Jozef Gregor Tajovský:
Ženský zákon

1929
Slovenské národné divadlo, Bratislava

„Ak je dnes meno dramatika Jozefa Gregora Tajovského zapísané zlatými písmenami v inscenačných dejinách slovenského profesionálneho divadla, tak ešte na konci prvej štvrtiny 20. storočia tomu nič nenasvedčovalo. Jeho divadelné hry síce hneď po napísaní uvádzal slávny Slovenský spevokol v Martine, ale bez väčšieho ohlasu u divákov, ba aj ochotníckych divadelníkov.“[1]

Takto sa začína druhý odsek rekonštrukcie Borodáčovej inscenácie Ženského zákona teatrológa Karola Mišovica, ktorý o prvom uvedení tejto hry v slovenskom profesionálnom divadle písal pre spoločný projekt Slovenskej akadémie vied a Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave 100 rokov Slovenského národného divadla.

Mišovicova štúdia priznáva režisérovi Borodáčovi zásluhu na objavení a sprístupnení Tajovského hier pre slovenské profesionálne divadlo. A to nielen v prvotnom význame ich uvedenia na javisku našej prvej scény, ale aj vo význame načrtnutia či odhalenia ich divadelného potenciálu, ktorý prešiel v minulom storočí pozoruhodným vývojom a pravdepodobne ešte stále nie je vyčerpaný.

Režisér Ján Borodáč po nástupe[2] do Činohry SND v roku 1924 inscenoval Jozefa Gregora Tajovského hneď v úvode sezóny ako tretieho autora v poradí, po veselohre Zuzany Bajcárovej 4x2+1 (25. 8. 1924) a hrách Jeana-Baptista Poquelina Molièra Nútená svadba a Juraj Dandin (18. 9. 1924), ktoré sa uvádzali počas jedného večera. Vybral si Tajovského jednoaktovku Tma (30. 10. 1924). Podobne ako mnohé neskoršie uvedenia ďalších jeho hier, spájala sa i premiéra Tmy s autorovým výročím. Zoltán Rampák označil uvedenie tejto aktovky za medzník v uvádzaní Tajovského drám – , „lebo tu sa začína intenzívny Borodáčov režijný záujem o dielo tohto nášho dramatika. Smeroval k tomu, aby v Tajovského hrách z dedinského života našiel napokon slovenský činoherný súbor SND svoju doménu, aby sa ich prostredníctvom udomácňovala na našom javisku metóda kritického realizmu.“[3] V nasledujúcej sezóne Borodáč uviedol Tajovského menej známu rozprávkovú hru Sova Zuza (5. 12. 1925). Potom inscenoval veľmi rôznorodý domáci i zahraničný repertoár súčasných i klasických autorov, kým sa o tri roky neskôr k Tajovskému opäť vrátil. Borodáč uvedením Statkov-zmätkov síce nevyhovel prianiu autora, aby sa uvádzali hry, ktoré napísal v tzv. poprevratovom období[4] (teda po roku 1918), ale zároveň takto zahájil bohatú inscenačnú tradíciu jeho starších celovečerných hier, ktoré sú súčasťou repertoárov slovenských divadiel takmer nepretržite už bezmála sto rokov. Inscenácia Statkov-zmätkov mala premiéru 30. 10. 1928 a dosiahla 19 repríz. V rovnaký deň i mesiac, ale o rok neskôr mala premiéru inscenácia hry Ženský zákon. Bolo to dvanásť dní po Tajovského 55. narodeninách a zároveň v deň 11. výročia Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili k Československu.[5] Inscenácia bola v repertoári SND viac ako deväť rokov, derniéru mala 11. 12. 1937 a dosiahla v danej dobe mimoriadny počet repríz – 52.[6] Počas ôsmich rokov, čo bola v repertoári, sa neuvádzala nepretržite, skôr naopak, a vo viacero postavách sa vystriedalo niekoľko herečiek a hercov.

Herečky a herci boli kľúčom i podstatou celej inscenácie, jej určujúcim prvkom a sprostredkovateľom jej úspechu. Režisér Borodáč nevytvoril zásadnú koncepciu ani inovatívny výklad hry, „len“ jej dôveroval. O mnoho rokov neskôr na to spomínal: „Dozvedel som sa dávno na pretekoch v Martine, ale aj od profesionálnych kolektívov, že táto Tajovského hra ničím neuchváti, ba ani neupúta. Viem, že v tomto prípade mysleli na dejovú koncepciu hry, na dramatické momenty, ktorých sa herci právom dožadujú od autora. Stávalo sa to najmä vtedy, keď sme pracovali za veľkej výroby (kvantitatívne) a keď sme boli presvedčení, že len hra nás zachráni, alebo aj povýši. Sami sme sa o záchranu autora nestarali a že by sme ho mohli aj povýšiť, na to sme už celkom nemysleli.“[7] Režisér týmito slovami naráža na to, že sa spolu s hercami pokúšali o to, aby oživením postáv a spôsobom ich javiskového stvárnenia z pomerne jednoduchého Tajovského príbehu vytvorili istý typ divadelného zážitku.[8] O ten sa mala zaslúžiť najmä Oľga Borodáčová Országhová v postave Mary Maleckej. Jej výkon oceňovali bez výnimky všetci kritici a publicisti. Zväčša spolu s výkonmi Jozefa Kella, v úlohe jej manžela Jana, a Márie Sýkorovej, ktorá stvárnila vdovu Zuzu Javorovú, Marinu sesternicu. „V prvom rade vynikla pani Országhová-Borodáčová ako Mišova matka Mara, dokonalým výkonom bez kazu: jej Mara, pyšná na svojho Míšu, tvrdohlavá, najmä keď si upije, veľmi dobrej výrečnosti, trochu lakotná, bola príkladom herecky-umeleckého prepodstatnenia a oživenia danej úlohy. Jej dobrou partnerkou bola pani Sýkorová, v úlohe Zuzy. Aničkynej matky[9], ktorá nech i menej bohate, predstavila dôsledne zase iný typ ženičky, rovnakého rodu jako Mara. (...) Z mužských úloh uhliar Malacký, rozvážny, kľudný a plný porozumenia a opovrženia pre »ženský zákon«, ako ho predstavil pán Kello, bol výkonom tak dokonalým, ako pí. Országhovej, živá a životná figura.“[10] Táto trojica umelcov sprevádzala inscenáciu od premiéry k derniére. V ostatných rolách sa postupne vystriedalo viacero hercov. Už pri prvom uvedení sa predstavitelia niektorých z týchto postáv nevyhli kritickému hodnoteniu. „Akési slabiny vykazovaly len výkony p. Bočka a slečny Porubskej, ktorí neboli dosť dedinskými, dosť Tajovskými, uprostred tejto vernej realistickej dedinskej hry...“[11] Iný recenzent k Bočkovmu výkonu ironicky dodáva: „... za to regrút Miško, p. Bočka bol už salónny šuhaj (vedel i mäso jesť vidličkou v ľavej ruke, nech i doma užívali drevených lyžíc), bez bezprostredného prejavu, figura divadelnej rutiny.“[12] O výkone mladej Ruženy Porubskej napísal: „Šťastný večer mala slečna Porubská, nový člen činohry, v úlohe Aničky, ktorej živelnú životnosť a jej prejavy však už cíteľne temperovala.“[13] Obaja citovaní recenzenti sa síce stručne, ale jednoznačne pochvalne vyjadrili ešte o výkone Svetozára Hurbana v úlohe Zuzinho sluhu Števka.

Kritické výhrady smerovali k scénickému riešeniu. Hoci režisér Borodáč bol známy tým, že výtvarná stránka divadelného diela nebola preňho prioritou, v prípade inscenácie Ženského zákona smerovali kritické poznámky skôr k technicko-prevádzkovému zabezpečeniu Slovenského národného divadla v tomto období. „Predstavenie tejto hry zo slovenského života však ukázalo zase raz ťažko omluviteľný nedostatok nášho divadla: činohra SND nemá k dispozícii ani poriadnej slovenskej izby. Tak napríklad ako kredenc bol užitý ten kus nábytku, ktorý býva používaný i v ,Poľskej krviʽ[14] v jedálni grófa, nemožný tu i tam. Pán riaditeľ Nedbal by mal takéto niečo v svojom divadle považovať za osobnú ostudu[15]; predsa nebude zase čakať, až to niekto daruje, jako bola darovaná i jedna garnitúra slovenských krojov.“[16] Kroje napokon zabezpečil autor, podobne ako tomu bolo rok predtým pri inscenácii Stodolovej Bačovej ženy, takisto v réžii Jána Borodáča. „Pre reprízu zaobstarané boly riaditeľstvom SND, s láskavosťou autorovou nové originálne ľudové kroje z Tajova, takže hra aj po krojovej stránke zapadne presne do prostredia, z ktorého vznikla.“[17]

Ak inscenácia od počiatku stála predovšetkým na hereckých výkonoch a nevyznačovala sa výraznejšou dramaturgicko-režijnou koncepciou, o jednom zásadnom a viditeľnom zásahu Jána Borodáča sa treba zmieniť. Na jednej strane ním totiž vytvoril väčší a bohatší priestor pre hercov a prospel aj autorovi, a na druhej strane sa tento zásah stal súčasťou inscenačného kánonu Ženského zákona na ďalšie desiatky rokov. „Dramaturgická úprava sa viaže najmä na trinásty výstup tretieho dejstva a spočíva jednak v scénickom začlenení Števka do javiskovej akcie, keď všetci prítomní oživujú zamdletú Maru, ako aj v zmene Marinho konania. U Tajovského sa výstup končí omdletím Mary, ktorú Anička a Zuza kriesia svätenou vodou, a Mara im za to poďakuje. Zuza utiera Mare tvár a opona padá. Borodáčova Mara však omdletie akoby len predstierala. Poďakuje Zuze za pomoc, podíde k dverám a spred prahu z nej vyhŕkne: ,A ja už nevestu mám!ʽ Zuza však nemôže za Marou v ničom zaostať, preto priskočí k dverám a vyleje na ňu vodu z hrnca so slovami: ,Tak si ju drž!ʽ a dvere za ňou zabuchne. Takýto záver III. dejstva vracia všetko do starých koľají a jadro konfliktu ostáva v nezlomnosti ,ženského zákonaʽ a akcentuje komický ráz hry.“[18] Borodáč k tomu dodáva: „Toto zakončenie som robieval[19] preto, lebo po zmierení žien nebolo by príčiny, prečo rodiny i naďalej žijú v hneve. A máme ešte celé dejstvo. Opierať sa v dramatickom postupe len o nezhodu mladých – je málo. Autor súhlasil.“[20] Režisér tak posilnil líniu konfliktu i veseloherný ráz, zaujímavé však je, že tohto ladenia sa dožadoval už samotný autor, keďže k scéne kriesenia Mary napísal poznámku „Výstup musí byť komický.“[21] Napriek tomu, že tak v pôvodnej verzii nevyznieva.  

Prvá inscenácia Ženského zákona sa tak vďaka hercom i režisérovi stala jednou z divácky najúspešnejších v období na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov. Hoci Súpis repertoáru Slovenského národného divadla[22] neuvádza v súvislosti s touto inscenáciou žiadnu obnovenú premiéru, dobové periodiká upozorňujú na to, že v sezóne 1934/35 sa realizovalo jej nové naštudovanie. Malo byť uvedené pri príležitosti 60. narodenín Jozefa Gregora Tajovského dňa 18. 10. 1934, ale z dôvodu atentátu na juhoslovanského kráľa Alexandra I. Karađorđevića, ktorý bol priaznivcom Československej republiky, sa predstavenie nekonalo a obnovené naštudovanie sa odohralo až 25. 10.

Tým najdôležitejším pre inscenáciu a dôležitým pre mladé slovenské profesionálne divadlo ako celok bol však napokon zájazd do Prahy, ktorý sa uskutočnil päť rokov po premiére 3. 11. 1934. Predstavenie sa odohralo na pozvanie Slovenského domu v Prahe. Niektoré zdroje tvrdia, že sa tak stalo pri príležitosti Tajovského jubilea, iné zase, že naopak – práve vďaka tomuto hosťovaniu mal Tajovský príležitosť osláviť šesťdesiatku aj v Prahe. Predstavenie sa hralo v Stavovskom divadle, na jednej zo scén pražského Národného divadla. Hoci to nebol prvý zájazd činohry SND do Prahy, ani prvý v Národnom divadle, ale vzbudil mimoriadnu pozornosť a nebývalé ohlasy. Z pôvodného obsadenia v predstavení účinkovali len Borodáčová Országhová, Sýkorová a Kello. Najväčší ohlas, podobne ako pri premiére v Bratislave, mala prvá z tejto trojice. „Výkon nad všecky ostatní,“[23]  konštatoval o kreácii Borodáčovej Országhovej významný český kritik Jindřich Vodák. Opakovane sa v recenziách objavuje prirovnanie hry slovenských hercov k výkonom členov ruského MCHAT-u, ale k tomuto divadlu a jeho realistickej škole prirovnávajú inscenáciu aj ako celok. Niektorí pražskí kritici vidia túto spojitosť v geografickom umiestnení Slovenska, ktoré je bližšie k Rusku ako Česko, iní pripomínajú pražské školenie režiséra Borodáča u herca a režiséra Jaroslava Hurta, ktorý ho mal zasvätiť do tajov Stanislavského práce s hercom. Veľký podiel na dosiahnutom úspechu mala mať aj slovenčina, vďaka ktorej postavy „žijí a dmou se kypivým citovým životem písně, hudebně vzňaty a dramatisovány vším nepojmenovatelným, co do slov proudí z kyprého lidového podvědomí. (...) Nikdy nebylo vhodnější příležitosti se přesvědčiti o zisku, jež nám ze slovenského divadla kyne, než při tomto okouzlujícím, přímo ruském představení.“[24]

České nadšenie pre slovenčinu (pretrvávajúce dodnes) niektorí publicisti považovali už vopred za devízu Činohry SND, ešte pred jej pohostinským vystúpením.[25] Akoby tento jazyk v období krátko po vzniku Československej republiky pôsobil v Prahe nanajvýš exoticky.  

Zdanlivo paradoxne potom pôsobí hlboký nezáujem pražských divákov o vystúpenie Slovenského národného divadla. „Fakt, že sa na slovenskú premiéru predalo  j e d e n á s ť  lístkov – a to lacných – nie je pre vlastencov dobrým vysvedčením.“[26] Na vypredané hľadiská pražských divadiel si slovenskí umelci museli ešte počkať.

Problém s nedostatkom návštevníkov napokon poznali bratislavskí divadelníci nielen z Prahy, ale rovnako dôverne aj z početných zájazdov po slovenských mestách a mestečkách. Pokiaľ ide o počet divákov, pravdepodobne najúspešnejším zájazdom SND (s inscenáciou Ženského zákona) sa stal ten, ktorý sa uskutočnil vo Viedni 2. decembra 1935 na javisku divadla Volksoper. „Okolo 1300 ľudí sa našlo, ktorí preca len prišli »Ženský zákon« uvidieť, takže divadlo bolo z troch štvrtín vypredané. A to je slušný úspech, keď povážime, že naši nie sú privyknutí chodiť v pondelok do divadla.“[27]

Avšak tým najdôležitejším, čo Borodáčova inscenácia priniesla slovenskému divadlu, je skutočnosť, že Tajovského predprevratové hry sa stali zaslúžene trvalou súčasťou repertoárov našich divadiel a že neustále tvorcov nabádajú k novým a novým výkladom a interpretáciám.

doc. Miroslav Dacho, ArtD.

Publikované v roku 2020.

  1. MIŠOVIC, Karol. Jozef Gregor Tajovský: Ženský zákon (1929, obnovená inscenácia 1934). In LINDOVSKÁ, Nadežda et al. Od rekonštrukcie divadelnej inscenácie ku kultúrnym dejinám? Bratislava : VEDA ; Ústav divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied ; Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení, 2015. ISBN 978-80-224-1488-3, s. 250

  2. Predtým bol Ján Borodáč v sezóne 1921/1922 členom Vidieckej činohernej spoločnosti Slovenského národného divadla, tzv. Maršky.

  3. RAMPÁK, Zoltán. Hry Jozefa Gregora-Tajovského na javisku SND. In Jozef Gregor-Tajovský v kritike a spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 1086.

  4. Borodáč vo svojich Spomienkach píše, že Statky-zmätky chceli pôvodne uviesť k Tajovského päťdesiatinám, ale inscenáciu napokon nerealizovali, pretože autor si to neželal. Bol vraj pod vplyvom svojich priateľov, ktorí ho údajne presviedčali, že je to niečo, čo nepatrí na scénu Národného divadla.
    BORODÁČ, Janko. Spomienky. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1995, s. 104.

  5. Jozef Gregor Tajovský bol presvedčený čechoslovakista a počas štúdií v Prahe sa agilne hlásil k hnutiu hlasistov, ktorí v období monarchie podporovali ideu česko-slovenskej vzájomnosti.

  6. „... vieme o ľuďoch, ktorí si túto veselohru pozreli štyri-päťkrát a vždy našli detail, čo ich chytil. I dramata habent sua fata.“ „Ženský zákon asi nezíde tak ľahko s javišťa.“
    LUKÁČ, Emil Boleslav. 25. 10. 1934. Článok z neidentifikovaného zdroja sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu v Bratislave v inscenačnej obálke Tajovský, Jozef Gregor: Ženský zákon, r. 1929.

  7. BORODÁČ, Janko. Režijná kniha Tajovského hry Ženský zákon. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 12-13.

  8. Treba dodať, že istý potenciál týkajúci sa najmä hereckých príležitostí, a to predovšetkým ústredných postáv dvoch matiek, je zreteľne prítomný už v Tajovského predlohe.

  9. V rekonštrukcii je zachovaný pôvodný jazyk citovaného textu.

  10. Kappa [Stanislav Klega]. Čo ukázal Ženský zákon na našej činohre. In Robotnícke noviny, 3. 11. 1929, roč. 26, č. 249, s. 4.

  11. -mš- Tajovského Ženský zákon. In Národný denník, 1. 11. 1929, roč. 8, č. 249, s. 4.

  12. Kappa [Stanislav Klega]. Čo ukázal Ženský zákon na našej činohre. In Robotnícke noviny, 3. 11. 1929, roč. 26, č. 249, s. 4.

  13. Tamtiež.

  14. Opereta hudobného skladateľa Oskara Nedbala, v rokoch 1923 – 1930 riaditeľa SND. Inscenácia mala premiéru 2. 2. 1924.

  15. Trpkou iróniu je, že Oskar Nedbal o rok na Štedrý deň spáchal samovraždu v chorvátskom Záhrebe. Jednou z príčin mali byť aj organizačno-hospodárske pomery v SND.

  16. Tamtiež.

  17. Zo Slov. Nár. Divadla v Bratislave. In Robotnícke noviny, 21. 11. 1929, roč. 26, č. 264, s. 3.

  18. BEŇOVÁ, Juliana. Jozef Gregor Tajovský. In ŠTEFKO, Vladimír et al. Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava : Divadelný ústav, 2011. ISBN 978-80-89369-36-2, s. 83.

  19. Ján Borodáč inscenoval Ženský zákon niekoľkokrát. Sám v citovanej publikácii hovorí o piatich naštudovaniach, medzi prvými inscenáciami však boli len krátke časové rozstupy, preto ťažko odhadnúť, či išlo len o obnovenú premiéru alebo nové naštudovanie. Borodáč mal teda pravdepodobne na mysli tri inscenácie zo SND (premiéry: 30.10.1929, 31.5.1941, 2.12.1944), verziu z ND Košice (20. 9. 1945) a pražské naštudovanie v Realistickom divadle Zdeňka Nejedlého (20. 5. 1956).

  20. BORODÁČ, Janko. Režijná kniha Tajovského hry Ženský zákon. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 159.

  21. TAJOVSKÝ, Jozef Gregor. Ženský zákon. Zlatý fond denníka SME, 2009 [cit. 16. 7. 2019]. Dostupné online: zlatyfond.sme.sk

  22. BLAHOVÁ-MARTIŠOVÁ, Elena. Súpis repertoáru Slovenského národného divadla 1920 – 2010. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2010.

  23. Šedesátiny Tajovského ve Stavovském. In České slovo, 1934, s. 10.

  24. sjc. Slovenské umění ve Stavovském divadle. In Lidové noviny, november 1934.

  25. „Hra bude provedena slovenskými umělci z činohry Slovenského Národního divadla z Bratislavy, kteří provedou hru svérazným působivým slohem.“ Cit. podľa:
    Soubor Slovenského Národního divadla hostuje dnes v Praze. Článok z neidentifikovaného zdroja sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu v Bratislave v inscenačnej obálke Tajovský, Jozef Gregor: Ženský zákon, r. 1929.

  26. Jdv. Zájazd Slovenského národného divadla do Prahy. In Robotnícke noviny, 9. 11. 1934.

  27. DVOŘÁK, Josef. Úspech Ženského zákona vo Viedni. In Robotnícke noviny, 4. 12. 1935, roč. 32, č. 277, s. 6.