Inscenácie určené pre deti boli na repertoári baletného súboru SND počas celej svojej doterajšej storočnej histórie. Vystupovali v nich naši prví sólisti, pre ktorých bolo cťou v takýchto predstaveniach účinkovať. Balet Coppélia Léa Delibesa bol prvou inscenáciou, ktorou sa v roku 1920 predstavil baletný súbor hneď po založení Slovenského národného divadla. Čajkovského balet Luskáčik sa v repertoári baletu objavil už v roku 1928 pod dirigentskou taktovkou Oskara Nedbala a v choreografii Achilla Viscusiho. Zatiaľ posledná verzia Luskáčika v choreografii Rafaela Avnikjana a Jozefa Dolinského sa hrá pred vypredaným hľadiskom od roku 2013 ešte aj v súčasnosti, v roku 2021. K titulom, na ktorých vyrástlo niekoľko generácií detí a rovnako aj tanečníkov, patrí kultový tanečný muzikál hudobníka Vaša Patejdla, choreografa a režiséra Libora Vaculíka Snehulienka a sedem pretekárov (1991). Aj tanečný muzikál Popolvár (2007) na hudbu Tóna Popoviča, s textami Ľubomíra Feldeka a v choreografii Jána Ďurovčíka sa tešil obrovskej diváckej priazni. Balet Z rozprávky do rozprávky Oskara Nedbala patril medzi repertoárové stálice, od roku 1927 ho inscenovali sedemkrát, naposledy v roku 2015 v choreografii Jozefa Dolinského.
Pôvodný slovenský balet Narodil sa chrobáčik s podtitulom Chalúpka pod borievkou na hudbu Fedora Freša, skomponovanú v rokoch 1978 až 1979, mal slovenskú premiéru na scéne SND v roku 1985. Choreografom bol prvý slovenský sólista a jeden z najvýznamnejších slovenských choreografov Jozef Zajko. Inscenovaním tohto rozprávkového titulu sa Zajko symbolicky rozlúčil s aktívnou prácou v divadle.
Autorom textov vytvorených podľa literárnej predlohy a adaptovaných do scénického libreta bol pri prvom uvedení v roku 1985 choreograf a režisér Boris Slovák. Hlasom Jozefa Kronera sa prihováral deťom a sprevádzal ich celým predstavením.
Za námet si autori vybrali českú rozprávku Jana Karafiáta Broučci. V pôvodnej literárnej predlohe môžeme identifikovať výrazný vplyv kalvínskych filozofických tém, postavených na pravidlách pevne nastavenej spoločenskej hierarchie a v rámci nej bezpodmienečnej poslušnosti, najmä na predestinácii osudu jednotlivca. Kauzalita deja je v knihe prísne eticky vyhranená a vyššie všeobecné záujmy sú v príbehu určujúce. V diele je pre detskú literatúru nezvyčajne veľká pozornosť venovaná smrteľnosti, ktorá je identifikovaná ako prirodzené a nekončiace prepájanie vzniku a zániku. Naivisticky čisté prijímanie jednotiaceho mravného poriadku sa v baletnom spracovaní metamorfovalo do principiálneho globálneho konceptu vnútorných pravidiel a poriadku a prirodzených súsledností prírodného kolobehu.
Scénické návrhy pre vtedajšiu inscenáciu vytvoril Pavol Mária Gábor a autorom kostýmov bol Jozef Jelínek. V hlavnej úlohe Svätojanka sa v tom čase predstavil Igor Holováč, ktorý aj vďaka výnimočnému interpretačnému nasadeniu v tejto postave odštartoval svoju úspešnú sólistickú tanečnú kariéru na baletnej scéne SND.
Neskôr, v roku 2001, sa Igor Holováč už ako skúsený choreograf a režisér podujal na nové inscenovanie tohto Frešovho detského baletu. Predtým pre deti inscenoval divadelné rozprávky Krajčír v začarovanom zámku a Šípková Ruženka v balete Oskara Nedbala a Z rozprávky do rozprávky (Jozef Dolinský, SND, 1995). Nikita Slovák autorsky pripravil pre deti desiatky rozprávkových inscenácií, najznámejšou bola O Jankovi Hraškovi (1998) pre Jána Ďurovčíka a jeho súbor Bratislavské divadlo tanca. Inscenácia Narodil sa chrobáčik mala premiéru 22. a 23. júna 2001.
Hudba Tibora Freša skomponovaná pre balet Narodil sa chrobáčik je cielene jednoduchá a prehľadná. Pre výstupy jednotlivých postáv skladateľ vytvoril výrazné hudobné motívy dotvárajúce ich charakter, čím sú pre deti ľahko identifikovateľné. Kompozičným zámerom autora bolo vytvorenie prístupného a komunikatívneho diela. Orchestrálne obsadenie je síce komorné (3fl /1 flp, 2ob, 2cl, 2fg, 2cr, 2tr, tn, tp, bat, 2ar, cel, xlf, archi), ale jeho farbitosť je výnimočná. Pozoruhodná je najmä inšpirácia slovenskou ľudovou hudbou a nečakané využívanie sólistických nástrojov. Štýlovo sa skladateľ priblížil k substrátu romantizmu, doplneného o prvky impresionizmu a folklóru. Tanečné dianie na javisku bolo symbioticky naviazané na hudobné motívy v partitúre, hudba bola organickou súčasťou choreografie a melodické témy nachádzajú obsahový ekvivalent v dejovej akcii.
Hudobného naštudovania sa ujal Pavol Selecký, ktorý uplatnil svoje bohaté skúsenosti s dirigovaním orchestra v baletných inscenáciách a premyslene zosúladil hudobné kvality so špecifikami tanečných výkonov. Pri reprízach inscenácie sa v dirigovaní striedal s Miloslavom Oswaldom.
V inscenácii režisér aplikoval formu melodramatických vsuviek (hovoreného slova). Textové sekvencie v inscenácii citlivo oddeľovali jednotlivé obrazy, upokojovali dynamický spád tanečných výstupov a najmä poskytovali priestor na interakciu s detským divákom. Režisér a choreograf Igor Holováč nahradil reprodukovaný hlas Jozefa Kronera hercom prítomným na scéne (Michal Dočolomanský v alternácii s Richardom Stankem). Pôvodné libreto upravil a nové texty piesní napísal Nikita Slovák. Postava rozprávača Pepeho – Ochrancu stromov sprevádzala deti celým baletným príbehom. Hereckí interpreti túto dôležitú postavu uchopili každý sebe vlastným štýlom. Michal Dočolomanský svojou jedinečnou intonáciou aj farbou hlasu zapĺňal celý divadelný priestor, bol láskavým otcovským rozprávačom, ktorý pozýva deti do magického sveta fantázie. Jeho generačne mladším alternantom bol Richard Stanke, ktorého prejav v tejto úlohe bol hravejší a spontánnejší, jeho výraz a dikcia civilnejšie. Obidvaja boli výnimočnými a dôveryhodnými sprievodcami rozprávkovým príbehom a pre deti motivujúcim elementom. Herci v postave Pepeho živo komunikovali s detským publikom ‒ kládli im otázky, deti spontánne reagovali a ochotne sa zapájali do deja. Hravou formou sa tak učili o veľkých pocitoch a pravdách od „malých chrobáčikov“.
Jednoduchá a vzdušná scéna Milana Ferenčíka s veľkorysým a vnútorne členeným tanečným priestorom vytvárala ilúziu lesného prostredia. Využila najmä typické znaky rozprávkového sveta chrobákov: listy – šmykľavky, obrovská desivá pavučina, útulný domček či rekvizity ako bobuľa hrozna, kvapka vody, lampášiky svetlušiek a podobne. Aj napriek veľkému počtu rekvizít a scénických objektov sa podarilo výtvarníkovi vytvoriť scénografiu, ktorá pôsobí subtílne a prehľadne.
Jozef Jelínek vo svojich návrhoch kostýmov vystihol v strihoch, farbách a detailoch príznačné charaktery jednotlivých druhov chrobáčikov (pavúk, lienky, hrobáriky, cvrček, čmeliak, vážka, pestrofarebné motýle, včielky, mravce...). Použitá skratka v symbolike frapantných znakov nielen zachovávala typické prvky postáv chrobáčikov, ale zároveň umožnila choreografovi mnohorako využiť kostým na dotvorenie pohybu (krídla, tykadlá, krovky...).
Príbeh chrobáčika Svätojanka sa odohráva počas jedného roka, striedajúce sa ročné obdobia sú hlavným výtvarným motívom jednotlivých obrazov a určujú aj základnú dramaturgiu vrstvenia a rozfázovania príbehu, zápletiek i následné rozčlenenie inscenácie do siedmich obrazov a dvoch dejstiev. Striedanie ročných období bolo výtvarne riešené pomocou svetelného dizajnu, a to najmä projekciou na transparentné šály. Vďaka nej sa scénograficky diferencujú výjavy a určuje aj celková atmosféra. Pri zmenách scén tak nedochádzalo k spomaleniu, jednotlivé výjavy sa dynamicky prekrývajú a výtvarne na seba plynule nadväzujú, čo adekvátne kopíruje sujetovú dramaturgickú štruktúru. Tomu pomáhala aj základná dramaturgia vrstvenia a rozfázovania príbehu a zápletiek i následné rozčlenenie inscenácie.
Príbehové rozvetvenie sa odvíjalo od narodenia chrobáčika Svätojanka cez jeho nezbedné detstvo, rebelantské dospievanie, zaľúbenie a prvé sklamanie v láske. Následne si musí poradiť v strete s číhajúcim nebezpečenstvom pri únikoch za ochranné hranice rodiny, vyrovnať sa so smrťou ako súčasťou života a v závere nachádza naplnenie svojho chrobáčikovského života po svadbe a narodení dieťatka, malej svätojánskej mušky.
Balet s etickým odkazom, na pozadí večného kolobehu prírody, pozýval diváka do rozprávkového lesa, v ktorom spoznáva rodinu svätojánskych mušiek. Tie nazval Nikita Slovák „svetielkami, ktoré nám pánbožko poslal, aby nám v noci nebolo smutno a aby sme nezablúdili“.
Pre Igora Holováča bola výzvou na kreovanie sviežich tanečných obrazov invenčná „choreografia prírody“ vytvárajúca fascinujúci svet maličkých bytostí, ktoré sú v ustavičnom pohybe. To dosiahol pomocou minuciózneho choreografického rukopisu spolu s výbušnou akceleráciou pohybu, ktoré sú pre jeho tvorbu typické. Zborové scény sú v jeho choreografii dynamizujúcim elementom, vytvárajú širší obsahový kontext pre sólistické duetá a sú zdrojom vtipných zápletiek. Choreograf vytvoril pre zborové výstupy chrobáčikov charakteristickú kresbu pôdorysu. Tá rozvíjala ich rozprávkový charakter a zároveň bola zaujímavá svojím geometrickým členením priestoru.
Striedanie ročných období, obnova a zrod života po dlhom zimnom spánku, dozrievanie, starnutie a smrť boli hlavnými témami rozprávky. „Rozprávka o púti životom jedného malého chrobáčika je alegóriou na ľudský život. Hovorí o materinskej láske, o silnom dobrom tatkovi, ktorý učí malého chrobáčika, ako sa nestratiť v živote. O kmotričke Janinke, prevtelenom dobre, je o tom, že sa rodíme, ale aj umierame. A tiež o tom, že keď v noci všetci spia, umenie čistí detskú dušu,“ prihováral sa deťom v bulletine choreograf.
Paralely so svetom dospelých sú v inscenácii zrejmé. Deti sa tak mohli cez tento príbeh hmyzu naučiť pochopiť aj svet, ktorý ich obklopuje. Choreograf a režisér Igor Holováč bez toho, aby podceňoval chápanie detského diváka, pracoval vyvážene s vážnymi aj vtipnými témami rozprávky. Pomocou imaginácie a láskavého humoru vnášal do diela vitálny optimizmus a sprístupňoval obsah pre rôzne vekové kategórie detí, každé si nájde cestu, ktorou príbeh uchopí. Novátorský prístup k využitiu symboliky a metafory rešpektoval psychológiu dieťaťa, choreograf a režisér deti nezahlcoval vnemami, poskytol im dostatok priestoru na ich spracovanie.
V porovnaní s literárnou predlohou postava Janinky (Mária Kupcová/Katarína Kyjovská) ustúpila v baletnej verzii do zdanlivého úzadia. V kľúčových okamihoch sa však objavuje na scéne a ako objektivizujúci či upokojujúci element sprevádzala tanečné dianie.
Choreograf a režisér oproti pôvodnej Zajkovej inscenačnej podobe celkovo zdynamizoval sujetové tempo, priblížil spád akcií pulzácii súčasnej doby a prejavil svoj zmysel pre skratku a pointu. Využil k tomu aj svoju vycibrenú muzikalitu a inscenácia tak získala na rezkosti a dokázala vďaka umnému striedaniu tempa a rytmických klastrov udržať pozornosť detského diváka po celý čas.
Taneční interpreti, sólisti aj zbor, tancovali s oduševnením a elánom. Pohybovým štýlom a výrazom vyjadrovali charaktery jednotlivých chrobákov a v statickejších výstupoch preukázali aj herecký talent. Citlivo boli herecky vystavané postavy Otecka (Viktor Kotrbanec/Jozef Šoltés) a najmä Mamičky (Simona Bartošková), ktorej postava prekypovala pôvabom a láskyplným materským porozumením.
Režisér a choreograf doplnili do hlavnej postavy Svätojanka (Jaroslav Černuška/Jevhen Kostiuk) okrem dominujúcich briskných allegrových partov aj hravé prvky, verbálne či emotívne zvukové vstupy (plač, popiskovanie, bolesť, strach, začudovanie). Obidvaja zatancovali svoje roly s ľahkosťou a tanečne bravúrne. Svätojanko v ich interpretácii pôsobil sprvu ako tvrdohlavý suverén, ktorý ale skúsenosťami naberá na empatii, rozvahe a postupne sa orientuje aj vo svojich citoch.
Svetlušku, spočiatku hravú Svätojankovu kamarátku a napokon zaľúbenú a oddanú manželku, kreovali alternujúce interpretky (Eva Jenčková/Veronika Henschová/Eva Petráková) ako jemnú empatickú postavu. S prehľadom sa orientovali vo vyvíjajúcich sa pocitových polohách tejto postavy. Tanečné kreácie interpretovali s pôvabnou ľahkosťou, technicky náročné časti mali vycizelované do detailov.
Lienka Marienka (Viktória Šimončíková/Silvia Horváthová/Zuzana Kramaričová) bola v tejto inscenácii rozkošne ľahkovážna a koketná. Jej chrobáčikovským partnerom bol Lienko Marienko (Daniel Slabý/Martin Blahuta/Vladimír Snížek). Choreograf z dvojice vytvoril atraktívny zdroj napätia medzi chrobáčikmi, ktoré sa upokojí až po ozrejmení vzťahov a nastolení zaužívaného poriadku. Postava Pavúka (Jurij Vasilenko/František Šulek), stelesneného nebezpečenstva, bola síce trochu ťažkopádna, ale režisér umne dotvoril atmosféru napätia a strachu v jeho výstupoch pomocou scénického vizuálu. Vďaka tomu deti postavu Pavúka nevnímajú iba negatívne, ale skôr preciťujú hrozbu hmyzieho stretu.
Pestrú paletu chrobáčikovských postáv tvoria sebavedomí Lienkovci, dôstojní a trošku ťažkopádni Hrobárikovia, pôvabné Svätojánske mušky, elegantné Motýle, roztomilé Včielky, pracovité Mravce a aristokraticky krásna Vážka. Zbory sú z choreografického hľadiska postavené kreatívne. Choreograf pri tvorbe tanečných väzieb využil nuansy hudobnej partitúry a dynamicky sa meniacu priestorovú kresbu pohybových fráz. Zbory sú vďaka tomu svižné, temperamentné i nevtieravo vtipné a hravé. Vytvárajú na scéne zdanlivo chaotický virvar, do ktorého sa prirodzene včleňujú duetá hlavných postáv (Lienka Marienka – Svätojanko, Svätojanko – Svetluška...).
Vtip je principiálne zakomponovaný v tanečných výstupoch, hereckom výraze, výtvarnej zložke, texte a hudobnej schéme. V každej tejto forme je humor prirodzený a dávkovaný s vkusom, citom a mierou. Prejavuje s v detailoch tanečného gesta, hudobného motívu, kostýmu či rekvizity.
Sprievodnou témou inscenácie bola aj uplatňovaná láskavosť, či už ako súčasť tolerancie alebo úcty panujúcej vo vzájomných vzťahoch chrobáčikov, rovnako aj v charaktere inscenačných zložiek. Čierno-biele diferencovanie bolo v inscenácii doslova zmierňované tlmenou a zemitou farebnosťou scénografie, dobiedzavý štýl súbojov mal bližšie k atletike než k nenávistnému napadnutiu a pre spory bola rozhodujúcou aj autorita dospelých a starších.
Igor Holováč vďaka svojej výnimočnej muzikalite invenčne pracoval s rytmickými a dynamickými nuansami skokov malého a stredného allegra. Časté využitie klasických aj inovatívnych foriem batteries v skokových kombináciách allegra vnieslo do choreografie hravosť a originálne rozlíšilo pohybové vyjadrenie jednotlivých postáv. Zásluhou toho boli skokové sekvencie, pri zvládnutí ich technických úskalí, interpretované s ľahkosťou a vyvolávali ilúziu „poletovania“ tanečníkov. Tí sa iba na okamih dotýkali podlahy, ich gestá a Port de Bras sa najčastejšie odohrávali práve vo vzduchu. Choreograf premyslene skombinoval prvky klasického baletu s pohybovými novotvarmi, obohatil ich o pantomimické prvky a folklórne motívy.
Rozprávkový príbeh spracoval Igor Holováč pre deti ako alegorický pendant situácií, s ktorými sa bežne v živote stretávajú. Vytvoril tak rozprávku, ktorá pre deti môže byť akýmsi prirodzeným premostením medzi zložitosťou reality s jej meandrami paradoxov na jednej strane a medzi jednoduchosťou kauzality zázrakov v snoch na strane druhej. Drobné zázraky sú v inscenácii zakomponované v slede hravých nápadov, emócií a vnemov. Práve v takomto rozprávkovom medzipriestore sa deťom odhaľuje krehkosť súvislostí bytia a najmä sa pre ne otvára pestrosť možností, ktorá posúva hranice riešení.
Tak ako sa v poviedke Materský úľ (The Mother Hive) z roku 1909 Rudyard Kipling prihovára dospelým svojím včelím podobenstvom o demokracii, založenej na osobnej zodpovednosti a kázni, tak sa cez Karafiátových chrobáčikov prihovára aj Igor Holováč dnešným deťom s podobenstvom o zmysle života, naplnenom utváraním pozitívnych vzťahov.
Poetická imaginatívnosť, citlivý prírodný lyrizmus a ušľachtilý humanizmus, na ktorých bola inscenácia vystavaná, majú trvalú hodnotu pre všetky deti.
Pozornosť, akú venujú detskému divákovi tvorcovia a interpreti na našich baletných scénach, je v slovenských divadlách viac ako výnimočná. Mnohé z týchto baletov tvoria inscenačný „zlatý fond“ ich repertoáru. Pri vytváraní pôvodných inscenácií tvorivý tím najčastejšie tvoria renomovaní autori, choreografi a hudobní skladatelia, rovnako sú detské balety atraktívnymi výzvami aj pre scénických a kostýmových výtvarníkov. V dnešnej postfaktickej dobe, pri devalvácii hodnoty slova, sa tak nonverbálna symbolika týchto baletných inscenácií stáva jedným z najautentickejších komunikačných médií kultúrnych hodnôt pre deti.
Bc. Monika Čertezni