Viliam Klimáček:
Loj

1992
Divadlo GUnaGU, Bratislava

Hviezdoslav v Loji

Inscenácia Divadla GUnaGU Loj patrí k viacerým titulom, na ktorých sa v počiatočnej etape jeho dnes už vyše tridsaťročnej činnosti výtvarne podieľal významný slovenský scénograf Aleš Votava (1962 – 2001). V tejto inscenácii (predtým aj v inscenácii Hlt) sa zároveň ujal aj réžie. Viliam Klimáček, riaditeľ a dvorný dramatik divadla, vytvoril text, ktorý otvoril sériu jeho hier s témou rurálneho Slovenska a národnej identity.[1] Votava, podobne ako Klimáček, mal zdravý odstup od ideologických zjednodušení vrátane primitívneho nacionalizmu, a tak obaja svoju slovenskosť aj národnú identitu ikon slovenskej klasickej literatúry permanentne skúmali a zbavovali pátosu.

Text hry Loj explicitne odkazuje k Hviezdoslavovej lyricko-epickej básnickej skladbe Hájnikova žena, slovenskej klasike par excellence. Aby o tom nevznikli žiadne pochybnosti, hneď na začiatku inscenácie vystupuje na scénu predstavujúcu štylizovaný domec, horárov príbytok, neosvetlená postava a pateticky (i parodicky) recituje notoricky známe Hviezdoslavove úvodné verše: „Pozdravujem vás, lesy, hory...“ Príbeh naivnej, ale zároveň dekadentnej rodiny v zásade sleduje motívy z Hviezdoslavovej poémy, ale pracuje s nimi hravo a tvorivo. Idealizovaný slovenský vidiecky ľud, ktorý vytvára svoj domov plný lásky k ľuďom aj k prírode (hviezdoslavovskú horáreň), neustále naráža na limity stiesneného priestoru javiska aj obzoru hrdinov a hrdiniek. Nie je to už zhýralý šľachtic Artuš Villáni, ktorý tomuto ľudu ubližuje, ľud sám sa o to postará viac než dostatočne. Dcéra nepodľahne šľachticovi, ale dopúšťa sa sodómie – „spustí sa“ s jeleňom. Hviezdoslavovská inšpirácia nie je pre Klimáčka záväzná, v nijakom prípade nejde o adaptáciu klasického diela: používa ho, transformuje i celkom opúšťa podľa potreby, čerpá aj z iných diel či folklórnych podnetov.

Slovenské kultúrne dedičstvo ako základný kameň národnej identity je v Klimáčkovej hre predmetom zaujatia a obdivu, ale aj sústavnej demýtizácie. Hviezdoslavovo obrodenecké nadšenie je na prvý pohľad vo Votavovej inscenácii stvárňované tak, ako to má byť v klasickom divadle s portálom oddeľujúcim hľadisko a javisko – prostredníctvom textu, scénografie, kostýmov, hudby aj hereckých výkonov. Loj Klimáček dokonca opatril podtitulom Dráma s oponou. Opona, samozrejme, pôsobí v maličkom jednoliatom priestore pivničného Divadla GUnaGU absurdne, ale prináša želaný efekt: kombináciu komickosti s istou dojímavosťou, ktorú vyvoláva túžba po „veľkom“ heroickom divadle, a reálneho priestoru. Navyše podporuje štylizovaný divadelný jazyk: umožňuje vytvárať mizanscény strihovým spôsobom, čo pripomína estetiku japonského divadla nó, ale aj estetiku bábkového i operného divadla, ktoré bolo blízke nielen režisérovi a scénografovi Votavovi, viacerým hercom (Martin Vanek, Igor Adamec), ale i samotnému dramatikovi.

Výtvarný rukopis scénografa Aleša Votavu v inscenácii publikum očarúval typickou zmesou hravosti, naivity i rafinovanosti. Malý priestor podzemného divadla sa ako zázrakom premenil na zväčšené bábkové divadlo so živými hercami. Štylizovanej horárni dominuje falošné okno na zadnej stene kulisy, ktoré otvára dusný priestor pivnice, a obohacuje ho nečakanou perspektívou i zdrojom svetla. V diaľke tak vidno maľovanú Tatru, Matru i Fatru, cez toto okno pozorujeme napríklad aj holý chrbát dcéry Hanky, ktorá sa bičuje syrovým korbáčikom, stúpa doň dym jelenčekovej cigary, oknom nakoniec aj odchádzajú/vypadávajú takmer všetky postavy, okrem spomínanej Hanky. Okno je priezorom, ktorý Aleš Votava vo svojich scénografiách s obľubou používal.[2] Priezor umožňuje publiku nahliadnuť do iného priestoru, než je ten, ktorý má aktuálne pred sebou, ale nevidí ho celý, má možnosť doň iba nazerať. Povzbudzuje a oslobodzuje to jeho fantáziu, zvedavosť a očakávanie, a zároveň umožňuje tvorcom budovať dramatické napätie.

Keď Viliam Klimáček písal text, na základe ktorého inscenácia vznikla, v súlade s postmodernou estetikou nepoužil štruktúru klasickej psychologickej drámy: „Subjekt v Klimáčkových hrách, ktorý by mal držať hru ako celok pohromade, sa rozptyľuje, odmieta naviazanosť na spoluhráča, je autonómnou osobnosťou, ktorej osud nezávisí od partnera. Preto ho nemožno zabiť (Smrtičky a vraždeníčka), preto mu nemožno ublížiť (Nuda na pláži), preto do jeho života nezasahuje ani Boh (Loj) atď.“[3] Takejto koncepcii dramatickej postavy zodpovedali aj herecké výkony, ktoré charakterizoval štylizovaný pohyb a často repetitívne prehovory, postavy dokonca viackrát zomierali a boli opäť oživované. Hercom sa veľmi dobre darilo budovať jednotný inscenačný štýl. Výdatne im v tom pomáhala aj improvizovaná hudba – Viliam Klimáček spolu s džezmenom Mariánom Jaslovským vytvorili na saxofónoch a ďalších nástrojoch nielen hudobné vsuvky a „podmazy“, ale aj všakovaké zvuky vzťahujúce sa k prebiehajúcemu javiskovému dianiu.[4] Práca so zvukmi a hudbou bola rovnako ako práca s rekvizitami neobyčajne tvorivá a inscenácia bola tak od začiatku do konca nabitá inteligentným, jemným a hravým humorom. Publiku boli napríklad servírované aj občasné viac-menej improvizované informačné vsuvky vo forme Divadelného týždenníka, počas ktorých sa napríklad dozvedel, že opona pre toto „postkukátkové divadlo“ bola ušitá pracovníkmi SND alebo že dráma Loj má klasický dramatický oblúk.

Práve vďaka humoru aj odcudzovaciemu efektu nevnímame až tak radikálne temnú výpoveď prvej Klimáčkovej hry o dnešnom slovenskom ľude a jeho identite. V skutočnosti je to výpoveď desivá a začiatkom deväťdesiatych rokov bola oveľa desivejšia než dnes, keď Slovenskom už prehrmela vlna postmoderny a drámy coolness či In-yer-face, ktorá sa vyžívala v chladnom násilí a krutosti. Tie poznačili aj Klimáčkovu poetiku. V horárni, kde podľa Hviezdoslava „láska má svoj príbytok“, si matka zarába tak, že podomácky vyrába náboje, sexuálne zneužíva vlastného syna, ktorý by rád odišiel zo zvráteného prostredia, ale nedarí sa mu to. Horár je neschopný táraj, ktorý dookola rozpráva, že v revíre je škodná, ale nerobí nič pre jej odstránenie a má až podozrivo blízko k trocha zaostalej dcére Hanke, ktorá nakoniec porodí (bračeka?) jelenčeka. Dekadentnú domácnosť dopĺňa deduško, ktorý však pôsobí skôr ako súčasť výtvarnej inštalácie, dlho nehybne iba sedí skrytý za novinami a občas vykrikuje aktuálne správy.

„Bože, tak už konečne vylez!“ vykríkne jedna z postáv motajúcich sa stále dokola v trápení, ktoré im spôsobuje vonkajší a vnútorný obmedzený priestor. Veru, na javisku sa objavil svet bez Boha, postavený na hlavu, pravý opak Hviezdoslavovej idylky. Loj, dvanásta inscenácia Divadla GUnaGU, nevyznel ako drsná sociálna sonda do súčasnej slovenskej spoločnosti, i keď zjavne mal aj túto ambíciu. Na to bol tvorivý naturel oboch hlavných tvorcov Klimáčka a Votavu príliš hravý, jemný, s pevne zakoreneným zmyslom pre humor i prirodzenou ľahkosťou. Vycítila som aj prirodzený rešpekt pred klasikom a jeho dojímavým dielom. To všetko tvorcom bránilo ponoriť sa do „špinavého“, temného aj dramaticky účinnejšieho stvárňovania hlbokej ľudskej biedy. Bolo treba inscenovať opak idylickej Hviezdoslavovej vízie slovenského ľudu?[5] Scénograf a režisér v jednej osobe Aleš Votava v druhej časti inscenácie doslova obrátil horáreň hore nohami, čo sa však opäť stalo najmä zdrojom mnohých pôvabných a poetických nápadov. Luster trčal z podlahy do stropu, deduško sa vybral na prechádzku a vypadol z okna, slnko v skutočnosti nezapadalo za hory, ale putovalo naopak. Všetci narušení obyvatelia horárne sa zahlušili skokom z okna, v domci ostala iba nasprostastá Hanka s bračekom (i vlastným dieťaťom) jelenčekom v povijane. Katarzia, o ktorej možno rozmýšľať. Alebo sa len tak tešiť zo stretnutia s ozajstnými (a veľmi plodnými) milovníkmi divadla, ktorí boli začiatkom deväťdesiatych rokov už profesionálne zdatní, ale ešte sa len pripravovali na svoje zrelé práce. Jednému z nich, Alešovi Votavovi, choroba nedožičila ani štyridsiatku. Napriek tomu stihol vyše päťdesiat scénografických realizácií na Slovensku i v zahraničí. Hovorieval, že je rád, že je scénograf, lebo réžia nie je vhodná pre jeho povahu. Vyhovovala mu viac pozícia v úzadí, dokonca aj to, že z divadelnej scénografie po čase nič neostane. Loj, tento malý klenot, jeho posledná réžia, sa našťastie zachoval na videozázname a napriek slabšej technickej kvalite tohto záznamu i dnes vypovedá o sile a všestrannosti Votavových talentov, ku ktorým patril aj talent partnerskej a inšpirujúcej spolupráce.[6]

Mgr. Anna Grusková, CSc.

  1. Podľa osobnej výpovede Viliama Klimáčka ho táto téma sprevádza dodnes – už v poradí šiestou hrou bola v roku 2017 jeho zatiaľ posledná práca pre Slovenské národné divadlo Zjavenie (hrobárova dcéra) (premiéra 4. 11. 2017).

  2. Jedno z jeho najslávnejších okien nájdeme v inscenácii Ostrovského hry Les v Divadle ASTORKA Korzo ´90 (25. 4. 1997), ale i v Čechovovom Višňovom sade v Slovenskom národnom divadle (25. 11. 1995).

  3. ŽILKOVÁ, Marta. Dieťa v kontexte postmoderny. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 1999. ISBN 9788080502232, s. 70.

  4. Táto štúdia vychádza z druhej verzie inscenácie, ktorú tvorcovia považujú za prepracovanejšiu a vydarenejšiu.

  5. Tvorcovia sa isto inšpirovali aj samotným Hviezdoslavom, ktorý chcel svojím dielom ukázať biedu slovenských chalúp v pozitívnejšom svetle, dnes to však znie až komicky: „Nuž nesypte smeť potupy / na skromné naše chalupy;/ sú, pravda, hniezda, iba hniezda / z kostonkov, uschlých letorostov:/no vzácne detvou svojou prostou —/ nad nimi klenbou samá hviezda;/ nechajte byt ich voľným bytím,/ ať žijú vlastným, rýdzim žitím!“HVIEZDOSLAV, Pavol Országh. Hájnikova žena [online]. 2007 [cit. 2019]. Dostupné na: zlatyfond.sme.sk

  6. „Aleš mal esprit a v nás vycítil veľkú energiu robiť divadlo. Po rokoch mi povedal, že práve to nasadenie, aké zažil v GUnaGU, mu vrátilo chuť do scénografie, o ktorú ho vysoká škola takmer pripravila. Že si začal veriť aj preto, lebo pri nás sa mohol slobodne realizovať. (...) Stále sme hľadali, kto sme, odkiaľ a kam ideme, a pocit, že sa umením nemusíme živiť, nám určite dodával ľahkosť, ale za svoj neprofesionálny status sme sa začínali tak trocha aj hanbiť, hoci Aleš stále hovoril, že ,amateurʽ znamená po francúzsky nadšenec, a že to je pre umenie najlepšia pozícia,“ spomína Viliam Klimáček.
    KLIMÁČEK, Viliam. GUnaGU...GUnaGU? GUnaGU! : 30 rokov – 30 vybraných hier, Bratislava, Ikar, 2014. ISBN 978-80-551-3981-4, s. 20.