Ivan Bukovčan:
Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica

1982
Divadlo Jonáša Záborského, Prešov

Ivan Bukovčan patrí bezpochyby k najzaujímavejším slovenským dramatikom druhej polovice minulého storočia. Bol príslušníkom generácie Juraja Váha, ktorá začala písať po druhej svetovej vojne. Na rozdiel od Petra Karvaša, Leopolda Laholu a Štefana Králika začínal ako publicista a v rodiacom sa slovenskom filme. Jeho prvá hra Surovô drevo (1954) nevybočovala z tematického a formálneho zovretia schematickej literatúry, už v nej však ľudsky s humorom a verne zobrazoval charaktery dedinského človeka, čím kvalitou prevyšovala diela podobného ideového razenia, napríklad Kozie mlieko Jána Skalku. Už onedlho ako jeden z prvých poukazuje v komédii Diablova nevesta (1956) jasne a prostredníctvom historickej témy na obludnosti predošlého obdobia politických monsterprocesov. Bukovčanovu dvojdomosť, ukotvenú vo filmovej a neskôr aj televíznej scenáristike a divadelnej dramatike, reflektovala časť slovenskej teatrológie ako prekážku na koncepčnejšie rozvinutie kompozičných techník autorových drám. Neskôr tento názor prehodnotila, navyše sa takáto autorská skúsenosť ukázala ako umelecky účinný nástroj pri rozvíjaní témy a stavbe dramatického dialógu.

Druhá polovica šesťdesiatych rokov minulého storočia a s ňou nastupujúce ideologické uvoľnenie priniesli pre slovenskú drámu a divadlo niekoľko zaujímavých diel. Bukovčanova tzv. zvieracia trilógia (Pštrosí večierok, 1967; Kým kohút nezaspieva, 1969; Zažeň vlka, 1970) k ním nesporne patrí. Autor v trojici hier na rôznych časových obdobiach, témach a toposoch modernizoval dovtedajšie kompozičné prostriedky našej drámy. Nečudo, že spolu s Petrom Karvašom patril v spomínanom období k najviac uvádzaným autorom aj mimo Slovenska. Napríklad len v roku 1971 uviedlo jeho hru Kým kohút nezaspieva päť poľských divadiel, pričom išlo aj o popredné scény ako Divadlo Júliusa Slowackého v Krakove či Teatr Polski vo Varšave. (Podobný úspech zaznamenala v Poľsku len hra Petra Zvona Tanec nad plačom v päťdesiatych rokoch 20. storočia.) Aj pri poslednej časti spomínanej trilógie, ktorou končil „vo svojom spisovaní jednu etapu, takpovediac humanisticko-angažovanú“,[1] Bukovčan otváral problémové otázky našej minulosti, „ukázal cestu, ako hovoriť o dejinách, o zjatrujúcich a nepríjemných spomienkach, o udalostiach, ktoré navždy vstúpili do našich životov“.[2] Aj preto sa hra Zažeň vlka s témou emigrácie, núteného vysídlenia a perzekúcií po jej troch uvedeniach v roku 1970 (Slovenské národné divadlo v Bratislave, Štátne divadlo v Košiciach, Krajové divadlo v Nitre), so začiatkom tzv. normalizácie, z dramaturgií našich divadiel vytratila.

Hrou Slučka pred dvoch alebo Domáca šibenica, taktiež z roku 1970, autor nadväzoval na osudy hrdinov obdobia päťdesiatych rokov. Na rozdiel od presného chronotopového určenia hry Zažeň vlka, Bukovčan fabulu hry Slučky pre dvoch geograficky nekonkretizuje, na vertikálnej osi domu (prízemie – povala) rozohráva príbeh podivného trojuholníka: Muža, Ženy a Doda. Manželstvo je poznačené tým, že mužovi hrozí odsúdenie za sabotáž. Žena nie je ochotná znášať dobrovoľný exil muža na povale ich domu. Muža pokoruje, opovrhuje ním, nachádza si milenca, je krutá a nechápe ani Mužov strach, ani jeho „mužské“ potreby. Napriek tragike situácie autor vyvažuje dej komickými tónmi a tak je Slučka pre dvoch tragifraškou s absurdnými prvkami. Na záver dvojica mužov utiekajúcich sa do svojho vnútorného sveta spoločne tancuje valčík. Táto v istom zmysle absurdná situácia príbeh paradoxne poľudšťuje. Leitmotívom hry je však strach. Doba penetrovala do medziľudských vzťahov a Bukovčan sa nevyhýbal jasnému pomenovaniu okolností (päťdesiate roky vo východnej Európe, znárodnenie, vykonštruované súdy), ktoré nerešpektujú dôstojnosť človeka, zasahujú do každodenných životov. Príbeh človeka, ktorý sa skrýva na povale domu pred dosahom politickej moci mal svoj predobraz v povojnovej realite, najmä po komunistickom prevrate v roku 1948. Nemožno preto bezvýhradne súhlasiť s názorom teatrológa Rudolfa Mrliana, ktorý v prvej polovici sedemdesiatych rokov konštatoval, že: „Všetky skutočnosti, ktoré sa v hre uvádzajú v súvislosti s námetom či sujetom a pripomínajú spoločenskú konkrétnosť, sú vo svojej podstate fiktívne.“[3] Doba a jej politicko-ideologický charakter však základný motivický prvok Bukovčanovej drámy jasne rámcovali. Tieto skutočnosti bolo možné explicitnejšie artikulovať až po roku 1989: „Ľuďom už neostalo nič iné – len svet vnútornej emigrácie: doma, na povale sa môže hovoriť pravda o živote a svete, v ktorom ľudia žijú.“[4] Paradoxne mala hra premiéru (naštudovala ju činohra SND vo februári 1971) len dva mesiace po schválení Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti, ktorým komunistická moc odštartovala nové formy a podoby perzekúcie oponentov a uzavrela spoločnosť do okov normalizácie. Strach a následná letargia Bukovčanovho Muža postupne prerastali do životov ľudí. Na niekoľko rokov bola preto neoficiálne indexovaná a až po vyše desaťročí ju uviedla činohra prešovského Divadla Jonáša Záborského v réžii Eduarda Gürtlera.

V dramaturgiách divadiel prebiehali v období normalizácie schvaľovacie procedúry, hra bola zaradená na repertoár (premiéra sa konala 26. 3. 1982) v čase vrcholiaceho obdobia brežnevovskej éry,[5] ktorá mala vo svojom poslednom období, napriek represiám a strachu, často podobu tragifrašky. Zaradenie Bukovčanovej hry do repertoáru prešovského divadla je v tomto kontexte odvážnym činom, atmosférou doby bol poznačený aj bulletin: okrem spomínanej ukážky z Mrlianovej štúdie, ktorá mala pravdepodobne slúžiť ako krytie pre zaradenie hry na repertoár, nedozvieme sa o ideovom posolstve pre vtedajšiu dobu takmer nič. Inscenačný tandem, dramaturg Oleg Dlouhý a režisér Eduard Gürtler, sa opieral o univerzálne posolstvá hry, dobový kontext zaujímal režiséra, ako to konštatoval teatrológ Ján Jaborník, „len z hľadiska nevyhnutnej logiky a zrozumiteľnosti príbehu“.[6] To viedlo k presunu pozornosti do psychologických vrstiev charakterov postáv, čo zdôrazňovala aj scénická a kostýmová výprava Miroslava Matejku. Na scéne historickej budovy prešovského divadla bolo použitých len pár základných rekvizít a nevyhnutný, funkčný mobiliár: debna s odkladacím priestorom a hokerlík. Takáto úspornosť zvýrazňovala osamelosť hlavného protagonistu, jeho existenciálnu determinovanosť, evokovala „vyhnanie do púšte“, avšak ako akt, ktorý bol vedomý a dobrovoľný. Napokon takúto striedmosť podčiarkuje Mužovými monológmi aj autor. Postava sa v nich vyznáva z podivného asketizmu (priateľstvo s komínom a vnútorné dialógy s pavúkmi). Na to poukazuje aj poznámka jedného z recenzentov o tom, že žáner Bukovčanovej hry a podoba a kvalita vzťahov medzi postavami predurčovali jej inscenovanie skôr v experimentálnom priestore,[7] akým v tom čase disponovalo aj prešovské divadlo (Štúdio ´83).

Do hlavných úloh režisér obsadil protagonistov činoherného súboru. Jozef Stražan ako Muž akcentoval tragické črty svojho charakteru. Išiel až na hranicu vlastných fyzických možností. Napriek inklinácii ku komickému herectvu Stražan udržal svoju postavu v autorových charakterových linkách, bez zjavnej inklinácie k jednému alebo druhému pólu tragikomiky, čo sa najviac prejavilo v pocitoch strachu, pasivity a rezignácie. Kveta Stražanová ako Žena obohatila primárnu agresivitu hrdinky o hlbšie motivické zdôvodnenia, interpretovala ju ako „reakciu na pocit, že v živote nenachádza oporu a nie je partnerkou, ale len prostriedkom a objektom.“[8] Najmä v prvej časti režisér koncipoval ich vzájomný vzťah ako „obraz manželského džuda“.[9] Neostával teda len pri psychologickom zdôvodnení konania postáv, vzájomnú nedôveru, ba rozklad manželstva hlavní protagonisti realizovali aj prostredníctvom fyzického herectva. Jedným z dôsledkov krízy ich vzťahu je aj príchod podnájomníka Doda, ktorého si Žena vydržiava ako milenca. Dodo nie je priamočiary typ postavy. Ako sa postupne ukazuje (najmä vo finále inscenácie), aj jeho zasiahne Mužovo postavenie a vypočítavosť Ženy. Súcití s jeho osudom, veď v úvode druhej časti zabráni jeho samovražde. Záverečný mužský valčík je absurdnou fyzickou bodkou za starým svetom, súznením pokorených mužov. Marián Geišberg ktorý bol aj autorom hudby, civilnejším herectvom inscenáciu postupne zbavoval tragikomiky a presúval jej žánrové rámce k existenciálnym polohám, miestami až „na úkor hlbšieho psychologického rozpracovania postavy“,[10] pričom adekvátne vycítil komické línie obsiahnuté v jeho postave. Divadelná kritička Gizela Mačugová však takúto Geišbergovu interpretáciu považovala za príklon k banálnej veselohre, jeho Dodo „iba zosmiešňoval situáciu a jej aktérov, akoby bol nezaangažovaným pozorovateľom“ až natoľko, že „abruptne zmenený uhol pohľadu rozkolísal javiskový tvar“.[11] Vysoko však hodnotila výkony manželov Stražanovcov, ako aj dramaturgické odkliatie dramatika.

Gürtlerova inscenácia Slučky pre dvoch bola dobovou divadelnou kritikou oceňovaná za svoju priebojnú dramaturgiu a generačnú výpoveď. Herecké výkony patrili v danej sezóne prešovskej činohry k tomu najlepšiemu, Stražan získal na divadelnej prehliadke Májová Nitra Cenu za najlepší mužský herecký výkon. Prešovské divadlo sa touto inscenáciou prihlásilo k tomu lepšiemu, čo slovenská dráma na vrchole slobodnejších časov ponúkala. Bukovčan v nej nadväzoval na moderné prúdy európskej dramatiky druhej polovice minulého storočia: „bol to práve on, kto vylaďoval slovenskú drámu v tónoch absurdnej a existenciálnej západoeurópskej dramatickej literatúry.“[12]

Mgr. Peter Himič, PhD.

Publikované v roku 2022.

  1. List Ivana Bukovčana Julovi Zborovjanovi, 2. 1. 1970. SNK-LA, fond Julo Zborovjan, evid. č. 2828, č. 10.

  2. TIMKO, M. Ivan Bukovčan. In ŠTEFKO, V. a kol. Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava : Divadelný ústav, 2011, s. 405.

  3. MRLIAN, R. Keď si sprítomníme tanec pomätenca... In BUKOVČAN, Ivan. Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica. Bulletin. Prešov : Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, premiéra 26. 3. 1982. Úryvok z referátu Súčasná slovenská dráma na prelome. In Slovenské divadlo, 1973, č. 2.

  4. TIMKO, M. Ivan Bukovčan, s. 402.

  5. Leonid Iľjič Brežnev bol najvyšším predstaviteľom komunistického ZSSR, ktorý tvrdo presadzoval podriadenosť tzv. komunistických satelitných štátov Sovietskemu zväzu, teda aj vtedajšieho Československa (ČSSR). Zomrel v roku 1982.

  6. JABORNÍK, J. V zajatí slučky. In Film a divadlo, 1983, roč. 27, č. 16, s. 24.

  7. REŠOVSKÝ, J. Tragikomický trojuholník. In Práca, 11. 6. 1982, roč. 37, č. 137, s. 6.

  8. JABORNÍK, J. V zajatí slučky, s. 25.

  9. JABORNÍK, J. V zajatí slučky, s. 25.

  10. JABORNÍK, J. V zajatí slučky, s. 25.

  11. MAČUGOVÁ, G. Slučka pre dvoch v Prešove : prerušené mlčanie okolo Bukovčana. In Ľud, 7. 5. 1982, roč. 35, č. 107, s. 5.

  12. TIMKO, M. Ivan Bukovčan, s. 406.