Ľubomír Burgr – Vít Bednárik – Dušan Vicen – Vladimír Zboroň:
Umri, skap a zdochni...!!!

2005
Divadlo SkRAT, Bratislava

Poetika Divadla SkRAT je založená na metóde kolektívnej tvorby, do ktorej ako autori zasahujú všetci performeri a performerky. Väčšina súboru bola pred jeho vznikom členmi Divadla STOKA, tak genéza ich vzťahu k autorskému divadlu sa začína práve tam. V novovzniknutom divadle tento spôsob práce rozvíjali, ale zároveň ho aj ukotvili iným režijným pohľadom. Umri, skap a zdochni...!!! patrí k najvýznamnejším inscenáciám súboru, nielen pre témy, ktorými sa tvorcovia programovo prezentujú, ale aj pre formu, ktorú si inscenátori zvolili. Inscenácia zarezonovala v odborných kritických kruhoch (v roku 2006 získala najvyššie ocenenie za slovenskú drámu na festivale Nová dráma), ale aj v širšej kultúrnej verejnosti (inscenácia absolvovala okrem domácich hosťovaní aj niekoľko zahraničných divadelných festivalov).

Hra Umri, skap a zdochni...!!! vznikla v roku 2005. Jej autormi a zároveň performermi sú Ľubo Burgr, Vít Bednárik, Vlado Zboroň a Dušan Vicen. Už samotný námet, rozprava trojice mužov nad rakvou svojho futbalového kolegu, dáva priestor na rozvíjanie absurdných situácií, ktoré vyplývajú z rôznych typov stvárňovaných charakterov. Ide o formálne klasickejšiu inscenáciu, ktorá ale obsahovo, hereckou prirodzenosťou a schopnosťou ironizovať povedané rozbíja štruktúru na uzatvorenejšie časti. Z jednotlivých častí podprahovo vyvstáva posolstvo inscenácie a celkový režijný zámer. Český kritik Roman Sikora píše, že „šlo sice o tradičnější a sevřenější činoherní inscenaci, ale plnou svěžího černého humoru, opilství, kamarádského pokrytectví a slovanské náladovosti či emocionality“.[1]

Dušan Vicen sa ako režisér vyhranil svojím špecifickým rukopisom práve v období, keď začala jeho spolupráca so SkRATom v roku 2005. Vicen spája prirodzený naturel protagonistov (využíva k tomu aj svoje skúsenosti s Divadlom DISK) a intelekt či individualitu samotných hercov, pritom ich ako autorov textov vystavuje sebairónii, sarkazmu. Rad obrazov je fragmentárny, epizodický, ale postupne smeruje k surreálnemu vyústeniu v scéne Paradais melodýs /život po živote – optimistická verzia/, kde sa aktéri posmrtného stretnutia dostávajú do akéhosi pánskeho raja, v ktorom sa prostredníctvom projekcie objavujú mladé nymfy. Epizódy tvoria výjavy a dialógy, ktoré sa zaoberajú rôznymi podobami mužstva (archetypálneho aj športového), jeho hranicami, myslením, logikou, bodmi záujmu. Téma donjuanstva je väčšinou ironizovaná, ale skrýva práve zmeny, ktoré sú v dnešnej dobe aktuálne, ako je verbálne či fyzické obťažovanie alebo dvojzmyselné flirtovanie. Bezbolestné vtipkovanie, narážky, drobné vulgarizmy, ktoré sa zdajú byť neškodné, sa tu menia na podobu mužskej agresivity. „V dialógoch, voľne prepojených do otvoreného mozaikového príbehu životom skúšaných borcov, si zúčastnení špekulanti môžu vďaka civilnej, zemitej, ale nie naivnej divadelnej úprimnosti vyjasniť medzi sebou všeličo vrátane otázky vlastnej smrti.“[2]

V úvode traja muži (Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Vlado Zboroň) nesú rakvu za zvukov smútočnej hudby. Nastupujú vo futbalových dresoch, sadnú si okolo rakvy a debatujú o nebožtíkových zásluhách, ale postupne prechádzajú aj k opisu jeho temnejších stránok. Pri spomienkach na priateľa traja muži prehodnocujú aj vlastné postoje k životu, akými sú donjuanstvo, chlapská žoviálnosť či krčmové reči. Zo smútočného spomínania na zomrelého spoluhráča sa veľmi rýchlo dostávajú ku kritike jeho vlastností a ironizácii. Z pohrebného rituálu sa veľmi rýchlo stane urazenecká a sarkastická prekáračka, v ktorej medzi sebou polemizujú o svojej sexualite, predsudkoch a dobre utajovaných hriechoch. „Postavy v každom divadelnom kuse produkovanom v SkRATe vystupujú bez mien. Pomenovať si ich musí divák sám a nápomocné mu je pritom len prostredie a činnosť, ktorú v ňom hrdinovia vykonávajú. Ocitá sa tak v situácii nie nepodobnej bežnému chodcovi, stretávajúcemu neznámych ľudí v uliciach. Po čase však začne vnímať, že tváre sa každý deň opakujú a zaregistruje odchýlky od väčšinového správania.“[3]

Dôležitým tematickým aspektom inscenácie je odhaľovanie mužského pohľadu na ženy, ktorý zahŕňa mačistické silácke reči, pivové rozhovory, pohŕdanie, frustráciu a hnev voči nim, až sa tento pohľad zmení na strach z niečoho neznámeho, čo nepoznajú (scéna Nový človek). „Jediný ženský princíp je tu postava v čiernom, sémanticky zodpovedajúca pojmu Smrť, pravdaže, ženské je tu vyjadrené iba gramaticky (smrť je ženského rodu), v slovenskej kultúrnej tradícii sa jej pripisujú skôr ženské vlastnosti, hoci v ikonografii nosí kosu, čo je mužský prvok (kosu nosia kosci, ženy nosia hrable). Možnože práve táto ikonografická univerzálnosť či zmiešanosť mužského a ženského je výrazom metafyzickej osudovosti. Smrť teda je ,unisex‘.“[4]

Vo výstupe Nový človek sa do centra diania a pozornosti dostáva téma redefinície človeka, nového Krista, ktorý sa iným pohľadom pozrie na nový svet. Ani nie žena, ani nie muž (Ľubo Burgr) vojde do kaviarne, kde pri pulte zostavenom z podstavca, na ktorom leží rakva, sedia dvaja muži. Mužo-žena alebo ako hlása cudzinec ‒ nový človek, nový Kristus, učí láske, necháva sa urážať mačistickými slovnými atakmi a svojím krížom nazýva baloňák dámskeho strihu, ktorý sa tiež stane cieľom predsudkov, vychádzajúcich z popretia mužskej podstaty. „Nový človek (Ľubo) však je postava bez uvedených domén. Nemá charakteristickú sexuálnu orientáciu podľa typológie spoločnosťou vnímaných foriem. Sexualitu podkladá za indiferentnú. Je všetko vo všetkom a nič v ničom.“[5]

Z týchto predispozícií vyplývajú aj filozofické odkazy a podtexty, ktoré jednotlivé postavy vyslovujú:

„Vlado:           ... Lebo ako sa hovorí, každý si nesieme svoj kríž. Ale sú aj takí ľudia, ktorí sa tvária, že nenesú svoj kríž. Že sú nad vecou. Nad krížom. Ale príde domov, hej z tej úspešnej firmy, alebo z toho úradu a tam má zaplatené dve pipky, dá sa do tangáčov a nechá sa celú noc bičovať. A nadránom možno spácha samovraždu.

Ľubo:              No, Boh nemá rád bezbranných. Ale na druhej strane sú aj takí ľudia, ktorí nosia kríž ako oblek. Proste obdivujete ho. Pozeráte, aké je to elegantné, taký kríž. Niektorí ho nosia, padajú pod ním, volajú o pomoc, stonajú a niektorí ho tak nesú, chodia s ním a hovoria: Ja mám kríž! Ja mám kríž na sebe! Pozrite sa! Ja mám kríž! Ja mám kríž!“[6]

Spôsob, akým súbor ironizuje nielen jednotlivé témy, ale aj seba samých, je pre tvorcov signifikantný. „Trápne alebo chúlostivé ľudské situácie sú niekedy príčinou, že rozosmievajú. Aj tragické, alebo vážne situácie môžu mať sprievodný odtieň humoru. Často to ani nie je vo veci samej, ale je to v podaní.“[7] V epizóde Ahoj Miro prezentuje nebožtík svoje hráčske schopnosti a osobnosť na plátne projekcie, v ktorej prichádza k akejsi nostalgickej karovej spomienke na neho.

Režisér Dušan Vicen sa práve v tejto inscenácii odrazil od neopakovateľného hereckého naturelu súboru a v režijnom vedení mu dával voľnosť, ktorú nielen ozvláštnil, ale dal jej aj vyšší metafyzickejší zámer. To všetko v nasledujúcich inscenáciách využil do zovretejšieho celku. „Čo mi chýbalo v tejto inscenácii, bola práve tá mágia pochmúrnosti v popise stavu nášho vedomia a z nej vyvierajúca veľká vicenovská vnútorná sila. Pevné zovretie hudby, herectva, réžie a výtvarného riešenia do jedného cieľa. Ale možno je už Apokalypsa za nami a Vicenovo ,divadlo‘, podobne ako iné umenia, len hľadá nový základ...“[8] V prvej spolupráci s Divadlom SkRAT v inscenácii Umri, skap a zdochni...!!! načrtol svoje režijné videnie v scéne o príchode Nového človeka a svoj príklon k téme, ktorá vyplýva z hriešnosti pozemských ľudí a ich následného rozhrešenia v podobe smrti, alkoholického delíria či frustrácie nielen po odchode futbalového druha, ale ich samotných na druhý svet. Vicen však nezabudol ani na jednu z konkrétnych podôb svojej témy. Ježiš Kristus síce tentoraz v inscenácii nebol prítomný ako postava či etický princíp, ale jedna časť patrila „zvestovaniu príchodu nového človeka“. Bol ním človek (Ľ. Burgr), plný čistej, nesexuálnej lásky, ani žena, ani muž, ktorý ich miloval tak veľmi, že ich sám vyzýval na to, aby strčili prsty do jeho rán. Nového človeka však ani jedna nebolela. Až nezbadal, že tá posledná, ktorú si demonštratívne urobil sám, bola smrteľnou.“[9] Kantorovskými režisérskymi vstupmi do situácií, hlavne medzi jednotlivými scénami, vstupuje Dušan Vicen. Je to posol smrti, možno Smrť samotná, osud smrti či zmŕtvychvstania mužstva, ktorý upozorňuje na existenciu rakvy. V úvode ju oprašuje, neskôr otvára alebo ju pod pazuchou odnáša. Po každom výstupe na seba upozorní svojou prítomnosťou, výrazným gestom alebo len ráznym príchodom či odchodom.

Typológia postáv, vychádzajúca z naturelu jednotlivých hereckých protagonistov, im dáva v samotnej inscenácii priestor na rozvinutie absurdného východiska do podoby, ktorá síce pôsobí nadsadene a preexponovane, ale je vo svojej podstate prirodzená. „Je to soubor, v němž hrají lidé, kteří divadelní umění nikdy nestudovali: Ľubo Burgr je hudebník, Zuzana Piussi filmová dokumentaristka, Ingrid Hrubaničová vystudovala slovenštinu a dějiny a Vlado Zboroň absolvoval šest semestrů na teologické fakultě. Jakoby tato zvláštní směsice lidí bezděčně potvrzovala fakt, že skutečně živé a inovativní divadlo jsou schopni vytvářet pouze lidé nezablokovaní ustrnulými akademickými poučkami, které jsou studenti divadla do sebe na vysokých školách nuceni vstřebávat a kteří jim nakonec mohou v novátorských snahách i bezděčně zabraňovat.“[10]

Toto intelektuálne zázemie, ktoré členovia Divadla SkRAT majú, sa pretavuje aj do poetiky ich textov, ktorých témy často obsahujú racionálne vysvetlenie zdanlivo absurdných až bizarných situácií každodenného života.

„Výraz divadla SkRAT je do značné míry vybudován na rozmanitých typech svérázných hereckých a autorských osobností. Je zde, vždy tak trochu afektovaná Ingrid Hrubaničová, roztomile nejistý a tápající podivín Vlado Zboroň, scénou občas somnambulně či plaše bloudící Milan Chalmovský, který jako by se na scéně bál promluvit, je zde hlasově, pro divadlo na první pohled zcela nepřijatelně, handicapovaná Zuzana Piussi, hřmotný a zahuhlaný Vít Bednárik. Základní podklad jevištních tvarů jako by většinou vytvářely slovní, až automatické tirády Zboronově a Hrubaničové, do nichž občas uvážlivě vstupuje Ľubo Burgr a úsečně, nakřáplě a nemilosrdně jednoduchými větami je pointuje Zuzana Piussi.“[11]

V inscenácii Umri, skap a zdochni...!!! sa síce predstavuje mužská časť hereckého a tvorivého osadenstva divadla, ale práve na nej sa dajú výraznejšie sledovať typy hereckých naturelov protagonistov súboru. Mená postáv sú odvodené od hercov, ktorí ich hrajú. Postava Vlada sa púšťa do filozofických a existenciálnych debát, z ktorých definuje morálne pravdy. Vít v priamejšej podobe prichádza k overovaniu svojich tvrdení. Ľubo zase pristupuje k svojej komunikácii strategicky a len postupne prezrádza svoje životné východiská. So stúpajúcim alkoholom sa aj ich charaktery menia, stávajú sa bližšími, rozcitlivenými a (seba)ľútostivejšími.

 „Druhá epizoda představení o nejasném setkání dvou podnikatelů – mafiánů s transvestitou klade důkaz na téma xenofobie a svobody. Sice ve srovnání s předchozím hutným a masitým hereckým koncertem vyznívá trochu ploše a tezovitě, leč závěrečná epizoda, v niž tři muži odsouzení k oběšení žvatlají se smyčkami na krku o ženských fyzických peripetiích a detailech sexuálního života, přičemž si bezděčně mydlí své smyčky, je již opět z druhu mistrovských absurdně-existenciálních podobenství, doplněna v závěru o dojemnou ,záhrobní‘ filmovou sekvenci, kdy muži ve fotbalových dresech přicházejí na lesní palouk plný krásných mladičkých nymf, s nimž si v tomto sportovním ráji mohou jako malé děti začutat s mičudou, a kde se také potkávají s kamarádem, pohřbívaným v první epizodě.“[12]

Jedným zo zdrojov, z ktorého tvorcovia z Divadla SkRAT vychádzajú, buď skúsenostne, alebo aj tvorivou metódou, je Divadlo Stoka. Ide aj o ironizáciu vzťahov, ktoré sa v inscenáciách nachádzajú, situácie vedené do absurdna a zároveň fragmentárnosť epizód, ktoré sú radené v duchu režijnej koncepcie.

„Keď sa človek chystá navštíviť predstavenie divadla SkRAT, môže si byť istý jednou vecou: určite v ňom nebude chýbať (seba)irónia. V tejto súvislosti sa ako kritik, ktorý trpí mániou hľadania rôznych súvislostí a paralel, nezdržím, aby som nepripomenula, že to isté platí napríklad pre uhlárovské inscenácie v Stoke aj v DISKu, a našli by sa podobnosti i v ,názvotvorbe‘.“[13]

Záver inscenácie je snový a môže sa zdať ako nejednoznačný. Protagonisti inscenácie sa ocitnú v nemenovanom mužskom raji ‒ na čistine, na kraji lesa, kde ich obkolesia mladé ženy – nymfy a spolu si rozšafne zahrajú futbal. Za svoje činy a slová dostávajú odmenu, ktorá bola počas ich pozemského života nedosiahnuteľná. Recenzenti ho chápu ako vyústenie a zhmotnenie vízie mužského ideálu na konci alkoholového delíria a filozofických rozpráv. „Že záver pláva dostratena, ani neprekáža. Ako podstatnejšie sa ukazuje, že to, čo sa na javisku deje, má nádych morbídnej, ale životaschopnej masakry, ktorej nechýbajú skúsenosť, vtip a pokora. No a s tým, že sviňa Miro sa na konci nepríde pokloniť, sa jednoducho nedá nič robiť.“[14]

Hudba Mareka Piačeka a Ľuba Burgra (v inscenácii zazneli aj melódie legendárnej košickej skupiny Ali ibn Rachid v podaní Požoň sentimentál) dáva inscenácii charakter stretnutia kamarátskej partie. Aj napriek problémom a osobnej stagnácii síce títo kamaráti pokrivili svoje ideály, ale atmosféra medzi nimi sa aj vďaka hudobnej zložke zdá byť krehkejšia, ako by mohla vyznieť iba zo siláckych verbálnych prejavov protagonistov.

V minimalistickej scénografii vyniká rakva s nebožtíkom. Menia sa na nej obrazy (slúži ako stôl, v úvodnom obraze alebo ako barový pult). Na pozadí sa strieda projekcia (futbalové čísla pozostalého alebo nadpozemský raj záverečnej scény). Okrem tohto inventára a fľašiek alkoholu sa dôraz stavia na verbálne formulovanie myšlienok performerov. „Pravidelnejším divákům Alfreda ve dvoře mohla inscenace Umri, skap a zdochni...! v některých momentech připomenout nedávné představení skupiny Stage Code, test.Ost.Er.On, snažící se ironicky uchopit téma mužství v současném světě. Oč, ale profesionálnější a propracovanější byla epizodická, trojdílná kreace Skratu, bylo patrné na první pohled. Šlo sice o tradičnější a sevřenější činoherní inscenaci, ale plnou svěžího černého humoru, opilství, kamarádského pokrytectví a slovanské náladovosti či emocionality.“[15]

Inscenácia Umri, skap a zdochni...!!! patrí v repertoári Divadla SkRAT k tým, ktoré stáli na začiatku ich pôsobenia na slovenskej nezávislej scéne a na dlhé roky formovala poetiku súboru. Ich herecký prejav a najmä ironický prístup k svetu a k samým sebe sú tým, vďaka čomu sa stali jedinečnými a neopakovateľnými.

Marek Godovič

  1. SIKORA, Roman. Skratové vztahy v Alfredovi. In Literární noviny, 12. 5. 2008, roč. 19, č. 20, s. 3.

  2. ANDREJČÁKOVÁ, Eva. Kto vypustil džina z fľaše alebo čo všetko (traja) chlapi dokážu. In SME, 4. 5. 2005, roč. 13, č. 102, s. 25.

  3. GROCHALOVÁ, Zuzana. Keď ťa mesto sotí na okraj/seba samého. In art(eria), 2010, č. 1, s. 16-17.

  4. PAVLOVIČOVÁ, Agáta – PAVLOVIČ, Jozef. Interpretácia hier divadla SkRAT. Trnava: Pedagogická fakulta, 2018. ISBN 978-80-568-0133-8, s. 57.

  5. Tamtiež.

  6. Umri, skap a zdochni... Bulletin k inscenácii. Bratislava: Divadlo SkRAT, 2005. Výstup Nový človek.

  7. PAVLOVIČOVÁ, Agáta. Interpretácia divadelnej hry Paranoja. In Scientia et Eruditio, 2017, č. 3, s. 32. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, 2017. Dostupné aj na: DOI: https://doi.org/10.31262/2585-8556/2017/1/3/30-38

  8. INŠITORISOVÁ, Dagmar. Apokalyptická vízia odľahčená humorom. In Národná obroda, 20. 4. 2005, roč. 16, č. 90, s. 13.

  9. Tamtiež.

  10. SIKORA, Roman. Skratové vztahy v Alfredovi. In Literární noviny, 12. 5. 2008, roč. 19, č. 20,  s. 13.

  11. Tamtiež.

  12. Tamtiež.

  13. ULMANOVÁ, Martina. Marthaler „po našom“. In Monitoring divadiel na Slovensku [online]. 4. 11. 2018 [cit. 10.11.2021]. Dostupné na: www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/marthaler-po-nasom/.

  14. ANDREJČÁKOVÁ, Eva. Kto vypustil džina z fľaše alebo čo všetko (traja) chlapi dokážu. In SME, 4. 5. 2005, roč. 13, č. 102, s. 25.

  15. SIKORA, Roman. Skratové vztahy v Alfredovi. In Literární noviny, 12. 5. 2008, roč. 19, č. 20, s. 13.