Viliam Klimáček:
Holokaust

2012
Divadlo ARÉNA, Bratislava

Inscenácia Holokaust vznikla v rámci tzv. Občianskeho cyklu Divadla Aréna. Tento cyklus sa začal inscenáciou Rastislava Balleka Tiso (2005), pokračoval hrami Viliama Klimáčka Dr. Gustáv Husák – väzeň prezidentov, prezident väzňov (2006), Komunizmus (2008) a inscenáciou Martina Čičváka Kukura (2011). Divadlo Aréna dlhodobo a systematicky pracuje s angažovanou dramaturgiou ‒ všetky inscenácie cyklu majú politickú tematiku, snažia sa kriticky reflektovať našu históriu a vyprovokovať spoločensko-politickú diskusiu. Holokaust „zapadá do dlhodobej koncepcie Divadla Aréna, ktoré sa sústreďuje na systematické mapovanie základných medzníkov našich dejín. Neformálne nadväzuje aj na predchádzajúcu ,veľkú‘ hru dramatika Viliama Klimáčka, nazvanú podobne všeobecne – Komunizmus.“[1]

Inscenácia Holokaust bola uvedená pri príležitosti sedemdesiateho výročia prvej deportácie židovských spoluobčanov zo Slovenska. „Holokaust však nie je spomienkovou slávnosťou dokumentárneho charakteru, ale pôsobivou fikciou, ktorá sa opiera o dôkladné štúdium dobových materiálov.“[2] Autor Viliam Klimáček v hre akcentuje hodnovernosť textu kolážou dobových a menej známych faktov. „(...) v hre sú použité autentické piesne, citáty z dobovej tlače či reálne žiadosti o arizáciu získané z Dokumentačného strediska holokaustu v Bratislave.“[3] Autor v prvej fáze písania textu vychádzal zo spomienok Hildy Hraboveckej, ktorá prežila prvý dievčenský transport z územia fašistickej Slovenskej republiky do Osvienčimu (1942). Príbeh hry však rozširuje o celý diapazón postáv z rôznych spoločenských vrstiev a konfesií, s rozdielnymi osudmi. „(...) dáva slovo všetkým stranám: Židom, arizátorom, kolaborantom, ale aj tým, ktorí sa len zviezli, alebo neurobili vôbec nič; obetiam, hrdinom aj vinníkom. Usiluje sa položiť otázku o zodpovednosti a miere účasti celého spektra vtedajšej spoločnosti na zločine holokaustu,“[4] konštatuje dramaturgička Zuzana Šajgalíková.

„Klimáček si vzal vzorku spoločnosti a sledoval spolužitie a vzájomné konanie jej členov na dlhšej časovej osi plnej zlomov.“[5] Autor si ako ústredný priestor, kde sa odkrývajú spoločenské pomery, zvolil kaviareň. „(...) tam sa postupne kumulujú zárodky dramatických situácií, ktoré sa stupňujú pod tlakom vzrastajúceho politického napätia.“[6]

Príbeh je rámcovaný a prelínaný rokom 1991, keď na Slovensko, do bývalej kaviarne, prichádza Anna Králiková, ktorá sa vracia z Argentíny ako dcéra povojnových utečencov, aby získala svoj podiel z majetkovej reštitúcie. Autor zasadil príbeh do prostredia kaviarne Ruža, z ktorej sa neskôr stalo kúpeľňové štúdio ‒ showroom, kde sa udalosti odohrávajú v rôznych časových obdobiach. Inscenátori však zrejme „nechceli vzbudzovať ani vzdialené asociácie s osvienčimskými sprchami, či vôbec akýmkoľvek miestom ,očisty‘,“[7] a preto scénografka Katarína Holková vytvorila priestor, ktorý je vnútorne vyprázdnený, a možno ho preto označiť ako „ne-miesto“ – „vo svojej fyzickej realite de facto miesto bez pamäti. Scéna pôsobí ako anonymná čakáreň, kde sa križujú osudy, ale nikdy tam nenechajú odtlačok. Ako prázdno po vykradnutej minulosti, do ktorého tekavá súčasnosť nedokáže vložiť zmysel.“[8] Tento showroom je plný bielych polorozpadnutých figurín: „(...) sochy sa objavujú po dobu celého predstavenia. Ich zmysel na javisku však nenesie jasný význam.“[9]Miesto, kde sa odohráva prvá časť inscenácie, možno charakterizovať aj ako „schátraný módny salón, kde zničené biele figuríny nie sú v rozpore s dejom, pretože nepretržite divákovi pripomínajú, že osudy ľudí na javisku sú minulosťou. Pôsobia ako rámec podobne ako postava Anny Králikovej.“[10]

V kaviarni Ruža po úvodnom vstupe Anny Králikovej postupne „ožíva“ starý svet. Začína sa v roku 1929, keď v židovskej kaviarni dokážu spoločne so zanietením počúvať futbal – žid (Jakob Weiss), katolík (Ambróz Králik) a luterán (Jano Pujdes). „Autor sa pozerá na slovenskú spoločnosť ako na spoločnosť v pohybe – každý má v spoločnosti svoje miesto.“[11] Dej pokračuje rokom 1939 a neskôr obdobím slovenského štátu, udalosťami v roku 1945 a po roku 1948. Tieto historické epochy sa prelínajú s rokom 1991, keď Anna Králiková (Kristína Greppelová) zisťuje, že kaviareň Ruža mala ešte predošlých majiteľov a jej rodičia ju podľa vtedajších platných zákonov arizovali, ale dnes sa tento čin považuje za krádež. „V inscenácii sa prelínajú rôzne dejové línie a obrazy, ktoré režisér Rastislav Ballek v prvom dejstve roztiahol do šírky, hĺbky aj výšky javiska. Nadväzujú a dopĺňajú sa v rytme každodenného života. (...) Ballek vytvára plastický a dynamický obraz malých dejín na pozadí veľkej histórie.“[12] Ballek využíva javiskový paralelizmus, niektoré situácie prekrýva cez seba, používa simultánne akcie hercov, na scéne sa neustále niečo deje. „K vážnym scénam sa viažu veselé prvky a v scénach groteskných je obsiahnuté aj niečo ironicky smutné.“[13] Katarína Holková vyriešila v scénografii prelínanie minulosti s prítomnosťou „integráciou dobových a moderných artefaktov v jednotlivých mikropriestoroch javiska“. Figuríny dostávajú v tomto prípade význam „svojbytnej kozmológie, v ktorej duše mŕtvych nepoznajú časopriestor a nezmiznú, kým páchatelia neprijmú zodpovednosť“.[14]

V inscenácii sledujeme osudy rôznych postáv: Židov, ktorí stihli emigrovať (Jakob), deportovaných (Ester) či ukrývajúcich sa Židov (Lili), obete koncentračných táborov (Róza), „árijcov“ a „arizátorov“ (Králik, Hana) či malých prisluhovačov režimu, ktorí si prilepšili (Pujdes) alebo prežili v biede, no čestne (Majerová) – všetky postavy majú svoje autentické „predtým“ a „potom“. „Atmosféru doby dokresľuje rozhlasové vysielanie, ktorému priamo na scéne prepožičal svoje ,telo a dušu‘ herec Martin Hronský.“[15] Počas celej doby inscenácie sa nachádza na javisku, sedí za stolíkom a vytvára zvukovú kulisu. Niekedy je to iba chrčanie, inokedy úryvok pesničky či správ. Hronský tak zvukmi dotvára atmosféru, napríklad aj pomocou dobových reklám. „Postava je súčasťou scény a ostatné postavy jeho prítomnosť neignorujú, správajú sa k nemu ako ku zákazníkovi kaviarne, inú funkciu na javisku nemá, nie je v inscenácii dopovedaná.“[16] Toto neustále prítomné rádio môžeme však chápať aj ako „chór“, respektíve jeho paródiu, ktorá ukazuje viacero dobových faktov. Napríklad, že cieľ slovenského rozhlasu byť „apolitickým“ médiom v prvých rokoch vysielania bol prakticky nedosiahnuteľný, pretože už len pri vysielaní športového prenosu sa používali slová zdôrazňujúce „národnú identitu“ a navyše, masové médium je zakaždým politikum.[17]

Príbehy Klimáčkových postáv sú hlboko „vtkané“ do kultúry doby. „[Klimáček] zobrazil viaceré prototypy slovenských kresťanov a Židov, no aj ich postoje a osudy pred a počas druhej svetovej vojny.“[18]

„Z hľadiska reflexie národných dejín majú v Klimáčkovej hre popredné miesto dve postavy: Ambróz Králik a Rádio.“[19] Ambróz Králik je aktívne zaangažovaný v službách režimu, zároveň je však spisovateľom a napísal scenár prvého slovenského filmu Svätopluk, kráľ starých Slovákov. Postava nie je historicky verná a je fikciou autora hry. Milan Ondrík v tejto postave ukazuje rôzne odtiene zla, ktoré je prekryté vyššími ideálmi či ironickým úsmevom, a pôsobí tak skôr ako obeť, „paradoxnosť postavy uchopil herec Milan Ondrík bravúrne, s citom pre mieru v poetických rovinách, balansujúc na nejednoznačnej hrane naivity a kalkulovania, ktoré vyvolávali sympatie i odsúdenie“.[20] Milo Juráni vo svojej recenzii opisuje postavu Králika ako „slizkého bohéma s medovým hlasom, ktorý pravidelne navštevuje židovskú kaviareň, a po arizácii sa stáva novým majiteľom“.[21] Cez postavu Králika vidíme od tvorcov jasnú kritiku pseudoumelcov, „ktorí sa romanticky štylizovali do polohy ohlasovateľov nového sveta, ktorý prirodzene vyžaduje aj zrod nového umenia. S Králikovým kariérnym rozletom narastá jeho umelecké sebavedomie. (...) jeho neoblomná viera v správnosť veci z neho robí mrazivo-grotesknú postavičku, bezcenného poskoka režimu. Klimáček v ňom rozohráva široký diapazón banality zla, ktoré sa maskuje za poctivý charakter a dobre mienené ideály.“[22] V dramaturgicko-režijnej koncepcii môžeme pozorovať, ako sa Králik snaží alkoholom potlačiť svoje pocity a aspoň na chvíľu zabudnúť na realitu, ale nemôže jej ujsť, a preto uniká do sveta svojej tvorby. Otázne vyznieva hodnovernosť osudu tejto postavy: „nevedno totiž, či človek, ktorý sa natoľko angažoval pre režim a zjavne sa neočistil ani formálnou účasťou v Povstaní, mohol bez väčšej ujmy na Slovensku pôsobiť, prinajmenšom vlastniť arizovanú kaviareň až do roku 1948. Väčšina prominentov prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) alebo emigrovala až po roku 1945, alebo bola za svoju činnosť súdená.“[23] Napriek tomu sa viaceré dobové kritiky zhodujú v tom, že herecký výkon Milana Ondríka zatienil ostatné postavy. Netreba však opomenúť ani výkon Gregora Hološku, ktorý v postave Jana Pujdesa „uveriteľne vykreslil vzostup a pád postavy gardistu“.[24] Ďalšia mužská postava Jakoba Weissa, ktorého stvárnil Braňo Deák, sa objavuje len sporadicky, dotvára však mozaiku celého príbehu. Ako jediný utečie za hranice a pridá sa k britskému letectvu, vďaka čomu môžeme sledovať ďalší životný príbeh tých čias. Herecky postava pôsobí ležérnym dojmom, keď aj napriek tomu, že sa okolo dejú závažné udalosti, neprináša výraznejšiu emóciu a zanecháva tak celkový „chladný“ dojem.

Prostredníctvom dvoch sedemnásťročných židovských dievčat Ester a Lili sme mohli v inscenácii pozorovať „dobový kultúrny protipól voči Králikovmu poklesnutému národovectvu: obe zbožňujú Voskovca a Wericha a často si predhrávajú ich scény. Inscenátori však viaceré jazykové citácie V + W, ktoré boli v pôvodnej hre, vyškrtli a namiesto nich vytvorili vizuálne a pohybové: dievčatá (Zuzana Porubjaková, Rebeka Poláková) si namaľujú tváre nabielo, s typickým čiernym oblúčikom obočia. Klaunovstvom vzdorujú realite, to je ich gesto slobody.“[25]

V prvej časti inscenácie vidieť vývoj príbehov troch rôznych žien, ktoré sú rovnako ako osudy ostatných postáv v druhej časti dopovedané: Róza Rozenfeldová (Dana Košická), pôvodná majiteľka kaviarne Ruža, ktorú arizuje Hana Kostolníková (Petra Vajdová), a pani Majerová (Zuzana Kanócz/Edita Borsová), ktorá je krajčírkou, presvedčenou kresťankou a snaží sa pomáhať Židom. Najväčší prerod však vidíme v postave Hany, ktorá sa z obyčajnej slúžky stane majiteľkou kaviarne a neskôr manželkou Králika. Nerealisticky sa premenila z obyčajného dievčaťa na dámu, jej pôvodné gestá a mimika zmizli, akonáhle vymenila krojový kostým za červené obtiahnuté šaty.

Prvá časť inscenácie kulminuje v roku 1942. Zlom tvorí prvý transport zo Slovenska a končí sa znelkou z premiérovaného Králikovho filmu, „kým prvá časť inscenácie je tradične vybudovaným dramatickým textom, so situáciami a dialógmi, druhá časť zobrazuje následky holokaustu na jednej malomestskej komunite“.[26]

Druhá časť inscenácie má chórický charakter a odohráva sa v nekonkrétnom priestore. „Celá časť sa odohráva v hľadisku (diváci sedia na javisku). Prevrátenie zvyčajného usporiadania vzbudzuje celý rad sugestívnych konotácií (rady prázdnych miest: miest po kom?; sklopené sedadlá ako náhrobky; vymenená situácia pozorovateľa a pozorovaného; intenzívne pociťovanie jednoty publika ako stlačenej masy) a podporuje charakter diela v zmysle apelatívneho ,non-fiction‘.“[27] Dramaturg Martin Kubran pokladá voľbu priestoru v druhej časti za veľmi dôležitú v kontexte celej inscenácie: „Holokaust spôsobil trvalé spretrhanie možnosti dialógu medzi postavami. Rozmetal ich na fragmentárne monológy,“[28] podobne ako boli postavy „porozhadzované“ v priestore prázdnych červených sedačiek hľadiska.

V druhej časti si „postavy uzatvoria svoje životy záverečnými spoveďami. Spovedajú sa mŕtvi, aj tí, čo prežili. Ich hlasy počuť z reproduktorov aj z hľadiska a tvoria symbol miliónov rovnakých obetí, arizátorov či záchrancov.“[29] Prvá časť je dynamickejšia, v druhej kratšej časti už len hlavné postavy dopovedia svoje príbehy bez výraznejšej akcie – teda môže pôsobiť statickejšie a ilustratívne. Režisérska koncepcia je postavená tak, aby sa divák mohol nerušene sústrediť na dlhšie monológy postáv. „Postavy do publika rozprávajú svoje osudy od roku 1942 po roky stalinizmu, bez interakcií. Na konci predostrú vlastné epitafy (,Tu leží...‘), trpké sumy individuálnych životov.“[30] Pre preživších sa po vojne už nič nevrátilo do pôvodných koľají. „Na záver nechá režisér zaznieť krátky audiozáznam výpovede Hildy Hraboveckej, jednoduchej staršej ženy, ktorá prežila Osvienčim. Táto bodka dáva inscenácii vážnosť autenticity.“[31] Režisér Ballek vysvetľuje, že inscenácia je v prvom rade „meditáciou o spoločenskom vedomí, nielen o konkrétnej osobnej zodpovednosti, ale o zodpovednosti duchovnej, spoločenskej, umeleckej“.[32]

Inscenácia sa v prvom rade zaoberá arizáciou, vyvstáva preto otázka, prečo si autor zvolil všeobecný názov Holokaust. Holokaust či arizácia sú dve silné témy, ktoré spolu súvisia a zároveň je ťažko ich obe komplexne obsiahnuť v jednej inscenácii. Klimáček sa pokúsil uchopiť túto tematiku čo najobjektívnejšie. Snažil sa cez rôzne prvky (rádio, prelínanie časových rovín) komplexne ukázať, čo sa na Slovensku v období holokaustu dialo. „Na rozdiel od fenomenálneho Obchodu na korze sa Holokaust vracia k arizáciám s odstupom viac ako siedmich desaťročí. My, súčasníci, si stále ťažšie vieme vybaviť atmosféru tej doby, preto je hra, ktorá sa ju pokúša sprítomniť, taká potrebná, ale aj náročná.“[33] Môžeme to vnímať aj tak, že „Klimáček tému holokaust prijal ako výzvu zmocniť sa toho najťažšieho: holokaustu v nás“.[34]

Inscenáciu veľmi pozitívne prijalo publikum i slovenská odborná kritika, česká ju však nepovažovala za výnimočnú. Na festivale Divadlo Plzeň 2013 sa objavili napríklad názory, že Holokaust bol „schematický a zastaralo modelový (...), ubíjal popisnosťou, predvídateľnosťou (...) Na Slovensku možno dôležité a odvážne, mimo národný kontext však útrpné.“[35] Alebo, že to bol „povrchný text s množstvom načrtnutých tém a motívov, bez výraznejšieho dramatického pnutia s čiernobielym videním a citovo vydierajúcim záverom“.[36] Na Slovensku však inscenácia zaznamenala úspech. Na festivale Nová dráma/New Drama 2013 získalo Divadlo Aréna za inscenáciu zvláštnu cenu festivalovej poroty. Podľa názoru teatrologičky Jany Bžochovej-Wildovej sa inscenácia radí „medzi vrcholy našej divadelnej scény. Kultúrna línia, ktorú v slovenskom divadle systematicky (spolu)vytvárajú Klimáček a Ballek dokazuje, že sú aj alternatívy k politike hrubých čiar a zabúdania.“[37] Možno aj preto sa vo februári 2020 vrátila na javisko Divadla Aréna v obnovenej premiére.

Mgr. art. Katarína Vozárová

  1. ULIČIANSKA, Zuzana. Ružové nočné mory. In Monitoring divadiel [online]. 12. 12. 2012.
    Dostupné na internete: www.monitoringdivadiel.sk

  2. HANZELOVÁ, Jana. Téma: holokaust. In Slovenské divadlo, 2016, roč. 64, č. 2, s. 172.

  3. ULIČIANSKA, Zuzana. Ružové nočné mory. In Monitoring divadiel [online]. 12. 12. 2012.
    Dostupné na internete: www.monitoringdivadiel.sk

  4. SCHERHAUFER, Peter. V Aréne ožil Holokaust. In Týždeň, 2012, roč. 9, č. 51-52, s. 70-71.

  5. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  6. HANZELOVÁ, Jana. Téma: holokaust. In Slovenské divadlo, 2016, roč. 64, č. 2, s. 172.

  7. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  8. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  9. PLECITÁ, Zuzana. Divadlo Aréna provokuje k sebareflexi slovenské historie. Archív Divadelného ústavu Bratislava, inscenačná obálka.

  10. ČECHMÁNKOVÁ, P. Příběhy arizace, transportů a restituce – Holocaust v bratislavském Divadle Aréna.

  11. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  12. SCHERHAUFER, Peter. Od holokaustu po reštitúcie. In Týždeň, 2013, roč. 10, č. 4, s. 59.

  13. ČECHMÁNKOVÁ, P. Příběhy arizace, transportů a restituce – Holocaust v bratislavském Divadle Aréna.

  14. SCHERHAUFER, Peter. Od holokaustu po reštitúcie. In Týždeň, 2013, roč. 10, č. 4, s. 59.

  15. SCHERHAUFER, Peter. Od holokaustu po reštitúcie. In Týždeň, 2013, roč. 10, č. 4, s. 59.

  16. ČECHMÁNKOVÁ, Petra. Příběhy arizace, transportů a restituce – Holocaust v bratislavském Divadle Aréna. Seminár mladej kritiky [online]. 2013. Dostupné na internete: www.theatre.sk

  17. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  18. JURÁNI, Miloslav. Láska je preč, v kurze sú dnešky a včerajšky. In kød, 2013, roč. 7, č. 6, s. 44.

  19. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  20. SCHERHAUFER, Peter. Od holokaustu po reštitúcie. In Týždeň, 2013, roč. 10, č. 4, s. 59.

  21. JURÁNI, Miloslav. Láska je preč, v kurze sú dnešky a včerajšky. In kød, 2013, roč. 7, č. 6, s. 44.

  22. HANZELOVÁ, Jana. Téma: holokaust. In Slovenské divadlo, 2016, roč. 64, č. 2, s. 172.

  23. ULIČIANSKA, Zuzana. Ružové nočné mory. In Monitoring divadiel [online]. 12. 12. 2012.
    Dostupné na internete: www.monitoringdivadiel.sk

  24. SCHERHAUFER, Peter. Od holokaustu po reštitúcie. In Týždeň, 2013, roč. 10, č. 4, s. 59.

  25. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  26. SCHERHAUFER, Peter. V Aréne ožil Holokaust. In Týždeň, 2012, roč. 9, č. 51-52, s. 70-71.

  27. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  28. SCHERHAUFER, Peter. V Aréne ožil Holokaust. In Týždeň, 2012, roč. 9, č. 51-52, s. 70-71.

  29. JURÁNI, Milo. Láska je preč, v kurze sú dnešky a včerajšky. In kød, 2013, roč. 7, č. 6, s. 44.

  30. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  31. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73-84.

  32. SCHERHAUFER, Peter. V Aréne ožil Holokaust. In Týždeň, 2012, roč. 9, č. 51-52, s. 70-71.

  33. ULIČIANSKA, Zuzana. Ružové nočné mory. In Monitoring divadiel [online]. 12. 12. 2012.
    Dostupné na internete: www.monitoringdivadiel.sk

  34. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 73.

  35. HULEC, Vladimír. Bez umrtvení z Divadla Plzeň 2013. In Divadelní noviny [online]. 16. 9. 2013.
    Dostupné na internete: www.divadelni-noviny.cz

  36. MIŠOVIC, Karol. Divadlo Plzeň 2013: Up & Down Karola Mišovice. In Divadelní noviny [online]. 23. 9. 2013.
    Dostupné na internete: www.divadelni-noviny.cz

  37. WILD, Jana. Ruža nie je ruža nie je ruža. In Svět a divadlo, 2013, roč. 24, č. 3, s. 84.