Július Barč-Ivan:
Mastný hrniec

1940
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Mastný hrniec – začiatok divadelného konca Ferdinanda Hoffmanna

Slovenské národné divadlo bolo v roku 1920 založené najmä českými divadelníkmi. Len pomaly a postupne doň prenikalo viac a viac slovenských tvorcov. Hralo sa prevažne v češtine, zvýšený záujem o slovenské inscenácie súvisel až s návratom slovenskej inteligencie z Prahy. V roku 1932 sa súbor rozdelil na dve samostatné činohry, českú a slovenskú. Vedenie tej slovenskej prevzal prvý profesionálny slovenský režisér Ján Borodáč. Prioritou slovenskej časti činohry boli zájazdové predstavenia po celom Slovensku, s premiérami v Bratislave alebo v Košiciach. Česká činohra, vedená Viktorom Šulcom, naďalej väčšiu časť sezóny zotrvávala v Bratislave, kde mala dostatok publika.

V kontexte politických udalostí roku 1938 musela česká činohra svoje pôsobenie ukončiť a väčšina jej členov odišla do Česka. V režijnej práci v SND pokračoval Ján Borodáč, spolu s ním režírovali i herci Andrej Bagar a Ján Jamnický. Pri veľkom počte premiér, ktoré divadlo realizovalo (v činohre to mohlo byť aj okolo 15 titulov za sezónu, bežne sa inscenácia reprízovala v priemere len tri či štyrikrát), bolo nevyhnutné prijať ďalších tvorcov, ktorí by divadlo rozvíjali. Úlohou SND už totiž nebolo len prostredníctvom inscenácií propagovať slovenčinu. Súbor bol dostatočne vyspelý a umelecky disponovaný na to, aby si mohol systematicky merať sily so svetovou dramatikou. Práve ideové smerovanie a konzistentnú dramaturgiu priniesol dramaturg a režisér Ferdinand Hoffmann.

Hoffmann bol v skutočnosti divadelný samouk. Neabsolvoval žiadne divadelné štúdiá, hoci podľa jeho sporadických listov z pobytu v Prahe (kde študoval na Českom vysokom učení technickom, ktoré nedokončil) adresovaných priateľovi, o. i. redaktorovi časopisu Naše divadlo, Henrichovi Bartekovi sa dá vydedukovať, že skôr ako na štúdium sa sústredil na pražský kultúrny život, hoci sa vo svojich kritikách či komentároch neskôr na nikoho konkrétneho neodvolával. Keďže vedel po nemecky, po maďarsky, čiastočne aj po anglicky a taliansky, podrobne sledoval aj dramaturgické plány zahraničných, najmä nemeckých divadiel, z ktorých následne čerpal inšpirácie.

Po návrate z Prahy pôsobil v Martine ako režisér ochotníckeho spolku Slovenský spevokol, redaktor časopisu Naše divadlo, zanietený porotca prehliadok amatérskeho divadla, profesionálny kritik a recenzent, propagátor pôvodných slovenských hier, o ktorých vydanie sa zaslúžil ako redaktor edície Divadelná knižnica a tajomník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. Napriek tomu, že nemal profesionálne divadelné vzdelanie, vďaka svojej aktívnej činnosti na divadelnom poli dostal v roku 1938 ponuku stať sa riaditeľom a umeleckým šéfom Východoslovenského národného divadla v Košiciach. Svoj naplánovaný dramaturgický aj organizačný program však nestihol realizovať, pretože po Prvej viedenskej arbitráži, keď Košice pripadli Maďarskému kráľovstvu, musel mesto urýchlene opustiť. No už 1. 12. 1938 ho Ján Borodáč prijal na pozíciu dramaturga činohry Slovenského národného divadla. Hoffmann sem preniesol časť svojho dramaturgického plánu z Košíc a ďalšie sezóny už vystaval nanovo. De facto jediným režisérom SND bol v tom čase Ján Borodáč, ktorý režíroval najmä slovenské hry klasické aj súčasné, ruskú klasiku a sovietske drámy. Ján Jamnický v tomto období režíroval rozprávky a divácky populárne tituly podobne ako Andrej Bagar, ktorý však po roku 1939 divadlo musel opustiť. Hoffmann dal svojím európskym dramaturgickým plánom (Sofokles, Molière, Marivaux, Victor Hugo, Georg Bűchner, Eugene O´Neill, George Bernard Shaw, Gerhardt Hauptmann) veľké režisérske príležitosti nielen sebe, ale aj Jánovi Jamnickému, či motivoval Jána Borodáča k iným ako slovenským titulom (Sofokles, Rostand, Hebbel).

Hoffmann sa počas pôsobenia v SND zviditeľnil ako režisér protirežimových názorov namierených proti totalitnej Slovenskej republike. Jedna z prvých inscenácií, v ktorej dal voľný prechod kritike novej slovenskej spoločnosti, bola hra Júliusa Barča-Ivana Mastný hrniec (9. 3. 1940). Komédia so spoločensko-kritickým pôdorysom je založená na omyle, resp. zámene. Jedného dňa z rádia zaznie informácia, že Svetozár Babík, učiteľ botaniky, sa stane novým ministrom financií. Táto informácia v prvom rade poteší jeho ambicióznu manželku Mahulienu, kým ich racionálna dcéra Viera stojí nohami pevne na zemi. Miestni obyvatelia sa snažia využiť budúceho ministra ešte skôr, ako je vôbec menovaný, každý si chce vybaviť čo najlepšiu protekciu. Čoskoro sa však ukáže, že všetko je len omyl a novým ministrom bude Svetozárov brat Miloš.

Kalendárny rok 1940 začal Hoffmann réžiami komediálnych titulov. Prvým bola silvestrovská fraška Toniho Impekovena a Carleho Matherna Tri dvojčatá (31. 12. 1939), nasledovala veselohra Chlapci, dievčatá a psi (3. 2. 1940) od holandského autora Paula Vandenbergha. Po nich ešte Hoffmann režíroval rozprávku Oskara Wűchnera Zázračný salaš (2. 3. 1940). Dramaturg Hoffmann sa netajil tým (v niekoľkých bulletinoch to sám uviedol), že jeho cieľom nie je nič iné, ako zabaviť publikum, naplniť kasu, prilákať divákov. Bola by totiž škoda, ak by jeho ďalšie inscenácie veľkých európskych titulov, s mravným nábojom a vysokou estetickou hodnotou, videlo poloprázdne hľadisko. Uvedomoval si, že inscenovanie kassastückov je nutnou daňou problematickej dobe. Mastný hrniec Hoffmann prakticky „vychrlil“ ako štvrtú premiéru počas troch mesiacov po predchádzajúcich nenáročných tituloch, ktoré navyše aj sám prekladal, resp. poslovenčoval z češtiny alebo jemu jazykovo dostupných prekladov. Uvedenie Mastného hrnca však vybočuje z radu vyššie spomenutých diváckych inscenácií. Je to prvý a jediný pokus Júliusa Barča-Ivana o celovečernú satirickú komédiu či komédiu vôbec. Okrem nej napísal ešte jednodejstvovú frašku Sérum hlúpostí.

Barč-Ivan však v tom čase nebol dramatik – začiatočník. Svoj literárny debut absolvoval už v roku 1933 súborom troch noviel. Jeho dramatickú prvotinu 3000 ľudí uviedlo v roku 1934 Slovenské národné divadlo. Profesionáli i ochotníci v ďalších rokoch inscenovali aj jeho nasledujúce hry Človek, ktorého zbili (1936) a Na konci cesty (1939). Cenzúrny zásah postihol hru Diktátor, ktorá mala mať premiéru v SND v roku 1938 v réžii Jána Jamnického. Stiahli ju z programu tesne pred premiérou z obavy, že by mohla podráždiť Hitlera či Mussoliniho, hoci sa v nej nenachádzajú konkrétne narážky či analógie na súčasnú politickú situáciu. Barč-Ivan čerpal pre svoje hry inšpiráciu v slovenských reáliách, ale dokázal ich posunúť do univerzálneho kontextu. Navyše v nich badať vplyvy európskej moderny, najmä symbolizmu a expresionizmu, a jeho silné humanistické cítenie, čím sa autor začlenil medzi moderných európskych dramatikov. Jeho jediná komédia Mastný hrniec je ostrou kritikou maloslovenských pomerov, odozvou na „konjunkturalizmus a rétoriku ľudí pri moci po vzniku Slovenskej republiky“.[1]

Inscenácia Mastného hrnca v réžii Ferdinanda Hoffmanna nemala ani jedinú reprízu. Premiéra sa stala zároveň derniérou. Kritika mastnohrnčiarstva, slovenských malomestských pomerov sa ukázala byť pre politickú vrchnosť pálčivým problémom. V postave učiteľa Babíka sa totiž spoznal vtedajší minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák, tiež pôvodným povolaním učiteľ, a okrem zákazu samotnej inscenácie vydal aj príkaz, že v Barčovej-Ivanovej hre nesmú hrať nijakí učitelia. Tento príkaz však nikto nerešpektoval a hra sa naďalej uvádzala medzi ochotníkmi, kde mnoho hercov pochádzalo práve z radov učiteľov.

Scénickú výpravu k inscenácii vytvoril Teodor Gabula. Navrhol scénu, ktorá pôsobí ako z papiera – čo vyvoláva dojem lacného interiéru malomestskej domácnosti (pre variabilnosť scény sa najmä v prvej časti využívala aj točňa, čo prispelo k dynamike situácií). Toto riešenie pomohlo aj javiskovej situácii, v ktorej spadla španielska stena, ktorá zrejme oddeľovala hosťovskú izbu od kancelárie. Išlo o výstup z druhého dejstva, v ktorom Riaditeľ, Starosta a Poslanec prídu na návštevu k Babíkovcom, aby budúcemu ministrovi zablahoželali k funkcii a odovzdali mu diplom čestného občana mesta. Separátne sa dostavia aj ich manželky ako predstaviteľky ženských spolkov. Avšak Svetozárovi slúžka Hanka odnesie všetky nohavice, preto sa návšteve najskôr skrýva za stôl a v závere výstupu, keďže mu je celá situácia smiešna, k nej mimovoľne prikročí a ukáže sa len v spodných nohaviciach. Jeho manželka, aby zachránila trápnu situáciu, teatrálne omdlie. V Hoffmannovej réžii získal tento výstup oveľa grotesknejší ráz než v texte. Manželky vylezú na stoly a stoličky a všelijako sa skrúcajú, páni nadnesene rečnia, na galérii sa objaví zástup ľudí (súčasťou scény boli aj schody a balkón), ktorý na pánov zhora pľuje, a Babík sa neskrýva za stolom, ale za španielskou stenou, ktorá sa vo všeobecnom chaose zrúti, a jeho vidno len v snehobielych spodkoch.

Najtvrdším kritikom inscenácie bol Andrej Mráz, ktorý sa k jedinému premiérovému predstaveniu opakovane vyjadril. Vyčítal režisérovi štýlovú nejednotnosť a zmiešavanie žánrov, najmä vo vedení hercov. Pôvodom českú umelkyňu Miladu Frýdovú v postave manželky Mahulieny podrobil generálnej kritike ako herečku, ktorá má úzky diapazón prostriedkov, takmer nijakú mimiku. Hoci z iných recenzentských zdrojov je zrejmé, že práve Frýdovú vedel Hoffmann správne nasmerovať k polohám, v ktorých našla prekvapivé interpretácie postavy, a aj jeho zanietenie pre slovenčinu spôsobilo, že jej reč bola mäkká a bezchybná.[2] Ján Sýkora v úlohe Babíka bol podľa Mráza „bezpečný v scénach, v ktorých mal ucelenejšie interpretovať dobráckeho človeka pod papučou“.[3] Mráz kritizoval i výkony Vilmy Jamnickej, Ruženy Porubskej a Emílie Wagnerovej v rolách manželiek malomestských mocipánov (Riaditeľka, Starostová, Poslancová). Režisér ich zaviedol k priveľkej karikatúre. Ako však postrehol napr. Miro Procházka,[4] karikatúra bola žiadaná. Viacerí recenzenti sa pozitívne vyjadrili o výkone Márie Bancíkovej, ktorá postavu dcéry Vierky vybudovala na prvkoch spontánnej dievčenskosti a bezprostrednosti hereckého prejavu.

Dokonca ani Jozef Felix, ktorý neskôr sám vo funkcii dramaturga SND musel zápasiť s cenzúrou,[5] nenašiel na hre ani inscenácii pozitíva.[6] Nazval ju nepodarenou superkarikatúrou bez dôkladnejšej charakterizácie postáv (všetky sú podľa neho rovnakými typmi), pričom Barč-Ivan podľa neho nateraz nemá miesto v divadelníctve. K neúspechu hry podľa neho prispeli aj réžia a diletantská výprava. Inscenácia však nebola stiahnutá z repertoáru z dôvodu nízkej umeleckej kvality, ale urazeného ega ministra Siváka. Bolo to teda už po druhý raz, čo cenzorský zásah ovplyvnil uvedenie hry Júliusa Barča-Ivana. Na rozdiel od inscenácie Diktátor sa Mastný hrniec dočkal aspoň premiéry.

Inscenácie či skôr Barčovho textu sa v časopise Nástup zastal Jozef Ambruš pod pseudonymom Dr. Ľ. Babčin.[7] Ponúka paralelu s Gogoľovým Revízorom, ktorého videl údajne sám ruský cár a inscenácia sa ho hlboko dotkla. Ambruš píše o intrigách a klebetách, ktoré si všimol na premiére, a podľa jeho názoru ovplyvnili v druhej časti aj samotných hercov, z ktorých bolo cítiť nervozitu. Píše, že dôvodom, prečo hra nezotrvala v repertoári, bola jej údajná nedostatočná umelecká kvalita. Ambruš sa ale v článku pýta, ako je možné, že dovtedy toto kritérium nebolo uplatnené a prečo túto „vraj umelecky bezcennú hru“ nezastavili ešte pred prvým uvedením?[8] Jeho článok však nehodnotí umeleckú kvalitu hry, zaoberá sa len jej ideovou stránkou. Zdá sa, že táto hra priťahovala pozornosť práve nacionalisticky a radikálne orientovaných periodík, pričom však bola priamym útokom do ich radov.

O rok neskôr vyšiel Mastný hrniec knižne vo vydavateľstve Kompas v Turčianskom Sv. Martine. Po kritike, ktorá sa zniesla na inscenáciu a na dramatické schopnosti Barča-Ivana, publikovanie pôvodného rukopisu bolo do istej miery autorovou rehabilitáciou. Pochvalný článok o hre napísal do politického týždenníka Gardista Štefan Polakovič.[9]

Nič sa však nezmenilo na skutočnosti, že bratislavská inscenácia dostala Ferdinanda Hoffmanna na nepísanú politickú „čiernu listinu“. Svoju pozíciu na nej upevnil ešte ďalšími réžiami (Georg Büchner: Dantonova smrť, 19. 10. 1940, Victor Hugo: Hernani, 4. 5. 1940, ale najmä Mária Rázusová-Martáková: Jánošík, 14. 3. 1941). V roku 1941 ho z divadla prepustili, stal sa vedúcim kultúrneho oddelenia Úradu propagandy a v roku 1945 emigroval s rodinou do Argentíny. Tam svoje režisérske vízie realizoval už len so slovenskými ochotníkmi.

Mgr. Dária Fojtíková Fehérová, PhD.

  1. KROČANOVÁ ROBERTS, Dagmar. Július Barč-Ivan. In Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava : Divadelný ústav, 2011. ISBN 978-80-89369-36-2, s. 260.

  2. Milada Frýdová (vyd. Želenská) bola pôvodne členkou českého súboru, po rozpustení českej činohry sa rozhodla, že sa do Prahy nevráti a zostane v SND, kde najmä v réžiách Hoffamnna a Jamnického stvárňovala výrazné ženské hrdinky

  3. A. M. [Andrej Mráz]. Demikát. In Slovák, 18. 3. 1940, roč. 22, č. 60, s. 7.

  4. PROCHÁZKA, Miro. Hra o mastnom hrnci. In Slovenská pravda, 13. 3. 1940.

  5. Jozef Felix pôsobil v Národnom divadle ako dramaturg v rokoch 1945 – 1949. Aj v jeho repertoári sa vyskytli inscenácie, ktoré pobúrili (nové) politické špičky: Sládkovičova Marína (1948) a Atentát Leopolda Laholu (1949), obe v réžii Jozefa Budského, niekdajšieho hereckého protagonistu Ferdinanda Hoffmanna.

  6. -jef- [Jozef Felix]. Premiéra v SND. In Národnie noviny, 1940, roč. 71, č. 11, s. 6.

  7. Nástup – časopis mladej generácie, ktorá sa chcela vymedziť voči centralistickému riadeniu ČSR a žiadali viac autonómie pre Slovensko. Neskôr sa výrazne priklonili na stranu Hlinkovej HSĽS a začali otvorene hlásať antisemitizmus a šovinizmus. Vedúcimi osobnosťami sa stali bratia Ďurčanskí, z nich Ferdinand sa v roku 1939 stal ministrom zahraničných vecí a neskôr na krátky čas aj ministrom vnútra.

  8. BABČIN, Ľ. [Jozef Ambruš]. O hre Júliusa Barča-Ivana: Mastný hrniec. In Nástup, 1. 4. 1940, roč. 8, č. 7, s. 13-14.

  9. Rd [Štefan Polakovič]. Mastný hrniec znova na obzore. In Gardista, 28. 12. 1941, roč. 3, č. 295, s. 9.