Libor Vaculík – Vašo Patejdl:
Snehulienka a sedem pretekárov

1991
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Neobvyklý divadelný druh pre detského diváka            

 V repertoári Baletu SND dlhé roky chýbal titul, ktorý by sa detskému divákovi neprihováral klasickým baletným jazykom, ale prispôsobil sa jeho vnímaniu. Tituly ako Narodil sa chrobáčik či Luskáčik prinášali po niekoľko generácií detskému divákovi klasický balet v rozprávkových motívoch v hraniciach baletných konvencií. Na začiatku 90. rokov sa na divadelných scénach začali objavovať muzikálové inscenácie. Jednou z prvých bola inscenácia Snehulienka a sedem pretekárov. Prvotný impulz prišiel z dramaturgie baletu, ktorá chcela do repertoáru zaradiť titul určený pre deti.

Tvorcovia sa nechali ovplyvniť klasickou rozprávkovou predlohou bratov Grimmovcov Snehulienka a sedem trpaslíkov, ktorú autor libreta, choreograf a režisér inscenácie Libor Vaculík spolu s textárom Borisom Filanom a skladateľom Václavom Patejdlom v mnohom zaktualizovali a priniesli detskému divákovi súčasnejší jazyk. Libor Vaculík pôvodne uvažoval inscenovať rozprávku z produkcie Walta Disneyho, čo ale vo vtedajších divadelných podmienkach nebolo možné, preto aj pôvodný príbeh výrazne pozmenil a upravil. Zo siedmich trpaslíkov sa stalo sedem pretekárov, ktorí jazdia na kolobežkách a žijú v garáži niekde v lese. Línia príbehu zostala okrem tejto zjavnej a radikálnej zmeny v hrubých črtách zachovaná: Kráľovná, ktorá zakladá svoju existenciu na kráse a necháva sa obdivovať zástupmi ctiteľov, pre obavy z ohrozenia zabráni vzťahu svojej nevlastnej dcéry Snehulienky s Princom a vyženie ju do lesa. Tam Snehulienka nájde garáž, kde sa zoznámi s jej obyvateľmi: siedmimi pretekármi. Tvorcovia ponechali ich mená z pôvodnej verzie, v ktorej sú pomenovaní podľa svojich charakteristických čŕt. Keď Kráľovná zistí, že Snehulienka žije, tak sa pomocou kúzla premení na Starenu, vyhľadá Snehulienku a uspí ju začarovaným jablkom. Pretekári ju objavia a pustia sa na kolobežkách naháňať Starenu. Pri naháňačke, pripomínajúcej nemé grotesky, im starena síce utečie, ale stretnú Princa, ktorý oživí aj spiacu Snehulienku.

Situácie v inscenácii v mnohom určovala hudba a piesne. Tanečné sóla či zborové scény boli choreograficky vystavané na podklade klasického baletu len v náznakoch. Vzhľadom na charakter muzikálových piesní boli pohybové riešenia súčasnejšie. Akciu dopĺňali divadelné akcie, ktoré pre detského diváka viac herecky ako tanečne znázorňovali rôzne činnosti (scéna s Pretekármi: Snehulienka upratuje dom, či denné rituály umývanie zubov, skákanie cez trampolínu).

Formálne vznikol teda tanečný muzikál, ktorý v sebe zahŕňal baletné časti (Kráľovná, Snehulienka, dueto Snehulienka – Princ), spojené s muzikálovou choreografiou (scény Snehulienky so siedmimi pretekármi).

„Režijno- dramatický posun L. Vaculíka v smere k detskému divákov bol najmarkantnejší u pretekárov (trpaslíkov), ktorí sa svojím prejavom najviac priblížili k cíteniu a mysleniu dnešných detí. Niekde na polceste v spomínanom posune postáv boli Kráľovná a Starena (čarodejnica), ktoré síce zostali sčasti v zajatí pôvodných rozprávkových predstáv, no vtipným hudobným a pohybovým spracovaním (čarovanie, naháňačka) si získali patričnú pozornosť obecenstva“.[1]

Vaculíkove predchádzajúce choreografie charakterizovalo vytvorenie priestoru pre technickú vyspelosť, ale zároveň aj zrozumiteľnosť a čitateľnosť pre diváka klasických titulov ako Romeo a Julie, Coppélia, Mauglí – rozprávanie Matky džungle, Sen o čarovnej faulte, Minotaurus, Svätenie jari alebo Sen noci svätojánskej. K najviac uvádzaným titulom v choreografii Libora Vaculíka patrí Edith – vrabčiak z predmestia, v ktorom podobne ako v inscenácii Snehulienka a sedem pretekárov, vytvoril prepojenie medzi baletom a hudobným divadlom.

„L. Vaculík sa zámerne vyhýbal technicky náročným, detskému divákovi však nič nehovoriacim variáciám a duetám. Jeho pohybový slovník využíval od jednoduchých pohybov (poskoky, skoky, beh) u Pretekárov cez štylizované pohyby Kráľovnej a Stareny až po klasický pohybový slovník (miestami ozvláštnený ľudovým charakterom) u Snehulienky a Princa.“[2]

Na druhej strane kritici vyčítali inscenácii dramaturgické rezervy od konkrétnejšieho vykreslenia postáv až po dejové zvraty.

„Predstavenie je plné nefunkčných, jednotvárnych gagov bez gradácie a rytmu, akcií, ktoré sú napríklad pre malé deti nečitateľné a pre veľkých tiež nie sú v kontexte deja výnimočne vtipné (aj pretekári sú len ľudia a ,potrebu‘ vykonávajú pri portáli javiska). Režijná koncepcia je podriadená schéme nevyžadujúcej hlbšie epické prepracovanie.“[3]

Inscenácia stavala na situáciách plných situačného humoru a gagov hlavne v interakcii Snehulienky a Pretekárov, v ich ranných rituáloch či záverečnej naháňačke.

„Vtip a malebnosť, jemná irónia a veselosť bola dobrými kmotríčkami tejto inscenácie. Tvorcovia predstavenia nemali ,detské‘ nápady, ale fantáziu detí báječne podchytili. Nevedú detičky za ručičky, ale majú ich v hrsti. Vedia im ulahodiť aj melódiou, aj slovom, aj mimikou, aj pohybom. Libor Vaculík je jeden z mála choreografov, ktorí majú vtip a humor. Nielen pre vtipný detail“.[4]

 Diskusie vzbudzovalo aj scénografické riešenie inscenácie (Milan Ferenčík). „Scéna M. Ferenčíka umožňovala rýchlu zmenu prostredia, pôsobila však (najmä v prvom obraze) ťažkopádne, preplneno a pre tanečníkov obmedzujúco (suita Kráľovnej). Oveľa zrozumiteľnejšie pre deti boli postieľky v garáži (dobre viditeľné zo všetkých sedadiel a ponechávajúce pritom dostatočný priestor na pohyb).“[5]

Na scéne sa menili dve základné prostredia: kráľovský palác znázornený hlavne rozmerným schodiskom s farebným podsvietením a panelmi zrkadiel. Zo stropu visel nadrozmerný páv a garáž pretekárov. Do domu pretekárov Snehulienka vchádzala vyťahovacími garážovými dverami, za ktorými bolo niekoľko platforiem, na nich stáli postele pretekárov. Stred javiska bol prázdny, v prípade potreby do neho vstupovali iné scénografické prvky ako trampolína, vankúše a periny znázorňujúce Snehulienkinu posteľ, rozmerný stôl či smerovník pri naháňačke. Pretekári pri svojom nástupe či pri naháňačke využívali aj bočné uličky v hľadisku a kontaktovali sa aj fyzicky s divákmi.

Scéna však napriek preplnenosti podnecovala detskú predstavivosť.

„... treba vyzdvihnúť ,ilustrátorov‘ rozprávky, scénografa Milana Ferenčíka a kostymérku Ľudmilu Várossovú. Háv, ktorý príbehu dali, je pre tanečný muzikál šitý presne na mieru. Ferienčíkové scény poznať podľa toho, že často na nich niečo bliká, svieti – a túto záľubu tu naplno využil.“[6]

Kostýmy (Ľubica Várossová) boli koncipované na rozprávkovom podklade a objavovali sa na nich aj súčasné prvky. Najmarkantnejšie to bolo vidieť na kostýmoch pretekárov: farebné fľakaté montérky a šiltovky a kolobežky, Kráľovnine šaty s výrazným dekoltom a vlečkou či strih kostýmu Princa a Snehulienky. Práve štýlová rozdielnosť rozprúdila diskusie aj v dobových recenziách.

„Kostýmy L. Várossovej pôsobia štýlovo nejednotne, i keď sú viac-menej v intenciách spomínanej poetiky jednotlivých postáv: od súčasných módnych overalov pretekárov cez štylizované kostýmy Kráľovnej a Stareny až po indiferentný kostým Princa (poľovníka?) a úplne nepochopiteľný (strihovo a i farebne) kostým Snehulienky, ktorý ju posunul niekde do vzduchoprázdna medzi rozprávku a súčasnosť. Svadobný dvojkabát v závere bol pritom už len bodkou pod otáznikom na kostýmami.“[7]

 Skladateľ Václav Patejdl hudobné aranžmány založil na pesničkách, medzi ktorými sú menšie či väčšie hudobné plochy, na ktoré mohli pohybom reagovať tanečníci.

„Je to hudba typicky ,patejdlovská‘ a spolu s textami piesní (aj keď tieto azda až príliš využívajú súčasný slang) má šancu zaujať nosným a zmysluplným jadrom modernizácie rozprávky.“[8]

„Pesničkovosť“ inscenácie vo svojich recenziách spomenuli viacerí kritici.

„Je najmä ,pesničková‘, bez väčších prekomponovaných úsekov, vychádza zo žánru, ktorý je Patejdlovi najbližší, resp. kde slávi najväčšie úspechy – z populárnej piesne, podporenej účinným rockovým rytmom. Patejdl vie napísať však nielen ,chytľavú‘ melódiu, ale aj hudbu plnú sarkazmu, výrazovú, charakterizujúcu postavy, obrazy, situácie.“[9]

Na hudbu reagovali všetky zložky inscenácie aj svetelný dizajn.

„Do rytmu hudby sa rozsvecujú schody na revuálnom schodisku v paláci Kráľovnej, svetielkujú jej šaty, žiari obrazovka z televízneho Večerníčka (podfarbená známou znelkou), pestré žiarovky zdobia toaletno-laboratórny stolík Kráľovnej, svetielkuje jej palica po premene na Ježibabu. Vždy inú farebnosť má nasvietenie postelí pretekárov – a vôbec svetlo je v tejto inscenácii veľmi ,svetlým‘ bodom, na čom okrem scénografa má zásluhu aj svetelný režisér Emil Račka.“[10]

Libor Vaculík ako dlhoročný sólista Baletu SND dôsledne poznal interpretov, ktorých obsadil do tanečného muzikálu pre deti. Postava Snehulienky (Nora Gallovičová/Laura Permicová/Ingrid Urbancová) sa nelíšila od klasického výkladu týchto typov postáv.

„Hlavné postavy Snehulienky a Princa sme videli až v troch alternáciách. Ani Paris by nerozsúdil, ktorá bola najkrajšia. Všetky tri, N. Gallovičová, L. Pernicová a I. Urbancová, spĺňali detskú predstavu o milej a pôvabnej Snehulienke, ktorej ani oblečenie neubralo na príťažlivosti. N. Gallovičová bola technicky najistejšia, najpokojnejšia, všetky svoje akcie s rekvizitami robila s prehľadom, z čoho vyšla aj ako najporiadnejšia Snehulienka.“[11]

Málo priestoru pre dramatické zmeny mali predstavitelia postavy Princa (Mário Radačovský/Filip Holeva/Jozef Dolinský ml.) „... pôsobili vedľa ostatných postáv ako chudobní príbuzní, zostali v polohe rozprávkových, mdlých princov, konajúcich bez vnútorného impulzu“.[12]

Hneď v úvode prvej časti sa objavuje sólo Kráľovnej (Irina Čierniková/Ingrid Murčeková/Kvetoslava Klenková), ktorá na seba púta pozornosť kostýmom striebornej farby s výraznou vlečkou a parochňou, ktorú v závere výstupu zo seba zhodí. Do tanečného prejavu Irina Čierniková pridáva herecké prostriedky, ktoré sa odrážajú v mimike či gestách. Jej postava mala väčší priestor na detailnejšie vypracovanie: „Najmä do detailu vypracované pohybovo-výrazové kreácie I. Čiernikovej (Kráľovná) a P. Slovákovej (Starena), dotiahnuté aj v playbacku, zapôsobili nielen na detské publikum.“[13]

Predstavitelia Siedmich pretekárov (Pavel Plšek/Jiří Kobylka, Igor Holovač/Jozef Šoltés, Stanislav Kramarič/Lubor Kvaček, Alexander Meszároš/Michal Mikeš, Ferdinand Holeva/Peter Antalík, Juraj Šiška/Mário Radačovský, Juraj Klimašovský/Jozef Dolinský ml.) podľa kritiky pôsobili zohrane, ale neubránili sa určitej uniformite, aj napriek prepracovanosti pohybového prejavu. „Uniformita ich kostýmov trochu zmazávala rozdiely medzi nimi.“[14]

K prvkom klasického baletu primiešali moderný tanec, step či gymnastiku.

„To, čo dokážu títo mládenci, vyvoláva obdiv malých i veľkých divákov. Skáču na trampolíne, bezchybne ovládajú svoje ,pretekárske‘ vozidlá, s ktorými dokážu pribrzdiť hoci divákom tesne pred nosom, stepujú, ,baletia‘ výrazovo, technicky moderne, neustále v pohybe – ale bez viditeľnej námahy.“[15]

 „Všetci pretekári sa s takou radosťou a spontánnosťou vžili do svojich postáv, miestami až pozabudli na interpretačnú disciplínu.“[16]

Tanečníci spievali na playback, ktorí naspievali speváci či herci (Kráľovná/Heidi Janků, Princ/Pavol Habera, Snehulienka/Darina Rolincová, Vedko/Dezioder Rancsó, Spachtoš/Maroš Kramár, Kýchal/Ján Gallovič, Smejko/Štefan Skrúcaný, Plaško/Václav Patejdl, Dudroš/Stanislav Kráľ, Kýblik/Miro Noga, Starena/Ivan Krajíček. „Zvukovo to síce pôsobilo efektne, no zároveň pri nesprávnej interpretácii podčiarkovalo formálnosť výsledného dojmu.“[17]

Popový charakter hudby ešte viac zvýrazňovali texty piesní. Patejdlovi bol „... výborným partnerom textár Boris Filan – škoda, že nie všetky jeho slovné hračky sme v reprodukcii rozumeli... Lebo hralo, tančilo a ,spievalo sa‘ na playback, ktorý dublovali tanečníci.“[18]

Inscenácia Snehulienka a sedem pretekárov zaznamenala veľký divácky ohlas, čo sa prejavilo aj v reprízovanosti. Odohralo sa 264 repríz.[19] Dokonca sa dočkala v roku 2002 aj obnovenej premiéry (počet repríz: 85).[20] „Deti na premiérach tohto predstavenia reagovali smiechom, zaujímali sa o rekvizitami preplnené javisko, o kolobežkovú naháňačku, báli sa zlej Stareny.[21]

„Detský divák balet okamžite prijal. Čoho dôkazom boli rozšírené rady na prízemí, balkónoch a na galérii, kde vytŕčali hlávky najmenších divákov nebezpečne cez zábradlie, aby dovideli na svojich hrdinov veselo prekonávajúcich bariéru medzi javiskom a hľadiskom.“[22]

Inscenácia odzrkadľovala vtedajšiu málopočetnosť produkcií pre deti a pesničky z nej sa dostali aj do širšieho celospoločenského kontextu, ktorý presiahol prostredie návštevníkov divadla.

„Pravda, nová inscenácia zrejme neprinesie veľa radosti zástancom baletného umenia, vstupujúceho do ľudských sŕdc po špičkách. Svoj krok totiž skúša zladiť so súčasnou ekonomickú situáciou v kultúre.“[23]

V dobe vzniku inscenácie, začiatkom 90. rokov 20. storočia, keď bol záujem divákov o divadelné umenie v kríze aj v dôsledku prudkých politicko-spoločenských zmien, na ktoré divadlá nemali šancu promptnejšie reagovať ani vo svojich dramaturgických plánoch, mala inscenácia Snehulienka a sedem pretekárov svoje miesto. Spojenie jazyka popkultúry s baletným pohybovým slovníkom zarezonovalo v diváckej i kritickej obci. Inscenácia sa stala legendárnou a vďaka pesničkám uvádzaným v rádiách či na LP platni aj v širokej verejnosti poznateľnou.

Marek Godovič

  1. HUBOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : Grimmova rozprávka v novom muzikálovom šate. In Práca, 21. 5. 1991, roč. 46, č. 117, s. 6.

  2. Tamtiež.

  3. RÁCOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : na záver baletnej sezóny SND. In Literárny týždenník, 1991, roč. 4. č. 20, s. 15.

  4. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Pretekári o Snehulienku. In Národná obroda, 22. 5. 1991, roč. 2, č. 118, s. 12.

  5. HUBOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : Grimmova rozprávka v novom muzikálovom šate. In Práca, 21. 5. 1991, roč. 46, č. 117, s. 6.

  6. RUNDES, Jozef. Balet na kolobežkách. In Pravda, 4. 5. 1991, s. 3.

  7. HUBOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : Grimmova rozprávka v novom muzikálovom šate. In Práca, 21. 5. 1991, roč. 46, č. 117, s. 6.

  8. RÁCOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : na záver baletnej sezóny SND. In Literárny týždenník, 1991, roč. 4, č. 20, s. 15.

  9. URSÍNYOVÁ, Tereza. Máte deti? : bežte si pozrieť Snehulienku. In Večerník, 15. 5. 1991, roč. 36, č. 93, s. 5.

  10. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Preteky o Snehulienku. In Národná obroda, 22. 5. 1991, roč. 2, č. 118, s. 12.

  11. HUBOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : Grimmova rozprávka v novom muzikálovom šate. In Práca, 21. 5. 1991, roč. 46, č. 117, s. 6.

  12. Tamtiež.

  13. Tamtiež.

  14. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Pretekári o Snehulienku. In Národná obroda, 22. 5. 1991, roč. 2, č. 118, s. 12.

  15. URSÍNYOVÁ, Tereza. Máte deti? : bežte si pozrieť Snehulienku. In Večerník, 15. 5. 1991, roč. 36, č. 93, s. 5.

  16. HUBOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : Grimmova rozprávka v novom muzikálovom šate. In Práca, 21. 5. 1991, roč. 46, č. 117, s. 6

  17. Tamtiež.

  18. URSÍNYOVÁ, Tereza. Máte deti? : bežte si pozrieť Snehulienku. In Večerník, 15. 5. 1991, roč. 36, č. 93, s. 5.

  19. Údaj z databázy Divadelného ústavu etheatre.sk

  20. Derniéra 1. 6. 2019.

  21. RÁCOVÁ, Dagmar. Snehulienka a sedem pretekárov : na záver baletnej sezóny SND. In Literárny týždenník, 1991, roč. 4, č. 20, s. 15.

  22. URSÍNYOVÁ, Tereza. Máte deti? : bežte si pozrieť Snehulienku. In Večerník, 15. 5. 1991, roč. 36, č. 93, s. 5.

  23. Tamtiež.