Leonid Nikolajevič Andrejev:
Život človeka

1986
Divadlo Slovenského národného povstania Martin

Radosť a smútok nad životom človeka

Hru ruského dramatika Leonida Andrejeva Život človeka možno vnímať ako parafrázu na stredoveké morality. Prináša symbolický obraz o životnej ceste človeka ‒ od jeho narodenia cez rôzne starosti a radosti až po smrť. Jozef Bednárik vytvoril v roku 1986[1] v Divadle SNP v Martine[2] inscenáciu, ktorá bola napriek pesimistickému tónu predlohy najmä oslavou samotného života.

Andrejev napísal hru v roku 1906, teda tesne po neúspešnej revolúcii v Rusku a v roku, keď pri pôrode zomrela jeho prvá manželka, ktorej hru aj venoval (čo ju poznačilo spomínaným pesimizmom). Dramatik „prestal veriť v spoločnosť, ale silne veril v silu človeka a táto myšlienka sa preniesla i do samotnej inscenácie. Z hry cítiť smútok nad životom, ale nie nenávisť k životu. To už hovoríme nielen o hre, ale aj o inscenácii, ktorá sa zrodila taktiež z túžby pritakať životu a z odvahy pozrieť sa mu priamo do očí.“[3] Martinská inscenácia bola prvým uvedením tejto hry na Slovensku.

Jozef Bednárik bol v tom čase už etablovaným režisérom a okrem domácej scény v Divadle Andreja Bagara a okrem ochotníckeho Z divadla v Zelenči ho začali pozývať aj na pohostinské réžie do iných divadiel. Životom človeka nadviazal na predchádzajúcu úspešnú spoluprácu so súborom Divadla SNP, kde v roku 1982 inscenoval hru Christophera Marlowa Doktor Faustus.

Bednárikova réžia sa vyznačovala veľkou dávkou hravosti, originality, farebnosti, kontrastov a celkovo sa mu darilo približovať až k ideálu gesamtkunstwerku, čiže kompaktného spojenia viacerých druhov umení. Bol režisérom s výrazným výtvarným umeleckým cítením, čím nadviazal na svoje stredoškolské štúdium výtvarnej tvorby na škole umeleckého priemyslu, a aj preto mala výtvarná stránka dominantné miesto v jeho inscenáciách. Vďaka prechádzajúcej hereckej práci a štúdiu herectva na VŠMU dokázal zase najmä herecký súbor zjednotiť a často stavať hercov pred nové výzvy. Jeho inscenácie sa vyznačovali najmä komunikatívnosťou s publikom a zároveň kvalitou, ktorú oceňovala aj odborná verejnosť. Tieto atribúty jeho práce sa naplno prejavili aj v inscenácii Život človeka.

Výber hry zapadal do dramaturgie martinského divadla, ktoré často prinášalo staršie, no doposiaľ neinscenované a stále myšlienkovo aktuálne texty (napr. aj spomínaný Doktor Faustus). Zároveň nebola voľba divadla osloviť práve Bednárika prekvapivá. S pomerne dobrým ohlasom režisér predošlú sezónu inscenoval v DAB v Nitre hru M. A. Bulgakova Zojkin byt, čiže rovnako dielo ruského dramatika z prvej polovice 20. storočia a s podobne sarkastickým humorom.

Úprava hry

Hlavnými témami hry Život človeka sú otázky o zmysle života či samotný údel človeka. Podstatná je tiež otázka, čím človek svoju životnú púť napĺňa, čo autor vyabstrahoval do veľmi všeobecných, no zároveň všeobjímajúcich tém (narodenie, smrť, láska, peniaze, smútok, radosť). Tieto témy sú obsiahnuté v obrazoch o najdôležitejších etapách a udalostiach v živote hlavnej postavy ‒ Človeka. Na základe týchto životných míľnikov je hra rozdelená do šiestich častí. V Prológu nás uvádzajú do deja tri stareny, akési sudičky, ktoré láskavo aj uštipačne komentujú celkový ľudský údel. V ďalšej časti (Narodenie človeka) prichádza Človek na svet za veľkých bolestí matky a radosti aj strachu Otca. Tretia časť s názvom Láska a Bieda zobrazuje mladosť, sny a radosť z lásky, a to napriek obrovskej chudobe, v ktorej Človek so svojou Ženou žijú. Postupom času získavajú bohatstvo a scéna Ples u človeka vykresľuje závisť aj obdiv ľudí, ktorí Človeka v spojitosti s jeho okázalým domom a zábavou obklopujú. Následne však v Nešťastí človeka prichádza opäť bieda a najmä veľký smútok zo smrti syna. Hra sa končí Smrťou človeka, kde sa inscenátori rozhodli pre druhú verziu záveru. V pôvodnej verzii hry zomiera Človek v podzemnej krčme medzi opilcami. Druhá Andrejevom prepísaná verzia z roku 1908 zobrazuje jeho umieranie doma medzi rodinou. Nejde však o láskavejšiu smrť, keďže blízki Človeka iba netrpezlivo čakajú na jeho posledný výdych, aby sa dočkali dedičstva. Obidve verzie majú však totožnú druhú časť tohto záverečného výstupu. Na scénu prichádzajú stareny, ktoré sumarizujú jeho životnú cestu. Po celý čas hry pritom stojí v zadnom pláne postava On (v pôvodnej hre Niekto v šedom), tajomný muž so sviecou ako symbolom života, ktorý dohliada na osud Človeka a vyslovuje tie najpodstatnejšie udalosti – jeho narodenie a smrť.

Pôvodná hra obsahuje veľa mnohoslovných opisov a dlhých dialógov, v ktorých sa často opakujú a vrstvia informácie. Dramaturg Martin Porubjak s Jozefom Bednárikom text výrazne preškrtali, zhutnili a hlavne veľa opisov udalostí vyjadrili neverbálnymi prvkami. Podľa Stanislava Vrbku ho upravili tak „aby slovám nebolo tesno a scénickým obrazom voľno“.[4] Chýbajúce slová nahradili vizuálne prostriedky, hudba, tanec, kostým, svetlo či herecké gesto. Dodali tak hre väčšiu tajomnosť a divákom možnosť odhaľovať skryté symboly.[5] Recenzent Mikuláš Jarábek napísal, že vďaka tomu hru „zbavili mozaikovosti a rozvláčnosti. Sprehľadnili text, položili dôraz na dramatizmus predlohy a úpravami prispeli aj k zvýrazneniu významových vrstiev inscenácie.“[6]

Život ako tanec

Bednárik situoval svoju inscenáciu do tanečnej sály, v ktorej sa životná cesta človeka prezentovala v štýle galaprogramu. Postavu On, pôvodne ako stelesnenie osudu či Boha, zmenili inscenátori na typ konferenciera, ktorý nielen prevádzal Človeka životom, ale aj účinkujúcich tanečným večerom. Na choreografii a pohybovej zložke inscenácie sa podieľali Elena Lindtnerová a Lucia Bellušová. Zároveň bol herecký súbor doplnený o tanečníkov a tanečníčky z martinského Klubu spoločenského tanca. Jana Šmatláková písala o interpretačnom využití tanca v inscenácii ‒ nešlo „o tradičné mimetické zobrazenie, ale skôr o výrazové, pocitové vyjadrenie priebehu ľudského života“.[7]

Nielen pohyb, ale aj hudba a výtvarnosť zastávali v inscenácii dominantné postavenie a boli súčasťou detailne prepracovanej kompozície. Bednárik v inscenácii skombinoval rôzne režijné postupy, žánre aj štýly. Pracoval s princípom divadla na divadle, so skratkou či formou montážneho strihu. Vo výsledku sa tak prelínala poézia so satirou, realizmus so štylizmom či symbolickosť s grotesknosťou. Aj z toho dôvodu sa v recenziách objavovalo množstvo rozličných žánrových označení inscenácie. Napríklad podľa Stanislava Vrbku inscenoval Bednárik Život človeka ako „show a súčasne ako slávnostno-velebný obrad“[8] a Vladimír Štefko túto štýlovú rôznorodosť vyjadril v samotnom titulku: „Show, video-clip, opera, báseň?“[9] Forma tak dodávala dynamiku a pozitívnu optiku celej inscenácii, vďaka čomu vyznela celková idea hry ako oslava života.

Pre Bednárika boli estetika a krásno scénických obrazov veľmi dôležité, no to neznamenalo, že by popri forme nevychádzal zo samotného obsahu. Práve to, že sa mu podarilo do inscenácie zahrnúť oba tieto aspekty, takmer všetci recenzenti a recenzentky hodnotili pozitívne. Napríklad Vladimír Štefko napísal, že „napriek zložitej štruktúre textu, napriek jeho symbolisticko-expresionistickým inklináciám, vzniklo predstavenie zrozumiteľné, zaujímavé, ktoré má všetky šance osloviť diváka, zaangažovať ho najprv emocionálne a následne aj racionálne“.[10]

Scéna Jozefa Cillera zrkadlila hľadisko a predstavovala interiér tanečnej sály s girlandami, klavírom, bubnom, stoličkami, pecou, visiacou lampou a s núdzovým východom, ktorý niesol často metaforické významy. V rámci javiska bolo vyčlenené ďalšie menšie javisko s paravánmi, ktoré bolo domovom Človeka, a odohrávali sa tu všetky dôležité situácie v jeho živote. Väčšina recenzií vyzdvihovala najmä funkčnosť scény a jej schopnosť dotvoriť Bednárikovu režijnú koncepciu. Mikuláš Jarábek napísal, že práve „Cillerova scéna odrazu umožňuje využívať princíp divadla na divadle, striedať postupy baletu, revue, grotesky, tragikomédie i poézie tak, že z výrezu jedného života vznikajú obrazy mnohorozmernej metafory“.[11] Jedine recenzentka Gizela Mačugová scénografii vyčítala, že „úpravou získaná priezračnosť textu a prístupnosť jeho myšlienok by bola zniesla i modernejšími prostriedkami vytvorenú scénu“.[12] Zároveň však dodala, že: „No i pochmúrnosť prostredia s patinou starosvetskej ošúchanosti bez zdroja svetla a vzduchu navodila atmosféru tajomného lona noci, z ktorého Človek prišiel a do ktorého sa opäť vracia.“[13]

Panoptikum krásnych prízrakov

Kostýmové návrhy pre inscenáciu vytvoril hosťujúci kostýmový výtvarník Peter Čanecký. Zvolil prevažne elegantné strihy v základných farbách – bielej, čiernej, sivej, s minimálnymi prvkami červenej alebo ružovej. Recenzenti vyzdvihovali najmä estetiku kostýmov a boli často označené za „doslova krásne“.[14]

Herci a herečky mali zároveň biele maskovanie tváre s čiernou výplňou okolo očí, čo dodávalo ich pôsobeniu na javisku na expresívnosti. „Spodné osvetlenie robí z týchto postáv prízraky, panoptikálne figuríny, tiene, mŕtvy svet či svet odsúdený na zánik,“[15] napísal Ladislav Čavojský.

Spolupráca hereckého súboru a Bednárikovej réžie sa ukázala ako úspešná už pri Doktorovi Faustovi, na čo sa odvolávali aj viacerí recenzenti a recenzentky. V inscenácii bolo obsadených až sedemnásť hercov a herečiek, čiže prirodzene sa o hereckých výkonoch písalo najmä všeobecne a zhrňujúco. V recenziách sa zdôrazňovala najmä súhra a presnosť hercov pri napĺňaní režisérovej koncepcie. „[Bednárik] Hercom vládne železnou rukou a martinský súbor, ktorý ostatne nie je v tejto oblasti bez skúseností, mu nielen disciplinovane, ale aj tvorivo vychádza v ústrety.“[16] Stanislav Vrbka zase napísal, že vznikli oživené figuríny „vytvarované z jemnej hmoty senzibilného výrazu, ktorá pripomína ľahkosť a vzdušnosť pavučiny a elastickosť najohybnejšieho materiálu“.[17]

Väčšina hereckého obsadenia bola súčasťou akéhosi chóru a predstavovala masu ľudí (jeden herec mal aj viacero úloh), ktorá sa v priebehu života okolo Človeka objavovala a strácala. Neboli ani tak charaktermi, ako personifikovali rôzne ľudské vlastnosti a typy správania. Podľa Mikuláša Jarábka pritom ale bolo „vidieť prednosti martinskej hereckej školy, založenej na realistických postupoch a presvedčivej aj vo vypätej skratke a štylizácii. (...) Vo výstupoch pokryteckých príbuzných, žičlivých susedov i zištných hostí (A. Šulík, E. Čížová, T. Bogdan, Ľ. Hlaváčová, I. Giač) sa striedajú polohy satirickej vyhrotenosti i pod humorom skrývanej človečiny.“[18]

Tri ženy v čiernom, označené ako Stareny, predstavujú v živote človeka akési sudičky. Herečky v týchto úlohách spomedzi všetkých vedľajších postáv vyrástli na diferencované dramatické postavy[19] a každá z nich predstavovala iný životný princíp či povahu. Helena Sudická ako Malá predstavovala praktické záujmy, Katarína Vrzalová (Stredná) zosobňovala vitalitu, optimizmus, súcit a pochopenie. Eliška Nosálová (Veľká) stelesňovala ľahostajnosť, pesimizmus a skepsu.

Tomáš Žilinčík hral v inscenácii postavu On, ktorú inscenačný tím z pôvodnej hry transformoval na postavu konferenciera tanečného večera. Herec však zachoval aj pôvodné črty tejto postavy, teda niekoho s vyššou mocou a schopného ovládať život Človeka. Podľa Mikuláša Jarábka bol Žilinčík „divadelne pretvoreným obrazom zaslepenej predurčenosti“[20] a podľa Vladimíra Štefka „divadelným principálom, ale aj silou, voči ktorej Človek a zopár jemu blízkych vedú nezmieriteľný boj“.[21] V jeho stvárnení bola „pokojná vážnosť“[22] a svojej postave dal „širokú mnohoznačnosť: božskú autoritatívnosť, osudovú záhadnosť, neprístupnosť povýšenca, tajomnosť veľkého manipulátora a pozlátkovú pompéznosť cirkusového riaditeľa“.[23] Zároveň v jeho výkone dominoval „nadhľad a nezaujatá svedeckosť, no herec majestátnosť postavy osobne ,zhadzuje‘ typicky ľudskými črtami, ako sú namyslenosť a samoľúbosť“.[24]

Postavy Človeka a jeho Ženy hrali Marián Geišberg a Marta Sládečková. Obaja v priebehu inscenácie prechádzali výraznými skokmi vo veku, ale aj v duševnom rozpoložení či sociálnom statuse. Marián Geišberg kreoval postavu Človeka úspornými vyjadrovacími prostriedkami a osobnostným zaujatím,[25] nebudoval konkretizovaný typ, ale živý, a preto citmi nabitý symbol človečenstva.[26] Marta Sládečková bola „krehká a ľudsky poctivá“[27] a oscilovala medzi lyrickosťou ľúbiacej milenky, manželky a matky a všeobecne humanistickou podstatou symbolu ženstva.[28] Ladislav Čavojský o hereckej dvojici Sládečková – Geišberg napísal, že „nenarúšajú kolektívnosť tejto drámy ani štýlovú ucelenosť inscenácie. Neusilujú sa v prvom rade vystihnúť premenlivý vek svojich hrdinov, ale predovšetkým priniesť na javisko psychický stav človeka v rôznych zlomových životných situáciách.“[29]

Ohlasy

Martinský súbor hosťoval s inscenáciou aj v zahraničí. Spolu s inscenáciami Nevesta hôľ a Eniki, beniki absolvovali v apríli 1987 zájazd do Suchumi a Moskvy. Stretli sa tu s veľkým ohlasom. Inscenácie boli vypredané a písalo sa tiež o neutíchajúcich potleskoch. Zároveň došlo k zaujímavému stretnutiu dvoch kultúr, keď slovenské divadlo prinieslo ruskému obecenstvu pre nich neznámeho a pritom domáceho autora. Andrej Rosinskij sa na margo Divadla SNP vyjadril: „Váš súbor je monolitný, každý v ňom hrá dokonale. Donútili ste moskovského diváka sledovať vaše predstavenie. Ak si uvedomíme, že to bol v podstate náhodný divák, (...) je úspech divadla o to cennejší.“[30] Martin Kolesár v článku, kde zhrnul zájazd napísal: „(...) hovorili teoretici, režiséri i herci o profesionálnej zdatnosti kolektívu, o pôsobivých javiskových dielach, zaujímavej scénografii a brilantnej úrovni predstavení.“[31]

Inscenáciu Život človeka aj na Slovensku hodnotili najmä pozitívne. Vyzdvihovala sa najmä pre herecké výkony, zaujímavú, kompaktnú a pritom rôznorodú formu, ktorá dokázala tlmočiť ideu hry ako oslavu života. Objavili sa však aj recenzie, ktoré popritom videli aj isté nedostatky. Najkritickejšie o tom písal Ladislav Čavojský: „Je to inscenácia značne rozporná, obsažná, no nevyčistená, krátka no predsa zdĺhavá. Výjavy sugestívne vystriedajú výstupy všedné i nudné. Je to divadlo ,vnútorných zážitkov‘, ale aj vonkajších efektov. Predstavenie má ráz nielen kultúrneho činu, ale aj ,kultového‘ obradu, chvíľami sa nehrá, skôr celebruje. No predovšetkým je to čierna satira na odľudštenosť. Nenavádza ku kapitulácii pred životom, navádza na zmysluplnejší život.“[32] Oproti tomu videl Stanislav Vrbka túto inscenáciu spomedzi všetkých Bednárikových réžií ako najčistejšiu, „v ktorej nič nechýba a nič neprevyšuje“.[33] Napriek pozitívnemu ohlasu sa však inscenácia dočkala iba jedenástich repríz.

Mgr. Diana Pavlačková

Publikované v roku 2021.

  1. Premiéra: 11. 4. 1986

  2. Súčasné Slovenské komorné divadlo Martin

  3. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Skeptik zamilovaný do života. In Práca, 10. 6. 1986, roč. 41, č. 134, s. 6.

  4. VRBKA, Stanislav. O tragike aj veľkosti človeka. In Smer, 11. 6. 1986, roč. 38, č. 135, s. 4.

  5. Napríklad v Nešťastí človeka vyjadrili útok na syna iba zvukom a znázornením bitky, zatiaľ čo v pôvodnom texte je to slovne opísané v rámci replík.

  6. JARÁBEK, Mikuláš. Martinský polčas. In Film a divadlo, 1986, roč. 30, č. 15, s. 12-13.

  7. ŠMATLÁKOVÁ, Jana. Ajhľa: človek. In Pravda, 6. 5. 1986.

  8. VRBKA, Stanislav. O tragike aj veľkosti človeka. In Smer, 11. 6. 1986, roč. 38, č. 135, s. 4.

  9. ŠTEFKO, Vladimír. Show, video-clip, opera, báseň? In Nové slovo, 8. 5. 1986, roč. 28, č. 18.

  10. Ibid.

  11. JARÁBEK, Mikuláš. Martinský polčas. In Film a divadlo, 1986, roč. 30, č. 15, s. 12-13.

  12. MAČUGOVÁ, Gizela. Nezvyčajné zastavenie. In Ľud, 13. 6. 1986.

  13. Ibid.

  14. ŠMATLÁKOVÁ, Jana. Ajhľa: človek. In Pravda, 6. 5. 1986.

  15. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Skeptik zamilovaný do života. In Práca, 10. 6. 1986, roč. 41, č. 134, s. 6.

  16. ŠTEFKO, Vladimír. Show, video-clip, opera, báseň? In Nové slovo, 8. 5. 1986, roč. 28, č. 18.

  17. VRBKA, Stanislav. O tragike aj veľkosti človeka. In Smer, 11. 6. 1986, roč. 38, č. 135, s. 4.

  18. JARÁBEK, Mikuláš. Martinský polčas. In Film a divadlo, 1986, roč. 30, č. 15, s. 12-13.

  19. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Skeptik zamilovaný do života. In Práca, 10. 6. 1986, roč. 41, č. 134, s. 6.

  20. JARÁBEK, Mikuláš. Martinský polčas. In Film a divadlo, 1986, roč. 30, č. 15, s. 12-13.

  21. ŠTEFKO, Vladimír. Show, video-clip, opera, báseň? In Nové slovo, 8. 5. 1986, roč. 28, č. 18.

  22. MAČUGOVÁ, Gizela. Nezvyčajné zastavenie. In Ľud, 13. 6. 1986.

  23. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Skeptik zamilovaný do života. In Práca, 10. 6. 1986, roč. 41, č. 134, s. 6.

  24. VRBKA, Stanislav. O tragike aj veľkosti človeka. In Smer, 11. 6. 1986, roč. 38, č. 135, s. 4.

  25. JARÁBEK, Mikuláš. Martinský polčas. In Film a divadlo, 1986, roč. 30, č. 15, s. 12-13.

  26. VRBKA, Stanislav. O tragike aj veľkosti človeka. In Smer, 11. 6. 1986, roč. 38, č. 135, s. 4.

  27. ŠTEFKO, Vladimír. Show, video-clip, opera, báseň? In Nové slovo, 8. 5. 1986, roč. 28, č. 18.

  28. VRBKA, Stanislav. O tragike aj veľkosti človeka. In Smer, 11. 6. 1986, roč. 38, č. 135, s. 4.

  29. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Skeptik zamilovaný do života. In Práca, 10. 6. 1986, roč. 41, č. 134, s. 6.

  30. PICK, V. Premiéra po osmdesáti letech. In Svět socialismu, 1988, č. 10.

  31. KOLESÁR, M. – PICK, V. Dva pohľady na trasu Martin – Suchumi – Moskva. In Svět socializmu, 2.6.1987.

  32. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Skeptik zamilovaný do života. In Práca, 10. 6. 1986, roč. 41, č. 134, s. 6.

  33. VRBKA, Stanislav. O tragike aj veľkosti človeka. In Smer, 11. 6. 1986, roč. 38, č. 135, s. 4.