Tiso ako hygiena

S prehodnocovaním minulosti v porevolučných rokoch sa na Slovensku naplno začalo najmä s príchodom nového milénia. Ako naznačil Oleg Dlouhý, vedľa systematickej práce dramatika Karola Horáka existovalo v dráme z tohto obdobia iba niekoľko pokusov o hry analyzujúce minulosť[1] a žiaden dramatický text, ktorý by sa zaoberal postavou Jozefa Tisa. O to väčšie očakávania budila iniciatíva autora a režiséra Rastislava Balleka a dramaturga Martina Kubrana, o to viac bolo otázok, či je naša spoločnosť na takýto projekt pripravená. Ukázalo sa, že to, čo ďalej Dlouhý napísal, a teda, že hry, ktoré analyzujú minulosť krajiny, sú dôležité pre hygienu spoločnosti,[2] platí do bodky. A žiadna hygiena sa nezaobíde bez toho, aby do odtoku netiekla aj špina.

Autor a režisér Tisa Rastislav Ballek vo viacerých rozhovoroch zdôraznil, že považuje Tisa za najdramatickejšiu, najtragickejšiu aj najkontroverznejšiu postavu slovenských dejín. Aj preto u nás zrejme žiadna iná inscenácia po rozdelení Československa nevzbudila takú intenzívnu polemiku. A pritom nespravodlivo, pretože Ballek už na začiatku jasne definoval svoj zámer. Nechcel vytvoriť Tisovu biografiu, išlo mu predovšetkým „o premenu historickej postavy na dramatickú“.[3] A keďže Tisa pokladal za dostatočne dramatickú osobu, rozhodol sa siahnuť po autentických materiáloch. Napriek tomu, že svoju poetickú licenciu pravidelne opakoval, čelil rôznym útokom aj obvineniam. Výčitky boli pestré – text a inscenácia neboli dostatočne objektívne,[4] vierohodné,[5] démonizovali Tisa, boli tendenčné[6] – marxistické, primálo zdôrazňovali židovskú tragédiu a podporovali stereotypné videnie.[7]

Ballek pri tvorbe textu uplatnil princíp dokumentárnej montáže. Zo širokej zbierky verejných rečí – kázní, prejavov, príhovorov – vybral niekoľko. Vedľa tých kľúčových sa objavili menej reprezentatívne, napríklad vzťahujúce sa k záujmom Tisa o sociálne aj ekonomické otázky národa. Vedľa seba postavil kázeň o nebezpečenstve alkoholu a vystúpenie v pléne československého parlamentu s témou finančnej nerovnosti Čechov a Slovákov. Čerpal z textu prezidentskej prísahy aj prejavu, ktorý Tiso o Židoch predniesol na zhromaždení v Holíči v roku 1942. Z reproduktorov zaznelo memorandum slovenských Rabínov, v ktorom prezidenta žiadali, aby zasiahol proti deportácii Židov. V záverečnej časti dialógu s mlčanlivým kňazom – z tejto spovede pred popravou – necitoval doslovne, no vychádzal zo spomienok Tisovho osobného tajomníka Karola Murína. V dramatickom texte bez scénických poznámok sa objavil „rôznorodý materiál, neškodné témy vedľa faktov, ktoré mali tragický dosah“.[8] „Tiso sa z tej lepšej stránky prezentuje na javisku pomerne dlho,“[9] napísal Čavojský o časti, v ktorej Tiso vysvetľoval svoj vzťah k morálke, znechutenie z toho, v akých podmienkach žili občania jeho vlasti. Napriek tomu už v tejto časti bolo cítiť rozporuplnosti, náznaky protižidovských a protičeských nálad schované do kresťanskej rétoriky, ktoré naplno vyvreli v druhej časti. Prejavy Tisa – kňaza a politika, vystriedali prejavy Tisa – Vodcu. Kňaz Tiso odmietal kult osobnosti, no ako Vodca prijal rolu otca národa a v mene tohto národa poslal na istú smrť Židov. A ešte to aj obhajoval kresťanskou rétorikou a v jednom z najtragickejších monológov celkom prekrútil:
„Vraj, či je to kresťanské, čo sa so židmi robí. Je to ľudské? (...) Ale pýtam sa ja: je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa žida? Je, či neni? Láska! Láska k sebe je príkazom Božím? Je. Miluj Boha ako seba samého.“[10]

Z použitých fragmentov utvoril autor dramatický oblúk, profil pevného človeka s jasným názorom, ktorý svoje neskoršie rozhodnutia proti morálke „chápe ako historickú nevyhnutnosť, ktorej ťarchu si vzal z lásky k blížnemu dobrovoľne na ramená“,[11] a preto do poslednej chvíle neľutuje. Tiso v dráme konal z presvedčenia, že konal pre dobro národa v plnej zhode s Bohom a vlastným svedomím. Aj preto sa v záverečnej spovedi k všemocnému obracia bez výčitiek, pokojnými a vyrovnanými slovami. Z fragmentov tak rastie Tiso, taký, ako ho opísali autori. Človek, ktorého tragédia je „tragédiou politika, ktorý odmietol zodpovednosť, a tragédiou kňaza, ktorý neprejavil súcit ani ľútosť“.[12]

Ballek už nie ako autor, ale ako režisér koncipoval texty ako Tisovu spoveď, v ktorej mal dominovať jej hlavný predstaviteľ, herec Marián Labuda. Na začiatku predstavenia „z jednej strany sa približuje kapucín, z druhej svetský kňaz. Obaja majú štólu. Dvaja spovedníci, žiaden hriešnik. Po krátkom váhaní, kňaz odovzdá štólu mníchovi.“[13] Je to moment, po ktorom Labuda začínal so sériou monológov, skôr pokojných ako drásavých. Tie trvali do chvíle, kým sa Tiso nedotkol toho, čo Ladislav Čavojský nazval základom celého diela. Išlo o otázku zodpovednosti za deportáciu židovského osadenstva a ich smrť v koncentračných táboroch, ktorá je aj najčastejším objektom výkladov, dohadov a interpretácií „toho, čo (Tiso) urobil alebo mal urobiť“.[14] Do tohto momentu bola inscenácia viac realistická, vystačila s minimom scénických prostriedkov a jednoduchých situácií. Napríklad v jednom momente Labuda stál na stole a demonštroval svoju lásku k národu a tesne nad hlavou mu visela lampa, ktorá evokovala svätožiaru. No druhú časť režisér poňal symbolickejšie a metaforickejšie[15] a vytvoril sugestívne spektakulárne obrazy, v ktorých sa „každý detail stával znakom“.[16]

Ešte pred Tisovou prísahou nastúpil na javisko zbor Technik a spieval národovecké vianočné piesne. So zborom prišli i koledníci ako Traja králi, nesúc betlehem a vlajku rodiaceho sa slovenského štátu, ktorej dominoval jeho znak a heslo „Verní sebe, svorne napred“. Do svetla vstúpila aj postava mladého gardistu. Blonďavý mladík rytmicky pochodoval okolo Žida s kuframi a spoločne recitovali dialóg z neznámej verzie pastierskej hry, v ktorej kresťan nabáda žida, aby vzdal obeť Kristovi. Ten veľavravne končil slovami „Žide, Žide, ja ti to vyložím, keď si spredu i zozadu kyjakom priložím“.[17] V tej chvíli Gardista odobral Židovi kufre, sňal plášť, otrhal bokombrady a odsotil ho pred prezidenta. Členovia zboru sa otočili chrbtom a na temenách im „zasvietili“ biele masky, na chrbtoch Dávidove hviezdy. Tí, čo predtým spievali hymnu Hej, Slováci odrazu predstavovali židovské spoločenstvo. Obraz organicky pokračoval k ďalšiemu, k židovskej prosbe prezidentovi, a vrcholil až vo chvíli, keď Tiso obhajoval svoje rozhodnutie súhlasiť s deportáciami, a oni zmizli v zadných dverách.

Séria obrazov nijako neproblematizovala rovinu Tisovej osobnej viny, no rozšírila koncentráciu z jedného osudu na úvahu o širších súvislostiach, o povahe Tisovho národa a o tom, aký odkaz zanechal. Aj preto zrejme interpretácia tejto časti závisela aj od toho, kto sa na inscenáciu pozeral. Čavojský z obrazov usúdil, že „vinník tejto tragédie je (...) len jeden: Tiso“,[18] Zora Jaurová naopak sekvenciu z tradičného ľudového divadla vnímala ako obraz, ktorý „výnimočným spôsobom demonštruje širší kontext slovenského antisemitizmu“.[19] Kým Zuzana Uličianska videla tvár národa „nádherne spevavú, krojovanú i uniformovanú“,[20] rozhnevaný anonym Nového slobodného slova kritizoval tendenciu tvorcov znevážiť históriu (okrem iného) tým, že gardista mal „dlhé vlasy a pôsobí nanajvýš neupravene“,[21] a teda vytváral falošný obraz o dejinách.[22] Z tejto polemiky vyplýva, že znaky a významové roviny, ktoré Ballek ponúkol, neboli jednoznačné. Inscenácia teda lákala i provokovala, a to priaznivcov aj zarytých odporcov osobnosti Tisa. Viackrát sa stalo, že počas hymny slovenského štátu niektorí diváci stáli v pozore. Už na premiére ktosi vo foyeri zavesil obraz prezidenta Tisa, zapálil sviečku a položil k nemu kvety.[23] Čo sa teda tvorivému tímu podarilo, to presne vystihol Martin Porubjak, keď napísal, „že inscenácia je objektívnou interpretáciou jednej totalitnej dejinnej etapy Slovenska reprezentovanej jedným Vodcom, pre ktorého vytvorili živnú pôdu nielen DEJINY, ale aj totalitné a rasistické podhubie zmýšľania časti obyvateľov jeho krajiny“.[24] Ballekova dramatická postava Tisa v podaní Mariána Labudu v inscenácii nezobrazovala historického a vôbec nie reálneho Jozefa Tisa, ale poukazovala na kontext z ktorého vystal, koho reprezentoval a zároveň aj na to, čo tento mýtus dodnes vyvoláva.

Na tom mal primeranú zásluhu Marián Labuda. V rozhovore spomína, ako mu po premiére gratuloval mladík, ktorý sa hlásil k národnému socializmu, a zároveň jeden z predstaviteľov židovskej obce.[25] Pre scénickú podobu bol Labuda kľúčový. Z hľadiska typológie výber neprekvapil – fyzická podobnosť medzi Labudom a Tisom bola zrejmá, no nemožno povedať, že by patril k hercom veľkých dramatických postáv. Od študentských čias stvárňoval prevažne figúry tragikomédie, bol predstaviteľom groteskného realizmu. Jeho kreácie sa pohybovali na hranici vážnosti a karikatúry. Opieral sa skôr o civilný prístup a prirodzený naturel. Ladislav Čavojský však nachádzal predobraz Tisa napríklad v jeho kreácii pána Puntilu (Pán Puntila a jeho služebník Matti Národného divadla Brno, 2000), z hľadiska monodramatického žánru mohol čerpať skúsenosti z Lazariády z Činohry SND (1987) a istú podobnosť by sa možno dalo hľadať aj s postavou Macbetha, ktorého stvárnil v Divadle Andreja Bagara (1999). Ako uviedol v jednom z rozhovorov, pozitívne vnímal aj vzťah k samotnej látke hry. Netajil pozíciu čechoslovakistu a zároveň toho, kto je presvedčený, že „chopiť sa tejto príležitosti môže jedine človek, ktorý má ku Slovensku vzťah a cit“.[26] Vzťah herca k postave zohrával pravdepodobne dôležitejšiu úlohu ako je obvyklé. Zrejmá snaha o zachovanie objektivity determinovala spôsob interpretácie, ktorý Labuda zvolil. Vychádzal z toho, že Tisa neinterpretoval, nevysvetľoval, neprežíval a nesnažil sa doňho vžívať.[27] Tisa najmä predvádzal, „prepožičiava mu svoje telo a hlas“.[28] Nechcel budovať pamätník hrdinu ani s dešpektom odsúdiť zločinca, ale z fragmentov vytvoriť najmä obraz živého človeka. Aj preto vnímal svoju kreáciu ako vyváženú.

Aj keď scénický Tiso od začiatku do konca veril v rovnaké hodnoty a deklamoval v podstate rovnaké názory, Labuda nehral plocho. V menších celkoch detailne rozohrával každú nuansu názoru, no zároveň členil postavu podľa fáz života, v ktorých sa ocitala. Začínal ako pobožný a decentný človek, ktorý si v malej izbici prehrával svoj život. Uvážlivo hovoril o škodlivosti alkoholu, pričom si listoval v Biblii, aby sa odrazu nechal uniesť nástojčivosťou tejto témy.[29] S vankúšom na chrbte útrpne spomínal na vykorisťované slovenské babičky s nošami, alebo si s pôžitkom, dokonca s úsmevom močil nohy v lavóre. „Nejdříve je to muž plný ideálů který brojí proti alkohlismu, (...) později si symbolicky navlékne fašistické holínky a přes prosby Židů se podílí na jejich okrádaní a deprotacích.“[30] A tak, „z laskavého muže se mění ve fanatika“,[31] ktorý neváhal kričať, okázalo sa rozohniť a obhajovať nevyhnutnosť brániť národné záujmy.

Väčšina recenzentov sa ku kreácii postavila s rešpektom, považovali ju za Labudov triumf.[32] Oceňovali, ako ovládol dobovú reč, zdôrazňoval v nej aj drobné nuansy a pracoval s detailom nielen v hlase, no aj v mimike. Po celý čas preto pôsobil prirodzene, umne narábal s expresívnymi polohami, strhujúco deklamoval archaické texty,[33] členil ich a rytmizoval, čím sa mu darilo tlmočiť aj súvislosti zo zložitejších prejavov.[34] No najmä, a to bolo zrejme najdôležitejšie, z jednotlivých fragmentov sa mu podarilo vybudovať monolit.[35] A tento monolit dokonca dostal meno. Porubjak Labudovho Tisa tituloval „géniom priemernosti“.[36] Herec postavu nedémonizoval ani neoslavoval, neuprel „mu lidskost, ale nesnímal z něho ani gram viny“.[37]

Kým na Slovensku sprevádzali inscenáciu názorové pnutia, česká kritika prijala inscenáciu skôr neutrálne alebo pozitívne. Oceňovala tému, no predovšetkým výkon Mariána Labudu. Okrem toho sa s našimi kritikmi zhodli, že tvorcovia vytvorili kultivovaný a estetický tvar založený na úsporných scénických prostriedkoch. Na tom mala zásluhu aj scénografia Jozefa Cillera. V domovskom divadle inscenácia začínala už vo foyeri divadla. Ciller tam inštaloval veľkoformátovú fotografiu detí za ostnatým drôtom a premietal na ňu mená obetí holokaustu. V sále bola na proscéniu naznačená jednoduchá izba so stolíkom, stoličkou a kovovou posteľou, čo predstavovalo väzenskú celu, ktorá sa stala miestom väčšiny monológov. V úzadí stála trojdielna spovednica. Dominantný objekt ostal takmer nevyužitý, no dostal svoje opodstatnenie v momente, keď sa z kňaza a politika Tisa stával Tiso – štátnik. Spovednica sa pomocou hry svetiel transformovala na rečnícky pult. Bočnú stenu javiska tvorilo zadebnené okno. Drevené dosky umocňovali dojem uzavretého priestoru, možno odkazovali na drevené vozne, v ktorých odvážali Židov, no zároveň slúžili ako podklad na projekcie z koncentračných táborov, na ktoré dopadal Tisov tieň. Toto rozloženie v spolupráci so svetelným dizajnom umožnilo využiť celý priestor a podľa reakcií zdivadelnilo inak neutrálny hrací priestor Divadla Aréna.[38]

K celkovej výpovedi prispela aj Hana Cigánová, ktorá zvolila „prosté, pritom efektné kostýmové riešenie“.[39] V prvej časti charakterizovalo Tisa liturgické oblečenie – kňazská reverenda, neskôr si obliekol výrazný tmavý kožený kabát. „Prezident vymenil kožu baránka za kožák nacistických pohlavárov. Z toho kabáta vždy sálal strach,“[40] píše Čavojský, čím opisuje dojem, ktorý mala táto zmena vyvolať. Išlo o výraznú vizuálnu transformáciu Tisa po tom, čo sa stal vedúcim predstaviteľom štátu. Pre ostatné postavy zvolila Cigánová kostýmy, ktoré naznačovali ich pozíciu, pričom pracovala s hyperbolizáciou. Gardista mal na ľavom rukáve nadrozmerný znak Hlinkovej gardy a Žid bielu masku s výraznými červenými bokombradami.

Peter Groll získal za hudbu k inscenácii ocenenie DOSKY. Nešlo však o hudbu v bežnom význame, jeho partitúra pre zbor rátala len so spevom a recitatívom – obsahovala hymnu slovenského štátu, známu pieseň Rež a rúbaj do krve, no aj jednoduché, ale pôsobivé vokálne znenie samohlásky „O“. V rôznych tónoch podkreslila odchod Židov do koncentračného tábora či obhajovaciu reč prezidenta. Niekedy tento vokál znejasňoval Labudov prednes až tak, že ho bolo náročné vnímať.[41] Hudba bola teda pevnou súčasťou celkovej atmosféry a „výrazným prostriedkom emocionality“.[42]

Inscenácia Rastislava Balleka, v ktorej figuroval ako autor a tiež režisér, sa pustila do jednej z obchádzaných a dnes ešte stále tabuizovaných tém. Autor a režisér v jednej osobe nepodľahol tlaku spoločenskej objednávky. Preto, ako napísala Zuzana Uličianska, dráma „o komplexných politických, spoločenských a cirkevných aspektoch či vojenských aspektoch ešte len čaká na svoje napísanie“.[43] Tisov príbeh, zdanlivo ohraničený rokmi prvých Tisových prejavov a jeho popravou v roku 1947, bol v Ballekovom podaní vypúšťaním nechceného džina zo zaprášenej fľaše. „Našou ctižiadosťou bolo pichnúť do osieho hniezda,“[44] vyjadril sa, a aj keď inscenácia nenaštartovala diskusie, prebudila reakcie. Tvorcovia pritom najkontroverznejšiu osobnosť dejín neodsúdili a rovnako jej nevybudovali pamätník. Komentovali vyhrotenú historickú látku a neskĺzli pritom do patetizmu, plasticky vykreslili tragédiu historickej postavy, no nezaplietli sa do biografických fantázií.[45] Pripomenuli, že Jozef Tiso je viac mýtus ako reálna postava a priesečník protichodných, politických a názorových prúdov i roztržiek, ktoré v rôznych podobách pretrvávajú dodnes. V spojitosti so scénickým tvarom, ktorý ponúkli, a výkonom Mariána Labudu vznikla zapamätateľná inscenácia. Dá sa to tvrdiť nielen preto, že získala ocenenie DOSKY za najlepšiu inscenáciu sezóny, no i preto, aké ohlasy[46] prebudila, a že s novým obsadením rezonuje v pôvodnej podobe aj dnes.[47]

Mgr. art. Miloslav Juráni


  1. DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  2. DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  3. PRŠO, B., DACHO, M. EX-POST Rozhovor s Rastislavom Ballekom. In Festník (Scénická žatva), 2005, č. 3, s. 4.

  4. Pozri ČAVOJSKÝ, L. Reportáž spod prezidentskej šibenice. In Literárny dvojtýždenník, 2005, roč. 18, č. 17-18, s. 3.

  5. Pozri MÁJEK, S. Škandál v Aréne. In Kultúra, 2005, roč. 8, č. 9, s. 2.

  6. Pozri POLÁK, M. Biele miesta v poznaní. In Literárny dvojtýždenník, 2005, roč. 18, č. 17-18, s. 3.

  7. Pozri SZATMÁRY, Z. Editorial. In Delet [online]. 20. 4. 2005 [cit. 10. 11. 2019]. Dostupné na internete: www.delet.sk

  8. DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  9. ČAVOJSKÝ, L. Reportáž spod prezidentskej šibenice. In Literárny dvojtýždenník, 2005, roč. 18, č. 17-18, s. 3.

  10. BALLEK, R., KUBRAN, M. Tiso. Bulletin inscenácie. Bratislava : Divadlo Aréna, 2005, s. 11.

  11. BALLEK, Rastislav – vju. Jozef Tiso je najdramatickejšia postava našich dejín. In SME, 8. 4. 2005, roč. 13, č. 80, s. 1.

  12. BALLEK, R., KUBRAN, M. Tiso. In Tiso. Bulletin inscenácie. Bratislava : Divadlo Aréna, 2005, s. 3.

  13. ČAVOJSKÝ, L. Reportáž spod prezidentskej šibenice. In Literárny dvojtýždenník, 2005, roč. 18, č. 17-18, s. 3.

  14. BALLEK, Rastislav – vju. Jozef Tiso je najdramatickejšia postava našich dejín. In SME, 8. 4. 2005, roč. 13, č. 80, s. 1.

  15. Pozri BEŇOVÁ, J. Na kultúrne a občianske dozrievanie si ešte počkáme. In Monitoring divadiel [online]. 6. 2. 2018 [cit. 10. 11. 2019]. Dostupné na: www.monitoringdivadiel.sk

  16. JAUROVÁ, Z. Tiso je Tiso je Tiso... In .týždeň, 2005, roč. 2, č. 19, s. 56.

  17. BALLEK, R., KUBRAN, M. Tiso. Bratislava : Divadlo Aréna, 2005, s. 35.

  18. ČAVOJSKÝ, L. Reportáž spod prezidentskej šibenice. In Literárny dvojtýždenník, 2005, roč. 18, č. 17-18, s. 3.

  19. JAUROVÁ Z. Tiso je Tiso je Tiso... In .týždeň, 2005, roč. 2, č. 19, s. 56.

  20. ULIČIANSKA, Z. Neúspešný monológ prezidenta Tisa so sebou samým. In SME, 16. 4. 2005, roč. 13, č. 87, s. 11.

  21. V. S. Nechutná fraška v Aréne (o divadelnej hre Tiso). In Hlas národnej stráže, 2005, roč. 2, č. 11, s. 13.

  22. Postava Gardistu mala viacero predstaviteľov. Na existujúcom zázname je zachytený herec, ktorý nemal dlhé vlasy a neupravene nepôsobil.

  23. Vo svojej recenzii to spomína Martin Porubjak.

  24. PORUBJAK, M. Génius priemernosti. In Svět a divadlo, 2005, roč. 16, č. 5, s. 85.

  25. LABUDA. M. – ŠVOLÍK. J. Tiso je moja najkrajšia pomsta. In Pravda, 23. 4. 2015, roč. 15, č. 93, s. 23.

  26. LABUDA. M. – ŠVOLÍK. J. Tiso je moja najkrajšia pomsta. In Pravda, 23. 4. 2015, roč. 15, č. 93, s. 23.

  27. Pozri PORUBJAK, M. Génius priemernosti. In Svět a divadlo, 2005, roč. 16, č. 5, s. 86.

  28. DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  29. Pozri DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  30. KOLÁŘOVÁ, K. Marián Labuda jako Tiso nadchl festival Divadlo. In MF DNES, 2006, roč. 17, č. 216, s. 36.

  31. KOLÁŘOVÁ, K. Marián Labuda jako Tiso nadchl festival Divadlo. In MF DNES, 2006, roč. 17, č. 216, s. 36.

  32. Na tom sa s ostatnými zhodli aj autori Čavojský a Polák, ktorí mali inak k inscenácii pomerne kritický postoj.

  33. DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  34. PĚŇÁS, J. Služebník Hitlerův i Boží. In Týden, 2005, roč. 12, č. 20, s. 96.

  35. Pozri PORUBJAK, M. Génius priemernosti. In Svět a divadlo, 2005, roč. 16, č. 5, s. 86.

  36. PORUBJAK, M. Génius priemernosti. In Svět a divadlo, 2005, roč. 16, č. 5, s. 86.

  37. PĚŇÁS, J. Služebník Hitlerův i Boží. In Týden, 2005, roč. 12, č. 20, s. 96.

  38. DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  39. ULIČIANSKA, Z. Neúspešný monológ prezidenta Tisa so sebou samým. In SME, 16. 4. 2005, roč. 13, č. 87, s. 11.

  40. ČAVOJSKÝ, L. Reportáž spod prezidentskej šibenice. In Literárny dvojtýždenník, 2005, roč. 18, č. 17-18, s. 3.

  41. Pozri POLÁK, M. Biele miesta v poznaní. In Literárny dvojtýždenník, 2005, roč. 18, č. 17-18, s. 3.

  42. DLOUHÝ, O. Účtovanie s minulosťou. In Domino fórum, 2005, roč. 14, č. 17, s. 22.

  43. ULIČIANSKA, Z. Neúspešný monológ prezidenta Tisa so sebou samým. In SME, 16. 4. 2005, roč. 13, č. 87, s. 11.

  44. JAKSICSOVÁ, V. Na slovíčko s Rastislavom Ballekom. In História, 2005, roč. 5., č. 4, s.37.

  45. Viď JAUROVÁ Z. Tiso je Tiso je Tiso... In .týždeň, 2005, roč. 2, č. 19, s. 56.

  46. Zora Jaurová dokonca na margo inscenácie napísala, že je na najlepšej ceste do učebníc.

  47. Obnovená premiéra v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom ml. mala premiéru 17. februára 2017.