Libor Vaculík – Antonio Vivaldi:
V ako Vivaldi (Čo mi rozpráva človek – Čo ti hovorí láska)

Choreografické miniatúry Libora Vaculíka

Tanečnej inscenácii „V“ ako Vivaldi (premiéru mala 15. apríla 1989) predchádzala genéza vývoja baletu Slovenského národného divadla viažuca sa na tých riaditeľov súboru, ktorí stáli v jeho vedení (teda Karol Tóth), resp. odrážala snahy aj predchádzajúceho vedenia (Boris Slovák), rovnako ako ovplyvňovala aj to budúce (Emil T. Bartko). V roku 1973 bol vo vedení súboru baletu choreograf Boris Slovák, ktorý súbor doplnil o mladých tanečníkov. Obdobie pod vedením Borisa Slováka bolo charakteristické snahou o modernejšie tendencie najmä v zmysle voľby pohybovo-výrazových prostriedkov a v režijnom poňatí. Nastúpila nová a mladšia generácia interpretov, k tým popredným patrili Gabriela Záhradníková, Danica Pilzová, Viera Zlochová, Michaela Černá, Eva Šenkýřiková, Zuzana Innemanová, Zoltán Nagy, Jurij P. Plavnik, Peter Dúbravík, Dušan Nebyla a Libor Vaculík.^[1]

Libora Vaculíka v tomto období charakterizovala jeho interpretačná tvorba, ktorá náležite reflektovala jeho mimoriadny talent a profesionalitu v mnohých sólových úlohách a ktorá predznačovala jeho choreografické ambície. Pôsobenie Karola Tótha vo vedení baletu SND v rokoch 1980 – 1989 bolo veľmi problematické. Tóth nepriniesol jasnú dramaturgiu, súbor museli opustiť mladí tvorcovia solídne sa prezentujúci na súťažiach, formálne upravené „prenesenia“ pôvodných diel boli bežnou praxou a súbor trpel nedostatkom kvalitných interpretov, a to aj v kontexte klasickej výmeny generácií. Táto éra predsa len napokon vyprofilovala dve premiéry, pod ktoré sa podpísala skupina mladých interpretov zo SND pod vedením Libora Vaculíka. Prvou premiérou bol večer v štyroch častiach pod názvom Čo mi rozpráva človek, čo ti hovorí láska na hudbu Antonia Vivaldiho, Gustava Mahlera, Bohuslava Martinů v choreografii Libora Vaculíka, typického svojou štýlovou rôznorodosťou a flexibilitou. Pre komplexnosť obrazu je nevyhnutné spomenúť aj dovtedy v domácich podmienkach nevídaný inscenačný čin profilujúci tanečné divadlo, a to uvedenie baletnej inscenácie mladých choreografov pod názvom Lux et Requiem, pozostávajúcej z dvoch častí. Dvojicu choreografov tvorili Robert Balogh v prvej časti (Extáza ducha na hudbu Wolfganga A. Mozarta) a Ondrej Šoth v druhej časti (Requiem Giuseppe Verdiho).

Mladistvý esprit vniesla do repertoáru druhá premiéra skupiny mladých tanečníkov, už v súvislosti s perspektívnym nástupom nového umeleckého šéfa Emila T. Bartka, pod vedením Libora Vaculíka. Večer s názvom „V“ ako Vivaldi sa skladal z dvoch diel, ktoré získali cenu na celoštátnych choreografických súťažiach v rokoch 1985, 1988. Išlo o choreografie "V" ako Vivaldi a Stmievaničko (nazvané aj Hra na lásku). Okrem nich v jednotlivých reprízach varírovali aj ďalšie diela, ktoré vznikli z iniciatív mladej generácie tvorcov. Išlo o In memoriam Vladimíra Godára, Dialógy (Láska, Smrť, Et cetera) na hudbu Gustava Mahlera, Joaquína Rodriga v choreografii Libora Vaculíka a Diskrepancie na hudbu Martina Burlasa v choreografii Igora Holováča. Na videozáznamoch Divadelného ústavu v Bratislave sa zachovala štruktúra večera (okrem dvoch hlavných Vaculíkových ocenených diel – „V“ ako Vivaldi a Stmievaničko) v zložení Et cetera a Smrť z časti Dialógy. V rekonštrukcii sa preto zameriam aj na ne.

Libor Vaculík v roku 1977 absolvoval Tanečné konzervatórium v Prahe a v roku 1977 odbor choreografia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Sólistický angažmán v SND mal v rokoch 1977 – 1991 a v tomto období pôsobil aj ako umelecký šéf súboru Balet Bratislava (1985 – 1990) a neskôr ako choreograf Divadla Nová scéna v Bratislave (1991 – 1994), ako i choreograf Národného divadla v Prahe (1994 – 1999) a umelecký šéf Pražského komorného baletu/Baletu Praha (1998 – 2000). Choreograficky debutoval v roku 1984 a postupne vytvoril sólové choreografie, duetá, seriózne i humorné komorné diela, celovečerné tituly, rozsiahle koláže a projekty tanečného divadla.^[2] Jeho choreografie sa vyznačujú rozsiahlou krokovou zásobou, znalosťou tanečného remesla, absolútnou bravúrou používania klasickej techniky, širokospektrálnou pohybovou fantáziou, poetikou so zmyslom pre intímnu výpoveď, ako aj teatrálnu transparentnosť. Hoci počas svojej kariéry získal mnoho ocenení, práve ocenenia z choreografických súťaží v osemdesiatych rokoch minulého storočia boli odrazovými mostíkmi pre nadchádzajúcu choreografickú dráhu. Hlavná cena na I. celoštátnej choreografickej súťaži v roku 1985 za dielo „V“ ako Vivaldi a hlavná cena na II. celoštátnej choreografickej súťaži za dielo Stmíváníčko v roku 1988 podporili jeho transformáciu z tanečníka na choreografa, ku ktorej došlo aj napriek jeho mimoriadnemu interpretačnému talentu, vysokej tanečnej profesionalite a autentickému výrazovému registru. Ako tanečník výrazne interpretačne vyčnieval spomedzi svojich kolegov a rovnako charakteristicky sa vyprofiloval a zorientoval aj v choreografickom priestore.

Predtým, než sa konkrétne zastavím pri analýze jednotlivých častí tanečného večera „V“ ako Vivaldi, je potrebné definovať, že skladba komorných choreografií vtedajšieho mladého choreografa začala „kresliť“ na slovenskú (presnejšie československú) choreografickú/tanečnú mapu akýsi nový (moderný) „ostrov“ pohybového vyjadrenia. Libor Vaculík dokázal veľmi obozretne, citlivo, cielene aj spontánne zároveň udržať balans medzi klasickým baletom/slovníkom, z ktorého vychádzal, a medzi voľnejším tanečným vyjadrením súdobého chápania tanca. Robil to mimoriadne prirodzene bez toho, aby potreboval kopírovať tendencie už vtedy populárnych i nadčasových choreografických osobností Pavla Šmoka alebo Jiřího Kyliána. Limitujúce prostriedky na výpravu (scénu a kostým) povýšil na zámer a preto si všetky štyri choreografie vystačili s prázdnou scénou, ktorej atmosféru a náladu dotvorilo iba svetlo, a so sporými, ale vkusnými kostýmami protagonistov. Uprednostnil tanec pred vizuálnymi efektmi, resp. tanec vizuálne zefektívnil výtvarne pôsobiacimi kreáciami. Pohybom a choreografickými nápadmi „vystaval“ príťažlivé obrazy, ktorým ostatné prvky nechýbali a ktoré umožnili divákovi koncentrovať sa len na tanec a výraz. Pôsobivým pohybom, novým choreografickým slovníkom, krokovými variáciami, jednotlivými i skupinovými formáciami, ladným veľkorysým gestom i fokusom na detail a predovšetkým na dokonalú interpretáciu s adekvátnym a precíteným výrazovým vyjadrením zaujal percipienta aj v zdanlivo abstraktných choreografiách. Slovo „zdanlivo“ používam zámerne – Vaculík totiž aj v najabstraktnejších dielach vždy hľadá príbeh, a ak tam náhodou nie je, vykreuje ten svoj. Hudba u neho profiluje emóciu a on emóciou „prerozpráva“ dej. V jeho choreografii vždy o niečo ide – raz o výpovedný symbol, inokedy o nadčasovú tému, raz o fragment zážitku z bežného života, inokedy o hĺbku pocitovej intimity.

Inscenácia „V“ ako Vivaldi zahŕňala tri diela v prvej časti večera : „V“ ako Vivaldi (hudba: A.Vivaldi, koláž z cyklu Štyri ročné obdobia, kostýmy: Jozef Bubák), Dialógy – Et cetera (hudba: J. Rodrigo – Concierto de Aranjuez, 2. časť, kostýmy: Vincent Sabo), Smrť (hudba: G. Mahler – Piesne potulného tovariša, kostýmy: Libor Vaculík) a Stmíváníčko / neskôr v slovenskom preklade Stmievaničko – Hra na lásku v druhej časti večera (hudobná koláž: G. F. Händel, G. Rossini, W. A. Mozart, P. Mascagni, F. Mendelssohn-Bartholdy, scéna a kostýmy: Vincent Sabo). Scéna je vo všetkých častiach prázdna, „modelovaná“ len umným svetlom, ktoré raz optimisticky a sviežo zalieva celú scénu, alebo sa koncentruje na kužele svetla (intímne a temné), prípadne využíva spektrum farieb. Len v záverečnom diele je použitá konštrukcia svetelného kruhu, ktorý klesá nad hlavy tanečníkov ako symbolická monštruózna svätožiara. Kostým (J. Bubák) v prvej časti využíva jednoduché strihy batikovaných šiat v pastelových farbách (žlté, jemne farebné zemité tóny), v druhej časti sú využité kontrasty čiernej a červenej/ružovej (V. Sabo), v tretej bielej a čiernej (L. Vaculík) a štvrtá je opäť v jemných farbách žltej a ružovej s využitím čeleniek/šatiek na hlavách a končatinách tanečníkov (V. Sabo).

„V“ ako Vivaldi je choreografia abstraktná, ktorá pohybovými variáciami vyjadruje hudbu, ale ako už bolo vyššie spomenuté aj rámcový emočný príbeh. L. Vaculík vo svojich choreografiách presne gestom „kopíruje“ tóny, melódiu, dynamiku i tempo a cez hudbu prostredníctvom pohybu definuje situačný odkaz. Choreografia plynie, je svieža, pôsobí vizuálne ľahko a optimisticky. Koncentrácia choreografa i tanečníka je sústredená na pružné uvoľnené paže, veľkorysé gestá, ale choreograf je expert na detail (rotácie chodidiel, rôzne polohy dlaní), na typické zmnožené a opakované série krokových variácií a lineárne (tvorivo vymyslené) dvíhané figúry. L. Vaculík vychádza z klasického tanca, ktorý pretransformúva do akejsi vlastnej „neoklasiky“ (alebo súdobej modernosti), gesto a telo necháva raz v napätí, inokedy ich ladne uvoľní do prirodzených polôh, ale vždy majú eleganciu (dokonca tanečnú logiku) a výtvarnú estetiku. V choreografii strieda sólové party (necháva vyznieť osobnosť interpreta), postupne nabaľuje tanečníkov na scéne (do dvojíc, alebo skupín), resp. graduje situáciu, okamih. Duetá kreuje výsostne poeticky (sú tu elegantné dvíhané figúry, vizuálne aj významovo motivačné gestické prechody), zatiaľ čo v skupinových formáciách je väčšinou hravý, často s jemnou dávkou humoru. Ženskú a mužskú zložku raz oddeľuje, inokedy spája a mixuje, strieda citlivé duetá s temperamentnejšími skupinovými časťami, dynamiku a tempo s pohybovou poéziou, feminínne (ženské a hravo koketné) prvky s drámou. Necháva protagonistov výrazovo fungovať ako solitérov, ale aj v malom „dave“. Občasne (ale opakovane) sa objavia drobné štylizácie folklórnych prvkov, mierne karikované a podané s nadhľadom. V choreografii tancuje osem tanečníkov: Eva Horáková, Dália Gáliková, Zuzana Bartková, Petra Slováková, Zuzana Stará, Juraj Šiška, Mário Radačovský a Igor Holováč (alternácie: Kvetoslava Klenková, Nora Martinková-Gallovičová, Pavel Plšek, Jozef Šoltés, Michal Mikeš) – generácia mladých interpretov, ktorí v osemdesiatych rokoch minulého storočia tvorili serióznu a adekvátnu zložku baletu SND nielen z tanečnej , ale aj z výrazovej stránky.

Druhá choreografia prvej časti večera Dialógy (Et cetera) je dielo súboja lásky a žiarlivosti, resp. lásky a jej jednosmerného vyprchania, večnej témy vývoja vzťahov vo vášni nespútaných a nekompromisných v interpretácii Evy Horákovej a Igora Holováča (alternácia: Zuzana Bartková, Pavel Plšek, Mário Radačovský). Nápaditá, dynamická a dramatická choreografia plná vizuálnej temnoty je založená na esteticky a mimoriadne kreatívne postavených dvíhaných figúrach, lineárnych prechodoch v tempe aj s otvorenými príťažlivými fragmentmi erotických gest, reprezentujúcich vášeň aj vzdor, lásku aj dištanc. Silná choreografická miniatúra plná napätia a strhujúcich pohybových ideí v kompatibilite s Rodrigovou hudbou profilovala vizuálne atraktívne obrazy, ale aj absolútne emóciami naplnenú (a stvárnenú) situáciu, i momenty v atmosfére španielskeho temperamentu. Pružné gestá oboch vynikajúcich interpretov a výrazový diapazón ich pocitových rovín, pertraktovaný prirodzene až naturálne (v zmysle živočíšne), patrili napriek komornosti diela k jedným z vrcholov večera.

Časť Dialógy (Smrť) je duet, ktorý predstavuje súboj chlapca/muža so smrťou (Mário Radačovský, Pavel Plšek, alternácia Libor Vaculík) v príznačnej čiernobielej kombinácii kostýmov (biela ako symbol mladosti, čistoty, života; čierna ako symbol temnoty, smrti, konca). Silné a nadčasové sú téma i výpoveď o konfrontácii života a smrti, mladosti a pominuteľnosti. „Smrť“ je choreografia plná emócií a napätia, útrap i prekvapivej láskavosti, je kombináciou lineárnych mäkkých gest, dvíhaných figúr a výtvarných obrazov. Dochádza k symbióze profesionality vynikajúcich tanečníkov s ich evidentnými výrazovými predpokladmi. Pohyb je opäť odrazom hudby (ale aj clivého a dôrazného spievaného textu), je postavený na symboloch a v pohybovej skladbe (zvlášť v detailoch) je intímne dotykový v kontre dvoch mužov. Hoci gesto otvára (akoby rozprestiera) do priestoru, necháva ho akoby v imaginácii diváka pokračovať v myšlienkovej i pocitovej stope. Koncentrácia na detail kreuje tie zásadné (tiché, nevypovedané, ale výpovedné) emočné polohy. Choreografia ponúka pocitové paradoxy – boj so smrťou, ale aj jej „učičíkanie“ v kolíske (keď tanečník evokuje knísavú embryonálnu polohu), spytovanie na to, kto je tu vlastne vo výhode a kto viac trpí, kto víťazí a kto prehráva (hra so stuhou, do ktorej sa obaja tanečníci zamotajú tak, že v závere končia zviazaní zápästiami, pričom svetlo je koncentrované na paže). Otvára sa možnosť pochopiť hraničné roviny života, eliminovať drámu do súvislosti vyrovnania sa s osudom a nazerať na smrť ako na nevyhnutnú (hoci nechcenú) súčasť života. V období osemdesiatych rokov minulého storočia postavil L. Vaculík pomerne progresívne a odvážne dielo nabité novými pohybovými ideami, navyše osobné a zároveň prekvapivo kompatibilné s odbornou kritikou aj bežným konzumentom, ktoré kontrovalo klasickému repertoáru a vnášalo do tanečného umenia nové formy.

Záver večera tvorila tretia časť Stmievaníčko, zakončená sympatickými a jemne pikantnými veršami Jiřího Žáčka, rámcujúcimi tému („Zkusíme si nazí zahrát na anděly, že prý láska sílí s nevěrou, zkusíme si zahrát, ale jenom s těly, duše už se nějak vyperou,“^[3] v slovenskom preklade Milana Lasicu, ktoré nahovorila Emília Vášaryová). Princíp uplatnený v prvej časti večera sa zopakuje – tanečník/tanečnica ako jednotlivec sa ocitá na javisku sám a postupne sa k nemu/nej pridávajú ostatní, aby sa vystriedali opäť v duetách alebo skupinových variáciách. Celok je zakončený odľahčujúco, navracia sa téma lásky a nevery, tancuje o tom, ako je ľahké podľahnúť a zároveň sa chcieť vrátiť k trvalému vzťahu, o tom, ako sú dievčatá lásky chtivé a chlapci občas už nevládzu, a o tom, ako nevera môže okoreniť vzťah... Poetická, ale predovšetkým hravá, ľahko erotická, laškovná a roztopašná choreografia s rozkošníckym (i rozkošným) humorom, malými verbálnymi (alebo skôr akustickými prejavmi – výkriky, povzdychy, piskot) a opäť aj drobné gestické odkazy na folklór – táto kombinácia priniesla autorovi nielen ocenenie v choreografickej súťaži, ale pre našu baletnú/tanečnú scénu znamenala aj isté nóvum (predovšetkým vo vnímaní humoru v tanci). Komediálnosť malých erotických hier (koketéria, aj zámerná teatrálnosť) dávkoval choreograf citlivo a v únosnej miere. Dynamika, tempo, vtip, téma a dokonalé interpretačné zvládnutie zaručilo popularitu tohto sviežeho dielka. Jeden z obrazov napríklad ponúka temperamentnú honbu dievčat „za telom“. Situácia je umocnená karikovanými sexuálnymi gestami (trochu na hranici vulgárnosti, resp. kontroverznosti). Najodolnejší jedinec, ktorý ako jediný zvládne všetky ženy (na rozdiel od vyčerpaných „odpadlíkov“), je odmenený. „Víťaz“ získava trofeje, šatky dievčat, ktoré sú oviazané na všetkých jeho končatinách. V závere sa však (za tónov poetickej hudby, zatmenia javiska a láskavých veršov) všetky dievčatá poslušne vrátia k svojim partnerom, aby sa pod veľkou svetelnou svätožiarou a vo farebnom spektre čakier (príp. dúhy) prichádzajúcich „z neba“ i duše zas zo všetkých stali „neviniatka“ – malí anjeli (tanečníci za chrbtami trepocú dlaňami, akoby mali krídla). Liborovi Vaculíkovi sa na malej ploche podarilo kreovať pohybovo a výrazovo nápadité dielo s dávkou milosrdného humoru a frivolne hravej pikantérie. A podarilo sa mu to aj vďaka mladým talentovaným tanečníkom (Zuzana Bartková- Mário Radačovský, Dália Gáliková – Juraj Šiška, Zuzana Stará – Jozef Šoltés, Eva Horáková – Pavel Plšek a Michal Mikeš, v alternácii: Nora Martinková-Gallovičová, Kvetoslava Klenková, Igor Holováč), ktorých evidentne choreografia (vzhľadom na ich nasadenie) bavila.

Večer „V“ ako Vivaldi sa v období svojho vzniku a aj počas jeho uvádzania tešil diváckej popularite, hoci sa „hral“ iba do 24. apríla 1991 a mal len tridsaťštyri repríz. Bol však medzníkom (a začiatkom) choreografickej tvorby Libora Vaculíka, ktorý prešiel mimoriadne atraktívnu tvorivú cestu od malých javiskových foriem až po súčasné veľké multižánrové projekty. Choreografický večer „V“ ako Vivaldi však neostáva iba nostalgickou spomienkou na autorove tvorivé začiatky, ale je stále aktuálnym a plnohodnotným (aj keď dnes už len archívnym) dielom, ktoré by malo seriózne predpoklady (v zmysle svojej nadčasovosti) obstáť aj v súčasnom repertoári.

Mgr. Barbara Brathová

1. História baletu SND, kapitola 1960 – 1990 [online]. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2021 [cit. 2021-8-8]. Dostupné na: https://snd.sk/historia-baletu-snd#

2. Vaculík, Libor In Česká divadelní encyklopedie [online]. Praha, 2001 [cit. 2021-8-9]. Dostupné na: http://encyklopedie.idu.cz/index.php/Vaculik,_Libor.

3. ŽÁČEK, Jiří. Tři roky prázdnin. Praha : Československý spisovatel, 1982. Stmíváníčko.