Božena Slančíková Timrava – Daniel Majling:
Bál

2014
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Zabávať sa budeme až v nebi

Inscenáciu Bál uviedla Činohra Slovenského národného divadla v sezóne, ktorú vtedajší riaditeľ Roman Polák naprojektoval celú v znamení slovenských a slovanských tém. Text napísaný voľne na motívy Boženy Slančíkovej-Timravy sa tak dostal do kontextu nielen osvedčených hier, ako sú Karvašova Polnočná omša, Stodolova Bačova žena či Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, ale aj nových dramatických textov napísaných s ambíciou pozrieť sa inými očami na historické témy (Veľkomoravská ríša, štúrovci). V tej istej sezóne vznikla aj ďalšia adaptácia kultovej Švantnerovej novely Nevesta hôľ či majstrovského diela Jana Amosa Komenského Labyrint sveta a raj srdca. Timravini drobní ľudkovia z Novohradu sa teda ocitli po boku osobností, ktoré hýbali dejinami či prinajmenšom našimi učebnicami. Nie je preto prekvapivé, že práve táto „malomestská“ inscenácia nakoniec patrila k tým, ktoré na repertoári Činohry SND s úspechom zotrvali niekoľko ďalších sezón.

Výber Timravy ako autorky vhodnej na dramatizáciu nebol nijako prekvapujúcim dramaturgickým činom. Divadelníci sa už viackrát presvedčili, že jej poviedky poskytujú dostatok dramatického materiálu, rôzne úpravy jej diel zarezonovali u publika v Nitre, Martine či Prešove. Inscenácia Bál v SND pokračuje v línii inscenácií slovenskej klasiky, ktorá odpatetizovala pohľad na našu národnú minulosť a odkryla temnoty až trápnosti duše nášho národa. Otvoril ju Miloš Pietor Statkami-zmätkami v roku 1972 v Štúdiu Novej scény a ďalej rozvíjal režisér Ľubomír Vajdička v Divadle Slovenského národného povstania, na Novej scéne či v Divadle Andreja Bagara. Timravini hrdinovia zarezonovali aj v réžii Matúša Oľhu v jeho inscenáciách v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, ale aj v Skone Paľa Ročku martinského Divadla Slovenského národného povstania z roku 1995. Aj samotné SND malo z roku 2003 úspešnú skúsenosť s dramatizáciou poviedky Veľké šťastie, ktorú v úprave Petra Pavlaca režíroval Ľubomír Vajdička. Táto poetická až jemne snová inscenácia mala derniéru ani nie šesť rokov pred premiérou Bálu. Po osvedčenej autorke siahol v tomto prípade Michal Vajdička v tandeme s Danielom Majlingom, ktorý sa na inscenácii podieľal nielen ako autor divadelnej adaptácie ale aj ako dramaturg. Obaja už spolupracovali pri naštudovaní úpravy Timravinej novely Všetko za národ, ktorú uviedli v Divadle Andreja Bagara v Nitre, podľa scenára Ondreja Šulaja.

Režisér Michal Vajdička sa dostal k tomuto titulu po sezónach, v ktorých boli jeho réžie úspešné na domácej pôde (Ceny DOSKY za Láskavé bohyne, SND, 2014, vo viacerých kategóriách), ako aj v Česku. Inscenácia Bál istým spôsobom predznamenala neskorší príklon režiséra ku komickým titulom, ktoré si však takmer vždy ponechávajú istý spoločensko-politický rámec. Aj v tomto prípade sa Vajdička prihlásil k „výchovnej ambícii“. „Na zamyslenie je, že spoločnosť, na ktorú sa svojím kritickým okom zamerala Timrava pred sto rokmi, sa vôbec nezmenila. Akoby sme sa odmietli učiť sa na vlastných chybách. Hovorím o Slovákoch, ktorým napríklad chýba veľkorysosť a zdvorilosť. Chceme len ukázať, akí sme a akí by sme mali byť.“[1] Už z tohto citátu je zrejmé, že režiséra nezaujímalo ani tak to, aký bol stav spoločnosti v čase života Timravy, ale sústreďuje sa plne na to, akí sme dnes, vrátane všeobecne pociťovaného pocitu dlhu vo vzťahu k ideálnemu či aspoň lepšiemu stavu spoločnosti.

Názov svojej dramatizácie si Daniel Majling vypožičal z poviedky Bál, uverejnenej v roku 1901 v Slovenských pohľadoch. Hoci sa nestala zdrojom hlavného príbehu, z nej pochádza zámienka na sústredenie postáv pochádzajúcich z viacerých Timraviných próz „do jedného priestoru a času – najväčšieho kultúrneho podujatia roka a na vidieku – dedinského bálu“.[2] Takéto rozhodnutie bolo maximálne účelné – prítomnosť veľkých očakávaní, ale aj alkoholu či hudby dáva inscenátorom možnosť tragikomicky vyhrotiť repliky i situácie. Režisér priamo deklaroval inklináciu ku grotesknosti. „Veľkou inšpiráciou pre nás boli filmy Miloša Formana, najmä Hoří má panenko, aj preto sme sa rozhodli, že príbehy poviedok sa odohrajú počas jedného večera, jedného bálu.“[3] Tvorcovia sa rozhodli Timravu jazykovo neaktualizovať, len zasadiť do súčasného malého mesta. Netajili sa ani istou komerčnou či skôr mainstreamovou ambíciou „aby sme zasiahli väčšinu“.[4]

Pri komponovaní dramatického textu Majling pracoval s viacerými autorkinými dielami. Recenzentka Juliana Beňová označila tento typ dramatizácie za „pomerne špecifický, keď niekoľko krátkych i rozsiahlejších poviedok a noviel [tvorcovia] spojili do jedného dramatického útvaru“.[5] Isté váhanie nad vlastným prístupom k materiálu pripustil aj sám Majling, odôvodňoval ho nielen obsahovými, ale aj prevádzkovými dôvodmi: „Sám som mal dlho problém s tým, že nerobím klasickú dramatizáciu vernú literárnej predlohe. Timravu si veľmi vážim – pre mňa je asi najlepším slovenským spisovateľom/spisovateľkou vôbec. Takmer každá jej poviedka je dramaticky nosná. Necítil som sa práve najlepšie, keď sme ju párali na nitky a z týchto nitiek tkali niečo nové, ale ak sme chceli urobiť inscenáciu z ,panského‘, nie sedliackeho prostredia a obsadiť všetky vekové kategórie hercov, museli sme to urobiť.“[6]

V adaptácii sa dajú nájsť drobnejšie motívy a postavy z viacerých poviedok, ako sú Márnosť všetko, Nemilí, Príbuzná, Tak je darmo, Strašný koniec, Všetko za národ, Pódi sa žení, Skúsenosť, Žiadna radosť či Kandidát ženby. Najdôležitejší je však motív nešťastnej lásky Miliny k učiteľovi Samovi Jablonskému, ktorý pochádza z poviedky Bez hrdosti. Táto istým spôsobom hlavná postava celého mozaikového príbehu má autobiografické črty, vidíme v nej ozveny vzťahu autorky k podobnému typu miestneho učiteľa, ktorého v inscenácii stvárnil Ján Koleník. V autorkinom neromantickom štýle sa končí táto poviedka zúfalou Milininou kliatbou, vyhrážkou, vyslovenou stojac nad svojím niekdajším idolom, ktorý zaspal na stole veľmi spoločensky unavený: „Teraz by som ho mohla aj zabiť. Bodaj ťa nikdy viac nemilovali, aspoň takou láskou veľkou žiadna viac.“[7] Alebo u Majlinga:
„Teraz mohla by som ho i zabiť, nie? Podrezať ho ako barana alebo mu pohárom hlavu roztrieskať... Je taký biedny, mizerný... Odporný...“ Milina v inscenácii nie je nijaká naivka: „Herečka Táňa Pauhofová jej dala podobu plachej, inteligentnej, vnímavej, avšak citovo labilnej dievčiny, túžiacej po nesplniteľnom.“[8] Aj čierna parochňa či šedý kabát z tejto postavy robí skôr sklamanú intelektuálku ako čitateľku červených románov. Nie všetci kritici však boli spokojní s mierou vrstevnatosti tejto hrdinky. Podľa Karola Mišovica herečka nemala „veľa príležitostí vytvoriť pestrejšiu kreáciu. Hrá ju ako submisívnu bytosť, s ustráchaným tónom, trhavým pohybom, ktorá si nevie poradiť so spaľujúcou láskou k Samovi.“[9] Mišovicovi prekážalo predovšetkým to, že „Majling sa pri skladaní príbehu vzdal vnútorných prehovorov postáv“.[10] Najúspešnejšie pokusy o javiskové stvárnenie Timravinej tvorby boli podľa neho totiž práve tie, „kde tvorcovia priznali spomínané interné prehovory, ktoré postavy adresovali hľadisku, nie javiskovým partnerom“.[11] Majlingova adaptácia však nie je postdramatickým dielom.

Ďalšou výraznou postavou skladačky je Milinin brat, farár Milan. V civilnom podaní Alexandra Bártu je predobrazom súčasných aktivistov smerujúcich často k vyhoreniu, keďže ich snahy o povznesenie komunity nenachádzajú u ľudí adekvátny ohlas. Ako jeden z mála ľudí z miestneho spoločenstva – možno okrem lekára Michala (Ľuboš Kostelný) – si Milan uvedomuje osobnú zodpovednosť za spoločnosť, predovšetkým za svojich farníkov, ktorí sa však až topia v beznádeji, obmedzenosti a v alkohole. „Zabávať sa budeme až s anjelmi v nebi. Tento svet nám aj tak príliš dôvodov na zábavu nedáva,“ počujeme v jednej z jeho replík.

Na scéne sa okrem tejto ústrednej súrodeneckej dvojice pohybujú rôzne menšie postavičky – hypochondri, opilci, xenofóbovia, lakomci, mačovia, frustrovaní manželia i nešťastné manželky. Kreácie rôznorodých malomešťanov stvárňovali s hereckým grifom Zdena Studenková, Jozef Vajda, Diana Mórová, Kamila Magálová, Marián Geišberg, Daniel Fischer a ďalší. „V strede produkcie je vlastne všetko, čo sa deje pomimo, pri bufete, na okraji, len tak po ceste niekam.“[12] Podľa Martiny Ulmanovej sa dramatizátor snažil „výběrem pasáží z Timraviných textů podpořit svoje vnímaní spisovatelky jako výjimečné věcné kronikářky krutých způsobů vládnoucích v zapadlých slovenských vesnických komunitách“.[13] Absolútny nedostatok pátosu a sentimentu – tak u autorky, ako i dramatizátora – zabieha podľa nej až do čiernej grotesky. „Vajdičkov pokus z Timravy vyrobiť čiernu komédiu typu McDonagha a Tarantina nevyšiel celistvo,“[14] mieni zas Mišovic.

Pri hodnotení diela si nemožno nevšimnúť početné divadelné narážky, ktoré do textu nastražil skúsený divadelník Majling – od Čechova po brechtovsky krutú obnaženosť charakterov a motivácií. „Postava doktora Michala připomíná Čechovova Astrova, a to nejen cynismem, ale i opravdovou vážností, ve které má své povolání, a ovšem taky kladným vztahem k alkoholu.“[15] Zvlášť „čechovovský“ bol motív samovraždy farára Milana, ktorý silne pripomínal záverečnú scénu Čajky. „Až na to, že tady je její vážnost vzápětí shozena ,timravovským‘ drsně racionálním dovětkem: ,... teraz, keď je najviac roboty!‘“[16] – ako výstižne komentuje Ulmanová.

Práve takéto ukončenie hry sa mnohým nezdalo byť dostatočne autentické. Samotná Timrava síce často necháva svojich hrdinov o samovražde rozmýšľať – chcú sa obesiť, vyskočiť z okna, prevrhnúť loďku či skočiť do spenených hlbín potoka – málokedy sa však na taký koniec reálne odhodlajú. „Mnohem ,timravovštější‘ konec faráře vidím v pokračovaní bezradného zoufalého života po boku ženy, která jím pohrdá.“[17] Možno niečo podobné cítil aj sám Majling, keď k samovražde farára dodal ešte ďalšiu, takisto fatálnu, dokonca surreálnu líniu. Opitý Samo tancuje s Michalovou ženou Annou, ktorá pomaly umiera na tuberkulózu, parket je pokrytý jej vykašľanou krvou, unavenú Annu následne ostatné ženy pragmaticky pripravujú na smrť. Ulmanová však napriek čiastkovým výhradám voči dielu vidí súlad medzi autorkou a tvorcami divadelnej úpravy. „Majlingova a Vajdičkova interpretace Timravy vychází z důkladného kritického studia autorky, má svoji vnitřní logiku a dramaticky důsledně domýšlí, co je v jejím díle ukryto v zárodcích.“[18] Juliana Beňová naopak kritizuje priveľké aktualizácie s tým, že Majling podľa nej literárne motívy „rozvinul a transponoval do roviny priam excentrických, živočíšnych vzťahov, v ktorých dominuje krutosť, surovosť až ordinárnosť“.[19] Takýto posun sa podľa nej „v niektorých momentoch vymyká podstate a zmyslu Timravinho diela“.[20] Takéto hodnotenie kritičky však zabúda na vysokú mieru krutej úprimnosti, cielenej irónie i otvorenosti, ktorú v dielach autorky nachádzame a ktorá sa cez Majlingovu dramatizáciu dostala na scénu.

Hodnotenia prístupu tvorcov k literárnemu materiálu sa stali hlavnou témou viacerých kritických reflexií. Literárny týždenník sa rozhodol uviesť na túto tému až dva články. Milan Polák sa v jednom z nich pýta, či „expresívne tlačenie adaptácie do našej beznádejne vulgárnej súčasnosti (najmä scénou a kostýmami) neublížilo životnému krédu, ale aj podstate a zmyslu tejto nevšednej autorky“.[21] Podľa názoru Anny Slávikovej, ktorý bol uverejnený na tej istej strane spomínaného periodika, je však Bál „šťavnatou sondou do niekdajšieho života Slovákov a zaujímavým spoznaním ich charakterov a postojov“.[22]

Nejasnosti a otázniky vyvolávali u hodnotiteľov nekonzistentné časové súradnice, ktoré inscenátori do diela zámerne zakomponovali. Kým Sláviková hovorí o sonde do „niekdajšieho“ života Slovákov, Beňová zdôrazňuje inscenačný zámer, „aby na javisku zobrazili podoby súčasnej slovenskej spoločnosti, ktorá stále prúdi medzi dvomi brehmi – tradičným a moderným“.[23]

Výtvarná stránka inscenácie posúva dej o takmer storočie. Scénograf Pavol Andraško situoval scénu do akéhosi socialistického kultúrneho domu, ktorý má už najlepšie roky dávno za sebou. Beňová si pri pohľade na „mramorový vestibul funkcionalistického kultúrneho domu s dominantnými sochami robotníka a roľníčky postaveného v päťdesiatych rokoch 20. storočia“[24] všíma inšpirácie novohradským Divadlom B. S. Timravy v Lučenci. Podľa eklektických kostýmov výtvarníčky Kataríny Hollej, pochádzajúcich akoby z nejakého lepšieho secondhandu z deväťdesiatych rokov, ako aj podľa narážok na eurá sa však nachádzame v postsocialistickej realite.

Práve takýto mix sa podľa Beňovej stal zdrojom disproporcií medzi prevažne archaickými jazykovými prostriedkami i motiváciami hlavných hrdinov a niektorými súčasnými reáliami. „Zasadenie príbehu do druhej polovice 20. storočia (kostýmami, scénografiou, sémantickými odkazmi – hudobné Duo Jamaha, československá autobusová doprava) je legitímnou autorskou licenciou, avšak v konkrétnej javiskovej realizácii sa zvolená licencia poetica stáva prameňom značného antagonizmu v jazykovej rovine (lexikálnej i štylistickej) a v rovine spoločensko-kultúrnych reálií.“[25]

Podobný názor má aj recenzent Mišovic, ktorého postoj k tejto inscenácii je zrejmý už z názvu jeho recenzie Timrava is dead. Letʼs have fun![26] Mišovicovi sa nepozdáva, že príbehy postáv ostávajú „zachované v dobových reáliách a neberú ohľad na obdobie, v ktorom sa vyskytli na scéne SND...“.[27] Spomína napríklad zákon týkajúci sa starostlivosti o žobrákov, sobotné kúpanie, funkciu tútora bálu a podobne.

Kým kritici sa takmer jednotne pochvalne zmieňovali o hudbe Mariána Čekovského, herectvo už bolo vnímané rozporuplnejšie. Podľa Beňovej: „V zobrazovaní ľudského vnútra a medziľudských vzťahov boli herci presní, autentickí a prirodzení, nechýbala im výrazová údernosť a jazyková obratnosť.“[28] Iní si všímali aj istú nevyváženosť hereckých prejavov od civilnosti až po krikľavosť.[29]

Aké je teda záverečné hodnotenie tejto inscenácie? „Tvorcovia inscenácie Bál stavili na nadčasovosť Timraviných próz,“ hodnotí Beňová celkom v súlade s citovaným vyhlásením režiséra v úvode rekonštrukcie. „Narušené až zvrátené vzťahy, rôzne druhy závislostí a posadnutostí, neschopnosť pochopenia, nerealizované sny a túžby, nenaplnené city, bolestivé spomienky, to všetko sa víri na tanečnom parkete i vo vestibule kultúrneho domu iba preto, aby inscenátori ukázali, že doba sa mení, ale človek je vo svojej podstate nemenný.“[30] Kladie si však otázku, či na tento „nemilosrdne úprimný obraz dnešnej spoločnosti“ potrebovali Timravu alebo si mali vystačiť s vlastným textom.

O podobných otázkach uvažuje aj Mišovic: „Kto je teda autorom videného diela?“ – pýta sa a veľmi radikálne inscenáciu neodporúča ani ako doplnok k štúdiu. „Lebo s Timravou okrem mien a niekoľkých dejových zvratov nemá veľa spoločného. A nie je to ani Majlingova originálna hra. No zároveň to nie je ani kompromis medzi nebohou prozaičkou a súčasným dramatizátorom. Je to teda Timrava v modernom šate? Humorom sa totiž približuje k estráde alebo k večnému evergreenu SND Tak sa na mňa prilepila.“[31] Takéto hodnotenie je však trochu neférové voči zreteľným spoločensko-kritickým aspektom hodnoteného diela, ktoré vo svojej podstate určite nie je konverzačnou drámou v štýle Feydeaua, a to bez ohľadu na svoje výrazné groteskné ladenie.

Diváci však prijali aj isté koncepčné nejasnosti diela bez väčších problémov, čo možno skutočne vypovedá o univerzálnosti tém, na ktoré autorka upozornila. Už pri premiére nedokázali odolať pokušeniu tlieskať po niektorých humorných scénach. Podobne nadšený prístup malo dokonca aj moravské publikum v rámci festivalu Setkání-Stretnutie v Zlíne, na ktorom inscenácia hosťovala v roku 2015. Tamojší diváci – hoci neodchovaní na Timrave v rámci povinného čítania ako Slováci – nezaváhali a pripravili inscenácii „standing ovation“. Rovnako nadšená nebola reakcia kritikov. Marcela Magdová, ktorá priniesla riport z festivalu pre Divadelné noviny, síce ocenila istotu a dôslednosť Vajdičkovej réžie, ale prezentovala aj pochybnosti „jakoby na tom všem uvízl pel staré inscenační formy“.[32]

Záujem publika o túto inscenáciu prinajmenšom potvrdzuje, že divadelná dvojexpozícia minulého a súčasného Slovenska zafungovala. Hoci v niektorých ohľadoch sa spoločnosť našťastie zmenila, zostalo veľa tém – frustrácia občianskych lídrov, ponižovanie osamelých žien, spoločensky tolerovaný mačizmus miestnych fešákov, manželstvá, ktoré drží pokope už len zvyk či strach, pobožná pretvárka, strach zo smrti – ktoré sú relevantné aj v dnešnej dobe. Možno tiež nie je ani až tak veľmi dôležitý fakt, že dnes už neplatí zákon prikazujúci obciam postarať sa o vdovy svojich rodákov, ktorí zomreli v zahraničí. Téma, ktorú do inscenácie priniesla napríklad postava Nemky, stvárnenej Janou Oľhovou, prezentovala oveľa obecnejší problém vzťahu Slovákov k cudzincom, zvlášť v kontexte utečeneckej krízy. Otázka presbytera Karmana podobne preklenuje storočie vývoja a prezentuje aj dnes časť názorového spektra našej spoločnosti: „Či nemáme dosť svojich sirôt? Tie musíme živiť, šatiť... Prečo by sme mali chovať aj cudziu ženu?“ Keď sa farár Milan dovoláva od svojich farníkov väčšieho milosrdenstva, pripomenú mu, že aj on sám žije z ich desiatok.

Práve podobné momenty pravdy robia z bujarej komédie silné divadelné dielo. Podľa Ulmanovej koncepcia tvorcov „(...) dala vzniknout dynamické a barvité inscenaci o malosti a krutosti ‚idylické‘ venkovské pospolitosti, která pozoruhodně odráží zároveň minulou i současnou tvář slovenské vesnické society“.[33]

Ako ju v závere svojej recenzie jednoducho, hoci s bezpečnou dávkou nejednoznačnosti, zhodnotila Soňa Smolková: „Príbehová koláž, ktorá spája hrdinov viacerých poviedok do kompaktného, a najmä aktuálneho celku, herecké obsadenie plné silných mien a v neposlednom rade humor, ktorý zabaví aj plnú sálu SND. Škoda, že sa toho Timrava nedožila. Alebo nie?“[34]

Ing. Zuzana Uličianska

  1. VESELÝ, Andrej. Divadelní „tréneri“ hercov. In Slovenka, 2014, roč. 66, č. 41, s. 49.

  2. SLÁVIKOVÁ, Anna. Hra o láske bez sentimentu alebo Šťavnatá slovenská klasika. In Literárny týždenník, 2014, roč. 27, č. 41-42, s. 5.

  3. VESELÝ, Andrej. Divadelní „tréneri“ hercov. In Slovenka, 2014, roč. 66, č. 41, s. 49.

  4. Tamže.

  5. BEŇOVÁ, Juliana. Svojvoľne a uvoľnene na motívy Timravy. In kød, 2015, roč. 9. č. 1, s. 11.

  6. VESELÝ, Andrej. Divadelní „tréneri“ hercov. In Slovenka, 2014, roč. 66, č. 41, s. 49.

  7. TIMRAVA, Božena Slančíková. Bez hrdosti. Bratislava: Tatran, 1984.

  8. BEŇOVÁ, Juliana. Svojvoľne a uvoľnene na motívy Timravy. In kød, 2015, roč. 9. č. 1, s. 16.

  9. MIŠOVIC, Karol. Timrava is dead. Letʼs have fun! In Monitoring divadiel na Slovensku [online], 30. 3. 2015. Dostupné na: www.monitoringdivadiel.sk

  10. Tamže.

  11. Tamže.

  12. ULIČIANSKA, Zuzana. Je to slovenský Čechov, Brecht aj Shakespeare. In SME, 2014, roč. 22, č. 258, s. 15.

  13. ULMANOVÁ, Martina. Víno, ženy, krev (Timravin bál jako drsná vesnická tancovačka). In Svět a divadlo, 2016, roč. 27, č. 1, s. 75.

  14. MIŠOVIC, Karol. Timrava is dead. Letʼs have fun! In Monitoring divadiel na Slovensku [online], 30. 3. 2015. Dostupné na: www.monitoringdivadiel.sk

  15. ULMANOVÁ, Martina. Víno, ženy, krev (Timravin bál jako drsná vesnická tancovačka). In Svět a divadlo, 2016, roč. 27, č. 1, s. 78.

  16. Tamže, s. 78.

  17. Tamže, s. 75.

  18. Tamže, s. 78.

  19. BEŇOVÁ, Juliana. Svojvoľne a uvoľnene na motívy Timravy. In kød, 2015, roč. 9. č. 1, s. 12.

  20. Tamže, s. 12.

  21. POLÁK, Milan. Voľne, až priveľmi voľne na motívy Timravy. In Literárny týždenník, 2014, roč. 27, č. 41-42, s. 5.

  22. SLÁVIKOVÁ, Anna. Hra o láske bez sentimentu alebo Šťavnatá slovenská klasika. In Literárny týždenník, 2014, roč. 27, č. 41-42, s. 5.

  23. BEŇOVÁ, Juliana. Svojvoľne a uvoľnene na motívy Timravy. In kød, 2015, roč. 9. č. 1, s. 14.

  24. Tamže, s. 13.

  25. Tamže, s. 14

  26. MIŠOVIC, Karol. Timrava is dead. Letʼs have fun! In Monitoring divadiel na Slovensku [online], 30. 3. 2015. Dostupné na: www.monitoringdivadiel.sk

  27. Tamže.

  28. BEŇOVÁ, Juliana. Svojvoľne a uvoľnene na motívy Timravy. In kød, 2015, roč. 9. č. 1, s. 17.

  29. SMOLKOVÁ, Soňa. Timrava z kulturáku. In Pravda, 2014, roč. 24, č. 258, s. 31.

  30. BEŇOVÁ, Juliana. Svojvoľne a uvoľnene na motívy Timravy. In kød, 2015, roč. 9. č. 1, s. 17.

  31. MIŠOVIC, Karol. Timrava is dead. Letʼs have fun! In Monitoring divadiel na Slovensku [online], 30. 3 2015. Dostupné na: www.monitoringdivadiel.sk

  32. MAGDOVÁ, Marcela. Střetnutí se Zlínem (No. 3). In Divadelní noviny [online], 15. 6. 2015. Dostupné na: www.divadelni-noviny.cz

  33. ULMANOVÁ, Martina. Víno, ženy, krev (Timravin bál jako drsná vesnická tancovačka). In Svět a divadlo, 2016, roč. 27, č. 1, s. 78.

  34. SMOLKOVÁ, Soňa. Timrava z kulturáku. In Pravda, 2014, roč. 24, č. 258, s. 31.