Jordan Radičkov:
Pokus o lietanie

1980
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Fúkanie do snov

Hra Jordana Radičkova Pokus o lietanie (22. 3. 1980) priniesla na javisko našej prvej scény jedinečnú, poeticky čarovnú, priam rozprávkovú hru. Sám autor charakterizoval svoju poetiku ako magický realizmus. Príbeh rozpráva o svojráznych figúrkach či jedinečných ľudských indivíduách, z ktorých sa razom vďaka zatúlanému vojenskému balónu stanú Ikarovia z abrahámskych lazov. Svoj čas trávia v rozhovoroch o banálnosti i nevšednosti vlastných životov na okraji. Aj oni majú chuť snívať, niečo dosiahnuť, len očakávajú nejaký impulz zvonka. Čakajú na nejakú silu či zázrak, ktorý by priniesol do ich životov náležité ozvláštnenie a iskru. Po tom, ako začnú prenasledovať lietajúci balón, otvorí sa pred nimi jedinečná životná perspektíva. Chcú ho uchmatnúť, chytiť pre seba, aby mohli zažiť a objaviť dar lietania. Zápasia o právo vlastníctva a sprvoti majú s balónom vyslovene pragmatické úmysly. Chceli by ho po vojne využiť na výrobu šatstva, veď je na ňom použité kvalitné plátno. Spory a nezhody medzi dvoma skupinami lazníkov sa dejú podobne ako v starej atickej komédii, kde je ústredným hýbateľom deja agón – konflikt, bitka medzi dvoma časťami zboru. Rovnako aj v Pokuse o lietanie sa deje táto zrážka a je hravým zdrojom komiky. Znepriatelené skupiny zmieri čarovný starček Materinadúška, ktorý ich omámi zmierlivou bylinkou, a tak sa z nepriateľov stávajú priatelia. Spoločnými silami chytia balón a rozhodnú sa pre let v domnení, že oni sú pánmi situácie. Čoskoro však zistia, že onen čarovný a jedinečný spôsob „dopravy“ ich nesie tam, kam sám chce, čím sa stávajú jeho zajatcami. Dar lietania však otvára pred postavami nepoznané perspektívy, o ktorých dovtedy nechyrovali. Vidia svet z výšky a uvedomia si zbytočné ľudské pechorenie, hádky, pýchu a honbu za majetkom. Z výšky, nadhľadu sa všetky tieto skutočnosti života dolu na zemi javia ako malicherné, priam nepatrné. Vidieť cudzie svety a stretnúť ľudí z rôznych kútov sú vymoženosti, o akých sa jednoduchým a úprimným ľuďom z lazov ani len nesnívalo. Ich let sa raz začal a raz sa aj musí skončiť. Udeje sa tak vo chvíli, keď ich z oblohy zostrelia miestni žandári. Tí ich považujú za dezertérov a narušiteľov, ktorí sa prestali držať pri zemi a trestuhodne opustili realitu gravitácie, kam prirodzene ich životy patria. Ďalší stret – agón sa udeje medzi skupinou lietajúcich Ikarov a Veliteľom, ktorý ich vypočúva a snaží sa zistiť, kto je zodpovedný za takúto nehoráznosť. Zistí však, že všetci, až na nepodarených bratov Petra a Pavla, stoja jeden za druhým a nikto neprezradí meno toho, kto organizoval let. Všetci dostanú od policajnej hliadky rovnaký výprask, no aj napriek tomu v nich ostane mocná energia extatického zážitku. Na konci fúkajú do pierka, ktoré letí, čo symbolizuje ich silnú, nezlomnú nádej a túžbu po lietaní a videní ľudského života v inej dimenzii, kde veci a osoby nadobúdajú nové významy. Odkrývanie jedinečnej hĺbky textu pomenoval kritik Ladislav Čavojský takto: „Napriek tomu, že Radičkovova hra sa javí pri prvom čítaní ako skrz-naskrz bulharská, ako nepreložiteľná, pre Nebulharov nepochopiteľná, hlbšie načretie do nej vyvráti všetky tieto pochybnosti. Ukáže sa, že je viac filozofická ako folklórna, že jej myšlienka všeplatná a všeľudská, že je síce originálna, ale každému zrozumiteľná. [...] Radičkov však nežije z matérie týchto ľudových fondov, ale z ducha ľudovej slovesnosti. Necituje ľudovú fantáziu, ale učí sa z nej a oslavuje ju. Je to hold ľudovej obrazotvornosti, metaforický v každom nápade, v častiach i v celku. [...] ... rozprávkovosť nebola pre autora zámienkou, ako sa vyhnúť skutočnosti. Práve naopak. Fantázia Radičkovovi dovoľuje, aby sa nedal spútať formami bežnej skutočnosti a siahol hlbšie pod tento vonkajšok a tam našiel ďaleko väčšie a závažnejšie skutočnosti.“[1]

Pavol Haspra bol režisérom zdôrazňujúcim na javisku expresivitu, milujúci vypätú emocionalitu. V tomto duchu vytváral hereckým protagonistom inscenácie orientované na hravosť i hereckú precíznosť a ponúkajúce široké výrazové možnosti. Divákom v nich daroval oslobodzujúci smiech, niekedy aj cez slzy, chvíľu zamyslenia, možno i nad vlastným osudom, aj radosť z chvíľkových divadelných plných tónov života, ktorý zavše bledne v únavnej každodennosti. Stalo sa tak aj v inscenácii Pokus o lietanie. Radičkovovi sa podarilo prepliesť každodenné s vymysleným, až človek začne veriť tomu vyfabulovanému a všedné sa odrazu premení na zázračné, nekaždodenné. Radičkovovi lazníci sa v zblúdilom balóne vznášajú nielen nad svojou rodnou zemou, ale v poetickej autorskej metafore aj nad všednosťou vlastnej reality. Inscenácia Pavla Haspru „... pôsobila ako obrázky naivných maliarov. Priťahuje bezprostrednosťou, zdanlivou jednoduchosťou, nekomplikovanosťou a vzápätí prekvapí údernou myšlienkou, filozofickou hĺbkou, nie špekulatívnosťou, ale ľudovou múdrosťou.“[2] Najvýraznejším znakom Hasprovej inscenácie bola „... sugestívna divadelnosť opretá o celú plejádu neobyčajne krásnych a sýtych hereckých kreácií.“[3] Dva výrazné piliere, na ktorých inscenácia stavala, boli herectvo a scénografia. Aj na televíznom zázname si všimneme, že inscenácia často oscilovala medzi realitou a fantáziou. Príbeh sa snažili tvorcovia – najmä dramaturg Anton Kret s režisérom Hasprom – lokálne ukotviť v našom slovenskom prostredí. Sliediči po balóne hovoria v slovenských nárečiach – po záhorácky, v trnavskom nárečí, po východniarsky, ba dokonca ako ozvláštnenie takmer nemí bratia Peter a Pavol komunikujú po maďarsky. Dej je posunutý z obdobia druhej svetovej vojny na koniec prvej svetovej vojny. Aj krajiny a národy, ktoré lazníci preletia či navštívia, sú skôr susedmi Slovenska. Výnimočne a nenáležite, snáď ako ozvena minulosti, vyznievajú v tomto výstupe Turci. Rovnako aj kostýmy lazníkov pôsobia viac ako slovenské, rovnako aj ich mená či rekvizity. Bulharskú príslušnosť však v sebe nezaprú žandári, ktorí majú dobové uniformy tejto krajiny. To, čo priam metaforicky presahuje akúkoľvek lokalizáciu prostredia, je scénografia Vladimíra Suchánka. Vo viacerých plánoch Suchánkova tvorivá fantázia preklenula technické obmedzenia a vo výtvarnej štylizácii otvárala viacnásobné vrstvenie významov. Javištiatko bolo umiestnené v centre hracieho priestoru. Celý horizont i malý stupienok z praktikáblov – javištiatko obložil pozošívanými kusmi vrecoviny. Tá bola symbolom sedliackeho stavu a príslušnosti k ľudu. Pozošívané látky vytvárali v obraznej, metaforickej rovine predstavu políčok – škvariek, na ktorých sa lopotia miestni lazníci, a možno ich vidieť len z vtáčej perspektívy. Akoby symbolicky sa do neba, éteru vzniesli aj diváci na predstavení. Počas letu sa na zadnom horizonte objavili miniatúry maľovaných domčekov z naivných obrazov ľudových umelcov, ktoré charakterizovali toto prostredie. Do prázdneho priestoru na javisku dotlačili herci spoločnú centrálnu rekvizitu – rebriniak, o ktorý pripevnili balón. Vďaka divadelným ťahom sa tak následne vznesú do výšok a uvidia to, čo dosiaľ nevideli. Ladislav Čavojský presne pomenoval to, z čoho sa zrodil divadelne famózny scénografický nápad: „... má korene v rozpomienkach na Boschov obraz Voz sena, ktorý symbolizuje ľudstvo, ktoré sa ocitlo na jednom voze a má jasne rozoznateľné tri roviny: skutočnostnú, fantastickú a symbolickú. [...] Letiaci voz – to už je poézia!“[4] Pôsobivo a interesantne sa scéna premenila aj v závere inscenácie, a to po zostrelení balóna. Do tmy zazneli výstrely a zaraz sa pred divákmi objavila biela plachta, doslova biela opona, na ktorej sa prostredníctvom zadného svietenia odohral výjav nehody a padania k zemi. Symbolicky sa pri tomto páde prevrátil aj rebriniak a stal sa v rovine sémantickej znakom väzenia, do ktorého sa „letci“ dostali po nebeských dobrodružstvách. Výtvarné riešenie Vladimíra Suchánka neslúžilo dekóru, ale naopak myšlienke hry. Súlad tvorivého kolektívu veľmi presne charakterizoval samotný scénograf: „Výtvarná stránka je až vtedy zaujímavá, keď zistíte, či vznikol súlad v tvorivom kolektíve. Celý team tam nesie štít. Napríklad inscenácia Pokus o lietanie, to bolo súsošie všetkých zúčastnených.“[5]

Napriek tomu viacerí kritici upozornili aj na nedostatky Hasprovej inscenácie. Režisér použil slovenské dialekty, priblížil hru divákom a mohol ťažiť zo slovného humoru, no týmto ráznym interpretačným posunom ochudobnil istú univerzálnosť obsiahnutú v dramatickej predlohe. Hasprov prístup najzjavnejšie obchádzal poetickú rovinu Radičkovovej predlohy, ktorá dopĺňa situačný humor o zložitejšie filozofické tóny.[6] Kritické reflexie priniesli tiež postrehy o premrštenej, hravej hereckej improvizácii, ktorá bola v nejednom prípade potešením pre hľadisko aj javisko, no niekedy dosť závažne prekážala dynamike a rytmu inscenácie.[7] Metaforickosť Radičkovovej hry posunul Haspra smerom k nekomplikovanému ľudovému divadlu, kde dominantným cieľom bola zábavnosť. Pomer medzi detailom a celkom je v Radičkovovej hre jasne vymedzený: napriek tomu režisér detail neprimerane exponoval, a tým „výrazne narúšal temporytmus inscenácie, pôsobila zdĺhavo.“[8] Zdá sa, že improvizácia sa stala ústredným princípom pospájaného obrázkového leporela v Hasprovej inscenácii. Nie všetky jej prejavy a spôsoby by však obstáli s prívlastkom umelecký a niektoré vyslovene ťažili z lacného trhu obnosených hereckých šarží. Takto napríklad kreoval svoju postavu Kohútika Oldo Hlaváček: „... akoby stále hral v commedii del arte a stále Harlekýna. [...] Jeho herectvo je jedinečné a v jednom a v tom isté; aké by však bolo, keby bolo jedinečné v neopakovateľnom!“[9]

Hlavné postavy v inscenácii stvárnili Leopold Haverl (Kantor Cyro), Karol Machata (Sváko Abrahám Kvákykváč) a Jozef Kroner (Matej Nič). Z plochého a miestami statického dramatického materiálu vytvorili spolu s režisérom živé postavy plné ľudsky rozmanitých, neraz i protirečivých vlastností. Napriek všetkým spomenutým nedostatkom bola inscenácia Pokus o lietanie diváckym hitom a podobne ju publikum prijímalo počas zájazdových vystúpení činohry SND, napr. na zájazde v Národnom divadle Praha. Inscenácia Radičkovovho Pokusu o lietanie dosiahla 148 repríz, teda mala veľmi dlhý javiskový život. Jej fascinujúca sugestívna podmanivosť, akou si získavala vypredané hľadisko, pramenila najmä v jej ludickej zábavnosti. Stála na výrazných pilieroch režijno-dramaturgickej koncepcie a interpretácie, na jedinečnej výtvarnej štylizácii a na osobitosti kvalitného ansámblového herectva vtedajšej zrelej mužskej časti súboru činohry SND. Z inscenácie zároveň zaznieval výrazný politický akcent. Bola to metafora lietajúcich vtákov, ktorým sa pripodobnili postavy, a rovnako aj letiace pierko, ktoré nerešpektuje hranice nakreslené politickou mocou. V tejto symbolike bola ukrytá frustrácia prevažnej časti občanov vtedajšieho Česko-Slovenska, ktorí mohli o takejto voľnosti a slobode len snívať. Inscenácia toto posolstvo vyslovila v umelecky sýtej a javiskovo hravej obraznosti.

Mgr. Martin Timko, ArtD.

  1. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Pokus o lietanie. Interné hodnotenie. 1980, s. 2-3. Dostupné: Archív Divadelného ústavu Bratislava, Zbierka inscenácií, Obálka Radičkov, J.: Pokus o lietanie, 1. 7. 1980.

  2. Ibid, s. 5.

  3. POLÁK, Milan. Pokus o lietanie. In Film a divadlo, 16. 5. 1980, roč. 24, č. 10, s. 24.

  4. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Pokus o lietanie. Interné hodnotenie. 1980, s. 7. Dostupné: Archív Divadelného ústavu Bratislava, Zbierka inscenácií, Obálka Radičkov, J.: Pokus o lietanie, 1. 7. 1980.

  5. SUCHÁNEK, Vladimír. Interview. In Javisko, 1993, roč. 25, č. 11, s. 63.

  6. I. R. [Ivan Rapoš]. Lietanie s Radičkovom. In Práca, 26. 3. 1980, roč. 35, č. 73, s. 6.

  7. STANČEK, Ľubomír. Inscenácia plná veselosti (i radičkovskej). In Smena, 24. 4. 1980.

  8. JABORNÍK, Ján. Pokus o Radičkova. In Večerník, 2. 4. 1980, roč. 25, č. 66, s. 5.

  9. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Pokus o lietanie. Interné hodnotenie. 1980, s. 10. Dostupné: Archív Divadelného ústavu Bratislava, Zbierka inscenácií, Obálka Radičkov, J.: Pokus o lietanie, 1. 7. 1980.