Nvota zobrazuje svet filmových ateliérov ako skazenú spoločnosť. Do kontrastu kladie čistý a úprimný vzťah Michala a Márie. Michal uniká do iného (snového) sveta, kde o sebe tvrdí, že sa volá Charlie. V divadelnej inscenácii sú prítomné aj narážky na filmovú predlohu alebo priame citácie z nej, napríklad keď si Michal vybrnkáva melódiu z filmu Svetlá rámp, oblieka si Chaplinov kostým či sníva svoje nereálne sny.
Predstaviteľ hlavnej postavy Marián Zednikovič počas svojich výstupov ako Chaplin neprehovorí jediné slovo. „Zednikovič dal Charliemu svoju tvár. Nekopíroval veľkého Chaplina, vytvoril skromného, sentimentálneho, ale šibalského človiečika, schopného nielen snívať svoj sen, ale ho aj vnútorne prežiť. Jeho spontánnosť prešla aj na ostatných hercov. Výraznou zložkou bola scénická hudba Borka Suchánka. Tvorcovia sa počas skúšobného procesu dali uniesť voľnou témou, hravosťou a improvizáciou. Hotová inscenácia bola neúmerne zdĺhavá, s množstvom odbočiek od hlavnej myšlienky a ich rozvíjaním (obraz s raketou, sploštené typy policajta, novinára, producenta). Neskôr ju režisér skrátil, a tak vznikla ,kultová‘ festivalová inscenácia.“[4] Dramaturg a divadelný kritik Martin Porubjak vo svojom internom hodnotení stručne spomína aj trojicu záporných postáv. Píše, že Peter Šimun, Jaroslav Gažovič a Ladislav Kočan sú presní, výrazní a zjednotení do účinných karikatúr. Ich strojová presnosť vytvára Zednikovičovi skvelé pozadie a herec vďaka tomu práve v týchto výstupoch prekvapuje najväčším množstvom gagov.
Podmaková pripomína, že znaky tzv. nvotovskej uvoľnenosti a improvizácie sa naplno prejavili práve v Charliem. Na počiatku tvorivého procesu to bolo len pár riadkov ‒ Nvota si vymyslel, že by chcel spraviť divadlo o večnom tulákovi Chaplinovi. Krátka synopsa nebola príliš konkrétna, ale skôr napovedala o zvolenej metóde práce a prístupe režiséra. Počiatočný text sa počas tvorivého procesu menil a upravoval.
Samotný text inscenácie Charlie pozostáva zo štyroch častí: „Filmový ateliér, v ktorom sa klame – Charlie uteká“; „Veľkomesto“; „Na Mesiaci, kde nič nerastie“ a „Charlie seje semienka, potom zaspí a potom sa mu sníva o raji na zemi“. V oficiálnej synopse Nvota tvrdí, že ak chcú adekvátne preniesť Chaplinovo umenie do divadla, musia využiť aj istú pohybovú štylizáciu. Javiskové pretlmočenie tvorcovia chápu ako divadelné „pokračovanie“ filmu.
Martin Porubjak v internom hodnotení kritizuje spracovanie témy tvorivou dvojicou: „Nie je to zvyčajná divadelná hra. Je to skôr scenár pre divadelnú inscenáciu.“[5] Porubjak sa domnieva, že Charlie za predošlými projektmi Čibenkovej a Nvotu zaostáva, mysliac tým najmä na inscenáciu Toma Sawyera. Porubjak kriticky hodnotí aj konkrétne časti. Napríklad snová pasáž, kde sa filmový technik Michal „stáva“ bájnym Chaplinom, je podľa Porubjaka príliš vágna. Celok je podľa neho nesústredený, psychologicky, ako aj epicky chudobný a na celovečernú divadelnú inscenáciu nie je dostatočne nosný.
Kritickejší postoj k uchopeniu inscenácie zaujala aj teatrologička Dagmar Podmaková. V časti, kde sa Michal prebúdza zo svojich snov, je podľa nej viac zvýraznená sentimentalita a vytráca sa ilúzia (ne)dosiahnuteľného sna, hoci Nvota tento sentiment prekrýva prvkami grotesky, pantomímy či klauniády. Nvotovi je nápomocná vhodne použitá tieňohra. Za jednu z najvydarenejších sekvencií považuje Podmaková pantomimicko-klaunovský výstup Michala a Márie.
Tým, že sa Miroslava Čibenková vo svojich dramatizáciách vo všeobecnosti vyhýbala aktualizácii súčasnosti, mohla sa plne spoľahnúť na samovoľné či podprahové konotácie, ktoré pod režijným vedením Juraja Nvotu vykvitli do výnimočne tvorivej, modernej a súčasne úspešnej spolupráce. Osud dvoch mladých protagonistov asocioval stiesnené postavenie čistých a aj priamych ľudí vo vtedajšej spoločnosti.
Mgr. Barbora Gvozdjaková
-
MAŤAŠÍK, Andrej. Iná dráma v rokoch osemdesiatych. In Slovenské divadlo, 2012, roč. 60, č. 4, s. 432.
Dostupné online: www.sav.sk -
HARVÁT, Matej. Trnavské divadlo bolo v 70. rokoch síce aj pre deti, ale stalo sa miestom slobody a tajnej reči, spomína Nvota. In Denník N [online]. 7. 2. 2020. Dostupné online: dennikn.sk
-
PODMAKOVÁ, Dagmar. Divadlo v Trnave: ako sa hľadalo 1974 – 2006. Bratislava: Veda, 2006. ISBN 80-224-0944-8, s. 53.
-
Tamže, s. 55.
-
PORUBJAK, Martin. Interné hodnotenie. Strojopis. Dostupné v Archíve Divadelného ústavu, v Zbierke inscenácií, obálka Čibenková, M.: Charlie, 1979, DPDM Trnava.