Ernest Bryll – Katarzyna Gärtnerová:
Na skle maľované

1974
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Bohatým bral, chudobným dával, miloval, po hore behal a pri tom spieval alebo Na skle maľované

Tajomstvo úspechu

Inscenácia Na skle maľované je bezpochyby jeden z divácky najúspešnejších činov v slovenskom divadle, ktorý žal úspechy nielen na domácej scéne, ale i v zahraničí. Hrala sa v Slovenskom národnom divadle (s prestávkami) takmer tridsať rokov (od roku 1974 do roku 2004), dosiahla 647 repríz a dve obnovené premiéry. Na skle maľované nebolo uvádzané na Novej scéne, v divadle priamo so spevoherným zameraním, ale na našej prvej scéne, čo spôsobil aj fakt, že hru v tom čase odmietol vtedajší umelecký šéf Novej scény Bedřich Kramosil. Inscenácia preplávala generáciami a oslovila nesmierne širokú škálu obecenstva – od nadšencov divadla až po príležitostných návštevníkov akéhokoľvek kultúrneho podujatia.

Legenda o Jurajovi Jánošíkovi, zbojníckom kapitánovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával, je slovenskou národnou pýchou, často využívaným motívom, najznámejšou legendou, ktorú si snažíme vysvetliť a pátrať v nej po čo najpravdivejšej (alebo i najšokujúcejšej) interpretácii jeho života či smrti. Povesti samy osebe obsahujú niečo magické, nepreskúmané, záhadné a prirodzená ľudská zvedavosť podvedome hľadá fakty či spojitosti. Príbeh Jánošíka sa v pravidelných intervaloch objavuje v slovenskej literárnej, výtvarnej, televíznej, dramatickej i filmovej podobe. V rámci divadelnej tvorby má táto legenda nespočetné množstvo interpretácií – hru o Jánošíkovi, s Jánošíkom ako postavou, ktorá sa objaví v deji či s „jánošíkovským“ motívom nájdeme u Jonáša Záborského, Ferka Urbánka, Michala Vrbu Skačanského, Jána Borodáča, Jána Poničana, Márie Rázusovej-Martákovej, Štefana Králika, Stanislava Štepku, Ľubomíra Feldeka, u Lasicu a Satinského, či u Jakuba Nvotu, z hľadiska opery u Jána Cikkera a ďalších.

Andrej Melicherčík opisuje v skratke historickú postavu Jánošíka ako „... legendárnu postavu kapitána hôrnych chlapcov, bojovníka za slobodu a práva poddanského ľudu proti tyranským feudálnym vykorisťovateľom. Ľudová tradícia vytvorila z Jánošíka hrdinu, ktorý najprimeranejšie vyjadril túžby a myslenie nášho ľudu a ktorý tak ďaleko prerástol svoj historický význam radového protifeudálneho bojovníka.“[1]

Pohľad na Jánošíka sa, samozrejme, menil časom a spoločenským i politickým smerovaním – či už bol vyobrazovaný ako hrdina, ktorý sa postavil pánovi, alebo ten, ktorý doprial rovným dielom chudobným, keď bohatým vzal, dokázali ho však taktiež vykresliť ako zbeha, ktorý ušiel spoločenskej konvencii byť živiteľom, otcom rodiny. Interpretácia Jánošíka v dramatickom texte Na skle maľované triešti špecifický Jánošíkov príbeh-život na množstvo fragmentov, z ktorých Zacharova inscenácia skladá pásmo obrazov, vizuálne i interpretačne zaujímavých, kde sa prelínajú hrané scény s komentovaním, snové so skutočným, legenda so živými ľuďmi.

Dramatický text ponúka postavy Anjela, Čerta či Smrti ako zástupcov sveta fantázie a rozprávok, ale aj úplne skutočných obyvateľov dediny či mesta, priateľov zbojníkov, žandárov, dedinské dievčatá a medzi nimi aj Jánošíkovu milú a samotného Jánošíka. Nesmieme taktiež zabudnúť na kvalitne spracovaný preklad hry Emílie Štercovej, ktorá slovami Nelly Štúrovej „... svojím umeleckým, bohatým výrazivom oplývajúcim pretlmočením básnickej predlohy...“[2] dokázala tvorcom položiť pevný základ, na ktorom mohli ďalej stavať a prenechať väčší priestor javiskovému spracovaniu.

Keď premýšľame nad nadpriemerným diváckym úspechom Na skle maľované, ale aj ďalších  (úspešných a bohato reprízovaných) Zacharových inscenácií,[3] nachádzame množstvo úvah popredných slovenských teatrológov a kritikov. Stanislav Vrbka píše o jeho režijnej tvorbe: „... odpoveď neobsiahnu len talentové predpoklady, umocnené tvrdou, každodennou prácou. Zachar totiž – na rozdiel od mnohých iných režisérov – už dávno prišiel na to, že všetko sa v divadle začína „živým jestvovaním a dejstvovaním živého človeka“.[4] Režijné dielo Karola L. Zachara bolo vždy harmonické, snažilo sa obrusovať „ostré hrany“ konfliktov, a plné humanizmu, čo priamo vyplývalo z jeho zmierlivej povahy.

Slovami Vladimíra Štefka: „... nebol režisérom dušespytných, analytických javiskových diel, ktoré by pitvali dobu a človeka v nej. (...) Zacharove svietiace inscenácie boli holdom svetlým súčastiam človeka a ľudstva, (...) jeho kritickosť sa uspokojovala s ľahkým úsmevom a ironickým úsmeškom nad chamtivcami, škriepnikmi a podvodníkmi.“[5]

Zacharova idea spájať diváka s hercom, hľadisko s javiskom –  „medzi hercom a divákom nesmie byť nijaká prekážka,“ ako napísal Milan Polák, ktorý čerpal z osobného rozhovoru s režisérom –  je takisto dôležitou súčasťou Zacharovej poetiky. V inscenácii Na skle maľované neprejavuje explicitná interakcia s divákom, no napriek tomu z javiska táto spolupatričnosť priam sála. Divadlo tak blízko k divákovi, čo nezapríčinila iba samotná téma, aj keď Jánošík ako fenomén je veľmi populárnou postavou slovenskej kultúry, ale spôsob komunikácie hercov s divákmi, akási otvorenosť a bezprostrednosť javiskového diania. Ako napísal Polák: „Zachar teda pre svoju predstavu divadla, ktorú uskutočňuje prostredníctvom herca, potrebuje diváka ako spolutvorcu.“[6] Možno alebo aj práve tam nachádzame odpoveď na otázku úspešnosti Zacharových diel vo všeobecnosti. V sedemdesiatych rokoch bol už režisér vyhraneným a vykreovaným vo svojej poetike, jeho rukopis bol jasný. Na skle maľované snúbila všetky „esá“ do jedného inscenačného tvaru – obsadenie, známa téma, príťažlivý divadelný žáner.

Prvé kontakty

Na slovenskej scéne sa legendárne dielo Na skle maľované objavilo vďaka hosťovaniu krakovského divadla Juliusza Slowackiego v Bratislave, v máji roku 1972. Plánovaná premiéra interpretácie pôvodnej spevohry autorov Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej činohercami z Národného divadla bola dozaista očakávanou udalosťou, najmä po uvedení v iných slovenských divadlách (Krajové divadlo Nitra, 1973,  Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, 1974) a takisto po vôbec prvom zahraničnom uvedení tohto diela v českom Štátnom divadle Brno pod názvom Zbojníci a žandáři aneb Jánošík na začiatku sezóny, v septembri roka 1972.  Očakávané aj z dôvodu novej polohy, v ktorej sa činoherci mali objaviť – napriek tomu, že sa predpokladá, že herec by mal do istej miery ovládať i pohybovú a spevácku stránku.

Ak sa dobové recenzie a ohlasy zhodujú aspoň v jednom bode, tak v tom, že inscenácia bola diváckym úspechom napriek všetkému, čo sa jej dalo vyčítať. Väčšina z vyjadrení bola vyložene pozitívna – no to, čo iní vyzdvihovali (javiskové výkony na čele s Michalom Dočolomanským, Annou Javorkovou, Emíliou Vášáryovou, Soňou Valentovou, Oldom Hlaváčkom a ďalšími), iní hodnotili aj negatívne, s ohľadom na vhodnosť takéhoto titulu na pôde Národného divadla, so zreteľom na nedopracovanú réžiu (Ľ. Stanček), či porovnávanie kvality amatérskeho tanečného súboru a ich výstupov v spolupráci s činohercami v kontraste s výkonmi členov Lúčnice či SĽUK-u (R. Mrlian).

Dôležitý zástoj na tvorbe inscenácie a na jeho výsledku nesie choreograf a vedúca osobnosť folklórneho súboru Lúčnica Štefan Nosáľ. Choreograf vtedy vybral do inscenácie amatérsky folklórny súbor Gymnik (vystupovali aj s niekoľkými poslucháčmi VŠMU), čo sa zo začiatku stretlo s nevoľou samotných „lúčničiarov“. Rovnako Štefan Nosáľ v knihe Čarodejník Lúčnice spomína aj na ťažšie spoločné začiatky v spolupracovaní s tanečníkmi a hercami, no napokon sa dopracovali k spoločnému želanému výsledku i dobrým vzťahom.

V tejto súvislosti je potrebné zastaviť sa pri predstaviteľovi Jánošíka. Veľké množstvo hodnotení, kritík a iných článkov glorifikovalo interpretáciu Michala Dočolomanského od hereckého, tanečného až po spevácky výkon. Dočolomanský sa stal legendou samou osebe a s týmto (v pozitívnom zmysle) „nánosom“ sa stretávame snáď až dodnes, keď sa vo väčšinovej spoločnosti nevyhneme porovnaniu akejkoľvek inej interpretácie postavy Jánošíka práve s Dočolomanským. „Nielenže vlastní všetky predpoklady zjavu a prejavu na stelesnenie najlegendárnejšej postavy našich národných dejín, nielenže svojou artistnou mrštnosťou vyvoláva predstavu nadprirodzených síl, ktoré sa tejto postave pripisujú, nielenže je mužný a pritom súčasne chlapčensky nežný, ale naviac dokázal svojím výkonom naplniť literu a ducha predlohy, pretože nepodľahol zvodom zobraziť iba legendu, ale trúfol si ju interpretovať pod Bryllovým zorným uhlom – t. j. polemizovať s ňou a ísť po stope antilegendy.“[7] Okrem iného aj vďaka Dočolomanského originálnej interpretácii pieseň Lipová lyžka v slovenských kruhoch zľudovela.

Rovnako pozitívne kritiky sa dostali aj Soni Valentovej v úlohe Smrti. Jej pohybová kultúra v spojení s hereckým i speváckym výkonom vytvorila harmonický a dojemný obraz o láske a smrti zároveň. Valentová ako Smrť v bielom kostýme, sukni, blúzke a šatke, pripomínajúca skôr Morenu, svojimi pohybmi smeruje Jánošíkove pády v zadnom pláne pri šikmej plachte. Neskôr sa ocitajú v láskavých, v pravom zmysle slova posledných objatiach, aby došlo k zmiereniu a obrazu skonu Jánošíka. Slovami Kataríny Hrabovskej: „Je to rituál, pri ktorom hrdina ako zosobnenie toho najlepšieho, čo vytvorila príroda, podriaďuje sa s dôstojnosťou svojmu prírodnému zákonu, vzdávajúc ešte posledný hold životu...“[8] Muzikologička a hudobná kritička Terézia Ursínyová inscenáciu vidí ako „... sled obrázkov, rozprávaní, impresií, nadväzujúcich na jánošíkovskú legendu, ale v druhom význame aj sled myšlienok o troch najvýznamnejších zastaveniach v živote človeka: zrode-láske-smrti“.[9]Zacharovu interpretáciu hodnotí i z pohľadu poľskej verzie – je jemnejšia aj divadelnejšia, kostýmy a ich detaily sú vernejšie slovenskému koloritu[10] (taktiež z dielne Karola L. Zachara).

Inscenáciu charakterizujú nielen herecké výkony, režijný zástoj a beatová hudba, v harmonickom vzťahu funguje i pohybová zložka v súhre so scénou. Scénické návrhy pripravil Vladimír Suchánek, ktorý v súlade s celkovou koncepciou vytvoril na javisku dve zásadné úrovne – hornú a dolnú hraciu plochu, medzi ktorou bola natiahnutá plachta.[11] Po nej sa herci spúšťali smerom dole, občas až artistickým spôsobom (Dočolomanský), rôznymi skokmi či ako po kĺzačke (dievčatá, žandári). Táto plachta slúžila vo vypätých obrazoch aj ako istá prekážka, no aj ako metafora slovenských kopcov. „... šikmá plocha napnutého plátna s ,druhým javiskom‘ na jeho vrchole (...) vytvára priestor pre rozohratie istých scén, ale súčasne poeticky vyvoláva asociácie na stoh slamy či kopček, (...) skadiaľ možno nečakane a prekvapujúco ,zletieť‘ priamo do centra javiskového diania, z vrcholca ktorého sa tak dobre komentuje, vykrikuje Čertovi, zbojníkom i žandárom, kde je naaranžovaná i jemne chápaná ľúbostná scéna, (...) Zachar a Suchánek (...) rozohrali v tejto druhodejstvovej partii najčistejšie videný symbol ľudskej túžby, vášne, milovania.“[12]

Suchánkova „kĺzačka“ našla mnohoraké využitie, jej účel bol všestranný a nezabudnuteľne spätý s inscenáciou. Autorovi scény bolo však viackrát vyčítané, že sa nechal Zacharom „strhnúť“, stratil svoj rukopis a nepriniesol nič nové (R. Mrlian). Suchánek po rokoch v knihe Vyznania reaguje nasledovne: „Jeho [Zacharove, pozn. aut.] výtvarné cítenie a divadelná skúsenosť sa nedali ničím a nikým oklamať. Predstava a presvedčenie o farebnosti scény a kostýmov boli také silné, že som sa niekedy stal iba poslušným obdivovateľom jeho zdôvodnení. Potlačil názor výtvarníka a scéna sa tak stala typicky zacharovská.“[13]

Náš Jánošík

Poľskí autori Bryll a Gärtnerová ani krakovský súbor iste nepredpokladali osudový úspech diela na našom území. Ako píše Ján Sedlák: „Prirodzene, obraz Jánošíka a jeho chlapcov je diametrálne odlišný než ako ho predstavuje slovenská ľudová slovesnosť a jej umelé transpozície.“[14] Popularite Na skle maľované však dopomohlo mnoho slovenských „klišé“, prirodzené sympatie k „národnému hrdinovi“, Zacharove uhládzanie konfliktov s dôrazom na ľudskosť a dobro človeka, v neposlednom rade samotný sympatický a charizmatický Dočolomanský spravili z Jánošíka „miláčika publika“, ktorý rovnako zahorel láskou ako zbojníčil pre dobro chudoby, bol spravodlivý, navyše krásne spieval a bol obľúbený medzi ľuďmi. Folklórne prvky inscenácie v spojení s modernou, spevavou a zapamätateľnou hudbou Katarzyny Gärtnerovej boli zárukou neutíchajúcej popularity.[15] Bryllova interpretácia Jánošíka bola odmocnená od romantickej predstavy o ňom, nevykresľuje ho ako jednoznačne kladného ani záporného, ale ani ako legendu v zbojníckych kruhoch. Vkladá do textu humor, satiru, osobitý nadhľad a odbremeňuje ho od monumentálnosti.[16] V bratislavskej inscenácii sú niektoré tieto prvky zachované, no v celkovom vnímaní sa tento nadhľad stráca. Je to zapríčinené aj režijným prístupom Karola L. Zachara, ktorého tvorba niesla charakteristické prvky slobodnej tvorby na javisku. Slovami Stanislava Vrbku: „... zo súhry harmónie hereckého prejavu so scénickým prostredím, ktoré u Zachara zvyčajne ,dýcha‘ voľnosťou, prekypuje sviežimi, jasavými farbami a má vzdušnosť, rodí sa neopakovateľný štýl tvorcovho divadla, v ktorom sú humor a dobrá pohoda najbližšími príbuznými.“[17]

Na skle maľované môžeme vnímať ako fascinujúci divadelný počin, spájajúci všetky zložky divadelného predstavenia do jednotného celku, kde spolu súznejú herecké výkony, hudba, pohybová zložka, scéna, choreografia, kostýmy, réžia i dramaturgia. Bratislavská inscenácia prekypovala známymi hereckými menami – od Michala Dočolomanského, Emílie Vášáryovej, Olda Hlaváčka, Božidary Turzonovovej, Anny Javorkovej, Sone Valentovej po predstaviteľov staršej hereckej generácie Juraja Slezáčka, Leopolda Haverla, Ela Romančíka a mnoho ďalších.

Napriek tomu, že sa samotný Bryll snažil o odpatetizovanie a nadhľad, chápanie problematiky tomu nebolo naklonené a napriek alebo práve vďaka tomu sa inscenácia dožila takého množstva repríz. Dôvodov jej popularity je viacero: ako fenomén Jánošík, tak aj vznik fenoménu Dočolomanský, hviezdne herecké obsadenie činohercov Národného divadla, ktorí prekvapovali svojou všestrannosťou. Ľudové motívy v spojení s modernou hudbou a ničím neťaživá tematika. Farebnosť, energia a sloboda, ktorá sršala z celého predstavenia a získala si tak obľubu u mnohých divákov, dokonca viacerých generácií. V konečnom dôsledku viacerí recenzenti Na skle maľované predpovedali už v čase jej prvej premiéry úspech, môžeme sa len domnievať, či ich predpoklad siahal až do roku 2004.

Bohuslava Vaňková

  1. MELICHERČÍK, Andrej. Jánošíkovská tradícia. Bratislava : Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied a umení, 1952, s. 38.

  2. ŠTÚROVÁ, Nelly. E. Bryll – K. Gärtnerová: Na skle maľované. Premiéra 19. októbra 1974. Interné hodnotenie. Strojopis. Dostupné: Zbierka inscenácií, Archív Divadelného ústavu Bratislava.

  3. Za všetky spomenieme aspoň niektoré nadmieru reprízované inscenácie v Zacharovej réžii: Veselé panie z Windsoru (1954, dve obnovené premiéry, 173 repríz), Inkognito (1959, 70 repríz), Vejár (1961, 156 repríz), Cyrano z Bergeracu (1967, 72 repríz) a ďalšie. In BLAHOVÁ, Elena. Súpis repertoáru Slovenského národného divadla 1920-2010. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2010. 767 s.

  4. VRBKA, Stanislav. Harmonický človek, harmonické umenie. Karol Zachar má 60 rokov. In SLÁDEČEK, Ján. Divadelník Karol L. Zachar I: Vyznania. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1997, s. 242.

  5. ŠTEFKO, Vladimír. Inšpirujúci tvorca. Národný umelec K. L. Zachar sedemdesiatročný. In SLÁDEČEK, Ján. Divadelník Karol L. Zachar I: Vyznania. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1997, s. 253.

  6. POLÁK, Milan. Režisér Karol Zachar. Bratislava : Divadelný ústav, 1970, s. 97.

  7. ŠTÚROVÁ, Nelly. E. Bryll – K. Gärtnerová: Na skle maľované. Premiéra 19. októbra 1974. Interné hodnotenie. Strojopis. Dostupné: Zbierka inscenácií, Archív Divadelného ústavu Bratislava.

  8. HRABOVSKÁ, Katarína. O čom a na čo. In Nové slovo, 7. 11. 1974, roč. 16, č. 45, s. 8.

  9. URSÍNYOVÁ, Terézia. Maľované jemne, živo, výstižne. In Večerník, 22. 10. 1974. Zdroj: SLÁDEČEK, Ján. Divadelník Karol L. Zachar II: V zrkadle kritiky. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1998, s. 298.

  10. URSÍNYOVÁ, Terézia. Maľované jemne, živo, výstižne. In Večerník, 22. 10. 1974. Zdroj: SLÁDEČEK, Ján. Divadelník Karol L. Zachar II: V zrkadle kritiky. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1998, s. 299.

  11. Autorom nápadu s plachtou bol herec Štefan Figura a Vladimír Suchánek ho výborne využil v scénografii.

  12. URSÍNYOVÁ, Terézia. Maľované jemne, živo, výstižne. In Večerník, 22. 10. 1974. Zdroj: SLÁDEČEK, Ján. Divadelník Karol L. Zachar II: V zrkadle kritiky. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1998, s. 299.

  13. SLÁDEČEK, Ján – POLÁK, Milan. Divadelník Karol L. Zachar I : Vyznania. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1997, s. 286.

  14. SEDLÁK, Ján. Vývin a podoby modernej poľskej drámy. In Moderná poľská dráma. Bratislava : Tatran, 1975, s. 266.

  15. Treba v tomto smere podotknúť, že druhá obnovená premiéra Na skle maľované (8. 6. 1991) vďaka svojej diváckej obľúbenosti vo vysokej miere zachránila Slovenské národné divadlo pred diváckou krízou, ktorá nastala po Nežnej revolúcii.

  16. Pozri SEDLÁK, Ján. Vývin a podoby modernej poľskej drámy. In Moderná poľská dráma. Bratislava : Tatran, 1975, s. 266.

  17. VRBKA, S Stanislav. Harmonický človek, harmonické umenie. Karol Zachar má 60 rokov. In SLÁDEČEK, Ján. Divadelník Karol L. Zachar I: Vyznania. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1997, s. 242.