Andrej Sládkovič:
Marína

„Tu zlatý oheň v obetiach horí“^[1]– Jozef Budský a poézia

Prínos režiséra Jozefa Budského spočíval aj v inscenovaní poézie na slovenských profesionálnych javiskách. V roku 1945 vytvoril pásmo Poézia revolúcie a boja, o rok neskôr priniesol divákom kompozíciu z vojnovej tvorby Janka Jesenského. Pozornosť vzbudila aj jeho vlastná dramatizácia Smrti Jánošíkovej (1948) od Jána Botta, pretože v nej „zvučali tóny túžby a boja za slobodu“.[2] V tom istom roku sa Jozef Budský postaral o nesmierny rozruch, pretože v období socialistického realizmu siahol po najdlhšej ľúbostnej básni na svete – Maríne od Andreja Sládkoviča.

Budského priťahovala poézia, pretože vďaka nej dokázal na javisku odkrývať dramatickosť, vyplývajúcu zo subjektívneho prežívania, a tiež bohatstvo básnického jazyka.

„Nádejí tisíc k duši ti letí“^[3] – o režijno-dramaturgickej koncepcii

Podnet na javiskovú realizáciu Maríny dal dramaturg Jozef Felix. Spolu s Alexandrom Matuškom pracovali na literárnej predlohe. Marínu vnímali ako dielo nesmiernej kvality, ktoré má dôležité miesto v dejinách slovenskej literatúry a aj nadčasovú hodnotu. Podľa nich práve prostredníctvom ľúbosti odhalil básnik Andrej Sládkovič podstatu ľudskej hĺbky.

V bulletine sa dozvedáme, že toto básnické dielo zaujalo inscenátorov najmä témou lásky. Básnické dielo prostredníctvom metafor vypovedá o kráse a čistote človeka. Podľa Dr. Jozefa Felixa tu láska „viedla k veľkému kolokviu s Časom, večnosťou, svetom, srdcom, dušou“.^[4] Vďaka láske má človek možnosť objavovať sám seba, svoje skryté túžby, obohacovať svet, zbližovať ľudí a v neposlednom rade sa podieľa na jeho socializácii. Inscenátorov zaujala aj silná túžba človeka nielen po lepšom, ale aj krajšom svete. Ich cieľom bolo preniesť vyššie spomenuté atribúty na javisko. Chceli vyzdvihnúť klenot našej slovenskej romantickej poézie a zároveň rozšíriť okruh príjemcov, teda zaujať nielen čitateľov poézie. Samotný kľúč k inscenácii ponúkol tvorcom už prvý verš Maríny: „Ja sladké túžby, túžby po kráse / spievam peknotou nadšený.“^[5]

Jozef Budský pracoval na scenári celý rok. Ako v rozhovore uviedla Gizela Mačugová: „našiel v ňom miesta, z týchto utvoril súvislý dej, na ktorý bolo možno vybudovať javiskovú inscenáciu, divadlo a nie recitačný večer.“^[6] Báseň neinscenoval v celom rozsahu – bolo by to nesmierne náročné z dvoch dôvodov. V prvom rade ide o rozhovor básnika so sebou samým, má teda monologickú formu. Okrem toho sa Marína skladá z 291 desaťverší a bolo by nemožné preniesť ju na javisko v celej dĺžke. Režisér vybral tie pasáže, ktoré sú pre ľúbostnú báseň signifikantné a ktoré majú zároveň nadčasovú hodnotu. Ako uvádza Jozef Štefánik: „Budský skutočne v danom materiáli hľadal tie prvky, ktoré by významovo zodpovedali jednotlivým častiam štruktúry drámy.“^[7] Verše zoradil tak, aby prechádzali dramatickým oblúkom, teda expozíciou, vyvrcholením a rozuzlením, čím chcel poukázať na neľahký boj básnikov.^[8]

Mnohí kritici však túto inscenáciu neprijali. Dôvody súviseli so spoločensko-politickou situáciou, pretože v tomto období politický režim začal energicky presadzovať estetiku socialistického realizmu. Inscenátori mali na javisku vytvoriť skutočný obraz života, vernú kópiu, takže napríklad výtvarníci sa museli rozlúčiť s náznakovou, symbolickou scénou a herecký štýl musel zodpovedať Stanislavského metóde. A režisér Jozef Budský išiel v Maríne presne proti týmto požiadavkám, ktoré diktovala politická moc.

Kritikov môžeme rozdeliť na dve skupiny – jedna bola očarená sugestívnym javiskovým tvarom, zatiaľ čo druhá obvinila Budského z formalizmu a inscenáciu bez mihnutia oka zavrhla.

Andrej Mráz ocenil Budského réžiu, založenú na úspornosti a komornosti. Podľa neho sa práve takýmto spôsobom mohol divák ponoriť do Sládkovičových veršov, venovaných kráse, mladosti a ľúbosti. Ďalší kritik, ktorý netajil nadšenie z lyrickej inscenácie, bol Juraj Špitzer: „Videli sme ukážku pôsobivého skoro iluzionistického uchopenia materiálu s premysleným syntetizmom všetkých inscenačných prostriedkov.“^[9] Miloš Tomčík považoval Marínu za dobrý príklad, ako pristúpiť ku komorne recitovanej poézii. To, čo títo kritici oceňovali, však iní zavrhovali. Vlado Mináč sa o tejto inscenácii vyjadril, že je určená len niekoľkým meštiakom, literárnym snobom, a nevidel zmysel v „kriesení mŕtvych metafor“.^[10] Dokonca uvedenie tejto inscenácie označil ako beznádejnú dezorientovanosť kultúrneho života na Slovensku. Podľa českého kritika Miroslava Smetanu nie je Marína ani experimentom, ani omylom, ale samoúčelnou hrou. Podobný postoj zaujal aj kritik Ivan Bonko, vlastným menom Ivan Jerábek: „Inscenácia Sládkovičovej ,Maríny‘ je úhrnom predstavenie, o ktorom možno povedať, že je to krása pre krásu, teda istá samoúčelnosť, zbytočná idealizácia, ktorá kazí triezvy pohľad na skutočnosť.“^[11] Redakcia periodika Práca tiež nešetrila kritikou – bola proti spôsobu, akým režisér pristúpil k javiskovej realizácii básnického textu. Tvrdili, „že inscenácii by lepšie poslúžila obyčajná, čistá recitácia, len bez rozličných, dnes už tak zovšednených svetiel a svetelných kužeľov“.^[12]

Nemožno opomenúť ani „slovnú vojnu“ medzi Rudolfom Mrlianom a Jozefom Budským, ktorej témou bola režisérova inscenačná koncepcia. Podľa Mrliana by na javisku nemal čo hľadať subjektivizmus. Budskému vyčítal nielen „technické triky“, ale aj to, že akcentoval verše o láske v dobe, keď sa mal podľa neho, človek obracať s láskou k pracujúcej triede. „Preč s takouto láskou, preč s takouto ľúbosťou!“^[13] Samozrejme, takáto reakcia sa nezaobišla bez spätnej väzby režiséra. Mrlianovi ozrejmil, že Marína je symbolickou básňou, ktorá oplýva bohatstvom obrazov, a preto je nemožné inscenovať ju v duchu socialistického realizmu. Mrlianov referát považoval od samotného začiatku za zaujatý, no na druhej strane uvádza: „A i keby inscenácia Maríny naozaj nepriniesla iný úžitok, prinesie aspoň ten, že sa u nás o umení a jeho dnešnej podstate začne hovoriť bez fráz, vecne, statočne a otvorene.“^[14]

„Srdce mi do brán pŕs tvojich bije“^[15] – o výtvarnom riešení inscenácie

V súvislosti so scénografiou sa v recenziách stretávame s adjektívami „pôsobivá“, „vzácna“, „poetická“, ale aj „samoúčelná“. Jozef Budský si uvedomoval, že pri inscenovaní lyricko-epickej básne musí umne narábať s javiskovými prostriedkami. Znakom básne je subjektívnosť a tiež schopnosť vyvolať v čitateľovi estetický zážitok, ide o podnietenie jeho obrazotvornosti.

Režisér si na spoluprácu prizval dvoch renomovaných výtvarníkov – Jána Mudrocha a Dezidera Millyho. Navrhli symbolickú scénu s minimálnym množstvom javiskových komponentov – vázu, okno a konár. Podrobnejší opis poskytuje Gizela Mačugová v rozhovore s Jozefom Budským: „Na javisku vidíme iba veľkú vázu s kvetmi, nad ňou sa klenú dva rozkvitnuté konáre a na čiernom pozadí zjaví sa raz podľa potreby otvorený oblok, pri ktorom stojí zasnená Marína, raz hviezdnaté nebo, ktorému letia v ústrety podoby dvoch ľudí.“^[16]

Rudolf Mrlian ocenil zladenosť, harmóniu, tvary a farby. Vzápätí konštatuje, že výtvarnej zložke chýbala dynamika a že v konečnom výsledku išlo iba o plošnú fotografiu.“^[17] Miloš Tomčík na rozdiel od Rudolfa Mrliana vo výtvarnom riešení necítil samoúčelnosť. Podľa neho práve v otvorenom priestore, ponorenom do šera a pretínanom svetelnými kužeľmi, vynikol pomer indivídua k vesmíru.“^[18] Režisér na margo Mrlianovej poznámky týždeň po zverejnení článku uviedol, že pri inscenovaní Maríny boli použité len tie najnevyhnutnejšie výtvarné prostriedky „v naprosto prázdnom priestore, a bolo ich veľmi málo! Váza, okno, konár a svetlo! (...) Marína je symbolická a celá jej povaha si žiada aj jej adekvátne javiskové stvárnenie.“^[19] Takéto výtvarné riešenie v súčinnosti s réžiou však mnohým kritikom vzhľadom na dobový režim nekonvenovalo. Z tohto hľadiska bola Marína odvážnym pokusom nepodľahnúť socialistickému realizmu, ktorý v tomto období ešte iba začínal. Mnohí kritici ocenili takýto nápaditý prístup, napríklad Juraj Špitzer uviedol, že „výtvarníci Ján Mudroch a Dezider Milly pripravili scénu, akú by sme chceli vidieť aj pri ostatných predstaveniach. Všetko: vzorná recitácia, hudba, obrazy vytvorili vďačnú poetickú atmosféru.“^[20] Aj ďalší z kritikov, Jozef Štefánik, netajil nadšenie z výtvarného riešenia inscenácie: „Mudrochova a Millyho scéna je neobyčajne pôsobivá.“^[21] Škoda, že túto myšlienku ďalej nerozvinul, ale domnievame sa, že vyššie zmienená pôsobivosť súvisela s lyrickou atmosférou inscenácie, ktorá umožnila rozohrať pôsobivé vizuálne obrazy.

Apropo, svetlo a kužele. Gizela Mačugová a Andrej Mráz zaujali k týmto javiskovým zložkám kritické stanovisko. Podľa Mráza bola práca so svetlom prehnaná. „Kužeľ svetla skôr rozptyľuje diváka ako koncentruje jeho pozornosť.“^[22] Gizela Mačugová  na margo skúšky Maríny uviedla, že „najväčšia kalamita je s osvetľovaním, ktoré má základnú funkciu“.^[23]

Iný postoj zaujal recenzent Ivan Jerábek, podľa ktorého práve svetelné efekty účinne dopĺňali výtvarné riešenie inscenácie.^[24] Andrej Mráz poukázal na to, že výprava Mudrocha a Millyho bola organickou súčasťou inscenácie, no vyčítal jej statickosť: „zriedkavejšia zmena scenárie bola by na osoh jednotnejšiemu dojmu.“^[25]

Čo sa týka kostýmov, v recenzii sa im v stručnosti venoval iba Andrej Mráz. Z jeho slov však získame len veľmi matnú predstavu o kostýmovom riešení inscenácie. Spomína „občianske oblečenie“ troch ústredných postáv, ktoré malo podľa neho najväčší dosah na inscenáciu. Dozvieme sa ešte to, že „krojové skupiny čímsi mýlili, nekorešpondovali dosť vari s textom“.^[26]

Zachovalo sa iba niekoľko čiernobielych fotografií Márie Kráľovičovej a Vladislava Pavloviča, na základe ktorých dokážeme charakterizovať kostýmy. Výtvarníci sa v duchu Sládkovičovom inšpirovali obdobím romantizmu. Kráľovičovej Marína pôsobí étericky, ako víla, v nadýchaných svetlých šatách so spustenými ramienkami, ozdobenými tmavou látkou. Pavlovičov civilný kostým, skladajúci sa z voľnej košele s nadýchanými rukávmi riasením pozdĺž hrude, a tmavých nohavíc, podčiarkuje jeho štíhlu postavu a zdôrazňuje mladosť. Na fotografiách pôsobí dvojica okúzľujúco – obaja mladí, krásni, venujúci si zasnené pohľady. Takéto kostýmové riešenie umožnilo, aby vynikla poézia plná nápaditých básnických obrazov.  

„V blízkosti tvojej, moja Marína, sto citov z duše mi kypí“^[27] – o herectve, pohybe a hudbe

Režisér Jozef Budský obsadil do hlavných postáv najmladších členov činoherného súboru Štúdia Národného divadla – Máriu Kráľovičovú a Vladislava Pavloviča. Výber nebol náhodný, ale vychádzal z režijno-dramaturgickej koncepcie. Už samotný podtitul inscenácie predstavuje kľúč – Spevy o kráse, mladosti a ľúbosti v 2 častiach. Práve mladý človek by mal podľa inscenátorov čo najvýstižnejšie zachytávať túžbu nielen po krajšom, ale aj lepšom svete. Režisér na margo výberu mladých adeptov povedal: „Po prvé sám básnik tu ospevuje mladosť, krásu a ľúbosť, a po druhé musíme vychovávať dorast.“^[28]

V bulletine inscenácie sa dozvieme, že cieľom Sládkovičovej Maríny nemá byť recitácia, ale hranie, keďže v básnickej skladbe „ide o  skutočný dramatický konflikt, totožný so zámerne osnovanou drámou pre javisko“.^[29] Všetky herecké výrazové prostriedky – pohyb, konanie – musia byť zviazané s básnickým slovom, na ktoré sa kladie najväčší dôraz. Herec by mal byť „najbezprostrednejším tlmočníkom medzi človekom na javisku a človekom v hľadisku“.^[30]

Postavu Mladého človeka muža, neskoršie Mládenca, stvárnil Vladislav Pavlovič. Z dobových recenzií sa dočítame protichodné reakcie týkajúce sa jeho herectva. Napríklad, recenzent Ivan Jerábek uviedol: „Pavlovičov mladý človek znamenal stelesnenie predstáv Sládkovičovho pevca lásky.“^[31]  Iné stanovisko zaujal Miloš Tomčík. Podľa neho V. Pavlovič stavil skôr na fyzické uchopenie postavy, pričom „duševné záchvevy nekorešpondovali uňho s primeraným pohybovým gestom“.^[32] Podľa recenzenta sa herec dostával do afektovaných polôh a kŕčovitého pohybu v priestore. Rovnaké stanovisko zaujal aj Andrej Mráz, podľa ktorého chýbala hercovi spontánnosť. Na druhej strane však oceňuje jeho recitáciu: „Krásny, sviežo znejúci mladý hlasový orgán, ktorý veršom dal, i keď v škále dosť nediferencovanej, opravdivú sugestívnosť.“^[33] To, čo vyzdvihol predošlý recenzent, však v Jozefovi Štefánikovi zanechalo iný dojem. Podľa neho Pavlovičov prejav prejavoval znaky rezignácie a veľkého sentimentu.^[34]

Postavu Mladého človeka Ženy, neskoršie Devy a Sirény, stvárnila Mária Kráľovičová. Recenzenti sa zhodli v tom, že jej zjav plne korešpondoval so Sládkovičovou predstavou o romantickej, čistej a krásnej vízii lásky. Podľa nich však miestami hraničil jej prejav s plochým výrazom a hlasovou neistotou, ako na to poukazuje napríklad Andrej Mráz: „Zo stránky prednesovej Kráľovičová miestami bola v rozpakoch, aj čo sa intenzity hlasovej týka, no niektoré slohy odrecitovala so vzácnou čistotou.“^[35] Podľa Miloša Tomčíka spočívala najväčšia devíza herečky v jej fyzickom zjave. Na druhej strane uvádza, že „aj u nej dostávala citovosť k plochému výrazu“.^[36]S tým korešpondujú slová Jozefa Štefánika, podľa ktorého na začiatku inscenácie pôsobí Kráľovičovej Marína naivne, čo hodnotí ako negatívum: „Aj ,Marína‘ M. Kráľovičovej nemá na začiatku vyznievať ako naivka, ale skôr ako nedosažiteľný ideál.“^[37]

Na rozdiel od svojho hereckého partnera bola podľa recenzentov herečka presvedčivejšia v pohybovej zložke inscenácie. Podľa Andreja Mráza „vedela aj pohybmi a gestikuláciou krásny zjav krásnej Maríny vo všetkej vysnenej a romantickej výnimočnosti podať“.^[38] Kritik Ivan Jerábek si všimol, že „v pohyboch však predčila svojho partnera“.^[39] Pohybovú zložku inscenácie mali na starosti M. R. Jelínková a A. Votavová. Ako sa dočítame z recenzie Andreja Mráza, tak pohybový rytmus inscenácie bol síce štylizovaný, ale „nie meravý“.^[40] 

Jozef Štefánik poukázal na to, že protagonistom Maríny však chýbalo viac spontánnosti a uvoľnenosti v hereckom prejave: „obidvaja až príliš úzkostlivo dbali na to, aby ani hlasovo, ani pohybovo nevybočili z toho smeru, aký im dal režisér a jeho spolupracovníci na skúškach.“^[41] Inak to vnímal režisér Jozef Budský. Podľa jeho slov si herci uvedomovali, že majú jedinečnú príležitosť na to, aby vlastnou tvorivosťou objavovali nové herecké možnosti.^[42]

V inscenácii Marína účinkovali aj ďalší členovia Štúdia ND – Sanislava Vraniaková, Gabriela Trnovská, Valéria Saáková, Viera Tatarková, Eva Kristinová, Ružena Struhárová, Terézia Szabová, Jaroslav Vrzala, Július Vašek, Karol Machata, Eduard Bindas a Jozef Baláž. Stvárnili Večerné kvartetá a neskoršie Mlaď. O ich herectve sa dozvieme iba v recenzii Andreja Mráza. Kritik oceňuje to, že „mladé dievčatá a mladí chlapci recitovali Sládkovičov text skoro ako svoju najsubjektívnejšiu spoveď“.^[43]Podľa neho predstavovali sládkovičovskú krásnu víziu mladosti.

Andrej Mráz ako jediný z recenzentov venoval priestor aj hereckému výkonu Karola Skovaja v postave Pytača. Zaujalo ho to, že jeho „výstupy (...) mali všetku kontrastujúcu triezvosť a vypočítavosť“.^[44]

Najvýstižnejšie charakterizuje herectvo v tejto inscenácii Juraj Špitzer: „Disciplinovaný súbor s hlavnými predstaviteľmi Kráľovičovou, Pavlovičom, Skovajom a ostatnými dokazuje vzostupnosť citlivej úrovne mladých hercov.“^[45]

Kritici sa zhodli v tom, že hudba Andreja Očenáša bola organickou súčasťou inscenácie. Vhodne dopĺňala Sládkovičove verše, vystihla náladu básne, no miestami oplývala sentimentom a podľa Jozefa Štefánika  „retardovala spád predstavenia“.^[46]

„A dušu moju slávne unáša nadšenie nebeských citov“^[47]

Budského Marína bola sugestívna, komorná a v istom slova zmysle aj provokačná, keďže ju režisér neinscenoval v duchu socialistického realizmu, čo, samozrejme, nekonvenovalo politickému režimu. Na základe tejto inscenácie bol Jozef Budský obvinený z formalizmu. Napriek tomu, že Marínu stiahli z repertoáru už po 17 reprízach, trvalo sa zapísala do dejín slovenského profesionálneho divadelníctva svojou lyrickou atmosférou a témou čistej a povznášajúcej lásky, ktorá má schopnosť kultivovať človeka a prinášať mu do života odvahu, vieru, nádej a túžbu. Priniesla pestrú paletu farieb v dobe, keď bol svet zaplavený čierno-bielym videním sveta.

Mgr. Miroslava Košťálová

1.  SLÁDKOVIČ, Andrej. Marína. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-872-9, verš č. 264, s. 104.

2.  ŠTEFKO, Vladimír. Slovenská činoherná réžia v 20. storočí. Bratislava : VŠMU, 2015. ISBN 978-80-89439-74-4, s. 26.

3.  SLÁDKOVIČ, Andrej. Marína. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-872-9, verš č. 188, s. 76.

4.  FELIX, Jozef. Bulletin k inscenácii. Archív Divadelného ústavu v Bratislave.

5. SLÁDKOVIČ, Andrej. Marína. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-872-9, verš č. 1, s. 8.

6. gim [Gizela Mačugová]. Pod hviezdnym nebom Sládkovičovej poézie. In Práca, november 1948. Takto čiastočne identifikovaný článok sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu Bratislava.

7. ŠTEFÁNIK, Jozef. Sládkovičova „Marína“ v Národnom divadle. In Ľud, 18. 11. 1948.

8. Tamže.

9. ŠPITZER, Juraj. Sládkovičova Marína v ND. In Bojovník, 1948, roč. 1, č. 32.

10. MINÁČ, Vlado. Marína. In Obrana ľudu, 24. 11. 1948, roč. 2, č. 274.

11. keb [Ivan Jerábek]. Spevy o kráse, mladosti a ľúbosti. In Obrana ľudu, 17. 11. 1948.

12. Redakcia. Po diskusii o Maríne. In Práca, 1948. Takto čiastočne identifikovaný článok sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu Bratislava.

13. MRLIAN, Rudolf. Sládkovičova Marína v ND. In Práca, 23. 11. 1948, roč. 3, č. 210, s. 4.

14. BUDSKÝ, Jozef. Replika na referát Dr. R. Mrliana o Maríne. In Práca, 28. 11. 1948.

15. SLÁDKOVIČ, Andrej. Marína. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-872-9, verš č. 98, s. 43.

16. gim [Gizela Mačugová]. Pod hviezdnym nebom Sládkovičovej poézie. Rozhovor s Jozefom Budským. In Práca, 1948. Takto čiastočne identifikovaný článok sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu Bratislava.

17. MRLIAN, Rudolf. Sládkovičova Marína v ND. In Práca, 23. 11. 1948.

18. TOMČÍK, Miloš. Marína. In Kultúrny život, 1948, roč. 3, č. 22.

19. BUDSKÝ, Jozef. Replika na referát Dr. R. Mrliana o Maríne. In Práca, 28. 11. 1948.

20. ŠPITZER, Juraj. Sládkovičova Marína v ND. In Bojovník, 1948, č. 32.

21. ŠTEFÁNIK, Jozef. Sládkovičova „Marína“ v Národnom divadle. In Ľud, 18. 11. 1948.

22. MRÁZ, Andrej. Inscenovaná lyrika. In Pravda, 17. 11. 1948.

23. gim [Gizela Mačugová]. Pod hviezdnym nebom Sládkovičovej poézie, rozhovor s Jozefom Budským. In Práca, 1948. Takto čiastočne identifikovaný článok sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu Bratislava.

24. keb [Ivan Jerábek]. Spevy o kráse, mladosti a ľúbosti. In Obrana ľudu, 17. 11. 1948.

25. MRÁZ, Andrej. Inscenovaná lyrika. In Pravda, 17. 11. 1948.

26. Tamže.

27. SLÁDKOVIČ, Andrej. Marína. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-872-9, verš č. 98, s. 43.

28. gim [Gizela Mačugová]. Pod hviezdnym nebom Sládkovičovej poézie, rozhovor s Jozefom Budským. In Práca, 1948. Takto čiastočne identifikovaný článok sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu Bratislava.

29. Bulletin k inscenácii. Archív Divadelného ústavu v Bratislave.

30. Tamže.

31. keb [Ivan Jerábek]. Spevy o kráse, mladosti a ľúbosti. In Obrana ľudu, 17. 11. 1948.

32. TOMČÍK, Miloš. Marína. In Kultúrny život, 1948, roč. 3, č. 22.

33. MRÁZ, Andrej. Inscenovaná lyrika. In Pravda, 17. 11. 1948.

34. ŠTEFÁNIK, Jozef. Sládkovičova „Marína“ v Národnom divadle. In Ľud, 18. 11. 1948.

35. MRÁZ, Andrej. Inscenovaná lyrika. In Pravda, 17. 11. 1948.

36. TOMČÍK, Miloš. Marína. In Kultúrny život, 1948, roč. 3, č. 22.

37. ŠTEFÁNIK, Jozef. Sládkovičova „Marína“ v Národnom divadle. In Ľud, 18. 11. 1948.

38. MRÁZ, Andrej. Inscenovaná lyrika. In Pravda, 17. 11. 1948.

39. keb [Ivan Jerábek]. Spevy o kráse, mladosti a ľúbosti. In Obrana ľudu, 17. 11. 1948.

40. MRÁZ, Andrej. Inscenovaná lyrika. In Pravda, 17. 11. 1948.

41. ŠTEFÁNIK, Jozef. Sládkovičova „Marína“ v Národnom divadle. In Ľud, 18. 11. 1948.

42. gim [Gizela Mačugová]. Pod hviezdnym nebom Sládkovičovej poézie. Rozhovor s Jozefom Budským. In Práca, 1948. Takto čiastočne identifikovaný článok sa nachádza v Archíve Divadelného ústavu Bratislava.

43. MRÁZ, Andrej. Inscenovaná lyrika. In Pravda, 17. 11. 1948.

44. Tamže.

45. ŠPITZER, Juraj. Sládkovičova Marína v ND. In Bojovník, 1948, č. 32.

46. ŠTEFÁNIK, Jozef. Sládkovičova „Marína“ v Národnom divadle. In Ľud, 18. 11. 1948.

47. SLÁDKOVIČ, Andrej. Marína. Bratislava : Perfekt, 2017, ISBN 978-80-8046-872-9, verš č. 275, s. 108.