Alexander Vasilievič Suchovo-Kobylin:
Smrť Tanierika

1941
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Jamnického úspešná cesta do pekla

Ako predposlednú premiéru sezóny 1940/1941 uviedol režisér Ján Jamnický v činohre Slovenského národného divadla inscenáciu Smrť Tanierika. Satirická hra ruského autora mu poslúžila na vyjadrenie naliehavého posolstva o zhubnosti moci a pokriveného štátneho aparátu v časoch vojnovej Slovenskej republiky.

Hra zrodená z nenávisti

Alexander Vasilievič Suchovo-Kobylin napísal hru Smrť Tarelkina (1868) ako poslednú časť svojej dramatickej trilógie. Jej súčasťou sú aj tituly Svadba Krečinského (1855, na Slovensku uvádzaná aj ako Ženba Krečinského či Krečinskij sa žení) a u nás menej známy Proces (1860).[1] V trojici hier sa autor svojsky vyrovnával so spoločenskými pomermi vo vtedajšom Rusku, v druhej a tretej časti najmä s políciou a súdnym systémom, s ktorými mal osobnú zlú skúsenosť. Za obvinenie z vraždy jeho priateľky Louisy Simon-Demanche bol Suchovo-Kobylin pravdepodobne neprávom zatknutý a dvakrát  na istý čas aj uväznený. Vyšetrovanie tohto prípadu sa tiahlo približne šesť rokov, až kým ho v roku 1856 nedala ukončiť sama ruská cárovná. Proces sa teda skončil, no podozrenie z vraždy Suchovo-Kobylinovi ostalo navždy, s čím sa tento známy moskovský donjuan len ťažko vyrovnával. Práve tieto udalosti ho priviedli k napísaniu Procesu a Smrti Tarelkina. Ako píše Pavel Keclík v doslove ku slovenskému knižnému vydaniu dramatickej trilógie, „Ak Ženba Krečinského ukazuje ,spáchanie deliktuʻ, t. j. možnosť vydierať nevinných ľudí, je tretí diel, Tarelkinova smrť otrasným svedectvom vynucovania výpovedí pri vyšetrovaní. Druhý diel je potom odrazom ďalšieho vyšetrovania, kedy prípad sám, vynútený a prekrútený svojvôľou úradníkov, ktorým nejde o spravodlivosť, ale o úplatky, prechádza k vlastnému procesu.“[2] Kým prvá hra je spoločenskou komédiou so satirickými dobovými prvkami, v prípade druhej a tretej môžeme hovoriť už o vyslovene krutej, nenávistnej satire.

Tarelkinova smrť je hrou plnou otrasných ľudských typov, zobrazuje prehnitý svet, v ktorom niet jediného záblesku dobra či rozumu. Sledujeme v nej príbeh zadlženého Tarelkina, ktorý sa rozhodne fingovať svoju smrť, aby tak unikol pred dlhmi a veriteľmi. Berie na seba podobu svojho práve zosnulého suseda Kopoviča a z vlastného starého života si berie len papiere, ktorými plánuje kompromitovať svojho šéfa Barábera a zarobiť si tak na slušný „dôchodok“. Baráber ho však – takisto v prezlečení, teda tiež v zdvojenej úlohe – prekukne a udá ho polícii ako vlkolaka a vampíra. V druhej polovici hry v podstate už chýba dej a sledovať môžeme iba mašinériu spupnej, chamtivej a manipulatívnej policajnej moci, ktorej zámerom je v podstate pozatvárať všetkých, v presvedčení, že „na každého by sa iste čosi našlo“. Hoci ide o komédiu, hra je to pomerne neveselá, ako poznamenal v recenzii Jozef Felix: „Dávno sme nevideli na scéne taký chmúrny obraz ľudskej spoločnosti a takú negáciu človeka ako v tejto Suchovo-Kobylinovej komédii.“[3] Ako sa dalo predpokladať, tieto hry nemali ľahkú cestu na javiská v cárskom Rusku. Zahatila im ju cenzúra a Smrť Tarelkina tak prvýkrát uviedli až v roku 1900 (32 rokov po tom, čo ju autor dokončil). Dočkala sa však iba pár uvedení, kým ju cenzúra – po Suchovo-Kobylinovej smrti – opäť nezakázala. Zákaz prakticky trval až do Októbrovej revolúcie, teda roku 1917.[4]    

„Smrť Tanierika je javištným stelesnením dusivej, mučivej vidiny – sna...“

Na slovenskom javisku sa hra prvýkrát objavila v roku 1941, v činohre Slovenského národného divadla ju uviedol režisér Ján Jamnický. Uvádzala sa s podtitulom Cesta do pekla. Do slovenčiny ju preložil Mikuláš Gacek a preklad si od súdobých recenzentov vyslúžil mnoho pochvál, v každej z kritík ho oceňovali superlatívmi, často dodávajúc, že v prípade Gaceka ide o štandardne vysokú kvalitu práce. Gacek preložil, teda poslovenčil aj mená – Tarelkin bol na našej scéne Tanierik,[5] Martin Timko v kapitole Činoherné divadlo v rokoch 1938 – 1948 knihy Dejiny slovenského divadla I. píše, že aj takto režisér Jamnický hru aktualizoval na slovenské pomery.[6]

O žiadnej ďalšej výraznej – či lepšie povedané, priznanej – aktualizácii na vtedajšie slovenské pomery vzhľadom na autoritatívny režim vojnovej Slovenskej republiky nemohla byť reč, práve naopak. V bulletine k inscenácii Jamnický píše, že „Smrť Tanierika je javištným stelesnením dusivej, mučivej vidiny – sna o svete plnom príšer, podvodníkov a hlupákov, navzájom sa vyciciavajúcich, v svete plnom irónie zloby, jedu, nástrah, o svete, v ktorom už nežijú, ale hnijú všetky životodarné heslá ako pravda, dobro, láska...,“[7] čím síce priznáva, že ide o satiru a alegóriu, no zároveň zdôrazňuje, že hra „... je dnes už historickým dokumentom o jednom z vredov bývalého Ruska“.[8] Vo svojej publikácii Silueta generácie približuje vtedajšiu situáciu aj teatrológ Ladislav Lajcha: „Dobové politické okolnosti priam ponúkli režisérovi polohu symbolického groteskného obrazu policajného útlaku a násilia. Inscenácia s ruskými prvkami v kostýmoch (išlo o použitie rubašiek ako uniforiem policajtov) pripomínala autentické prostredie. Ako režisér sa teda mohol prípadne brániť tým, že išlo o minulosť a o Rusko: politická cenzúra ho nemohla obviniť, že by bol ruskú komédiu preniesol do neutrálneho prostredia a doby, alebo že by ju politicky zámerne aktualizoval.“[9]

Vo výstavbe hry Tarelkinova smrť badať črty jarmočnej komédie a buffonády – predpokladá sa, že inšpiráciou autorovi mohli byť návštevy malých bulvárnych divadiel v Paríži počas rokov jeho štúdií. Tento potenciál využil aj Jamnický pri jej javiskovom spracovaní. Ako píše recenzent Ján Okáľ, „(...) réžia bola zasa jedným z Jamnického obvyklých útekov od reality, tento raz však do neskutočnej, alebo vari lepšie – nadskutočnej grotesky. Ďalším dôsledkom bolo, že strojenosť už samej hry znásobil dôsledne prevádzanou štylizáciou posunku i slova a skreslenými maskami.“[10]Režisér sám v bulletine píše, že sa rozhodli zinscenovať hru teatrálne až „clownsky“, satiricky i s humorom, groteskne až obludne, vždy však vychádzajúc až z naturalistického ľudského fundamentu, ako aj hra sama.[11] Zdá sa, že nenávisť, ktorú autor vpečatil do tejto hry, a ktorá sa v nej prejavila v podobe ostrej satiry, Jamnický na javisku preložil do grotesky hraničiacej s absurdnom.  Divadelný kritik Jozef Felix v recenzii poznamenáva, že „režisér celé prvé dejstvo nadniesol do nadskutočných polôh, celkom zámerne vyčarúval ilúzie-neilúzie, dal hercom zborove recitovať, tancovať, meravo gestikulovať, proste ešte zdôraznil nepravdepodobnosť tých scén, aby tak celok vrhol do akejsi „štvrtej dimenzie.“[12] Keďže dej hry je pomerne jednoduchý, režisér sa viac mohol sústrediť na vykreslenie jednotlivých postáv, z ktorých každá svojím spôsobom predstavovala najhoršie neduhy ľudskej spoločnosti. Súdiac podľa recenzií sa mu darilo vykresliť ich tak, aby vyvolali vlnu odporu voči ľudskej podlosti. „Z niektorých postáv vyabstrahoval všetky prvky ľudské ešte i v pohybe a reči a ponechal ich iba ako typy určitej vlastnosti alebo charakteru. Inde zas určitú podlú ľudskú vlastnosť neváhal charakterizovať scénou, kde ľudia stali sa už vlastne iba zvieratami, ktoré sú ochotné navzájom sa dorýpať. Týmto činom prestala byť vlastne celá hra žartovnou komédiou a stala sa takou krvavou satirou, akých sme dosiaľ videli veľmi málo.“ písal v časopise Gardista recenzent s podpisom ji.[13]

Jamnický na javisku vytvoril kaleidoskop ľudskej nízkosti, zobrazil obludnosť moci, čím jasne vypovedal o svojej súčasnosti. Ťaživej téme však dal silne divadelnú až artistnú podobu: „kládol obraz k obrazu vo veľmi intenzívnej útočnosti, používajúc mnoho trikov divadelne hlučných, vystupňovaných do vysokých polôh karikatúrnosti. Scény kypely ruchom, strhovaly zrak a sluch v prudkom víre zamieňal sa v nich smiech s plačom, jásot s iróniou, protiklady života v krivom zrkadle obviňujúcej satiry. Čo režisér produkoval touto hrou, treba hodnotiť ako smelý a premyslený experiment, plný svojského javiskového života...,“[14] napísal kritik Andrej Mráz. Ako symbolický kľúč k inscenácii si režisér zvolil povraz – ten sa stal znakom, trvalo prítomným prvkom. Objavil sa vo viacerých scénach a podľa Lajchu mu dobové publikum dobre rozumelo ako dobovému symbolu prenasledovania a ohrozenia života. „Bola to umná, premyslená hra inotajov medzi inscenátorom a publikom – šibenica bola všadeprítomná ako tieň ľudskej existencie.“[15]

Titul Jamnickému ponúkol ako dramaturg Ferdinand Hoffmann, čím sa potvrdil jeho odhad a výborný umelecko-dramaturgický cit. Režisér k Smrti Tanierika pristúpil experimentálnym, groteskným spôsobom, čím z hry dokázal vyťažiť jej kruté posolstvo o špinavých mocenských praktikách.

Figurovo herecké vzkriesenie

Najväčším hereckým prekvapením tejto inscenácie sa jednoznačne stal výkon Štefana Figuru, ktorý v nej stvárnil hlavnú dvojrolu Tanierika a Kopoviča. Hoci sa Figura po štúdiu herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave predstavil vo viacerých činoherných inscenáciách, neskôr počas svojho pôsobenia v košickom divadle hrával aj v operetách. Po nedobrovoľnom odchode z Košíc do Bratislavy v roku 1938 ho Borodáč odmietol prijať do činoherného súboru, a tak ostal v operetnom, ku ktorému však neinklinoval.[16] Až Ján Jamnický mu dal šancu „vrátiť sa“ k činohre – obsadil ho do hlavnej úlohy v Smrti Tanierika. Recenzenti takmer výlučne tento výber vyzdvihovali, Figurovo herectvo oceňovali a viacerí vyjadrili aj želanie, aby ho v činoherných inscenáciách mohli vídať častejšie. Mnohí dokonca hovorili o predošlom hercovom nedocenení či hereckom vzkriesení. „... len dnes môžeme správne oceniť, čo strácal činoherný súbor, kým Figura hrával v operete,“[17] napísal recenzent s podpisom am.

Figurova úloha bola o to náročnejšia, že sa musel počas nejednej scény „premeniť“ z Tanierika na Kopoviča či naopak. Jozef Felix jeho výkon zaznamenal takto: „Priam s bravúrou sa prenášal z jednej gestikulačnej základne do druhej, s maskou menil mimiku, hlasovo prechádzal celou stupnicou od pokojného tónu k výslovnej démoničnosti. Možno povedať, že umelecky zvládol svoju úlohu do posledných odtienkov.“[18] Aj iní recenzenti oceňovali jeho plastickosť ale aj zmysel pre grotesku a hyperbolu. Do detailov sa mu podarilo stvárniť tanierikovskú samopašnosť a zlobu, ale aj kopovičovskú stareckosť.[19] K diferenciácií dvoch postáv Figurovi výrazne pomohol aj kostým a maska. Ako spomína teatrológ Ladislav Lajcha, herec „mal naštudované päťsekundové preoblečenie, ktoré predvádzal pri obrate na scéne. Odvrátil sa smerom od publika, nasadil si parochňu, ktorú mal vo vrecku, tou istou rukou si prelepil obočie, druhou rukou si nasadil protézu horných zubov a bol z neho ktosi iný. Publikum prekvapením zmeravelo – pred hľadiskom stál iný človek.“[20]

Aj ostatní herci a herečky účinkujúci v tejto inscenácii, dokázali naplniť groteskný štýl Jamnického réžie. Jozef Felix ich vo svojej recenzii vyzdvihol plošne, keď napísal, že tieto herecké výkony možno zaradiť medzi najlepšie danej divadelnej sezóny.[21] Hneď po Figurovi mal najpozitívnejšie reflexie Jozef Kello v postave policajného inšpektora Rozpľuvaja, na ktorom si recenzenti cenili najmä jeho komické herectvo, ďalej Paľo Bielik v úlohe policajného komisára Ocha a Míla Beran takisto v dvojrole Barábera a Poltatára. Okrem týchto štyroch postáv sú v hre len malé roly – ak vôbec ich predstavitelia a predstaviteľky boli v recenziách spomenuté, zväčša šlo o faktografický záznam. Zaujímavosťou však je, že táto inscenácia vyvolala diskusiu o potrebe zvýšenia počtu členov činoherného súboru. V hre totižto vystupuje 27 postáv (hoci väčšina z nich má len epizódny charakter), čo bolo viac než hercov v súbore. Mnohí z nich preto museli hrať viacero úloh.

V bulletine k inscenácii Jamnický formu hry Smrť Tanierika označuje ako rozprávku pre veľké deti, útočiacu na svedomie. Tak ju aj inscenoval – ako grotesku s až neuveriteľným príbehom, ktorá sa však svojím humorom vysmieva a varuje pred ľudskou krutosťou a prízemnosťou. Zároveň šlo o jasnú občiansko-umeleckú výpoveď proti zvráteným pomerom v totalitárnych štátoch, ktoré sa týkali aj vtedajšej Slovenskej republiky. Jamnický aj podtitulom Cesta do pekla varoval pred zhubnými prejavmi moci, ktoré v konečnom dôsledku v tom čase zanechávali svoje stopy v celej vojnou zmietanej Európe.

MgA. Barbora Forkovičová

Publikované v roku 2022. 

  1. Suchovo-Kobylinov Proces bol na Slovensku uvedený iba jediný raz – v roku 1983 ju v Divadle pre deti a mládež v Trnave režíroval Blaho Uhlár.

  2. KECLÍK, Pavel. Paradox tvorcu a diela. In SUCHOVO-KOBYLIN, Aleksandr Vasiľjevič. Trilógia. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry : Bratislava, 1965, s. 310.

  3. FELIX, Jozef. Smrť Tanierika na scéne SND. In Národné noviny, 17. 5. 1941, roč. 72, č. 35, s. 6.

  4. pozri KECLÍK, Pavel. Paradox tvorcu a diela In SUCHOVO-KOBYLIN, Aleksandr Vasiľjevič. Trilógia. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry : Bratislava, 1965, s. 310.

  5. V preklade z roku 1941 sú mená všetkých postáv poslovenčené. Keď v roku 1965 vyšli všetky tri Suchovo-Kobylinove hry v knižnom vydaní pod názvom Trilógia (takisto v preklade M. Gaceka), mená v poslednej z hier sú bližšie ruskému zneniu – Tanierik je Tarelkin, Kopovič je Kopylov, Baráber je Varravin, Poltatár je Polutatarinov atď.

  6. pozri TIMKO, Martin. Činohra v rokoch 1938 – 1948. In Dejiny slovenského divadla 1. Bratislava : Divadelný ústav, 2018. ISBN 978-80-8190-039-6, s. 267.

  7. A. V. Suchovo-Kobylin: Smrť Tanierika. Bulletin k inscenácii. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1941, s. 2.

  8. Tamže.

  9. LAJCHA, Ladislav. Silueta generácie. Bratislava : Divadelný ústav, 2013. ISBN 978-80-89369-41-6, s. 131.

  10. ok [Ján Okáľ]. Hra, osudom autora poznamenaná. In Slovenská pravda, 14. 5. 1941, roč. 3, č. 110, s. 3.

  11. pozri bulletin inscenácie Smrť Tanierika.

  12. FELIX, Jozef. Smrť Tanierika na scéne SND. In Národné noviny, 17. 5. 1941, r. 72, č. 35, s. 6.

  13. ji. Suchovo-Kobylin na scéne SND. In Gardista, 13. 5. 1941, roč. 3, č. 108, s. 7.

  14. A. M.[Andrej Mráz] Ruská veselohra v SND. In Slovák, 13. 5. 1941, roč. 23, č. 109, s. 7.

  15. LAJCHA, Ladislav. Silueta generácie. Bratislava : Divadelný ústav, 2013. ISBN 978-80-89369-41-6, s. 136.

  16. pozri LAJCHA, Ladislav. Silueta generácie. Bratislava : Divadelný ústav, 2013. ISBN 978-80-89369-41-6, s. 315.

  17. am. Kobylinova žartovná komédia v SND. In Slovenská politika, 14. 5. 1941, roč. 23, č. 109, s. 3.

  18. FELIX, Jozef. Smrť Tanierika na scéne SND. In Národné noviny, 17. 5. 1941, roč. 72, č. 35, s. 6.

  19. pozri A. M.[Andrej Mráz] Ruská veselohra v SND. In Slovák, 13. 5. 1941, roč. 23, č. 109, s. 7.

  20. LAJCHA, Ladislav. Silueta generácie. Bratislava : Divadelný ústav, 2013. ISBN 978-80-89369-41-6, s. 315.

  21. pozri FELIX, Jozef. Smrť Tanierika na scéne SND. In Národné noviny, 17. 5. 1941, roč. 72, č. 35, s. 6.