Juraj Váh:
Na počiatku bola nuda

1960
Bábkové divadlo Petra Jilemnického, Žilina

Profesionálne bábkové divadlo na Slovensku muselo od začiatku svojho vzniku zápasiť s viacerými problémami. Chýbalo profesionálne zázemie, umelecký súbor tvorili zväčša členovia činoherných divadiel alebo ochotníci. Bábkové divadlá zároveň pomerne dlhý čas trpeli deficitom pôvodných slovenských bábkových hier, pre bábkové divadlá písali spočiatku samotní bábkari. Vďaka súťaži organizovanej Osvetovým ústavom v Bratislave sa tvorivé ovzdušie zlepšilo a podnietilo viacerých slovenských spisovateľov tvoriť pre bábkové divadlo.

Bábkové súbory preto dlhšie hľadali svoje miesto v umeleckej štruktúre, nechceli byť iba akýmsi príveskom fungujúcim na pozadí činohry, ale chceli potvrdiť svoj status svojbytného umeleckého druhu. Bábkové divadlo Žilina vzniklo v roku 1950 ako prvé slovenské profesionálne divadlo pod názvom Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich, neskôr bolo premenované na Bábková scéna Divadla Petra Jilemnického. Súbor zo začiatku tvorili prevažne členovia stálej ochotníckej scény Radosť pri Ľudovej scéne mesta Žilina, so súborom ale spolupracovali aj iní ochotníci či členovia činohry. Súbor sa neskôr osamostatnil a 1. apríla 1961 vzniklo Bábkové divadlo Žilina, pod týmto názvom existuje až dodnes.

Divadlo dlhší čas po svojom vzniku existovalo bez sústavného umeleckého vedenia a bez stáleho režiséra. Vo funkcii umeleckého šéfa a režiséra sa vystriedalo viacero osobností. Výrazný vplyv na celkový štýl žilinských inscenácií mal režisér a bábkarský technológ Teodor Zvara, ktorý bol v rokoch 1950 – 1952 umeleckým vedúcim. V roku 1952 ho nahradil režisér z Ostravy Zdeněk Hapala a po ňom v roku 1953 z Prahy Zdeněk Lepšík, ktorý prevzal funkciu umeleckého vedúceho súboru. Po maňuškových inscenáciách zaviedol Lepšík na žilinskej bábkovej scéne javajky a spoločne s Teodorom Zvarom a Zuzanou Talpovou mal podiel aj na výtvarnej stránke niektorých ďalších inscenácií. V druhej polovici päťdesiatych rokov prišiel do divadla prvý slovenský absolvent pražskej bábkarskej katedry Vladimír Predmerský[1] a neskôr bol poverený funkciou režiséra a dramaturga súboru. V roku 1958 prebral funkciu umeleckého vedúceho súboru herec z činohry Oto Horňák. Na návrh V. Predmerského a O. Horňáka, ktorí chceli repertoár bábkového divadla orientovať aj na mladého a dospelého diváka, oslovili žilinského rodáka, dramatika Juraja Váha (vl. menom Henrich Herzog), aby napísal hru inšpirovanú v tom čase mimoriadne obľúbeným kresleným seriálom francúzskeho (komunistického) karikaturistu Jeana Effela[2] O stvorení sveta. V roku 1957 vyšiel seriál knižne a v roku 1958 bol film uvedený v réžii Eduarda Hoffmanna, nahovorený Janom Werichom. Juraj Váh pôsobil ako dramaturg vo viacerých slovenských divadlách a bol autorom početných divadelných, rozhlasových a televíznych hier a dramatizácií. Jeho skúsenosti dramaturga a znalosť divadla a literatúry sa prejavili aj v jeho dramatickej tvorbe. Pre žilinské bábkové divadlo napísal v roku 1959 satirickú hru voľne inšpirovanú kresleným seriálom pod názvom Na počiatku bola nuda. Cieľom bolo osloviť staršie deti a mládež, hra ale musela prejsť úradnou cenzúrou a upravená verzia mala nakoniec premiéru 23. apríla 1960.[3]

Predloha a dramatický text

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priehlbinou a Boží duch sa vznášal nad vodami.“ (Genezis, Prvá Mojžišova kniha)

Ilustrácie J. Effela boli vtipnou improvizáciou známeho biblického príbehu o stvorení sveta, podľa ktorého Boh počas šiestich dní stvoril zem, rastlinstvo, zvieratá a človeka. Pánboh (Pánbožko) bol v jeho ilustráciách zobrazený ako dobrý, usmievavý, možno trocha excentrický starček a Anjelici ako jeho rozšafní robotníci, ktorí mu pomáhajú vytvoriť nebo, zem, vesmír, slnko, mesiac, hviezdy, Adama a Evu. Do všetkého sa im ale plietol diabol, ktorý v nestráženej chvíli pokazil, čo sa dalo. Alebo niekde niečo vymenil, či pridal tam, kde to nepatrilo. Ironická paródia našla u dramatika Juraja Váha priliehavý výraz a adekvátne využil možnosti bábkového divadla. Základnú dejovú kostru zachoval, ale na mnohých miestach dej dotvoril a aktualizoval. Stavbu hry rozvíjal najmä na zápletke medzi Pánom (Pánbožkom) a Luciferom. Lucifera si Pán vytvoril sám, aby sa nenudil, ten sa mu ale začal miešať do práce. Vo Váhovom ponímaní nie je Lucifer len výmyselník, ktorý robí Pánovi napriek a sabotuje jeho prácu, ale stáva sa jeho rovnocenným protihráčom. Prostredníctvom jeho replík autor vtipne a inteligentným humorom reagoval na vtedajšie aktuálne pomery, problémy a súvislosti (ako napríklad na zdĺhavú byrokraciu, dodávky uhlia, Sputnik, telefóny atď.). Odlišne od Effelovej koncepcie boli poňatí aj Anjelici, ktorí už neboli zruční pomocníci vytvárajúci zem, nebo a všetko okolo, ale skôr pasívni prikyvovači bez vlastnej vôle, ktorí robia všetko Pánovi pre radosť. Sú poslušní, úprimní, usilovní, čistotní a skromní. Vďaka Luciferovi sa ale dvaja z nich stanú čertíkmi, ktorí sa Pánovi neustále miešajú do práce, upravujú jeho nápady podľa seba a kazia, čo len môžu.

Štátny tlačový odbor mal k niektorým dobovým výrazom výhrady a tvorcovia boli nútení text prepracovať. Výsledkom úprav bol skrátený text a upravené dialógy. Najväčší problém spôsoboval záver prvého dejstva, keď Lucifer lakonicky skonštatuje, že pod všetkým je podpísaný Boh: „Všetko on, Boh... No nech ma fras tríme, ak toto nie je kult osobnosti!“[4] Replika bola prepísaná na „No nech ma fras tríme, ale ak toto nie je priveľká skromnosť?“[5] – keďže sa strana (KSS) vraj už dávno vyrovnala s kultom osobnosti.[6] Zmenené museli byť aj ďalšie dobové výrazy: červená farba čertov bol zmenená na čiernu, odstránená bola zmienka o Darwinovej teórii, prirovnanie k vzornému JRD (Jednotné roľnícke družstvo), termín „vaše prvoschoditeľstvo“ a pod.

Inscenáciou Na počiatku bola nuda sa žilinské divadlo zaradilo ambicióznou dramaturgickou koncepciou na čelo slovenských profesionálnych bábkových divadiel. Napriek počiatočným problémom vznikla vďaka režisérovi Vladimírovi Predmerskému a výtvarníčke Eve Munkovej[7] pôsobivá, originálna a nápaditá inscenácia. Tvorcovia sa snažili nájsť kompromis medzi dospelým a majoritným detským divákom. Inscenácia predstihla očakávania a vznikla z nej „básnická a pritom humorom sršiaca podívaná, ale aj názorná ukážka toho, ako možno a treba robiť bojovú satiru“.[8] Režisér Vladimír Predmerský sa držal žánru satiricko-revuálnej komédie, pričom použil celú rozmanitosť bábkovej javiskovej reči v podobe hyperbol a symbolov. Dramatikov zámer umocnila výtvarníčka s citom pre farebnosť a scénickú jednoduchosť Eva Munková. V inscenácii sa po prvý raz v histórii profesionálneho bábkového divadla na Slovensku použilo čierne divadlo. Tvorcovia využili aj ďalšie možnosti luminiscenčného divadla a do javiskovej akcie zapojili filmovú projekciu a premietanie diapozitívov. Bábky boli navrhnuté v realistických rozmeroch, ale postavené do rozporu s textom.[9]

Kritika prijala pôvodnú bábkovú hru vo väčšej miere pozitívne, výber autorskej bábkovej hry pre staršieho a dospelého diváka bol považovaný za priekopnícky čin. Nedostatky sa ale prejavili v bábkoherectve, niektorí recenzenti vyčítali inscenácii nezvládnutie interpretácie postáv, a to najmä v dvoch mužských hlavných postavách Pána (Jozef Jaráb/Gustáv Mikuš) a Lucifera (Milan Skyčák/Elena Jurkovičová). Nešlo o hru ľahko inscenovateľnú a zaviazanosť voči výtvarnej predlohe zapríčinila absenciu dramatickej stavby a ostrejšej pointy. Satirická hra si taktiež vyžadovala svižnejší rytmus a výraznejšiu hudbu.[10]

Hra Juraja Váha Na počiatku bola nuda sa na Slovensku inscenovala ešte raz v roku 1961 v Bábkovom divadle v Košiciach v réžii a úprave Ota Katušu. Potom sa na ňu dlhé desaťročia zabudlo, ako aj na ďalšie Váhove dramatické diela.

Mgr. et Mgr. art. Martina Daubravová

  1. Historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe sa začal venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici päťdesiatych rokov, sa stali podkladom na napísanie vôbec prvých dejín slovenského bábkového divadla (1966). Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko).

  2. Jean Effel, vlastným menom François Lejeune, bol francúzsky novinár, karikaturista komunistického listu l´Humanité. Mal blízky vzťah k Československu a bol dlhoročným predsedom Spoločnosti francúzsko-československého priateľstva. Preslávil ho kreslený seriál O stvorení sveta, ktorý pôvodne tvorilo päť kníh pod názvami Nebo a zem, Rastliny a zvieratá, Muž, Žena, Príbeh Adama a Evy.

  3. Pre zákaz Štátneho tlačového dozoru sa pôvodný text hry musel upraviť, v roku 1961 vyšiel v upravenej podobe v SVKL v Bratislave v knihe Bábkové hry. Vladimír Predmerský na to spomína v článku Dva detektívne príbehy
    PREDMERSKÝ, Vladimír. Dva detektívne príbehy. In Loutkář, 2014, roč. 64, č. 3, s. 5-6.

  4. VÁH, Juraj. Na počiatku bola nuda. In Súborné dramatické dielo I. (Divadelné hry). Zostavila Dagmar Kročanová. Bratislava: Divadelný ústav, 2013, s. 468.

  5. VÁH, Juraj. Na počiatku bola nuda. In Bábkové hry. Bratislava: SVKL, 1961, s. 100.

  6. PREDMERSKÝ, Vladimír. Dva detektívne príbehy. In Loutkář, 2014, roč. 64, č. 3, s. 5-6.

  7. Po pražských štúdiách sa do Žiliny vrátila aj výtvarníčka Eva Munková, ktorá svojím hravým a farebným prejavom obohatila viacero inscenácií (V. Cinybulk: Hračky na cestách, 1959; M. Marková: Cesta na Mesiac, 1961).

  8. HIRŠ, Peter. Desať rokov žilinského divadla. Tri premiéry. In Práca, 28. 4. 1960.

  9. ŠTÍTNICKÁ, Jarmila. Na začiatku bola nuda... In Kultúrny život, 1960, roč. 15, č. 19, s. 19.

  10. ŠTÍTNICKÁ, Jarmila. Na začiatku bola nuda... In Kultúrny život, 1960, roč. 15, č. 19, s. 19.
    KOLÁR, Erik. Ve třech loutkových divadlech. In Divadelní noviny, 26. 4. 1961, roč. 4, č. 20, s. 8.