Božena Slančíková Timrava – Ondrej Šulaj:
Všetko za národ

2008
Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Inscenácia Všetko za národ (13. 06. 2008) vznikla v sezóne s príznačným názvom Rodinné striebro. Divadlo Andreja Bagara v Nitre v nej pripravilo výhradne diela slovenskej klasiky.  Ako uvádza Fekar-Jenčíková, výber „sa zameral na dve desiatky rokov prvej polovice 20. storočia (1922 – 1942). Vtedy sa v slovenskej dráme a literatúre križujú, stretávajú i rozchádzajú rôzne smery i hnutia. Je to jedno z najzaujímavejších období slovenskej literatúry.“[1] Autorom idey tejto dramaturgickej sezóny bol šéfdramaturg Divadla Andreja Bagara v Nitre Svetozár Sprušanský. Cieľom bolo pokúsiť sa odpovedať napríklad na otázku „na čo môžeme byť skutočne hrdí z tvorby našich literárnych klasikov a čo považujeme za skutočné hodnoty ich odkazu. (...) Cieľom dramaturgie nebolo len oprášenie niektorých ,učebnicových titulov‘, ale najmä ich oživenie, predsavzatie dať im nový inscenačný, no predovšetkým interpretačný rozmer.“[2] Zámerom bolo tiež zosúčasnenie uvádzaných titulov, ich aktualizovanie, „aby uvádzané tituly divadlo prerozprávalo myslením, uvažovaním a cítením nášho súčasníka, aby ich zaradilo do nových vzťahov a súvislostí.“[3] Sezónu Rodinné striebro otvorila Tajovského dedinská komédia s realistickým pôdorysom a nesporným presahom Statky-Zmätky v réžii Ľubomíra Vajdičku, pokračovala titulom Júliusa Barča-Ivana Matka v réžii Mariána Amslera, dramatizáciou próz Františka Švantnera, Margity Figuli a Dobroslava Chrobáka, uvádzanú pod názvom Piargy v réžii Romana Poláka, operetou autorov Pavla Braxatorisa a Gejzu Dusíka Modrá ruža v réžii Jozefa Bednárika. Poslednou inscenáciou sezóny bola dramatizácia novely Boženy Slančíkovej-Timravy Všetko za národ v réžii Michala Vajdičku. Milan Polák porovnáva tento dramaturgický výber slovenskej klasiky s repertoárom v SND a konštatuje, že „nitrianske divadlo dalo koncipovaním tejto sezóny poriadnu lekciu Slovenskému národnému divadlu, ktoré sa stále opája skôr uvádzaním zahraničných s bulvárom koketujúcich textov. (...) Dosť ťažké je pochopiť, prečo slovenská pôvodná tvorba, umelecky i divácky úspešná v šesťdesiatych rokoch a neskôr (napríklad Karvaš, Bukovčan, Záhradník, Solovič, Kočan a iní) má pre vstup na javisko Činohry SND červenú.“[4]

Timravina novela Všetko za národ (1926) má silné autobiografické črty a takmer všetky postavy a udalosti mali svoj predobraz v skutočnom živote. V postave Viery Javorčíkovej sa odráža život dcéry evanjelického farára – teda samotnej Timravy. Ironickým komentovaním skutočnosti nakláňa kritický realizmus k moderne. „Timrava v novele Všetko za národ zobrazila slovenskú inteligenciu zgrupujúcu sa pri fare, okolo ktorej sa pohybujú aj ďalšie spoločenské vrstvy. Prinášajú so sebou témy ako odrodilectvo, gentlemanstvo, kontrast vzdelanosti a primitívnosti, ale aj ironický komentár situácií.“[5] Dramatizácia Ondreja Šulaja, ktorú napísal na motívy Timravinej novely, obsahuje 22 obrazov a jej dej sa odohráva od jari do jesene roku 1914. „Hrdinami týchto drám sú ľudia stojaci mimo spoločenských postov, bez podstatného vplyvu na život komunít, žijúci svoj všedný životný príbeh často v skromných materiálnych pomeroch. Takíto ľudia pozorujú historické udalosti s triezvym odstupom, posudzujúc ich logikou, z ktorej Šulaj čerpá komické paradoxy.“[6] Je to akýsi ponor do sveta mladej Timravy, ktorá spoznávala na fare rôzne typy ľudí a ich postoj k otázkam národa v čase, keď úpenlivo bojoval o uznanie vlastnej svojbytnosti: „Práve provokatívnosť Timraviných úvah o vlastenectve je téma, v ktorej dramatizátor našiel kľúč k zdivadelneniu prózy.“[7] V hre je zobrazené obdobie národno-buditeľské v kontraste s náhlym prelomom do začiatku prvej svetovej vojny. Pokojný život na vidieku sa rýchlo a nečakane zmení a obráti im životy naruby. Zároveň však reflektuje najmä Timravin život, jej postoj k úlohe ženy v spoločnosti, ale aj k svojej tvorbe: „Všetko za národ nie je len o odnárodňovaní, maďarizácii, je to najmä prierez autorkiným životom, zachytávajúc obdobie, kedy si sama začala vážiť svoju tvorbu a reflektovala svoj postoj k národu v čase, keď bojoval za uznanie svojho jazyka, kultúry a svojbytnosti.“[8] Ondrej Šulaj napísal adaptáciu novely, ktorá nekopíruje dej a vzťahy úplne detailne. Charaktery a vzťahy postáv sa vytvárajú v rôznych situáciách založených na kontraste, ktorý vyplýva z ich pováh a rovnako z dobového kontextu. Autor dramatizácie súčasne aktualizuje jazyk, čím sa približuje k súčasnému divákovi. „Drsnosť prostredia kontrastuje s atmosférou ,čechovovského sídla‘ – evanjelickej fary, na ktorej sa vedú intelektuálne dišputy o literatúre, politike, len namiesto višňového sadu spomínajú bôb. Postavám nie je cudzí nacionalizmus, Hane Čepčinskej idealisticky folklorizujúca predstava slovenského ľudu. Timrava však praská bičom irónie veľmi zručne. Dramatizátor Ondrej Šulaj situácie ešte vyhrotil tým, že vedľa seba stavia komické a tragické.“[9] Text obsahuje jazykovú komiku vo forme jazykových prešmyčiek – napríklad, keď sa dievčatá rozhodnú vydávať literárny časopis Halúzka a Vierka povie, že lepším názvom by bola Haluz. Známy slangový výraz v kontraste s ľubozvučným výrazom, a prostredím slovenského vidieka začiatku 20. storočia, spôsobujú, že text sa stáva bližším súčasnému divákovi. Michal Vajdička a dramaturg Daniel Majling použili namiesto citátov zo Svetozára Hurbana Vajanského, ktorého v novele spomína Timrava, fragmenty Pavla Országha Hviezdoslava, ktorého okazionalizmy i slovosledy nie sú prirodzené, ale nadnesené a ťažšie zrozumiteľné a sú preto v protiklade s pokleskami postáv. „Pohrávanie sa nie je násilné ani dehonestujúce, iba ľahko ironické.“[10] Inscenátori pridali do úst postavy Hany Čepčinskej verše z Hviezdoslavovej tvorby (napríklad zo známej balady Zuzanka Hraškovie a iné), ktoré v pôvodnom Šulajovom texte nie sú. Aj cez tieto verše dostávajú situácie zo Šulajovho textu dobovú i nostalgickú atmosféru, postavy vďaka nim rozvíjajú ďalšie odtienky svojich charakterov, s ktorými režisér ďalej pracuje.

„Šulaj sa vyvaroval archaizujúcim slovným konštrukciám, ktoré Timrava s obľubou používa. (...) Použil súčasný jazyk, ktorý v svižných dialógoch prispieval k správnemu rytmu inscenácie a obsiahlu novelu zredukoval na kľúčové situácie. Strihá ich v komickom i tragickom tóne, aby sa vzájomne osvetľovali a dodávali si ostrosť, aby sa lámali v presnom reze. Žiaden folklór.“[11] Aj režisér inscenácie Michal Vajdička staval na kontrastoch: „Ťaží zo vzájomného osvetľovania a protikladných emócií. (...) doslova stopoval momenty stretnutia komického s tragickým, pracoval s náhlym lámaním atmosféry na hranicu mrazenia. Napríklad do výstupu poznamenaného bujarou náladou pri rozprávaní vtipov prichádza Hagara oznámiť smrť synčeka. Trvá hodnú chvíľu, kým rozjarená spoločnosť, ktorá chce do veselia zapojiť aj jeho, pochopí. Vajdička dobre pracuje s pauzami, ktoré sú zdrojom napätia, s detailom. Vyhľadáva situácie, ktoré môže stavať v kontrapunktoch, alebo aspoň v kontrastoch. Využíva strihy.“[12] Monológy postavy Viery Javorčíkovej, rieši „štronzom“ ostatných postáv, a tak vytvára jej myšlienkam priestor na vyniknutie. Režisér spolu s dramaturgom Danielom Majlingom text preškrtali a príbeh zhutnili, „vynechanú matériu pretavili do postáv a atmosféry inscenácie“.[13]

Scénograf Pavol Andraško vytvoril funkčnú a teritoriálne uzavretú scénu z dvoch strán. Javisko má tvar móla a rozdeľuje divákov na dva tábory.  Hľadisko túto scénu z dvoch priľahlých strán obopína. „Predstavenie zaujalo už prvou vizuálnou informáciou – scénickým riešením. Nad rampou, pokrytou skyprenou zeminou, ktorá prerozdeľuje amfiteatrálne riešené Štúdio tak, aby malo dve proti sebe umiestnené hľadiská, visia časti nábytku budúcich interiérov inscenácie.“[14] „Mólo“, na ktorom sa pohybujú herci je vyplnené hlinou, hlina tak nahrádza aj obrus na stole, inscenačný tím chcel, aby hlina silno pôsobila aj na čuchové vnemy diváka a zintenzívnila tak zážitok z celého predstavenia. Táto dominantná zložka scény zdôrazňuje spätosť postáv s rodnou pôdou, „vrstva hliny na stole, kde sa stretávajú prichádzajúci a kde sa aj je, nikomu neprekážala, do hliny sa ukrývali literárne tajomstvá, do hliny sa sadalo, po hline sa chodilo, z hliny sa varilo a nakoniec aj hlina symbolicky pochovávala.“[15] Mólo zobrazuje vyhranené teritórium, po ktorom sa postavy pohybujú, a značí tiež vyhranenú oblasť, ktorá má faru chrániť pred odrodilcami, alebo môže byť tiež metaforou územia Slovákov:  „Hrdinovia sa pohybujú akoby od jednej hranice po druhú bez možnosti úniku pred sebou samými.“[16] Fara je ústredným prvkom, v strede scény ju vytvára obdĺžnikový stôl a stoličky, je symbolom rodiny či súdržnosti. Ostatný nábytok počas celej doby inscenácie visí nad scénou a spúšťa sa dolu, aby vytvoril rôzne ďalšie priestory. Jedným z príkladov môže byť dom učiteľa. Na jednu stranu scény sa spustí posteľ s klavírom a zrazu vzniká izba – nový priestor. Takáto funkčná a napohľad jednoduchá scéna mala pravdepodobne navodzovať pocit pominuteľnosti.

Ani kostýmová výtvarníčka Jana Hurtigová nevytvorila historicky verné kostýmy, čerpala z dobových vzorov, ktoré citlivo prispôsobuje súčasníkom, „kostýmy v prírodných farbách, materiáloch i strihoch jemne naznačujú historizujúci kontext, vyhýbajú sa však prílišnej folklorizácii“.[17]

Hudba, ktorú vytvoril Róbert Mankovecký, dokáže vybičovať emócie a vytvoriť dobovú atmosféru. Niekedy zvýrazňuje významné momenty inscenácie, alebo podčiarkuje určitý ironický okamih textu. Znie aj v predeloch, počas premien scény a divákovi dáva priestor na premýšľanie nad predošlými situáciami. Často sa opakuje zapamätateľný motív ťahavej klavírnej a husľovej melódie. Strieda sa aj niekoľko hudobných motívov, ktoré sú spojené s konkrétnymi postavami a ich náladou. Repetitívnosť umožňuje divákom vytušiť, čo bude nasledovať, či pôjde o ďalší vnútorný monológ Hany alebo bude nasledovať preklenutie do ďalšieho obrazu. S motívom ľudovej pesničky Slovenské mamičky režisér pracuje v dvoch protikladných situáciách. V prvej časti inscenácie melódiu tejto piesne použije postava Pekáča v podaní Juraja Loja. Zahrá ju a zaspieva na husliach, pričom pôsobí komicky. Druhýkrát ju počujeme v závere inscenácie, kde ju už herci spievajú viachlasom, počas toho, ako odvedených chlapov postupne mažú hlinou. Pieseň tu „umocňuje silný obraz vojny, ktorý prichádza po komickom čítaní slovenských novín. Správa o atentáte na Františka Ferdinanda v nich dostala len niekoľko riadkov na poslednej strane. Noviny plné národnobuditeľských atakov, besedníc a ďalších hrdovzletných statí zatienili správu, ktorá zmenila svet.“[18]

Dejiskom celého príbehu a inscenácie je fara, ktorá je miestom stretávania sa rôznych typov ľudí. Farár Javorčík, ktorého stvárnil Ivan Vojtek st., má tri dcéry vhodné na vydaj, čo, samozrejme, láka aj potenciálnych nápadníkov rôznych národností a povahových čŕt. Tri mladé ženy prežívajú citové vzplanutia, letné lásky, ale i sklamania a pokúšajú sa nájsť svoje miesto v živote. Tento motív trošku pripomína Čechovove Tri sestry. Hlavnou postavou inscenácie Všetko za národ je Viera Javorčíková, ktorú stvárnila Kristína Turjanová. Herečke v niektorých dobových kritikách vyčítali nie veľmi šťastne zvolený charakter postavy: „Pohľady do zeme, utrápenosť až bezmocnosť v gestách i pohľadoch sú prostriedky, z ktorých Turjanová postavu stavia. (...) nehrá tú zatrpknutú starú dievku, ktorú poznáme z novely. Je z nej trpiteľka. Je to výrazný, aj keď nie celkom najšťastnejší posun postavy.“[19] Iní jej stvárneniu vyčítali, že jej chýba akási iskra, rebélia, výrazovosť v prostriedkoch: „na javisku vidíme utiahnutú Vierku, ktorá sa hanbí ľudí. Chýba jej však rovina skrytej nespútanosti. Turjanová možno pocítila naplnenie vnútorného sveta, ale k divákovi sa to akosi nechce dostať.“[20] Vo svojej kritike jej výkon výstižne hodnotí aj Oleg Dlouhý: „Kristína Turjanová príliš podlieha mólovým tónom svojej hrdinky a trudný oblúk jej Viery Javorčíkovej je trochu plochý.“[21] Jej dve sestry Elena a Olina Javorčíkové sú zosobnením mladosti a elánu. Ich príbehy lások a sklamaní sa letmo vznášajú na pozadí tém národovectva a zrodu spisovateľky Timravy. Ich hlavným záujmom je hľadanie lásky, so sestrou vytvárajú funkčný kontrast. Viera sa zaoberá najmä svojou literárnou tvorbou a jej povaha nie je až taká vzletná. Túži po láske, ale navonok to neprejavuje, dozvedáme sa o tom, len z jej vnútorných monológov. „Elenu Javorčíkovú stavia Zuzana Kanócz ako emotívne, životom prežiarené šťastné stvorenie, ktoré rýchlo vzbĺkne a do akcií vkladá všetko. Olina Javorčíková v podaní Lucie Lapišákovej je zadumaná, pracovitá, pozitívna, intelektuálnymi hračkami sa veľmi nezaťažuje.“[22] Muži, ktorí prichádzajú na faru a dvoria trom mladým dievčatám, sú rovnako rozdielni a poňatí originálne: „Martin Nahálka ako Vodnár má v sebe komično čechovovských postáv. Peter Oszlík Maďara Belického trochu paroduje (...) K postavám, ktoré dokážu vylúdiť smiech zvláštnou prostotou, patrí aj Pekáč Juraja Loja. Herec ponúkne úplne inú tvár v postave Limbovského.“[23] Môžeme vidieť ako vznikajú letné lásky, presýtené radosťou a veselosťou, „aj horúce leto prispieva k hustnutiu atmosféry, ktorá však má vždy tragikomické črty,“[24] pretože mladí slovenskí muži nakoniec odchádzajú do vojny. Skutočný a hĺbkový ponor do vnútra postáv však vidíme len pri vzťahoch rôznych mužov s Vierkou Javorčíkovou. V príbehu figurujú dvaja muži, ktorí Timravin život ovplyvnili alebo v ňom zanechali výraznú stopu, či už v jej tvorbe alebo srdci. Jeden z nich je učiteľ Čierny: „zlomený a nešťastný dobrák v podaní Branislava Matuščina, je odsúdený k tragickému koncu“.[25] Druhým mužom je Hagara, sedliak, ktorý sa vrátil z Ameriky, „Milan Ondrík dal postave Hagaru vážnosť a vznešenú hrdosť.“[26] Pokojný hlas a úsporné gestá sú prostriedky, ktorými Ondrík buduje Hagarovu vecnosť, používa amerikanizmy, dá radšej prednosť Jackovi Londonovi v origináli ako Hviezdoslavovi, pretože mu nerozumie. Do Ameriky odišiel za zárobkom, ale musel sa vrátiť, aby sa postaral o svojho syna. Túži po Vierke, ktorá pociťuje vo svojom vnútri to isté, ale nedokáže urobiť prvý krok. Nakoniec je aj tak všetko márne, Hagara na konci príbehu odchádza na front a už sa z neho nevráti. Jeho matka Hagarka je prototypom typickej dedinskej ženy, ktorej materinský cit prevyšuje všetko ostatné. Stará sa o Hagarovho synčeka, ktorého zdravie je však krehké, a preto aj na konci hry umiera. Tu môžeme vidieť kontrast medzi inteligenciou a obyčajným slovenským ľudom, ale táto téma figuruje iba v úplných náznakoch a na pozadí.

Viera často chodieva do učiteľského domu. Býva tam Ivan Čierny (Branislav Matuščin) so svojou sestrou Želkou Čiernou (Daniela Kuffelová). Želka je symbolom prostej pragmatickosti a obyčajnej ženy, ktorá sa na svet dokáže pozerať bez príkras a s nadhľadom a bez pátosu veci pomenovať tak ako sú. Ivan, ktorý je učiteľom na dedine, veľa pije, a tak si svoju úlohu nedokáže plniť tak, ako má. Dedina sa s ním nebaví a ľuďom je skôr na smiech. Napriek tomu, že ho s týmto faktom Želka konfrontuje, a svojsky mu naznačuje, že by sa mohol zmeniť, on to nedokáže a radšej volí samovraždu.  

Eva Pavlíková stvárňuje Hanu Čepčinskú – národovkyňu a vzdelanú ženu, ktorej „skutočným predobrazom bola Emma Goldpergová, zapálená národná pracovníčka, kustódka Slovenského národného múzea v Martine. Venovala sa zbieraniu ľudových krojov, zvykov, piesní a umenia. S Boženou Slančíkovou-Timravou, (...) zbierali ľudové piesne po svadbách a domoch.“[27] Na scéne sa nachádza po celú dobu inscenácie a zastupuje tu národnobuditeľský aspekt. Eva Pavlíková sa svojej postavy zhostila nadnesene a s humorom, „dala jej svoj prenikavý smiech, výraznú mimiku a snažila sa vžiť do statusu – starej dievky“.[28]  Na vidiek ju poslal lekár, aby si oddýchla a načerpala sily, „ťažko nesie blízke priateľstvá farárových dcér s mužmi iných národností, ktorých prítomnosť nemôže vystáť“.[29] Ona sama pritom okrem slovenčiny a maďarčiny ovláda aj ďalšie jazyky – ako nemčina, francúzština a angličtina. Využíva ich však len vtedy, keď chce na niekoho zapôsobiť svojou vzdelanosťou.

Všetko za národ je príbehom o láskach nešťastných, krátkych, letných, premeškaných, ale i tých osudových. Ponúka pohľad na pestrú paletu charakterov, ich úsmevné príbehy aj životné drámy. V týchto osudoch sa však ukrýva aj „príbeh o národnej identite, tolerancii voči iným národom a o ilúziách, ktoré si o národe a jeho potrebách človek vytvára“.[30] Úspech inscenácie je nielen v tom, že sa dokáže tematicky i ľudsky priblížiť k divákovi, ale aj svojou originalitou v scénickom či režijnom riešení. „Inscenácia je charakteristická brilantnými strihmi medzi vážnymi a smiešnymi situáciami a postavami. Situácie sú často dopĺňané sarkazmom a iróniou (...) Konečný tvar si zakladá na hereckej vyváženosti, žiadny z hereckých výkonov nezaostáva a kvalitná herecká spolupráca sa pozitívne podieľa na výslednej hodnote odvedenej práce.“[31] Zásluhou tvorivého inscenačného tímu a dobre zvoleného hereckého obsadenia mala inscenácia  „realistickú sýtosť i poetickú metaforu, bola preniknutá spontánnou citovosťou a úprimnosťou i zdravým odstupom od nej, mala šťavu, farby, atmosféru i triezvo ironický nadhľad“.[32] Všetko za národ zarezonovalo nielen v nomináciách na ocenenie DOSKY 2008 (najlepšia inscenácia, najlepší ženský herecký výkon, najlepšia scénografia), ale získala si tiež obdiv divákov a zahraničných hostí Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Prácu inscenátorov vyzdvihli aj na Medzinárodnom festivale DIVADLO 2009 v Plzni. Jedna z kritičiek dokonca napísala: „V Česku nemáme tak sebareflektujúcu inscenáciu a kladiem si otázku, či sme takéhoto pohľadu vôbec schopní. (...) Inscenácia Michala Vajdičku sa vysmieva falošnému národovectvu, aktuálne sa dotýka vzťahov Slovákov a Maďarov, emigrácie, koncipovania národa, a to všetko na príbehoch ľudských osudov, ktoré dojímajú i rozosmievajú.“[33] Inscenácia mala 70 repríz a derniéra sa konala v decembri 2012.

Katarína Vozárová

  1. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. Národ v hlavnej úlohe. In Svět a divadlo, 2008, roč. 19, č. 6, s. 80.

  2. POLÁK, Milan. Rodinné striebro v Nitre. In Slovenské pohľady, 2008, roč. 4/124, č. 10, s. 149.

  3. Tamže.

  4. Tamže, s. 149, 150.

  5. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. Národ na dne. In Svět a divadlo, 2008, roč. 19, č. 6, s. 87.

  6. ULMANOVÁ, Martina. Šulajove drámy medzi kuchyňou, farskou záhradou a vinohradom. In ŠULAJ, Ondrej. Hry. Bratislava: Divadelný ústav, 2012, s. 13.

  7. DLOUHÝ, Oleg. Timravin národ provokuje. In SME, 26. 6. 2008, roč. 16, č. 148, s. 18.

  8. HRUBOVÁ, Jana. Božena Slančíková-Timrava v dráme a divadle. Diplomová práca. Bratislava: VŠMU, 2011, s. 58.

  9. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. Národ na dne. In Svět a divadlo, 2008, roč. 19, č. 6, s. 82.

  10. Tamže , s. 87.

  11. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. O národe bez pátosu. In Monitoring divadiel na Slovensku [online]. 13. 6. 2008 [cit. DD.MM.YYYY??]. Dostupné na: https://monitoringdivadiel.sk/o-narode-bez-patosu/

  12. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. Národ na dne. In Svět a divadlo, 2008, roč. 19, č. 6, s. 87.

  13. DLOUHÝ, Oleg. Timravin národ provokuje. In SME, 26. 6. 2008, roč. 16, č. 148, s. 18.

  14. POLÁK, Milan. Všetko za národ. In Literárny (dvoj)týždenník, 2008, roč. 21, č. 27-28, s. 12.

  15. MALČÍKOVÁ, Michaela. Dozvuky z Plzně: „Na fare sa dejú veci.“ In RozRazil Online, 22. 10. 2009 [cit. 02.11.2021].

  16. DLOUHÝ, Oleg. Timravin národ provokuje. In SME, 26. 6. 2008, roč. 16, č. 148, s. 18.

  17. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. O národe bez pátosu. In Monitoring divadiel na Slovensku [online]. 13. 6. 2008 [cit. 02.11.2021]. Dostupné na: https://monitoringdivadiel.sk/o-narode-bez-patosu/

  18. Tamže.

  19. Tamže.

  20. HRUBOVÁ, Jana. Božena Slančíková-Timrava v dráme a divadle. Diplomová práca. Bratislava: VŠMU, 2011, s. 59.

  21. DLOUHÝ, Oleg. Timravin národ provokuje. In SME, 26. 6. 2008, roč. 16, č. 148, s. 18.

  22. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. O národe bez pátosu. In Monitoring divadiel na Slovensku [online]. 13. 6. 2008 [cit. 02.11.2021]. Dostupné na: https://monitoringdivadiel.sk/o-narode-bez-patosu/

  23. Tamže.

  24. Tamže.

  25. Tamže.

  26. Tamže.

  27. FEKAR JENČÍKOVÁ, Mária. Národ na dne. In Svět a divadlo, 2008, roč. 19, č. 6, s. 82.

  28. HRUBOVÁ, Jana. Božena Slančíková-Timrava v dráme a divadle. Diplomová práca. Bratislava: VŠMU, 2011, s. 58.

  29. MALČÍKOVÁ, Michaela. Dozvuky z Plzně: „Na fare sa dejú veci.“ In RozRazil Online, 22. 10. 2009 [cit. 02.11.2021].

  30. GALOVÁ, Monika. Divadlo Andreja Bagara pripravilo pre študentov SPU a UKF ku dňu študentstva divadelné predstavenie Všetko za národ. In TV nitrička : regionálna televízia. 20. 11. 2010. Dostupné aj na https://tvnitricka.sk/vsetko-za-narod/

  31. MALČÍKOVÁ, Michaela. Dozvuky z Plzně: „Na fare sa dejú veci.“ In RozRazil Online, 22. 10. 2009 [cit. 02.11.2021].

  32. POLÁK, Milan. Všetko za národ. In Literárny (dvoj)týždenník, 2008, roč. 21, č. 27-28, s. 12.

  33. HRDINOVÁ, Radmila. Závidím slovenským divadelníkům. In Právo, 15. 9. 2009, roč. 19, č. 216, s. 9.