Ctibor Turba:
Strach má veľké oči

1976
Bábkové divadlo Nitra

Ctibor Turba (1944) je predstaviteľ tzv. druhej generácie českej pantomímy. Tento mím, choreograf, režisér, pedagóg, organizátor, zakladateľ Ateliéru klaunskej scénickej a filmovej tvorby na Divadelnej fakulte JAMU v Brne patril k tvorcom, ktorí od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia rozvíjali a popularizovali oblasť nonverbálneho divadla a klauniády a mali aj značné medzinárodné skúsenosti.

Na Slovensku realizoval spolu štyri inscenácie. Najskôr dve v bábkových divadlách (Strach má veľké oči, Malé klauniády) a na začiatku osemdesiatych rokov spolupracoval na dvoch činoherných inscenáciách – Jeppe z Vŕšku alebo Premenený sedliak v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene[1] a Príbeh vojaka, ktorú realizovala Slovenská filharmónia. Teatrologička Oľga Panovová tieto spolupráce interpretovala ako generačnú spriaznenosť Turbu a slovenských tvorcov: „To, že prijal pohybovú spoluprácu v hodine dvanástej, v čase, keď už boli inscenácie temer hotové, stalo sa vďaka Martinovi Porubjakovi, dramaturgovi i autorovi úpravy Holbergovej komédie, ako aj vďaka režisérovi Príbehu vojaka Vladimírovi Strniskovi. Nebola to náhoda, že to boli práve títo umelci, bývalí členovia Divadla na korze, generační aj názoroví súputníci Ctibora Turbu. Pre neho boli zárukou, že spolupráca bude zmysluplná a podnetná. Napokon, túto domnienku potvrdila v oboch prípadoch aj dramaturgicko-režijná koncepcia, ktorá sledovala funkčné začlenenie klauniády a prostriedkov nonverbálneho umenia do štruktúry činoherného, alebo melodramatického opusu, čo korešpondovalo s Turbovou zásadou i umeleckou praxou – cielene spájať zvolenú techniku s myšlienkou hry.“[2]

Bábkové inscenácie Strach má veľké oči (Bábkové divadlo v Nitre, 1977) a Malé klauniády (Krajské bábkové divadlo v Banskej Bystrici, 1980) realizoval Turba ako režisér. Mali mimoriadny ohlas a po nich nasledovali ďalšie klauniádami inšpirované inscenácie slovenských tvorcov Jozefa Mokoša, Blaha Uhlára, Jozefa Pražmáriho aj Ľubomíra Piktora.

Libreto

Libreto Strach má veľké oči vznikalo približne v čase, keď zo Štátneho divadelného štúdia v Prahe vyhostili Pantomímu Alfreda Jarryho, ktorú Ctibor Turba založil spolu s Borisom Hybnerom ešte v polovici šesťdesiatych rokov. Turba následne prijal pozvanie pouličného Danish Joker Teatret prísť tvoriť do Dánska. Prvé naštudovanie tejto predlohy tak realizoval v roku 1975 v Det Lille Teater v Kodani a stvárnil tam aj hlavnú postavu. V roku 1977 režijne naštudoval obdobnú inscenáciu v Bábkovom divadle v Nitre a na začiatku deväťdesiatych rokov mal text ešte dve realizácie.[3]

Mimické libreto[4] Strach má velké oči sa začína časťou „Úvod pro TV verzi“. To by mohlo znamenať, že Ctibor Turba plánoval realizovať túto predlohu ako film.[5] Je však možné, že ide len o nepresné označenie prológu inscenácie, ktorá mala formu projektovanej filmovej dokrútky. Táto časť, celkom nesúvisiac s hlavným príbehom, zobrazuje orchester, ktorý tvoria deti oblečené vo frakoch a topánkach pre dospelých. Detskí hudobníci si na notové stojany nerozkladajú noty, ale detské obrázkové knižky.

Samotný príbeh sa odohráva v kráľovstve Nič, kde vládne kráľ Veľký Nikto: „Jen černočerná tma, prázdná a bezedná, ticho, pusto.“[6] Prichádza Pocestný, zapne baterku. Svetelný lúč sa následne stáva samostatnou postavou – existuje aj po tom, čo tulák baterku zhasne. Muž sa s ním naháňa, premiestňuje ho, naťahuje, potom ho uloží do svojho klobúka a kolísaním uspí. Následne spoznávame ďalšiu postavu – Myšiaka, ktorý dovtedy spal v domčeku na tulákovom chrbte. Všetky predmety, s ktorými sa hrajú, však miznú v tlame kráľa Nikto. Nasleduje medzihra v podobe ďalšej filmovej dokrútky, opäť s vyobrazením detského orchestra.

Pocestný a Myšiak už nemajú žiadne predmety, kráľ im vzal aj hudobné nástroje. Nájdu ešte kriedu, kreslia si ňou, no aj tú im Veľký Nikto nakoniec pohltí. Vo chvíli, keď chce zhltnúť aj ich, zachráni ich svetlo, ktoré po ňom Pocestný hodil. Kráľ Nikto je zničený a „prostor zvolna nabývá barev a tónů, tvarů. Pocestný stojí v krajině plné keřů, cvrlikajících ptáků a barevných květů“.[7]

V bulletine k nitrianskej inscenácii je uvedené, že autor „pri písaní hry čerpal zo skúseností získaných pri výchove svojich dvoch maloletých detí“.[8] Ďalší sprievodný text zdôrazňuje didaktickú rovinu a tému detského strachu z tmy. Predmety, ktoré predtým kráľ Veľký Nikto pohltil, sú po jeho porážke späť na svojom mieste. Má to byť symbolom toho, že tma nie je nebezpečná a ničivá, to len strach má veľké oči. Interpretácie teatrológov po roku 1989 poukazovali aj na iný rozmer textu: „Ačkoliv se jedná o fantazijní příběh, můžeme i zde nalézt kromě obvyklého tématu pohádek, tedy zápasu dobra se zlem, motivy jako manipulace člověka nebo boj jedince proti útlaku, možná by se dalo říct i přímo proti určitému režimu. Téma lze vztáhnout k politické situaci v Československu a době, kdy byl scénář napsán, tedy k polovině sedmdesátých let. Boj dvou ,malých‘ postav proti Nikomu a Ničemu, jako by byl bojem lidí proti totalitnímu režimu, neviditelné síle rozprostírající se všude kolem nás a halící vše do šedi normalizace.“[9]

Výrazové prostriedky

Ctibor Turba využil pri inscenovaní postupy bábkového divadla, pantomímy, klauniády aj projekciu a predovšetkým čierne divadlo, ktoré priamo korešponduje s témou inscenácie – tmou. Technika čierneho divadla bola v tom období obľúbená, no aj „zneužívaná“. Tak o nej už s istým časovým odstupom písala aj teatrologička Oľga Panovová: „Tento príbeh je v ideálnom súlade so zvolenou technikou – čiernym divadlom. V kontexte bezduchých a nevkusných čiernodivadelných produkcií to bolo a stále je ojedinelé.“[10]

Autorka monografie o Turbovej tvorbe Judita Hoffmanová, vychádzajúc aj z osobného rozhovoru s ním, píše: „Specifický případ hry s rekvizitou představuje v inscenacích Ctibora Turby využívání loutek a rozličných forem loutkové divadla. (...) Zájem Ctibora Turby o loutky, respektive animovaný loutkový film, pochází z raných let, kdy studoval střední uměleckoprůmyslovou školu (…) Turbu již tehdy okouzlily filmy Jiřího Trnky, Hermíny Týrlové, Karla Zemana, Břetislava Pojara a později z domácích autorů Jana Švankmajera nebo zahraničních Normana McLarena.“[11] V bulletine k inscenácii Strach má veľké oči je pri názve titulu uvedené „s použitím motívu Mac Larena“.[12] V skutočnosti ide o spomenutého autora animovaných filmov Normana McLarena, odkazujúc na jeho snímku A Chairy Tale (1957), v ktorej sa človek dostal do konfliktu so stoličkou, a vedú spor, kto bude na kom sedieť. Film je realizovaný pixiláciou – technikou, v ktorej sa objektom animácie stáva človek. Sú tu teda zreteľné súvislosti s čiernym divadlom, kde účinkuje herec spolupracujúci s animovanými bábkami a rekvizitami.

Strach má veľké oči bola prvá Turbova inscenácia, v ktorej použil bábku. (Prvé naštudovanie realizoval v dánskom divadle, inscenácia v Nitre bola formálne identická.) Pocestného stvárňuje herec, bábku Myšiaka vodia úplne zakrytí animátori. Ako o animovanom prvku však môžeme hovoriť aj o svetle. Popredný český praktik i teoretik bábkového divadla Karel Makonj o tom napísal: „Dlouhá úvodní sekvence Turbovy pantomímy vychází z obdobné kompozice hry mima se světelným kuželem, jak tomu bylo i v předcházejícím Turbově představení pro dospělé Klaunerie v Cirkus Alfred. Přiznám se, že když jsem poprvé viděl toto cirkusové představení, nikdy by mě nenapadlo, že – s malými obdobami – lze totéž číslo sehrát i pro nejmenšího diváka.“[13] Teatrológ Vladimír Predmerský rovnako ocenil originálny prístup: „Imaginárnej postave dal Ctibor Turba rozmer hravosti a ľudského tepla, čím rozšíril pojem ,bábka‘ o novú dimenziu. Svetelný bod, ktorý dýcha, zmenšuje sa i zväčšuje, skáče a preskakuje, stráca sa a objavuje a vydáva teplo. Geniálna myšlienka pre bábkové divadlo. Netreba ho ovládať niťami ani čempuritami, nedá sa navliecť na ruku ani hlavu – a predsa žije.“[14]

Zdroje z oblasti klauniády presne vystopovala teatrologička Judita Hoffmanová: „Fabula je proložena klasickými klaunskými výstupy nacházejícími se v soupise Tristana Rémyho (např. Balóny, Hudební nástroje, nebo Smrt klauna), které spojují jednotlivé obrazy. (…) Číslo Balóny rozehrává v následující scénku: Myšák přináší míč, aby si mohli s Pocestným zahrát, ten jej však kopne kamsi do zákulisí, odkud zazní zvuk rozbitého skla. Po prvním nezdařeném pokusu přichází Myšák s pánví a pingpongovou pálkou, i tato hra rychle končí, když Pocestný spolkne míček. Do takto rozehraného výstupu Turba zapojuje klasické číslo s balónky, naplněnými héliem. (…) Výstupu Hudební nástroje využívá autor ve chvíli, kdy Pocestný chce pobavit Myšáka, nejprve začne hrát na flétnu, ovšem Velký Nikdo, podobně jako ředitel, mu ji odejme, respektive ji sní. Pocestný postupně z kapes vytahuje menší a menší foukací nástroje, až mu nezbude ani jeden.“[15]

Scénografia a projekcia

Autorom výtvarnej stránky inscenácie bol Ivan Antoš, ktorý navrhol výpravu aj pre inscenáciu v Det Lille Teater. Z dostupného obrazového materiálu kodanskej inscenácie môžeme usudzovať, že v Nitre šlo o identickú realizáciu. Napovedajú tomu aj nadrozmerné noviny, ktoré sú súčasťou jednej scény. Text na nich je písaný dánsky. Ďalšími rekvizitami boli hudobné nástroje, stolička, balóny, metlička, lopta... Kráľa Veľký Nikto zobrazili herci animovaním veľkých (plošných) očí a úst.

Kostým pocestného v sebe spája prvky tuláka, komedianta a klauna. Tvorí ho padavé tričko previazané špagátom a priliehavé pásikavé nohavice odkazujúce na cirkus. Tulácky vzhľad dopĺňa pokrčený klobúk a kabát, na cirkus odkazuje klaunský nos. Kostým výtvarník estetizoval dvoma veľkými gombíkmi a šatkou okolo krku. Bábka Myšiaka má krátke nohavice a šiltovku. Špecifikom vychádzajúcim z potrieb realizácie sú jej dlhé ruky. Animátori vytvárali bábke dlane tým, že vkladali tie svoje do bielych rukavičiek.

Súčasťou inscenácie boli projekcie videa s detským orchestrom v úvode a uprostred predstavenia. „Dotáčky, podobně jako v jiných Turbových inscenacích, tvořilo pásmo gagů, které by v podstatě mohly existovat samostatně. Turba vytváří surrealistický svět, vycházející z dětských představ a hry na dospělé a na orchestr, přičemž využívá jejich bezmezné imaginace a spojuje ji se svým vtipem a schopností domýšlet pointy gagů.“[16] „Využití projekcí můžeme nalézt i v dalších inscenacích Ctibora Turby, ve většině případů se jedná o úspěšné a funkční propojení dvou realit, které se navzájem doplňují, podporují,“ píše Judita Hoffmanová. To však neplatilo o inscenácii Strach má veľké oči. Dokrútky pôsobili cudzorodo a negatívny postoj k ich použitiu malo viacero recenzentov inscenácie (O. Panovová, M. Jurčo, K. Makonj). Po niekoľkých reprízach tieto videočasti z inscenácie odstránili.

Herectvo

Ústrednú postavu stvárňoval herec a Myšiaka predstavovala bábka. „Jejich charaktery jsou zřetelně vystavěny na cirkusových typech, klaunech; Pocestný je tím důvěřivějším a více bitým, jistá podoba Augusta, a Myšák naopak tím prohnanějším a nezbednějším připomína tak chytrého klauna, což odráží Turbovu zkušenost s těmito formami. Takto vystavěná dvojice postav nabízí spoustu možností k rozehrání komických gagů.“[17]

Titulnú rolu stvárnil najprv Ján Kožuch, no zo súboru odišiel krátko po premiére, na začiatku septembra 1977. Odohral však ešte reprízu na prvom ročníku festivalu Bábkarská Bystrica. O jeho uchopení postavy Karel Makonj napísal: „... de facto si roli Pocestného psal pro sebe Turba sám. Je samozřejmé, že nitranský loutkoherec J. Kožuch nemůže zahrát roli v celé bohatosti nuancí, jaké by byl schopen profesionální mim, přesto je však třeba pochválit Kožuchův výkon, neboť se dokázal s tímto nesnadným úkolem vyrovnat po svém. Nesnaží se totiž o kopírování Turbova mimického projevu, ale nachází si roli spíše v hereckém uchopení tohoto úkolu, v citlivě vnímaném kontaktu s dětským divákem i v přesném hereckém cítění dramatické situace.“[18] Výkon Jána Kožucha označili ako veľmi dobrý aj ostatní recenzenti a recenzentky inscenácie. Po jeho odchode rolu doštudoval Július Jenis. Teatrologička Ida Hledíková zhodnotila, že býval zväčša predstaviteľom záporných hrdinov, no v postave Pocestného prejavil svoje pohybové dispozície a našiel aj iné výrazové možnosti.[19] Oľga Panovová doštudovanie zhodnotila konštatovaním, že „hoci J. Kožuch bol dobrým Augustom a mnohým sa zdal byť neprekonateľný, ďalšiemu hercovi tohto divadla Júliusovi Jenisovi sa tiež úspešne podarilo premeniť na Augusta“.[20]

Zakrytými vodičmi bábok boli Ján Hrmo a Viera Hlôšková,[21] ktorí animovali Myšiaka. Kráľa Veľký Nikto vodili Platon Baker, Mária Záturová a Verona Tureková. V neskoršom vydaní bulletinu sa ako animátori kráľa uvádzajú už len dvaja bábkoherci Verona Tureková a Karol Kuchárik.

Hodnotenie kritiky a zájazdy

Kritika inscenáciu vyzdvihovala ako prínosnú nielen v kontexte nitrianskeho súboru, ale aj celej divadelnej tvorby pre deti a mládež na Slovensku. Karel Makonj ocenil komunikáciu s detským divákom ako partnerom: „Děti předškolního věku velice bouřlivě reagovali na myšlenkově náročnou souhru konkrétního živého herce s imaginárním světlem. Přinutit dítě, aby si zosobnilo abstraktní věc jako je světlo natolik, aby mu fandilo, strachovalo se o něj a smálo se jeho naschválům, je jistě úkol nad míru těžký.“[22]

Teatrologička Ida Hledíková s odstupom štyroch desaťročí zhodnotila, že „nitrianska inscenácia bola vtedy malým zázrakom nielen z estetického hľadiska, ale aj v kontexte uvedenia tejto hry v atmosfére normalizačných spoločensko-politických udalostí sedemdesiatych rokov“.[23]

Nonverbálnosť inscenácie pomohla k jej bohatej medzinárodnej prezentácii. Zúčastnila sa na viacerých festivaloch a obľúbenosť čierneho divadla jej zabezpečila desiatky repríz na komerčných zájazdoch, ktoré divadlo realizovalo až do konca milénia. V 80. rokoch putovala spolu s inscenáciou Číre čaro a v rokoch 1991 až 1999 sa zájazdy vo Francúzsku konali v kombinácii s inscenáciou Karneval zvierat. Za viac než dve desaťročia sa hrala v Nemecku, Indii, Iraku, Rakúsku, Maďarsku, Francúzsku, Srbsku, Grécku a Turecku.

Mgr. art. Lenka Dzadíková, ArtD.

  1. V tom čase sa divadlo volalo Divadlo Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici a malo činoherný súbor vo Zvolene a operný v Banskej Bystrici.

  2. PANOVOVÁ, Oľga. Ctibor Turba na Slovensku (1975 – 1982). In Divadelní revue, 1997, roč. 8, č. 4, s. 52.

  3. V roku 1992 naštudoval libreto Peter Scherhaufer v Loutkovém divadle Radost v Brne. V tom istom roku ho uviedol aj Ctibor Turba vo Francúzsku (La Peur a de grands yeux).

  4. Na úvodnej strane libreta je uvedené: „1975 – Praha“.

  5. Tvorba Ctibora Turbu má viacero presahov k filmovému umeniu.

  6. TURBA, Ctibor. Strach má velké oči [strojopisný dokument]. [S. a.], s. 1. Dokument je uložený v knižnici Inštitútu umení – Divadelnom ústave v Prahe a jeho kópia v špeciálnej knižnici Divadelného ústavu Bratislava.

  7. Tamže, s. 13.

  8. Bulletin k inscenácii Strach má veľké oči, Bábkové divadlo v Nitre, 18. 2. 1977. Dokument je uložený v zbierkach Divadelného ústavu Bratislava.

  9. HOFFMANOVÁ, Judita. Ctibor Turba. Inscenační a režijní práce v letech 1966 – 1990. Brno : Janáčkova akademie múzických umění, 2011, s. 60.

  10. PANOVOVÁ, Oľga. Klauniády v slovenskom divadle. In Javisko, 1998, roč. 32, č. 4, s. 2.

  11. HOFFMANOVÁ, Judita. Ctibor Turba. Inscenační a režijní práce v letech 1966 – 1990. Brno : Janáčkova akademie múzických umění, 2011, s. 37.

  12. Bulletin k inscenácii Strach má veľké oči, Bábkové divadlo v Nitre, 18. 2. 1977. Uložený v zbierkach Divadelného ústavu Bratislava.

  13. MAKONJ, Karel. Podněcování a podceňování. In Československý loutkář, 1977, roč. 27, č. 4, s. 82.

  14. PREDMERSKÝ, Vladimír. Prvá, a už s komplexami. In PREDMERSKÝ, Vladimír – OZÁBALOVÁ, Ivica. Bábkarská Bystrica. Bratislava : NDC, 1996, s. 11.        

  15. HOFFMANOVÁ, Judita. Ctibor Turba. Inscenační a režijní práce v letech 1966 – 1990. Brno : Janáčkova akademie múzických umění, 2011, s. 60-61.

  16. Tamže, s. 63.

  17. HOFFMANOVÁ, Judita. Ctibor Turba. Inscenační a režijní práce v letech 1966 – 1990. Brno : Janáčkova akademie múzických umění, 2011, s. 60.

  18. MAKONJ, Karel. Podněcování a podceňování. In Československý loutkář, 1977, roč. 27, č. 4, s. 83.

  19. Pozri: HLEDÍKOVÁ, Ida. Snívajte s nami. Nitra : Staré divadlo K. Spišáka a VŠMU, 2011, s. 52.

  20. PANOVOVOVÁ, Oľga. Ctibor Turba na Slovensku (1975 – 1982). In Divadelní revue, 1997, roč. 8, č. 4, s. 49.

  21. Neskôr pod menom Viera Peťková

  22. MAKONJ, Karel. Podněcování a podceňování. In Československý loutkář, 1977, roč. 27, č. 4, s. 82.

  23. HLEDÍKOVÁ, Ida. Bábkové divadlo 1971 – 2000. In Dejiny slovenského divadla II. Bratislava : Divadelný ústav, 2020, s. 901-902.