Ulysses – porušenie rovnováhy
Debris Company, pôvodne Hubris, sa sformovala na konci 90. rokov. Poetika zoskupenia, vychádzajúca z pohybu, tanca, výtvarnej štylizácie a hudby, bola pevne uchopená intelektuálnym zázemím tvorcov (Process / F. Kafka; The Gospel according to Mark / J. L. Borges; Ulysses / J. Joyce; King Ubu / A. Jarry; Murphy, Breath / S. Beckett; etc.). Hubris Company spolu s Divadlom STOKA predstavovali neprekonateľný fenomén na slovenskej divadelnej nezávislej scéne, ktorá vznikala práve začiatkom 90. rokov. Oba súbory v obmenenej podobe existujú dodnes, a to nielen ako akési divadelné relikvie, ale práve naopak. Hubris Company, dnes Debris Company, nepodľahla skepse ani stagnácii. Naďalej sa usiluje o prinášanie nových obsahových, ako aj formálnych presahov, i keď už v zmenenom zložení. Ako na začiatku Hubris Company, tak aj dnes Debris Company ponúka divákom nové impulzy, výzvy a pohľady na témy, ktoré si vyberá, a na formu, s akou pracuje.
Myšlienka fyzického divadla a pohybu, ako ju uchopili ešte v Hubris Company, bola osamotená na slovenskej scéne súčasného tanca a divadla. Jozef Vlk, režisér a hudobník, spoluzakladajúci člen Hubris Company na vznik divadla spomína takto: „… Pociťovali sme potrebu výpovede, pretože sme príliš dlho mlčali a mali sme v sebe prepätie, s ktorým sme museli vyjsť von. Možností bolo viac, ale my sme sa rozhodli sformovať Hubris. Chceli sme byť vtedy programovo v opozícii voči tradičnému či klasickému chápaniu divadla. Hltali sme rôzne videá konceptuálneho umenia, žasli sme nad Wilsonom, Beckettom, Kantorom, milovali úplne inú hudbu ako naše okolie, citlivo reagovali na Artaudove odkazy. Divadlo pre nás nechcelo byť ani mŕtvolné, ani mŕtve. Pokúsili sme sa vyhnúť klasickému ,kukátkovému‘ javisku a preniesť naše výpovede niekam inam, robiť niečo nové, provokatívnejšie, riskantnejšie, neštandardné a mimo akademického klišé. Inštalovali sme v Bazéne, presnejšie v kotolni tohto bazéna, kostole Klarisiek, výstavnej sieni Umeleckej besedy slovenskej atď. [...] Boli sme ale svojím spôsobom, okrem nevyhnutného pohybového základu, fanatikmi, snažiacimi sa pracovať na syntetickom divadle… Boli sme pyšní na seba samých a aj na svoje okolie (Hubris je pýcha). Magický priestor kotolne bazéna sa stal pre nás akýmsi ,chrámom‘, ktorý determinoval naše – nazvime to takto: divadelné seansy. Každý event, ktorý sme tu organizovali, sprevádzalo neuveriteľné množstvo práce. Prakticky zakaždým sme museli nanovo postaviť všetko, čo sme k tomu potrebovali, zaviesť energiu, nainštalovať svetlá, zvuk, celý priestor vyčistiť a x ďalších detailov… Bolo to úžasné obdobie plné ideálov, ilúzií, emócií, energie, nádeje a vzájomného súznenia s obrovskými osobnostnými vkladmi.”[1]
Jozef Vlk spolu s Martinom Ondriskom, dramaturgom, dramatikom a performerom, vytvorili v Hubris Company od roku 1990 do roku 1995 osem inscenácií – Comic Mirror (1990), On the ground (1991, spolu s tanečnou skupinou a dato), v tom istom roku Screaching pipes of nothingness a Point on the horizon (opäť spolupráca s a dato). V roku 1992 nasledovala Ulysses a Something in the way (opäť spolupráca s a dato). V roku 1993 vznikla inscenácia UBU – celzia króňa a v roku 1994 Murphy. Okrem spomínaných lídrov tvorili pohybové zoskupenie Martin Piterka, Jozef Timčák, ako aj Marta Polákova a Monika Horná (Čertezni, pozn. red.) z tanečnej skupiny a dato.
Snaha o prenesenie konceptu a filozofického svetonázoru tvorcov prostredníctvom štylizácie, využitia ready-made, tela ako objektu a subjektu, pohybu ako spoluaktéra slova sa stali spoločným menovateľom inscenácií. Expresívne, fyzické, výtvarné, pohybové a hudobné aranžmány, veľakrát vzbudzujúce dojem absurdnosti, hry či archetypálnych odkazov, odzrkadľovali osobnostné vnímanie reality a bytia človeka vo svete. Práve inklinácia ku konceptuálnym a synkretickým inscenáciám spôsobila znepokojenie v konzervatívnom slovenskom teatrologickom prostredí, čoho dôsledkom zostala tvorba Hubris Comanpy v podstate dodnes nereflektovaná. Rekonštrukcia inscenácie Ulysses prispieva k zapĺňaniu prázdnych miest v slovenskej teatrológii.
Tvorcovia názov „hubris“ vnímali v rovine symbolickej, rovnako ako svoju tvorbu. „… Nejde o transparentnosť slovného významu. Myšlienkou týchto aktivít teda nie je násilný akt, ani porušenie daného stavu, ale poukázanie na tento stav. Evidencia pohybu a teda i porušenia rovnováhy,” píšu v bulletine k inscenácii[2]. Dlhodobá fascinácia románom Jamesa Joycea Ulysses vyústila v roku 1992 do inscenácie s rovnomenným názvom. V prípade Hubris Company, ako naznačuje citát v bulletine, ide o inšpiráciu či ústrednú líniu, od ktorej sa tvorcovia miestami odkláňajú, alebo na ňu inde nadväzujú. Zdanlivý chaos románu Joycea, pôsobiaci akoby bez štruktúry, prenášajú inscenátori do rozpadnutého bazéna, ktorý sám osebe evokuje roztrieštenosť a pomáha zámernej formálnej nejednotnosti a nelineárnosti.
Bazénová „divadelná seansa” v trinástich obrazoch je podobne ako experimentálny román metaforou ľudského života a jeho putovania v labyrinte medzi vedomím a podvedomím, medzi svetom reality a fikcie či mýtu a skutočnosti. Jednotlivé štylizované obrazy akoby fungovali fragmentárne, nesúrodo, no vo svojej neuchopiteľnosti sa predsa len prelínajú a vytvárajú vlastnú štruktúru príbehu či divadelného obrazu.
Tvorcovia Ulysses nasledujú zložité členenie príbehu, čo im umožňuje rozohrať v priestore situácie rôznymi formálnymi prostriedkami – štylizovaným pohybom, gestom, kostýmom, výtvarnými rekvizitami či hudobnými aranžmánmi. Prvotný záber sprítomňuje tlmene nasvietené jaskynné vyobrazenie, odkazujúce na starodávne príbehy. V Intre sa na stoličke vyníma socha Pallas Athény a cez útroby rozbúraného priestoru sa k nej vkráda bájny hrdina Odysseus. Obzerá sa, či ho nikto nevidí, aby mohol bohyňu „z podstavca” ukradnúť. V theft sa vzápätí v priestore objavuje druhý muž, svedok krádeže. Pallas Athéna zmizne a na pozadí nebeskej oblohy (projekcia) sa objavuje prázdny „podstavec”. Kým je Odysseus na svojej dobrodružnej výprave, z ktorej sa mu desať rokov nepodarilo dostať domov, Penelope, jeho oddaná a krásna manželka, neustále čelí nátlaku iných mužov, ktorí ju chcú získať. V treťom obraze table, Penelope sedí za stolom a čaká na Odyssea, ktorý neprichádza. Namiesto neho sa k nej postupne a zozadu približujú traja muži a jeden po druhom si sadajú k stolu, respektíve, jeden druhého vyhadzujú z miesta tesne vedľa nej. Mužský boj o miesto preruší Penelope, keď sa zúfalá vrhá na stôl. Jej odmietavé a jasné gesto mužov zmätie, a mužsko-ženské pozície sa menia. Ten, kto vyhráva, je vzápätí porazený a víťazom je tretí alebo Penelopa. Nakoniec všetci traja muži vystierajú ruky jedným smerom, do neznáma. Penelopa sa s nimi totiž len zahráva, naťahuje čas, pokiaľ sa nevráti Odysseus. Všetci traja muži odchádzajú od Penelopy, kráčajú diagonálne pozdĺž priestoru, v zástupe za sebou. Boj medzi nimi neutícha, jeden druhého predbiehajú. Table pozvoľna prechádza do lotus eaters. Obraz nápadne odkazuje na Lotofágov (ostrovný národ živiaci sa koreňom sladkého lotosa, omámení a zlenivelí jeho chuťou) z Homérovej Odyssey. Hubrisovskí lotofágovia v Ulysses sú muži z table, ktorí opäť sedia pri stole, a lotos sa premieňa na drogu (odkaz na dobu bratislavských deväťdesiatych rokov). Injekčnou striekačkou zapália mesiac nad stolom, na ktorý padá ohnivý popol. Všetci zmiznú a mesiac sfúkne víchrica.
Počas Discopartyevening show sa muž, prichádzajúci s rebríkom, pripravuje na samovraždu. Vešia na strop lano, ktorého slučku dá na vlastný krk. V odhodlaní zabiť sa mu bráni vlastný strach. Druhý muž si sadá chrbtom na stoličku, akýsi démon, ktorý mu chce pomôcť a snaží sa vytrhnúť mu rebrík. Vešajúci sa bráni, chce sa zachrániť, no potom sa presa len rozhodne svojpomocne skončiť so životom. Do samovražednej atmosféry vstupuje kabaretný spevák, pripomínajúci Toma Waitsa s klobúkom, cigaretou a špecificky zastreným hlasom. Ostatní muži tancujú za mihajúceho sa psychadelického svetla a hudby spolu s obesencom. Mrazivý obraz je reflexiou nedávnej doby a jej príznačného existenciáleho prázdna, nezmyselnosti v zdanlivo pokojnej, no nerozvíjajúcej sa spoločnosti. Zúfalé disco pokračuje v obraze feminimysticks dance, ktorý sa opäť vracia k žensko-mužským vzťahom a ich univerzálnej rovine, no s dôrazom na nekompromisné získavanie dominancie. Obesenec odchádza, v priestore ostávajú dvaja muži sediaci na stoličkách. Nad nimi sa pohybujúce dve ženy – Siréne a Kirké, ktoré ich provokujú, hrajú sa s nimi, manipulujú ich, nenávidia ich. Obe pohlavia sa nachádzajú v neustálom zápase. „Zlyhanie muža – myslím aj ženy… večný súboj pohlaví.“ „Score is a changin“, priznávajú tvorcovia v bulletine. Pomedzi tancujúce ženy pobehujú živé sliepky a hracie autíčka. Jeden z mužov drží v ruke zbraň a nevie, koho skôr odstreliť – či nekoordinovane sa pohybujúce auto, alebo sliepky. Zmätení muži miznú, v priestore ostávajú len tancujúce ženy. Ulysseus – prototyp muža, hrdinu, kreátora stratil svoju silu, no v bratislavskom bazéne zlyhavajú rovnako aj ženy. Človek ako taký sa ocitá v zmätku, pobehuje po priestore, rve sa o miesto, ktoré mu nepatrí a v ktorom sa cíti nešťastný. Nasledujúce cyclo pos je predzvesťou stretu mocného kyklopa Polyféma a Odysseovho syna Télemacha v the son. g. metaltometal. Kyklop si najskôr kontroluje svoje územie, a napriek tomu na jeho ostrov tajne prenikne zahalený Télemachos. Prezradí ho svietiaca čelovka, akoby koruna na hlave. Télemachos prichádza so železnou palicou a šermuje s ňou za zúfalého pokriku „oh father“. Kyklop ho zanecháva v jeho zúfalstve, utečie pred ním. Oh father, akýsi brechtovský komentátor hľadá otca a pýta sa na zmysel svojej existencie, na rodičovskú skúpu lásku.
V duchu spomínaného score is changin pokračujú tvorcovia aj v obraze Kirké´s dance. Kým Kirké, čarodejnica s viziónárskymi okuliarmi (Marta Poláková), tancuje osamotená na svojom ostrove, dvaja „vojaci” privážajú Odyssea sediaceho na tróne, teda jeho konštrukcii. Tvorcovia v tomto obraze najvýraznejšie deklarujú demýtizáciu a dekonštrukciu samotného mýtu a mytologických hrdinov s priamou analógiou na človeka. Kirké zvádza vojakov, očaruje ich. Odysseus sa ocitá v strede priestoru, kde pozoruje čarodejnicu. Skloní hlavu, aby ju vzápätí zdvihol a my na jeho tvári vidíme masku Barta Simpsona.
Od Kirké sa Odysseus konečne dostáva domov. V homecoming sa oproti ostatným obrazom zjavuje naivná, milujúca Penelope v bielych šatách, tancujúca za štebotania vtáctva. Do jej idylickej atmosféry sa konečne vracia aj Odysseus. Obaja sa radujú z opätovného stretnutia, čo však narúša prítomnosť Kirké. Odysseus si ju priviedol so sebou. Zmieta sa medzi „bielou” Penelope a „čiernou” Kirké, aby skončil v čiernom objatí. Nad vernosťou, oddanosťou a čistotou srdca tak víťazí v spoločnosti klamstvo, nevera, ríša podsvetia, kde je tma. Jasnosť výpovede relativizuje obraz the pathologic civilization fight, kde sa pohybujú traja muži v bielych plášťoch a postavy v bielych nočných košeliach. Sme v blázinci, o čom okrem pohybov performerov napovedajú abstraktné zmätočné projekcie a hrozivý zvuk trúbky, ktorá vydáva len priškrtené tóny. V monológu o minulosti, ktorú si nik nepamätá a ktorú si ani nik zapamätať nechce, o putovaní a cestách strácajúcich sa v čase, o osamelosti a smútku na konci životnej cesty, vidia tvorcovia ironické a good sight. Pozadie tejto spovede tvorí nasvietený trón s papierovou výplňou, v ktorej ktosi vyrezáva otvor. Práve vďaka nemu na sedadle pribúdajú atribúty ľudskej pominuteľnosti – kniha, topánky, klobúk, jablko, sviečka, flaša, kosť a lebka. „Kto to vlastne je? Je to nie každý, ale mnohá persona, ktorá je inteligentná a vďaka svojmu špekulovaniu to má ešte ťažšie. Každý si je sám Odysseom? Čiže, to je o mne? Tebe?… Ulysses stratil funkciu ako muž – kreátor, jeho kreativita je len únik pred fátom, ktorý si sám naložil. Jeho život je hybris. To jest porušenie rovnováhy.”[3] Epilóg – epilogue uzatvára tieň groteskne poskakujúceho človeka, nápadne pripomínajúceho postavu Charlieho Chaplina s klobúkom na hlave a paličkou v ruke.
Ulysses v podaní Hubris Company sa premenil na groteskný manifest aktualizovaného mýtu, jeho dekonštrukcie z hľadiska vtedajšieho postavenia človeka a opätovný návrat k nemu v ironizujúcej podobe. Postava muža – hrdinu a ženy – matky, a milenky desublimovali do zlyhania človeka, straty stability, a to v dôsledku vlastnej hybris. Človek, jeho egoizmus, človek v konfrontácii so svetom bez Boha, človek ako epicentrum ovplyvňujúce vývoj planéty je dodnes v zornom uhle pozornosti Debris Company.
Mgr. Dáša Čiripová, PhD.