Eugen Suchoň:
Krútňava

2008
Štátna opera Banská Bystrica

Dramaturgická línia Štátnej opery v Banskej Bystrici si už niekoľko dekád udržiava vyvážený pomer „diváckosti“ a vlastných ambícií. Tie sa zvyčajne orientujú na repertoár, ktorý uniká pozornosti väčších operných scén v Bratislave a Košiciach, a na „resty“, ktoré mapujú (z najrozličnejších dôvodov) prehliadané diela inak frekventovaných mien skladateľských osobností. Tak sa neveľké javisko banskobystrickej opery stalo nielen rekordmanom slovenských premiér množstva (u nás) raritných opier Gioacchina Rossiniho, Gaetana Donizettiho a Giuseppe Verdiho, ale aj lídrom v uvádzaní zásadných diel slovenskej opernej klasiky od Eugena Suchoňa a Jána Cikkera.

Jedným z najzásadnejších počinov tejto línie bolo uvedenie pôvodnej verzie opery Eugena Suchoňa Krútňava. Dielo je všeobecným názorovým konsenzom pokladané za prvú slovenskú národnú operu, hoci sa o ňu už predtým pokúšali Ján Levoslav Bella, Vilam Figuš Bystrý, Fraňo Dostalík, Jozef Grešák i Alexander Moyzes. Krútňava, podobne ako jej o takmer 50 rokov staršia „nevlastná sestra“ Její pastorkyňa od Leoša Janáčka, je drámou napätia, vášne, zločinu i odpustenia  v prostredí slovenskej dediny. Strhujúce znenie Suchoňovej hudby a premenlivý rytmus skvele vyjadrujú vnútorný zápas postavy Ondreja Zimoňa, ktorý zavraždí svojho soka v láske, aby získal vyvolenú Katrenu. Jeho protihráčom je otec zavraždeného – Štelina, ďalšia psychologicky vrstevnatá postava s dilemou pomsty alebo odpustenia.

Pôvodnú verziu Krútňavy uviedlo Slovenské národné divadlo iba raz, pri svetovej premiére v roku 1949. Po premiére zasiahla komunistická cenzúra do obsahovej i formálnej štruktúry a na základe vtedajších pokrivených požiadaviek o ateistickom charaktere umenia dielo síce nezakázala, ale vynútila si prepracovanie. Tak sa z opery museli vypustiť náboženské motívy, odvolávky na Boha i činoherné postavy Básnika a Dvojníka, ktoré svojím dôrazom na formálnu a všeobecnú etickú rovinu vnímali cenzori ako projekciu západného umenia. Čiastočne sa aj zmenil príbeh, vychádzajúci z novely Za vyšným mlynom od Mila Urbana[1] z roku 1926. Cenzorskými zásahmi sa z Ondreja stal bohatý kulak a z Katreny predstaviteľka dedinského proletariátu. Dokonca aj otcovstvo Katreninho dieťaťa bolo zmenené – kým v pôvodnej verzii bol otcom jej manžel Ondrej, v cenzurovanej ním bol zavraždený, chudobný Jano Štelina. Úpravy tak čiastočne oslabili etické vyznenie a do istej miery aj estetické kvality, no primárna umelecká sila ostala našťastie zachovaná. Výhrady k opere skladateľ teda po značnom tlaku akceptoval a dielo v roku 1950 prepracoval podľa požiadaviek. V ďalšej verzii o dva roky neskôr prikomponoval aj skvelý monológ Katreny v závere. Ďalšia verzia z roku 1963 (prvé uvedenie v Banskej Bystrici, v réžii Branislava Krišku) bolo čiastočným návratom  k pôvodnému zneniu, no dialógy Básnika a Dvojníka do nej neboli zaradené. Ich filozofickú a etickú rovinu vnímali cenzori aj v politickom uvoľnení 60. rokov  minulého storočia ako mimoriadne nebezpečnú.

Štátna opera Banská Bystrica[2] od roku 1963 uviedla Krútňavu v ďalších štyroch inscenáciách. Ostatná mala premiéry v roku 2008. Prvá premiéra sa konala 18. októbra 2008 v Dome umenia Piešťany (domáca scéna mala v tom čase orchestrálnu jamu v rekonštrukcii) a druhá premiéra 8. novembra 2008 už v Banskej Bystrici. Nové uvedenie malo punc výnimočnosti: po takmer sedemdesiatich rokoch sa na javisko vrátila autentická, necenzurovaná verzia aj s činohernými postavami Básnika a Dvojníka. Podľa pôvodných Suchoňových rukopisov ju zrekonštruoval v roku 2003 skladateľ Vladimír Bokes.

Banskobystrická opera pri príprave novej inscenácie Krútňavy oslovila na spoluprácu činoherného režiséra Romana Poláka, ktorý má s operou pomerne bohaté skúsenosti. Ten sa v tejto opernej slovenskej klasike priam našiel. Vyhovovala mu bipolarita pôvodnej verzie Krútňavy: na jednej strane realizmus príbehu s takmer veristickými prvkami, na druhej strane symbolistická a filozofická poloha postáv Básnika a Dvojníka. Tieto činoherné figúry zľahka odkazujú na nie nepodobný spor o nadradenosti hudby alebo slova medzi postavami skladateľa a básnika z poslednej opery Richarda Straussa Capriccio (1942). Tento motív sa však v opere objavil oveľa dávnejšie, v diele Prima la Musica, Poi le Parole (Najprv hudba, potom slová, 1786) od Antonia Salieriho. V opere Eugena Suchoňa a libretistu Štefana Hozu je motív umeleckej dilemy veľmi zaujímavo rozvinutý, ako prehľadne zhrnula Michaela Mojžišová: „Opera sa začína sporom Básnika a Dvojníka. Jeden sa kochá v hudbe sveta, pre druhého je život bojiskom, kde vládne právo mocnejšieho a ,ľudia svoje právo na hriech žiadajú‘. Konflikt vyústi do stávky – Dvojník dá Básnikovi fabulu hry, ten ju má vybaviť poéziou a spevmi. Výsledok ukáže, či sú v živote mocnejšie ideály alebo pudy. Na scénu prichádza mládenec s krvavou škvrnou na hrudi. Ľahne si na zem a ľudia ho obložia kamením, vyúsťujúcim do chodníčka. ,Stala sa vražda…‘“[3]

Roman Polák sa rozhodol porušiť inscenačnú tradíciu a Krútňavu odfolklorizoval. Nie však mechanickou časovou aktualizáciou, ale scivilnením, posunom do neurčitej doby, ktorá je síce napríklad vizuálnou podobou kostýmov (Peter Čanecký) folklóru  blízka, no vynechaním konkrétnych a použitím neutrálnych atribútov asketickej scény (Jaroslav Valek) sa stáva vlastne bezčasovou. Režisér svoju koncepciu použitím antiiluzívnych elementov nasmeroval do principiálnej roviny, v ktorej podčiarkol filozofický rozmer symbolistickej polohy. Ten sa stal východiskovým bodom celej inscenácie. Z neho akoby Básnik a Dvojník (s náležitým odstupom) sledujú sociálno-realistickú drámu ústredného príbehu. Nie každému táto poloha vyhovovala, Mária Glocková[4] sformulovala svoje výhrady takto: „V piešťanskej premiére sa Krútňava stala sui generis režisérskou avantúrou. Odfolklorizovaným pohľadom, akcentujúcim vyhrotené dejové plochy, natvrdo ponúkla čierno-bielou optikou činy hlavných postáv Urbanovej, nie Suchoňovej drámy. (...) Bolo neprehliadnuteľné, že suchoňovskú baladickosť a vrúcny lyrizmus prekryla najmä invázia nehudobných javov, miestami nezlučiteľných so silou a účinkom hudby samotnej. Výklad režiséra, inšpirujúceho sa v sociálnom realizme slovenskej dramatiky, je autorsky nespochybniteľný. Posun hudby do polohy služby režijnej koncepcie mi však pripadal predsa len príliš netolerantný.“[5] Naopak Michaele Mojžišovej prístup režiséra vyhovoval: „Roman Polák sa s rozporom medzi realistickosťou príbehu i Suchoňovej hudby a symbolistickou provenienciou rámcujúcich postáv vyrovnal skvelým, čisto divadelným spôsobom: celú inscenáciu pretkal antiiluzívnymi prvkami, čím dosiahol žiaduci odstup. Príbehu nedovolil skĺznuť do roviny ,detektívky‘, scudzovacie momenty umocňujú zemitosť i nadčasovú platnosť drámy. Proti folkloristickému splošteniu hovorí tiež scéna Jaroslava Valeka: mierne naklonená šikmina, na zadnom prospekte ukončená ónyxovočiernou lesklou stenou, bez akýchkoľvek prírodno-rustikálnych reálií, nedovolí odvádzať pozornosť diváka od vnútornej podstaty drámy. Počas celej inscenácie je takmer nemenná. Jednoduché prestavby pri otvorenej opone realizuje operný zbor. Konzekventne tak buduje signál z prvého obrazu o divadle v divadle, evokujúc pozíciu komentátora deja na spôsob antických chórov.“[6]

Roman Polák tiež nezvyklo a polemicky voči interpretačnej tradícii koncipoval tri hlavné postavy, ktorým vytvoril podrobne prepracované psychologické profily. Mimoriadnu pozornosť upriamil na Ondreja Zimoňa (Michal Hýrošš). Už to nie je prchký, expresívny a mocný chlap, ako býval v minulosti. Je to skôr chlapec, ktorý pôsobí zakomplexovane, melancholicky, miestami až dojemne. V jeho melanchólii je skryté aj uvedomovanie si tragiky svojho činu a nevyhnutnosti negatívneho konca. Je akoby vrahom proti svojej vôli dôsledkom nešťastnej súhry okolností. Ani jeho protihráč Štelina (Ján Galla) nie je žiadny deduško krívajúci o palici, je to vyrovnaný a energický starší chlap, ktorý je emotívny i schopný racionálneho úsudku a autenticky prežívaná viera v Boha ho vedie k odpusteniu. Ani Katrena (Mária Porubčinová) nie je žiadna pasívna obeť nešťastného manželstva, prioritou je pre ňu rodina a Ondrejovi je ochotná poskytnúť náruč priam materskú. Menej šťastnú ruku mal režisér pri obsadení činoherných postáv. Juraj Smutný ako Básnik pôsobil veľmi teatrálne a Dvojník Ľuba Gregora bol až príliš prvoplánovo hedonistický.

Silným momentom banskobystrickej inscenácie Krútňavy sa stalo hudobné naštudovanie Mariána Vacha. Svojím entuziazmom a dokonalou analýzou diela, ktoré štýlovo vychádza z impresionizmu, expresionizmu, českej moderny a je previazané (hoci nie citátmi) so slovenským folklórom, predstavil dirigent referenčného Suchoňa. Symfonický koncept partitúry s bohatou farebnosťou orchestra dokázal skombinovať so zmyslom pre dynamické rozvíjanie drámy a zároveň s empatiou voči spevákom. Veľkou oporou inscenácie bol aj zbor, precízne pripravený Ivetou Popovičovou a Jánom Procházkom.

Vďaka Štátnej opere v Banskej Bystrici sa po Krútňave register inscenácií slovenskej opernej klasiky rozšíril aj na dve ďalšie úspešné spoločné práce režiséra Romana Poláka a dirigenta Mariána Vacha: opery Jána Cikkera Coriolanus a Juro Jánošík. Stali sa zrejmým dôkazom životaschopnosti i diváckeho potenciálu slovenských opier.

Jozef Červenka

  1. Meno autora predlohy Mila Urbana bolo v tom čase v nemilosti a nebolo na premiére uvedené ani v bulletine vzhľadom na jeho politické angažovanie sa počas vojnového fašistického slovenského štátu.

  2. Od založenia v roku 1959 Spevohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského, od roku 1972 Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského a od roku 1993 Štátna opera

  3. MOJŽIŠOVÁ, Michaela. Šťastný koniec peripetií Krútňavy. In Monitoring divadiel [online]. 18. 10. 2008 [cit. 15.07.2022]. Dostupné na internete: https://monitoringdivadiel.sk/stastny-koniec-peripetii-krutnavy/

  4. Mária Glocková bola dramaturgičkou inscenácie Krútňavy v Štátnej opere Banská Bystrica z roku 1988.

  5. GLOCKOVÁ, Mária. Krútňava ako kameňolom osudov ľudí. In Hudobný život, 2008, roč. 40, č. 11, s. 24-25.

  6. MOJŽIŠOVÁ, Michaela. Šťastný koniec peripetií Krútňavy. In Monitoring divadiel [online], 18. 10. 2008 [cit. 15.07.2022]. Dostupné na internete: https://monitoringdivadiel.sk/stastny-koniec-peripetii-krutnavy/