Stanislav Štepka:
Delostrelci na mesiaci

1992
Radošinské naivné divadlo, Bratislava

Nečakané pozvanie na Mesiac

Radošinské naivné divadlo vzniklo ako ochotnícke divadlo v Radošine v roku 1963. Postupne sa profesionalizovalo a dodnes si drží osobité miesto na slovenskej divadelnej scéne. Pred rokom 1989 „azda viac než kamenné divadlá plnilo funkciu spoločenskej katarzie cez slovné inotaje“.[1] Po revolúcii si však súbor naďalej udržal záujem divákov i odbornej verejnosti.

Obdobie deväťdesiatych rokov nebolo pre slovenské divadlá veľmi prajné. Po revolúcii akoby vyhasol záujem divákov o divadelné umenie. Či už to bolo preto, že sa stratou všeobecného „nepriateľa“ vyprázdnili témy, alebo „akoby sa diváci v predchádzajúcich revolučných týždňoch objedli všadeprítomných hercov“.[2] RND sa ako jedného z mála súborov tento nezáujem nedotkol (v r. 1989 napr. získalo svoju prvú scénu v bratislavskom Istropolise) a zároveň si dokázalo vymedziť svoje pôsobenie, oslovovať divákov aj v novom štátnom zriadení a celkovej spoločenskej atmosfére. „Aj v konkurencii množiacich sa alternatívnych divadiel a divadelných zoskupení a rodiacej sa divadelnej estetiky, založenej viac na obraze než slove, viac na forme a intelektualizácii interpretácie než priamosti a jadrnosti vyjadrenia, si dokázalo obhájiť nezameniteľnú poetiku v radošinskom dialekte. Na začiatku deväťdesiatych rokov svojou naivnou prostorekosťou a otvorenosťou oveľa pohotovejšie reagovalo na nové sociálno-politické fenomény, pričom predmetom neprestajného dramatického pokušenia zostala pre erbového autora Stanislava Štepku človečina.“ [3]

Štepka dokázal svojím trefným, chápajúcim, láskavým, no i kritickým humorom vystihnúť podstatu človeka, uchopiť univerzum bežného smutno-smiešneho života. V jeho tvorbe sa aj veľké osobnosti stávali obyčajnými ľuďmi. Typická pre jeho poetiku je tiež hravá práca s jazykom, čo neraz pripomína naivitu dieťaťa, ktorého konvenciou ani pesimizmom nezaťažená myseľ vidí v slovách nové a vtipné významy. Často spája filozofické myšlienky s banalitou bežných dní, smutné so smiešnym, vysoké s nízkym. Osobitosť inscenáciám RND dodáva radošinský dialekt, ktorými Štepkove postavy často prehovárajú. Nie je to však prostriedok, ktorý by situoval príbehy vyslovene priamo do Radošiny. Takýmto spôsobom vystihuje rurálnosť prostredia a najmä dedinských ľudí. Tí symbolizujú všetkých Slovákov – drobných človiečikov s bežnými problémami. Veľké príbehy sa tak utvárajú akosi pomimo, na pozadí bežného života, bez veľkých filozofujúcich myšlienok. Podstatnou súčasťou inscenácií tohto divadla je hudba. Inscenácie majú kabaretný charakter a spievané party rovnako nesú v sebe údernú komiku.

Hra Delostrelci na Mesiaci vznikala dlhšiu dobu a jej autor Stanislav Štepka priznal, že sa nerodila ľahko. Prvotný impulz na jej napísanie vznikal na základe úsmevnej príhody súboru. Na jeseň roku 1984 pripravili výtvarníci Alex Mlynarčík a Štefan Plánka pre súbor monumentálny obraz, ktorý bol ponáškou na obraz Henriho Rousseaua Delostrelci. Scenériu však tvorilo prostredie Mesiaca a tváre delostrelcov tvorili herci a herečky divadla. Vtedy sa Štepka rozhodol, že tento obraz jedného dňa oživí na javisku, túžil „vybrať sa na výlet na Mesiac, odkiaľ by sme sa mohli aspoň dve hodiny pozerať na tých malých a nepatrných – teda na nás. A pokúsiť sa im (a nám) čosi odkázať, čo by hádam ani nemuselo byť dôležité, ako skôr príjemné a milé.“[4] Obraz napokon visel v klubovni divadla, a tak sa autorovi neustále pripomínal. Od prvotnej idey až po inscenáciu ale muselo prejsť až osem rokov.

Hlavná postava má predobraz v reálnej osobe ‒ naivnom francúzskom maliarovi Henrim Rousseauovi, ktorý bol pôvodným povolaním colník. Jeho obrazy prekypujú fantáziou, poetickosťou, ale aj insitnou formou maľby. Zaujímavosťou je, že Rousseau nikdy neprekročil hranice rodného Francúzska a jeho obrazy exotických krajín tak vznikli čisto na základe jeho fantázie. To všetko preniklo do samotného Štepkovho dramatického textu.

Príbeh sa odohráva na colnici, kde zdržia rôznorodú skupinu ľudí – anglickú feministku Alicu, talianskeho operného speváka Luigiho, nemeckého baróna Paula von Hlavacka, francúzsku študentku Moniku (ktorá chce zmeniť svet), švédsku pôrodnú asistentku a zároveň krčmárku Evu, ruského intelektuála Antona a slovenského drotára Ondreja. Každý z cestovateľov má svojbytnú životnú filozofiu a zároveň cieľ, za ktorým sa ponáhľa. Kontrolujú ich dvaja pomocníci ‒ Turek Ali a Maďar Sándor, oplývajúci neskonalým obdivom k svojmu majstrovi. Na colnici s nimi žije aj múza Emília, ktorá vo frázach ostatných vidí poéziu, a má chuť všetko zaraz zhudobniť. Vyplynie, že majster ich zdržal na oslavu, pretože sa týmto dňom rušia hranice a colnice. Pre Rousseaua nie je ťažké vo svojom vnútri cestovať kamkoľvek, tentokrát však vezme so sebou aj svojich hostí, a to rovno na výlet na Mesiac. Tu sledujú Zem zhora. Zrazu sa im ich naháňanie sa a problémy javia ako malicherné. Vďaka odstupu vidia krásu sveta a ľudí. Je to tak však len preto, že nie sú dole medzi nimi. Akoby zázrakom, znenazdajky, nachádzajú lásku, ktorá odstráni všetky ich pochybnosti i sváry z bežného života. Nasledujú radostné svadby troch párov. Veľmi rýchlo sa však opäť začnú medzi nimi tvoriť spory, rozhádajú sa a utopický obraz sa rozpadá. Rousseau však nestratí svoj optimizmus, naďalej verí v svet, v ktorom sa ľudia budú najmä s láskou starať o druhých, šíriť dobro a nebudú si ubližovať.

Delostrelci na Mesiaci nesú podtitul Správa o tom, čo mám na srdci a ty na jazyku a autor tu teda voľne nadväzuje na hry Loď Svet a Pokoj domu tomuto, ktoré sú koncipované ako európske správy vyslané tomuto svetu. Tentokrát priamo z Mesiaca. Hra aj samotná inscenácia zachytáva dobovú eufóriu a očakávania po otvorení hraníc. Slovensko sa po dlhom čase otvorilo Európe a myšlienka o rovnosti a priateľstve národov bola v spoločnosti živá. Postava naivného a optimistického maliara – colníka dokázala zhmotniť tieto idey na javisku. Postavou Ondreja zase prináša obraz o Slovákoch v konfrontácii s celoeurópskou spoločnosťou. Na nej dokáže ilustrovať naše dobré i zlé vlastnosti, samozrejme, v radošinskom nárečí. Nemalý vplyv na námet však mala aj frustrácia z politického diania v porevolučnom Slovensku. „Chceli sme, aby naši diváci aspoň na chvíľu vypadli z tejto zafúľanej súčasnosti, v ktorej akoby už pomaly neexistovalo nič iné než politické spory...“[5] Možno práve preto mala táto inscenácia taký úspech – reflektovala rozkolísané pocity súdobej porevolučnej spoločnosti. „... veľká téma, ktorá má čo povedať dnešnému človeku, znechutenému odvrátenou stranou demokracie a slobody, ako je politikárčenie, korupcia, zločinnosť a strata sociálnych istôt.“[6]

Štepkova dramatika našla spriazneného režiséra v Jurajovi Nvotovi. Ich spolupráca sa začala ešte v Divadle pre deti a mládež v Trnave, kde Nvota pôsobil a v 80. rokoch prvýkrát inscenoval Štepkove texty Ako som vstúpil do seba (1981), Ako sme sa hľadali (1983), Ako bolo a Hotel Európa (1988). Nvotovu poetiku charakterizuje zmysel pre humor, príklon k štylizácii a antiiluzívnosti, hravosť, vynaliezavosť, dôraz na hudobnosť inscenácie. To všetko veľmi dobre súznelo so Štepkovými textami aj poetikou Radošinského naivného divadla. Bolo preto prirodzené, že Nvota začal režírovať inscenácie aj v samotnom RND. Už v roku 1982 tu mala premiéru inscenácia Svadba v Nvotovej réžii a ich spolupráca pretrváva kontinuálne až dodnes.

Nvota aj v prípade Delostrelcov na Mesiaci dokázal preniesť autorov zámer na javisko. Vznikla tak inscenácia s pozitívnou víziou o lepšom svete, nádeji a snoch. „Delostrelci na Mesiaci – to je smutná, melancholická hra o nesplniteľnej túžbe po lepšom, čistejšom svete, ktorú režisér Juraj Nvota obdaril na javisku svojím láskavým a vľúdnym humorom, vďaka čomu inscenácia nikoho nenechá ľahostajným a chladným.“[7] Žánrové označenie sa samotnými tvorcami aj kritikmi rôznilo od poetickej alebo lyrickej feérie k poetickej komédii s pesničkami. Každá z definícií má blízko k pravde. Nvotova inscenácia stála primárne na slove a hereckej akcii. Práve z nich vyvierala aj poetickosť, rozprávkovosť či snovosť, obsiahnutá v žánrových označeniach. Režisér sa ale nespoliehal na vizuálne efekty. Divákom skôr ponúkal možnosť zapojiť svoju fantáziu a pomyselne letieť do vesmíru. Napríklad scéna, keď sa postavy premiestnia na Mesiac, je vyjadrená iba obyčajným konštatovaním – „už sme tu“. Nenasleduje však stereotypné potláčanie gravitácie alebo výrazná zmena scény. Herci a herečky sa iba synchrónne kývajú zo strany na stranu, a pozerajú smerom k divákom. Nadhľad javiska voči hľadisku je tak dostatočne vypovedajúci, keď z neho sledujú divákov a komentujú všeobecné dianie na Zemi.

Táto inscenácia sa trochu líšila od väčšinovej tvorby RND. Bolo to však spôsobené najmä celkovým nastavením a všeobecnou náladou v spoločnosti. Teatrologička Božena Čahojová to vykresľuje na reakciách divákov. „[divák] Smeje sa iba podchvíľou. Aj to smiech vyhasína skôr, ako sa stihne zahasiť. (...) Prudké zmeny v spoločnosti sa premietli aj do nečakaných zmien v myslení a cítení súčasníka.“[8] Mnohé situácie či repliky zrazu mali hlbší dosah, priamo vyjadrovali rozpad ilúzií o vysnívanej demokracii a nevznikol tu priestor sa s odstupom zasmiať na vlastnom osude. Ako vyplýva z recenzií, istá nádej v lepší svet presiakla z javiska do hľadiska, dovolila ľuďom snívať aj veriť. A práve vďaka tomu sa stala natoľko obľúbenou. „Ak človek po odchode z hľadiska čo len na hodinu, dve verí, že svet predsa len nie je najhorším miestom pre život, že v ňom ešte platia zákony, morálka a víťazí dobro a krása, štepkovci sa nenamáhali zbytočne.[9]

Hra Delostrelci na Mesiaci obsahuje pomerne veľa monológov a málo akcie. Neobsahuje výraznejší dramatický konflikt, skôr iba rozvíja hlavné posolstvo hry. Celý čas tak smeruje k akémusi poučeniu a uvedomeniu. Monologickosť hry podľa kritika Emila Lehutu spôsobila, že inscenácia pôsobila monotónne. „Nie div, že aj základná myšlienka Delostrelcov, totiž že ľudia sa vedia, bohužiaľ, zmeniť iba nakrátko, nevyplynie z hry, ale, ako všetko ostatné a podstatné musí sa opätovne vysloviť a pomenovať monológom. Tento postup sa čoskoro zunuje a privodí pocit, že sa už nič nové nedozviem.“[10]

Vnímanie inscenácie bolo zjavne veľmi poznačené subjektívnym svetom recipienta. Napríklad pre Leopolda Fialu bola prvá polovica inscenácie najmä radostná, plná vtipov a piesní, a patrila „medzi to najlepšie, čo sme v podaní Radošincov v ostatných rokoch videli“.[11] Čahojová to vnímala opačne, prvá časť inscenácie na ňu pôsobila, akoby „štepkovský svet driemal. Herci sa pohybujú v neoskúšanom teréne. Takmer absentuje to, čoho sa im dostávalo vždy bohato – smiech, signalizujúci kontakt javiska a hľadiska najvýraznejšie.“[12] Táto inscenácia stála najmä na samotnej téme – odpútať sa od všedného dňa, zabudnúť na sklamanie z tak dlho očakávanej demokracie a dokázať snívať, veriť v dobro ľudí. Na rozdiel od ostatnej tvorby RND tak tvorcovia nepozývali svojich divákov zasmiať sa nad úderným uchopením reality, ale hlbšie sa zamyslieť a od tejto reality sa odpútať.

Herectvo

Režisér Juraj Nvota „má veľmi jemný cit pre herecké stvárnenie charakterov a ich vzťahov, pre silu situácií a ich modelovanie, ale predovšetkým pre presné herecké obsadenie jednotlivých postáv, ktoré v ostrých strihoch, v paradoxných kontrastoch i pointách nastoľujú problém z viacerých zorných uhlov“.[13] Toto zhrnutie Nvotovej režijnej poetiky sa vzťahuje aj na inscenáciu Delostrelci na Mesiaci. Herecké obsadenie bolo veľmi dobre vybraté, blízko k naturelu každého herca či herečky. Český recenzent Zdeněk A. Tichý napísal, že režisér si zvolil „skvěle typově obsazených hercu“.[14]

Nvota vytvára pre hercov a herečky prostredie tvorivej slobody, vďaka čomu vzniká na javisku dynamická súhra a vtipná situačná komika. Herecké obsadenie inscenácie Delostrelci na Mesiaci bolo pritom (možno prekvapivo) bez „veľkých mien“ tohto súboru – Kataríny Kolníkovej a Jána Melkoviča. Naopak, priestor bol venovaný najmä mladým hercom a herečkám. Napriek tomu nešli úplne proti tradícii a Stanislav Štepka stvárnil rolu Colníka- Rousseaua, ktorý „pod umeleckým baretom a špicatými fúzikmi pôsobí ako láskavý foter všetkých stratených a zablúdených“.[15]

Každý z hercov a herečiek dotváral svoj charakter replikami v cudzom jazyku alebo občasným imitovaním prízvuku krajiny, odkiaľ jeho/jej postava pochádzala. Monika Hilmerová stvárnila mladú francúzsku študentku ako plnú nádejí a energie, ale aj istej naivity. Pavel Schwarz ako barón Paul bol obrazom vážneho až samoľúbeho staršieho muža, ktorý len minimálne prejavuje emócie. Operný spevák Luigi mal v hereckej interpretácii Mojmíra Cabana oproti textu v sebe istú mladícku neskúsenosť a živosť. Richard Felix ako ruský intelektuál bol jemne ustrnutý a statický, viac ako pohyb u neho prevažoval rýchly rečový prejav. Slovenský drotár Ondrej bol v hereckej kreácii Františka Reháka jednoduchým mužom, ktorý nekontroluje svoje správanie a koná spontánne. Dvaja majstrovi pomocníci – Turek Ali Dušana Cinkotu a Maďar Sándor Vladimíra Svitka – boli jemne popletení, dynamicky sa hýbali po scéne a najmä vždy promptne reagovali na požiadavky svojho majstra.

Martina Znancová bola do úlohy múzy Emílie obsadená pomerne netradične, no ako Štepka uviedol, vďaka nej samotnú hru dokončil. „Delostrelci na Mesiaci dostali finálny nápad i konečnú podobu, možno aj preto, lebo som pred ktorýmsi predstavením stretol na námestí v Poprade s husľami pod pazuchou fotogenické, vysokánske dievča, presne také isté, aké som pred pár dňami napísal ako múzu Emíliu do Delostrelcov! Pozval som ju do divadla, zahrala nám, zaspievala – a napokon sa výborne predstavila v spomínanej úlohe.“[16] Znancová kreovala túto postavu ako zasnívanú ženu s hlavou v oblakoch a jej rečový prejav dotváralo špecifické račkovanie.

Najvýraznejšie sa v inscenácii herecky presadili Zuzana Mauréry ako babica a zároveň krčmárka Eva (alt. Anna Šišková) a Zuzana Kronerová (alt. Darina Porubjaková) ako feministka Alica Cooková. Kronerová dodala svojej postave na ráznosti a tvrdosti – v pohybe aj rečovom prejave. Mauréry zase konala veľmi impulzívne, energicky, jej gestá boli veľké a razantné, každé slovo vypovedala extrémne nahlas a s dôrazom, čím vytvorila obraz živelnej, dominantnej krčmárky.

Herecké výkony celkovo kritika veľmi pozitívne prijala. Okrem herectva musel však súbor preukázať aj hudobný talent, keďže ich spevácke a hudobné party mali v inscenácii veľmi dôležité postavenie. Leopold Fiala píše: „Výrazným kladom celého predstavenia sú herecké výkony. Sú vzácne vyrovnané; každá postava má svoje charakteristické črty. To je pozoruhodné, pretože mnohí účinkujúci sú v súbore odnedávna. Viac než v minulosti sa účinkujúci uplatňujú aj ako hudobníci.“ [17] Hudbu do inscenácie vytvoril Ján Melkovič.

Scénografia a kostýmy

Scénický návrh Mony Hafsahl bol inšpirovaný maľbami Henriho Rousseaua a presne dotváral vyznenie hry i inscenácie. Prvá časť tvorila pozadie colnice s európskymi zástavami, stromoradím a hranicou. Vypchatá koza v popredí však jasne dávala najavo, že sa nenachádzame v serióznom priestore colnice. Kulisy v druhej časti tvorili až rekonštrukciu Rousseauovej maľby Sen. Džungľa s postavou nahej ženy vytvorila pozadie fantazijným úletom návštevníkov Mesiaca. Ako sníval Rousseau, tak snívajú v inscenácii aj postavy pred jeho maľbou. Podľa kritikov Hafsahl vytvorila „patrične naivnú výpravu“[18] alebo ju definovali ako naivisticko-rozprávkovú.[19]

Kostýmy, ktoré tiež navrhla Mona Hafsahl, reflektovali najmä charakter postáv. Ako príklad uveďme ženské postavy a ich kostýmy. Monika Hilmerová bola odetá v svetlých volánových šatách, zvýrazňujúcich jej nevinnosť. Zuzana Mauréry mala odev pripomínajúci bavorský kroj – korzet, veľký výstrih a sukňu – čím sa vystihla jej živelnosť, ale aj práca krčmárky. Keďže má Eva aj druhú prácu, a to pôrodnej asistentky, vyzývavejšie oblečenie (akoby) skrýva pod nepasujúcim elegantným sakom. Postava Alice Cookovej (Porubjaková/Kronerová) mala oblečené tyrkysové šaty, upnuté až ku krku bielym okružím, a čierny klobúk. Hafsahl sa tu akoby snažila priamo zhmotniť istú „nafúkanosť“ a upätosť tohto charakteru. Kostýmy mali jemne historizujúci nádych. Hafsahl sa ale nesnažila ukotviť inscenáciu v minulosti, skôr jej dodala na poetickosti či rozprávkovosti. Zaujímavý kostým zvolila Hafsahl pre dvojicu pomocníkov, ktorí mali oblečené oranžové dresy. Pôsobili tak ako postavičky z cirkusu, ktoré sa síce neskôr skryli pod colnícke saká, no ich nespútané charaktery (rovnako ako kostým) stále presvitali.

RND s inscenáciou úspešne hosťovalo v pražskom Divadle Gong a aj na Divadelnej Nitre 1993. Delostrelci na Mesiaci dnes na prvý pohľad nepatria k najznámejším titulom tohto divadla, no načrtli iné, nové smerovanie RND. Ako píše teatrologička Božena Čahojová: „Dramaturgicky, režijne , ale aj herecky sa odkryli pre RND nové možnosti a priestory.“[20] Inscenácia vystihla všeobecný porevolučný pocit v spoločnosti a dávala nádej v lepšiu v budúcnosť. Dôležité však bolo, nikdy sa tejto optimistickej nádeje a vlastnej fantázie nevzdať. A bolo na každom divákovi, či prijme pozvanie na takúto cestu (na Mesiac).

Mgr. Diana Pavlačková

Publikované v roku 2022.

  1. KRÉNOVÁ, Ľ. Činohra 1989-2000. In. ŠTEFKO, V. a kol. Dejiny slovenského divadla II. Bratislava: Divadelný ústav, 2020. ISBN 978-80-8190-066-2, s. 261.

  2. ŠTEPKA, S. Kronika komika 4. Bratislava: Ikar, 2006. ISBN 80 551-1333-5, s. 3.

  3. KRÉNOVÁ, Ľ. Činohra 1989-2000. In. ŠTEFKO,V. a kol. Dejiny slovenského divadla II. Bratislava: Divadelný ústav, 2020. ISBN 978-80-8190-066-2, s. 261.

  4. (ad). Oživený obraz colníka Rousseaua. In Smena, 19. 11. 1992, roč. 45, s. 3.

  5. KOŠŤÁLOVÁ, M. Pohladenie na duši. In Národná obroda, 23. 11. 1992, roč. 3, s. 16.

  6. ŠUGÁR, Š. Colník Štepka. In Slobodný piatok, 11. 12. 1992, roč. 3, s. 9.

  7. ŠUGÁR, Š. Colník Štepka. In Slobodný piatok, 11. 12. 1992, roč. 3, s. 9.

  8. ČAHOJOVÁ, B. Poézia chvíle. In Javisko, 1993, roč. 25, č. 1, s. 10.

  9. STANČEK, Ľ. Vďaka za výlet. In Pravda, 24. 11. 1992, roč. 3, č. 277, s. 7.

  10. LEHUTA, E. Delostrelci na Mesiaci. In Práca, 24. 11. 1992, roč. 47, č. 277, s. 8.

  11. F-a [Leopold Fiala]. Zábava so šokujúcim záverom. In Hlas ľudu, 7. 12. 1992, roč. 38, č. 288, s. 3.

  12. ČAHOJOVÁ, B. Poézia chvíle. In Javisko, 1993, roč. 25, č. 1, s. 11.

  13. BAKOŠOVÁ-HLAVENKOVÁ, Z. O poetike a etike alebo tichý rebel Juraj Nvota. In KNOPOVÁ, E. a kol. Divadelní režiséri na prelome tisícročí. Bratislava: SAV, 2014, s. 95.

  14. TICHÝ, Z. A. Radošinští delostrelci. In Mladá fronta dnes, Praha, 20. 2. 1993.

  15. Rousseauovská colnica (v Bratislave). In Kultúrny život, 1992, roč. 26, č. 49, s. 12.

  16. ŠTEPKA, S. Kronika komika 4. Bratislava: Ikar, 2006. ISBN 80 551-1333-5, s. 19.

  17. F-a [Leopold Fiala]. Zábava so šokujúcim záverom. In Hlas ľudu, 7. 12. 1992, roč. 38, č. 288, s. 3.

  18. F-a [Leopold Fiala]. Zábava so šokujúcim záverom. In Hlas ľudu, 7. 12. 1992, roč. 38, č. 288, s. 3..

  19. DEMEKOVÁ, A. Tvrdé pristátie. In Smena, 6. 1. 1993, roč. 46, č. 3, s. 4.

  20. ČAHOJOVÁ, B. Poézia chvíle. In Javisko, 1993, roč. 25, č. 1, s. 11.