Ivan Martinka:
Šalom alejchem - mier s vami

2000
Divadlo Ivana Martinku, Bratislava  

Na palube zaoceánskeho parníka sedí na svojom mliekarenskom vozíku muž, ktorý sa milo prihovára svojim spolucestujúcim – divákom. Je smutný tak veľmi, že sa o svoj príbeh musí podeliť. Publiku teda rozpovie príbeh židovskej rodiny, ktorá sa stala obeťou udalostí v období prevratu cárskeho Ruska. Mliekar Tojvie postupne stratil všetko, čo mu bolo drahé a vydáva sa na vynútenú cestu do neznámeho sveta.

Ivan Martinka siahol po knižnej predlohe Tojvie vydáva dcéry populárneho autora klasickej literatúry jidiš Šoloma Alejchema, ktorá sa stala námetom pre vznik slávneho muzikálu Fidlikant na streche. Jeden z najvýraznejších bábkarov súčasnosti na svojej autorskej monodráme pracoval dlhých šesť rokov. Stal sa režisérom, dramaturgom, autorom bábok, výtvarníkom aj interpretom v jednej osobe. Priniesol silný príbeh, plný ľudskosti s nadčasovým posolstvom.

Šolom Alejchem

Šolom Alejchem bol odchovaný veľkými vzormi ruskej klasickej literatúry, od ktorých si osvojil prenikavý pohľad pod povrch spoločenských dejov, života, úsilia a osudov svojich súkmeňovcov, ktorých si volil za hrdinov svojich románov. Ale jeho inšpiráciou boli aj prostí ľudia, čistí a krásni rojkovia, bojovníci a umelci.

Alejchema zaraďujú k druhej veľkej generácii autorov, ktorá pozdvihla literatúru jidiš na svetovú úroveň. Tento autor, vlastným menom Šalamún Naumovič Rabinovič, sa narodil v roku 1859 v mestečku Perislav na území dnešnej Ukrajiny. Navštevoval židovskú školu cheder, kde sa učil hebrejčinu a študoval Starý zákon a Talmud. Traduje sa, že jeho prvým dielom bol humorný zoznam kliatob jeho macochy. Pod umeleckým pseudonymom Šolom Alejchem, čo doslovne znamená  „mier s tebou“, sa začal venovať písaniu. Vo svojich začiatkoch tvoril v ruštine, ale neskôr si za svoj hlavný výrazový prostriedok zvolil jazyk jidiš, ktorým sa prihováral k rastúcej skupine nadšených čitateľov. V roku 1883 vydal knihu Cvej štejner (Dva kamene), s ktorou zaznamenal veľký úspech, vďaka svojmu typickému nadľahčenému humoru a ľudskosti.

V tej dobe však v krajine výrazne silneli protižidovské opatrenia. Cársky režim židom zakazoval bývať na vidieku, ale aj vo veľkých mestách. V 2. polovici 19. storočia tak bola početná komunita prinútená opustiť svoje domovy a presídliť sa do takzvaných „židovských mestečiek“. V skutočnosti to však boli getá, ktoré ich mali izolovať a znevýhodniť oproti ostatným obyvateľom. Šolom Alejchem v roku 1905 prežil protižidovský pogrom v Kyjeve, ktorý bol pre neho nesmierne traumatickým zážitkom. Spomienky a hrôzy, ktoré v tú noc aj s rodinou zažil, opakovane nachádzame aj v jeho tvorbe. Tesne na to, v roku 1906, sa autor presídlil do New Yorku. Za veľkú mláku prišiel hľadať azyl, aj si splniť svoj veľký sen. Túžil sa stať veľkým jidiš dramatikom. Po prekvapivo zdrvujúcej kritike jeho hry na Broadwayi Alejchem sklamane odišiel do Švajčiarska, odkiaľ sa v roku 1908 vrátil do rodnej krajiny.

Rusko sa však nezadržateľne rútilo k revolúcii, Európa do 1. svetovej vojny, a tak sa Šolem Alejchem v roku 1914 opäť vydal na cestu do New Yorku. Tam po necelých dvoch rokoch, v roku 1916, zomrel na tuberkulózu. Zomrel ako populárny a uznávaný autor, ktorého príbehy svojou všeobímajúcou ľudskosťou otvorili židovský svet celej spoločnosti bez ohľadu na vieru. A práve v tom tkvie jeho prínos pre svetovú literatúru. V posolstve o dobrote, poctivej práci a hľadaní jednoduchého šťastia s najlepším vedomím a svedomím človeka.

Ivan Martinka

Ivan Martinka je unikátny a všestranný divadelný tvorca. Je stelesnením precíznosti a vrúcnej citlivosti, ktorá sa premieta do jeho práce s bábkou, nákazlivo sa prenáša na diváka a celkovo dojíma svojou úprimnou autenticitou. Nevšedný talent a tvorivý potenciál v Martinkovi objavili už počas štúdia na VŠMU.  Na motívy Hevierovho mikropríbehu v roku 1992 pripravil divadelnú adaptáciu O ufíkovi. Semestrálna práca s použitím plastelíny zaujala nielen na škole, ale aj na festivale Divadelná Nitra a neskôr dokonca v Paríži. V roku 1995 úspešne absolvoval VŠMU a následne na to strávil dve sezóny v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave. V roku 1996 sa stal nezávislým umelcom a venoval sa širokej škále umeleckých projektov. Výtvarné spracovanie scény a bábok sa stalo súčasťou jeho divadelnej tvorby. Spolupracuje s tanečnou skupinou ARTYCI, so Slovenským rozhlasom aj Slovenskou televíziou, účinkuje vo filmoch, realizuje divadelné projekty v divadlách po celom Slovensku a tiež sa venuje pedagogickej činnosti. Približne v roku 2005 začal spolupracovať s Andrejom Kalinkom a ich tvorivé stretnutie vytvára výbornú živnú pôdu na hľadanie nových výrazových prostriedkov, experiment s materiálom a bábkou, či výrazových prostriedkov na hraniciach fyzického a expresívneho v kombinácii s hudbou. V roku 2013 oficiálne vzniklo zoskupenie Med a prach ktoré moderným jazykom spracúva odveké témy a prináša intímnu komunikáciu s divákom.

Inscenácia Šalom alejchem – mier s vami z roku 2000 prelomila bariéru medzi bábkovým divadlom a dospelým divákom a stala sa dôležitým medzníkom v novodobej histórii slovenského bábkového divadla a aj v tvorbe Ivana Martinku. „Ivan Martinka je maximalista, nič si nezľahčuje, práve naopak. Temer všetko robí sám – od scenára až po návrh a výrobu bábok, ktoré tiež animuje a ako rozprávač sprevádza, až po réžiu.“[1] Jeho fascinácia bábkou a hmotou sa objavila už v ranom detstve, keď ako päťročný chlapec vyrobil svoju prvú bábku – papierového panáčika naviazaného na vešiak. Postupne sa jeho vzťah k bábke prehlboval, stal sa duchovným, ba dokonca až mystickým, keď Martinka vyhlásil: „Pre mňa je bábka naozaj esenciou duše bábkara. Nie je to tradičné vnímanie bábky ako tela, ktorému dáva vodič dušu, ale presne naopak. Bábka je tou dušou, a preto musí mať jej výraz.“[2]

Divadelný tvorca, preslávený svojím citom pre detail, zvolil námet, ktorý priam srší hrejivou človečinou a pre ambiciózneho bábkara musel predstavovať tvorivú výzvu. Najznámejšie dielo Šoloma Alejchema, poviedková kniha o mliekarovi Tojviem, vznikalo takmer 20 rokov a zachytáva pohnuté udalosti aj atmosféru doby, prerozprávané nadľahčenou optikou hlavného hrdinu. Ivan Martinka tento námet upravil pre potreby javiska. V diele sa dočítame o siedmich dcérach, v inscenácii ich však vidíme päť. Vo svojom príbehu rozvinul všetky dramatické momenty vhodné pre javisko a bábkové stvárnenie. Citlivo verziu upravil tak, aby nechal vyniknúť najvýraznejšie či najkomickejšie charaktery, ktoré vidíme v bábkovej podobe. Nepríjemné postavy však ostávajú ukryté, sú stvárnené len pomocou hlasu, respektíve zvuku z reproduktora (vykonávatelia pogromov, susedia, či policajti). Dôležitým autorským vkladom je spojenie hlavného hrdinu a spisovateľa do jednej postavy. Tú predstavuje Martinka ako Tojvie – rozprávač: „... vychádzajúc zo spisovateľovej biografie situuje hrdinu na palubu lode,  plaví sa do Ameriky spolu s vyhostenými súkmeňovcami – uteká pred pogromami v Rusku. Spomienkový retrospektívny rámec mu umožňuje demonštrovať príbeh pomocou bábok. Na rozdiel od muzikálu v zhode s predlohou podčiarkuje tragiku rozprávania.“[3] Osamelý mliekar sedí v strede prázdneho javiska – zaoceánskeho parníka už počas príchodu publika, na prikrytom balíku, s ošúchaným kufrom v ruke.

Šalom alejchem – mier s vami

Keď sa publikum usadí, Tojvie rýchlo premení balík na drevený vozík so zapriahnutým koníkom a začína rozprávať svoj príbeh. Divákom predstavuje Golde – svoju manželku, ich päť dcér a ich nápadníkov. Dozvedajú sa aj o situácii v rodnej dedine, ktorá je čím ďalej, tým viac komplikovaná. Milujúci otec síce dúfa, že jeho dcéry budú mať jednoduchší život ako on a budú žiť v blahobyte, keď však vidí úprimnú lásku, musí ustúpiť. Martinka využil príležitosť na vykreslenie komických momentov a charakterov. Napríklad v podobe bohatého vdovca, ktorý sa uchádzal o jeho najstaršiu dcéru. Drevený vozík zmení polohu a dômyselne vytvorí obývačku mäsiara Lazara Wolfa, ktorý sa Tojvieho snaží presvedčiť, že práve on je ideálnym manželom pre jeho najstaršiu dcéru Cajtl. Dramatický moment je priam nabitý humorom, keď si chlapi po bratsky vypijú páleného, takmer sa rozhádajú, ale nakoniec sa predsa dohodnú na sobáši.

Zásnubám sa poteší Golde, Tojvieho manželka, ktorá hneď vidí svoju dcéru ako bohatú paničku. Avšak Cajtl je nešťastná, a to jej otec nevie zniesť, napriek tomu, že mu jej vyvolený, krajčír Motl, nie je veľmi po vôli. Vymyslí fígeľ, ktorým svoju Golde nenápadne presvedčí, aby so sobášom mladých súhlasila aj ona. V noci sa mu nečakane sníva so svokrou Cajtl, ktorá tvrdí, že jej drahá vnučka a menovkyňa iste nebude so skúpym vdovcom šťastná. V momente, keď Tojvie rozpráva svoj vymyslený sen, diváci skutočne vidia panovačnú svokru, ktorá sa zjavuje v bábkovej podobe a zo záhrobia varuje Tojvieho. Krajčír Motl, pre Cajtl ako ušitý, si teda odvádza svoju nevestu vďaka Tojvieho dôvtipu.

Príchod mladého revolucionára Perčika postupne odhaľuje napätú atmosféru v cárskom Rusku a túžbu jeho ľudu po zmene. Tojvie sa o politické veci nezaujíma, odvážne a nebezpečné názory sa ho nedotýkajú. Zakladá si na svojej povesti čestného mliekara a o problémy veľkého sveta sa nezaujíma. Študent Perčik mu prirastie k srdcu, je mu chudobného študenta ľúto, preto mu otvorí dvere do svojho domu. Mladý revolucionár sa spriatelí s jeho dcérami, no zblíži sa najmä s Hodl.

Situácia sa skomplikuje, keď sa Perčik náhle stráca a Hodl ho nasleduje. Tojvie svoju dcéru stráca z dohľadu, keď za svojím manželom odchádza do vyhnanstva. Nemohla predsa svojho drahého opustiť v takej ťažkej chvíli. Svet sa mení a ľudia musia bojovať za lepšie podmienky na život. A tak sa otec uspokojuje s listami, ktoré mu posiela zo Sibíri . Tojvie si stále viac uvedomuje, že svet ktorý pozná, sa začína hrozivo meniť. Boh ho ťažko skúša, no on sa po celý čas snaží zdolávať nastražené prekážky, zhovára sa s Najvyšším, dokonca sa v nich snaží objaviť skrytý zámer.

Silnejú revolučné hlasy a postupne sa menia aj prísne tradície, ktorými sa riadi život poctivých židov. Najťažšou skúškou sa pre Tojvieho stáva strata milovanej dcéry Chavy. Najkrehkejšia, najmilovanejšia z dcér sa zamiluje do kresťana. Pre jej otca je to nepredstaviteľná zrada. Napriek svojej láske si nevie predstaviť, že by porušil Božie zákony, ktorými sa celý život musel riadiť. Tu prichádza k najzaujímavejšiemu bábkovému motívu. Chava sa zjavuje v predstave Tojvieho, preto nemusí mať ľudskú podobu. Vtáčatko, čo vyletelo z hniezda. Zjavuje sa ako symbol, ktorý sa stráca tak, ako svoju dcéru stratil Tojvie. Bolestne, no nenávratne.

Antisemitické hnutie však bujnie natoľko, že sa proti dobrému Tojviemu začínajú stavať vlastní susedia. Ľudská zloba vie byť nekompromisná. Postupne stráca všetko. Krutá realita ruských pogromov je nemilosrdná,  Tojvie sa musí vzdať aj svojho milovaného koníka, jediného svedka všetkých jeho radostí a trápení. Je to posledná rana, ktorú už nevládze uniesť. Udalosti revolučných dní kruto zasiahli do Tojvieho života a on sa nešťastne pýta Boha, ako je možné, že niečo také vôbec dopustil. Musí na príkaz vrchnosti opustiť všetko, čo za svoj život nahonobil, a opustiť rodnú dedinu.

Náš protagonista je zobrazený veľmi realisticky, so silným líčením, výraznou umelou bradou a dobovým kostýmom. Jeho herectvo nesie prvky citlivého činoherného prejavu, ktoré ostro kontrastuje s antiiluzívnym použitím bábok. Táto kombinácia však pôsobí vyvážene a harmonicky, Martinka nestráca tempo a po celý čas udržuje živú dynamiku inscenácie. „Martinka ako režisér, scenárista, scénograf a herec v jednej osobe vytvára neobyčajne sugestívnu melancholicko-fantazijnú atmosféru, pripomínajúcu Chagalove maľby či chasidské príbehy, prerozprávané Martinom Buberom.“[4] Jeho prejav je citlivý, ale civilný, je rozprávačom, ktorý kladie do centra pozornosti hlavne svoje príbehy a k svojim bábkam prejavuje hrejivú náklonnosť, ktorá sa razom prenáša aj na divákov.

„Martinka sa ako režisér a zároveň scénograf usiluje všetkými prostriedkami – vizuálnymi aj hudobnými – pripomenúť bohatú a svojráznu kultúru, ktorá existovala v Európe do II. svetovej vojny a ktorú bez ľútosti zničili fašisti.“[5] Ivan Martinka je perfekcionista a na jeho autorskom projekte je to zreteľne poznať. „Je vynikajúci herec i bábkoherec, vrúcne a čisto spievajúci spevák, invenčný scénograf a režisér.“[6] Vozík ako dominantný prvok scénografie využil na maximum. Predstavuje rôzne prostredia, slúži na premenu priestoru alebo akcentuje zmenu dramatickej situácie. Napriek tomu, že nie je výtvarník, podujal sa na ťažkú úlohu, keď sa rozhodol, že si svoje bábky zostrojí sám. Pre rozdielne charaktery svojich postáv vytvoril viacero typov bábok. Komiku mäsiara Wolfa podporil pohyblivou maňuškou a docielil tak dokonalú symbiózu bábky a herca v spoločnom dialógu, ktorý pôsobil úplne prirodzene. Svokra Cajtl sa zjavuje ako duch – rozviata a pohyblivá bábka – manekýn tento efekt ideálne podporila. Okrem pohyblivých bábok sa v inscenácii vyskytujú aj vyrezávané figúry – sú statické, no ich sošnosť pôsobí na scéne impozantne. A úplne špecifickou bábkou príbehu je Chava. Len v symbole a náznaku sa zjavuje ako malý vtáčik, aby sa mohla rozplynúť ako krehká snehová vločka. „Pri obrovskom hereckom nasadení divák aj zabudne, že sleduje divadlo iba jedného herca.“[7]

Inscenácia Šalom alejchem – mier s vami zaznamenala obrovský úspech na Slovensku, aj v zahraničí. Mimo iného ju Ivan Martinka úspešne prezentoval aj na medzinárodnom festivale Fringe v škótskom Edinburghu. Intímna atmosféra ľudskej vzájomnosti, ktorú Martinka v inscenácii vytvoril, nenechala chladným žiadneho diváka. Unikátna bábková inscenácia jedného herca a silného príbehu priniesla nezabudnuteľný divadelný zážitok.

Mária Karoľová

  1. PANOVOVÁ, O. Víťazstvo malých divadiel. In Javisko, 2000, roč. 32, č. 11, s. 19-20.

  2. KNOPOVÁ, E. Vždy ma priťahovalo prepojenie živočíšneho s mystickým. In Loutkář, 2015, roč. 66, č. 6, s. 44.

  3. PANOVOVÁ, O. Víťazstvo malých divadiel. In Javisko, 2020, roč. 32, č. 11, s. 19-20.

  4. TANCER, J. Slová plné príbehov. In Domino fórum, 2000, roč. 9, č. 32, s. 14.

  5. PANOVOVÁ, O. Víťazstvo malých divadiel. In Javisko, 2020, roč. 32, č. 11, s. 20.

  6. Tamtiež.

  7. TANCER, J. Slová plné príbehov. In Domino fórum, 2000, roč. 9, č. 32, s. 14.