Dale Wasserman:
Eniki beniki

1985
Divadlo Slovenského národného povstania Martin

Text inscenácie Eniki beniki... vychádza z dramatizácie románu Prelet na hniezdom kukučky (Ken Kesey: One Flew Over the Cuckoo´s Nest). Názov diela je odvodený od detskej riekanky, preto sa prekladá rôzne ‒ na Slovensku vyšiel román pod názvom Bol som dlho preč, v českom jazyku Vyhoďme ho z kola ven. Autorom divadelnej adaptácie románu je Dale Wasserman a jeho dramatizácia vyšla v slovenskom preklade Zory Bútorovej pod názvom Prelet nad kukučkiným hniezdom (1985). V Divadle Slovenského národného povstania v Martine mala inscenácia tejto hry premiéru 2. marca 1985 pod názvom Eniki beniki... Keseyho román vyšiel v desiatkach prekladov, jeho divadelná adaptácia sa hrávala na javiskách po celom svete a známa je aj jeho filmová podoba Prelet nad kukučím hniezdom (1975) v réžii Miloša Formana, ktorá získala nemálo ocenení.

Dejisko hry sa nachádza v úzko vymedzenej societe pacientov v psychiatrickej liečebni, čo vytvára výborné podhubie na vznik celej škály individuálnych či spoločenských konfliktov. Ako hovorí jedna z postáv Dr. Spivey: psychiatrická liečebňa je spoločnosť v malom a pacienti sa v nej majú naučiť žiť tak, aby neskôr zvládli návrat do skutočnej reality. „Celý svet je len hra – silnejší proti slabším a všetci proti všetkým.“[1]

Takáto modelová situácia, kde sú dané striktné a prevažne nezmyselné pravidlá, ktorým sa treba podriadiť, a kde nad všetkým drží stráž Veľká sestra (Vrchná sestra Ratchedová), je výborným miestom na vznik dramatického konfliktu. Sterilné prostredie naruší element prichádzajúci zvonku ‒ nový pacient Randle Patrick McMurphy, ktorý bláznovstvo len predstiera a porušuje všetky pravidlá. Je to postava, ktorá však prináša do tohto bezútešného prostredia novú energiu a život. Vďaka svojej jedinečnej povahe si z pacientov postupne vytvorí priateľov, s ktorými sa snaží prežiť toto nedobrovoľné „väzenie“. Neskôr však zisťuje, že jeho priatelia – ľahšie psychiatrické prípady – sú na klinike dobrovoľne a ani jeden z nich nie je skutočným bláznom, len nezvládajú život v spoločnosti a verejnom priestore. McMurphy sa ich snaží presvedčiť, že sú rovnakými bláznami ako ľudia, čo chodia po vonku. „Dramatik vracia ľuďom stratené sebavedomie. Predvádza vzburu zdravého rozumu v blázinci.“[2] Dramaticky vybičované scény sa pritom veľmi účinne vyvažujú nenúteným situačným humorom. „Dramatizátor tým, že redukoval rozsah, musel konflikt vyhrotiť, dať mu zreteľnejšie kontúry, väčší spád a presunúť významové akcenty od reflexie a sebareflexie k činu, skutku, situácii.“[3]

V dramatizácii (na rozdiel od románu, kde je ústredným protagonistom Indián – Náčelník Bromden, ktorý si spomína na roky slobody vo voľnej prírode) dominuje muž, ktorý chce žiť podľa vlastných pravidiel. Randle Patrick McMurphy „vedie svoju súkromnú vojnu proti mechanizmu moci. Svojím správaním poblázni bláznov. Stavia na nohy zdeptané ľudské bytosti.“[4]

Vladimír Brožík v bulletine k inscenácii zdôrazňuje, že „osobitne dôležitý je fakt, že násilie, proti ktorému sa hrdina hry bráni, nie je prezentované ako akýsi abstraktný princíp, ale je celkom konkrétne historicky lokalizované. Hrdinom je účastník vojny vo Vietname, ktorý sa v spoločnosti, ktorá ho vyznamenala za ‚zásluhy‘, stáva recidivistom, pretože opätovne porušuje jej mocenské princípy. Človekom, ktorého svojou smrťou oslobodí a znovu ho urobí ‚veľkým‘, je potomok chýrneho indiánskeho rodu. Hra tým nadobúda mimoriadnu ideovo-politickú aktuálnosť.“[5] Uvedenie inscenácie v komunistickom Československu v roku 1985 bolo napriek jej ideovej provokatívnosti (pretože predostiera tému slobody človeka) úspešné a schválené preberacou komisiou. „Počas socialistického režimu obhajovali hru ako ‚brilantnú satiru na dehumanizačné vplyvy západnej civilizácie‘ ako ju označil E. Mottram.“ [6] Táto hra má širšie ideové zastúpenie, ktoré sa takisto v inscenácii objavuje. „McMurphy je zvestovateľom slobody, ale jeho predstava slobody je prinajmenšom anarchistická, voľnomyšlienkarská. Zo vzdoru a z úprimnej nenávisti k ponižujúcim praktikám a všetkým formám útlaku sa rozhodne ako rytier bez bázne a hany spojiť svoj osud s tými ľudskými troskami, ktoré nájde na psychiatrii. (...) Žiaľ, jeho vzbure chýba sebauvedomenie, je to jeho súkromná vojna. Únik Náčelníka Bromdena z liečebne v závere hry je len záblesk svetla v temnote situácie i ľudského vedomia. Skôr nádej, túžba, možnosť.“[7]

Režisér inscenácie Ivan Petrovický a dramaturg Martin Porubjak sa rozhodli vyzdvihnúť myšlienku odvahy konať: „Martinská inscenácia traktuje konflikt hry nie ako keseyovskú parabolu o obludnom Kombináte a všemocnej Veľkej sestre – tieto už metafyzické polohy inscenátori potlačili a do popredia postavili otázku ‚králikov‘, zakríknutých a pocitom menejcennosti trpiacich ľudí. Nejde tu už o boj s abstraktnou mocou Kombinátu, ale o boj so sebou samým a o seba samého, o zachovanie si či nájdenie vlastnej identity.“[8]

Náčelník Bromden, ktorého stvárnil Ján Kožuch, prehovorí skoro až v závere inscenácie, kde vyjadruje svoj strach z Kombinátu a z toho, ako je málo silný na to, aby s ním dokázal bojovať. V pôvodnej dramatizácii náčelník bojuje proti akejsi Spoločnosti, ktorá násilne odkúpila od indiánskeho kmeňa pozemky, ktoré boli ich územím a ich jediným majetkom. Národu bez územia, na ktorom by žil, postupne zanikne jeho identita, Bromden to veľmi dobre vie, ale nenachádza silu bojovať s niečím takým obrovským. Strach z neznámeho ho obmedzil v akejkoľvek aktivite a stuhol v nečinnosti.

Inscenácia Eniki beniki... sa spolu s inscenáciou Amadeus (1982) považuje za Petrovického režijné vrcholy. „V naštudovaní Eniki beniki... využil prednosti tzv. skrytej réžie, kde klinicky čistý voľný priestor Cillerovej scény zaplnila cieľavedome usmernená, priam vnútorne slobodná individuálna hra a kolektívna súhra.“[9] Petrovický v inscenácii nenútene zobrazil komickú tragiku a tragickú komédiu. Smutno-vtipné situácie na seba prirodzene nadväzovali a vytvorili jednotný celok. „I. Petrovický, uvedomujúc si hodnoty a pozitíva samej hry, neusiloval sa násilne ju usmerňovať. Skôr nechal predstavenie pokojne plynúť a len v niekoľkých najdramatickejších okamihoch zrýchlil tempo alebo zvýšil hlas.“[10]

V scénografii Jozefa Cillera je zachovaný realistický priestor psychiatrickej liečebne. „Jozef Ciller postavil na javisko akoby stavbu pre filmový ateliér, halu liečebne, ktorá evokuje masívnu, dobre stráženú a uzamknutú klietku. Kulisy sú pevné, vierohodné, nemôžu sa roztriasť a otriasť našou silnou ilúziou o skutočnosti v dramatických scénach, keď protagonisti demonštrujú svoj spôsob možnosti úniku z tohto prostredia.“[11]Zita Sujová vo svojej kritike považuje Cillerovu scénu za prvok, ktorý je v inscenácii rozhodujúci. „Rozhodujúce slovo povedala scéna Jozefa Cillera, ktorý dotiahol a znásobil hlavnú myšlienku hry: odcudzenosť pásovej výroby ľudí, zmanipulovania človeka proti jeho vôli a slabosť násilia, ktoré ho stavia proti sebe samému.“[12] Kostýmy Márie Cillerovej sú realistické. Zdravotnícky personál má klasické biele rovnošaty, sestričky majú na hlavách typické biele pokrývky, pacienti sú odetí v pyžamách, prípadne županoch a na nohách majú papuče. Marián Geišberg v úlohe McMurphyho prichádza oblečený v čiernom „rebelskom“ kostýme so šiltovkou a v ťažkých kanadách, ktoré má obuté počas celej inscenácie. Je to jediný vonkajší prvok, ktorý mu zanecháva autenticitu, a je znakom, že jeho postava chce zostať výnimočná a sama sebou.

Petrovického inscenácia vychádza „z kontinuálne rozvíjaného príbehu bez očividných myšlienkových konštrukcií, bez náročných psychoanalýz a bez preexponovaných ambícií predostrieť psychiatricky verifikovateľné diagnózy pacientov. (...) Z tohto prosto odvíjaného príbehu vyrastá myšlienkové pradivo hry, dostatočne plasticky a napriek drsnosti prostredia dokáže v publiku vzbudzovať kladné emócie.“[13]

Ústrednou postavou inscenácie je Randle Patrick McMurphy. Stvárnil ho Marián Geišberg, ktorý bol vtedy ešte len nováčikom v martinskom súbore (od r. 1984). „(...) uviedol sa v tom najlepšom svetle: dobre postave rozumejúci a technicky vyzbrojený, disciplinovaný, ‚kontaktný‘ a aj s režisérom dobre si rozumejúci herec.“[14] Jana Šmatláková uvádza, že: „Geišbergov McMurphy (určený do značnej miery aj fyzickými dispozíciami herca – mäkkým hlasom i pohybmi) je skôr trampský typ, dobrák a dobrodruh milujúci slobodu. Jeho harmonika a známe Dylanovo ‚Blowin´ in the wind‘ sú leitmotívom inscenácie (...) pieseň je tu symbolom myšlienky, posolstva, ktoré sa odovzdáva ďalej.“[15] Jeho herecký koncert bol plný nečakaných situácií (napríklad, keď v okamihu urobil stojku a nesúc sa na svojich rukách prešiel za scénu, alebo keď sa začal šplhať po tenkej rúre do výšky), čo chcelo fyzickú prispôsobivosť aj kreativitu. „Marián Geišberg spontánne sympatickým prejavom vytvára nielen dominantu v ohnisku diváckeho záujmu, ale aj prirodzene nákazlivý element, ktorý narušuje chod ústavu.“[16]

V inscenácii vedľajšou, ale v románe ústrednou postavou je Náčelník Bromden. Hoci je v prvej polovici inscenácie bez textu, tvorí jej dôležitú súčasť: „Mlčiaci Náčelník Bromden – Ján Kožuch, reprezentuje opačný druh odporu ako McMurphy – pasívnu rezistenciu. Je to mlčiaca postava. Dlho hrá herec iba výrazom tváre, chôdzou, pohybmi tela. (...) Ale keď prepukne jeho nenávisť, keď ho McMurphy ‚prebudí‘, ukáže svoju silu. V románe a dramatizácii je to fyzická sila, tu v Martine skôr indiánska šikovnosť, lebo Kožuchov Bromden zas až taký silák nie je.“[17]

Každá postava tu tvorí jeden element, ktorý v celku vytvára širokú škálu charakterov: „V tejto hre niet malých úloh. Každá postava vyžaduje svojský výrazový aparát, absolútnu sústredenosť a tykadlovú spoluprácu.“[18] Tímová spolupráca hercov a vytvorenie dostatočného priestoru na hľadanie charakterov postáv spôsobilo, že herectvo vyznelo prirodzene a nenútene. „Martinská inscenácia má bohatú galériu zaujímavých hereckých prác – Horňákovho Hardinga s pozoruhodným gestickým aparátom, Gazdíkovho Martiniho, Žilinčíkovho Cheswicka, Predmerského Billyho, Halásovho Scanlona, Kožuchovho Bromdena i Rucklyho I. Giača, ktorý zaujal v takmer beztextovej úlohe neobyčajnou striedmosťou a presnosťou. Škoda, že v tomto neobyčajne silnom ansámblovom výkone nie je predstaviteľka Vrchnej sestry Ratchedovej E. Petrovická silnejším protihráčom svojim pacientom. Herečka hrá svoju vrchnú sestru skôr ako zástupcu moci, režimu, než by bola aj jej ľudským vyjadrením.“[19] Anton Kret hodnotí výkon Eleny Petrovickej inak ako väčšina kritikov: „Jej moc je úsmevná, jej nenávisť úlistne láskavá; keď vydáva príkazy, akoby preťahovala medové motúzy popod nos. Ani v zlosti nestráca dôstojnosť a ani po prehre sa nepoloží na lopatky. Je to autorita opierajúca sa nielen o seba samú, ale aj o moc, ktorú reprezentuje.“[20] A takisto vo svojej kritike prezentuje výkony menších postáv, ktoré „využili ponúknutú príležitosť s vervou a nasadením, ale takmer nikde necítite ani násilné hranie, ani nie presadzovanie sa herca za každú cenu“.[21] Gizela Mačugová vo svojej kritike dáva za vinu postave McMurphyho v stvárnení M. Geišberga to, že výkon E. Petrovickej bol nedostatočný: „(...) sčasti zavinil nedostatky kreácie Eleny Petrovickej. Jej Hlavná sestra Ratchedová ako priama McMurphyho protihráčka a stelesnenie dehumanizujúcej moci Kombinátu, ktorý reprezentovala, svojím výkonom nenaplnila mieru iracionálne obludnej hrozby osudnej odvety.“[22]

Elena Petrovická v úlohe Vrchnej sestry Ratchedovej nepracuje s emóciami, využíva ich len náznakovo a iba v minime situácií. Elena Petrovická spolu s doktorom a pomocníkmi zosobňuje neúprosnú a krutú moc, bez sekundy úsmevu, ľudskosti a radosti, človeka s ľudským zovňajškom, dokonca žensky pôvabným, ale vnútorne bez duše a súcitu. Veľká sestra Petrovická je nehĺbavá, kategorická, nedôverčivá, akoby bez jedinej známky ľudskosti.[23] Jana Šmatláková hodnotí dokonca výkon Eleny Petrovickej ako najslabší v celej inscenácii: „Slabším ohnivkom v reťazi silných hereckých výkonov bola E. Petrovická ako Veľká setra. V úsilí vytvoriť z postavy ‚železnej miss‘ mechanickú, chladnú bábku sústredila sa priveľmi na budovanie vonkajšieho oceľového panciera, a tak jej kreácia ostala nevýrazná a odosobnená.“[24]

V úlohe hosťujúceho hudobného spolupracovníka bol Ivan Marton, ktorý zvolil hudbu tak, aby nebola výrazná a aby citlivo dotvárala atmosféru celej inscenácie. Petrovický pracoval s hudbou empaticky a divákom vhodne riešenými hudobnými predelmi poskytoval dostatok času na doznenie point jednotlivých výstupov.

Inscenácia je výnimočná nielen režijnou, hereckou a výtvarnou zložkou, ale dôležitú úlohu zohrala i dramaturgia Martina Porubjaka: „Martinská inscenácia Eniki beniki... je podnes príkladná predovšetkým mierou, v akej dramaturgický zásah vylúpol myšlienkové jadro textu a vyostril jej aktuálne spoločenské významy. Málokedy vidieť takú presnú súhru na ideovej báze autorskej predlohy ako v tomto prípade, keď sa všetky javiskové zložky – dramaturgicko-režijno-výtvarné stretli v kongeniálnom tvorivom úsilí, aby vytvorili účinkujúcim hercom inšpirujúci odrazový mostík pre pôsobivo zaostrený ideový zámer produkcie.“[25]

Vladimír Štefko hodnotí inscenáciu kladne a konštatuje: „Text, jeho interpretácia, Cillerova scéna, kultivované a flexibilné martinské herectvo, dali vzniknúť inscenácii neobyčajne zaujímavej a divácky príťažlivej. Publikum pri mnohých scénach reaguje nielen živo, ale aj fanúšikovsky drží tuho palce potláčaným a poníženým. (...) Živá inscenácia vyvoláva živú reakciu.“[26] Inscenácia bola úspešná aj na zájazdoch a u publika, o čom svedčí aj nemalý počet repríz. Košická inscenácia s názvom Let nad hniezdom kukučky (premiéra: 29. novembra 1985) v réžii Mira Procházku údajne nezaznamenala ani zďaleka taký úspech. Mačugová porovnáva martinskú inscenáciu s košickou nasledovne: „Keď o martinskom predstavení možno konštatovať, že i po roku ešte iskrí myšlienkou, tá istá hra, nedávno premiérovaná v činohre košického Štátneho divadla, pôsobí deprimujúco, ľahostajne svojím lenivým vnútorným pulzovaním bez vtipu a hráčskej dynamiky.“[27] Napokon viacero dobových kritík spomína súhru martinského ansámblu a pôsobivú atmosféru inscenácie. Úspech martinského Eniki beniki... je možno podmienený aj tým, že sa všetky zložky divadelného diela stretli v zohratej kompozícii a vytvorili tak inscenáciu, ktorá je práve aj svojou atmosférou a energiou výnimočná.

„Je to súbor vysokých kvalít, s individualitami v zrelej i mladej garnitúre. Aj v tom tkvie kumšt ‚hrajúceho kouča‘ Ivana Petrovického. Zostaviť po všetkých stránkach vynikajúce mužstvo (...) s realizačným tímom v zázemí, ktorému môže každý len závidieť.“[28]

Inscenačný tím a herecký súbor martinského divadla bol v tomto období skutočne jedinečný a na svoju dobu istým spôsobom aj odvážny.

Mgr. art. Katarína Vozárová

  1. SUJOVÁ, Zita. Slabosť násilia. In Film a divadlo, 1985, roč. 29, č. 19, s. 12.

  2. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Eniki beniki... v Divadle SNP. In Práca, 20. 3. 1985, roč. 40, č. 67, s. 6.

  3. ŠTEFKO, Vladimír. Riekanka na americký spôsob. In Nové slovo, 4. 4. 1985, roč. 27, č. 14.

  4. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Eniki beniki... v Divadle SNP. In Práca, 20. 3. 1985, roč. 40, č. 67, s. 6.

  5. Dale Wasserman: Eniki beniki... celoštátna premiéra 2. marca 1985 [bulletin]. Martin: Divadlo Slovenského národného povstania, 1985.

  6. ŠTEFKO, Vladimír. Riekanka na americký spôsob. In Nové slovo, 4. 4. 1985, roč. 27, č. 14.

  7. ŠTEFKO, Vladimír. Riekanka na americký spôsob. In Nové slovo, 4. 4. 1985, roč. 27, č. 14.

  8. ŠMATLÁKOVÁ, Jana. Útek do života. In Pravda, 12. 4. 1985, roč. 66, č. 86, s. 5.

  9. Encyklopédia dramatických umení Slovenska 2.: M-Ž. Bratislava: Veda – vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1990. ISBN 80-224-0001-7, s. 184.

  10. ŠMATLÁKOVÁ, Jana. Útek do života. In Pravda, 12. 4. 1985, roč. 66, č. 86, s. 5.

  11. ČAVOJSKÝ, Ladislav. Eniki beniki... v Divadle SNP. In Práca, 20. 3. 1985, roč. 40, č. 67, s. 6.

  12. SUJOVÁ, Zita. Slabosť násilia. In Film a divadlo, 1985, roč. 29, č. 19, s. 12.

  13. ŠTEFKO, Vladimír. Riekanka na americký spôsob. In Nové slovo, 4. 4. 1985, roč. 27, č. 14.

  14. KRET, Anton. Eniki, beniki... na martinskom javisku Keseyho román Bol som dlho preč. In Smena, 13. 4. 1985, roč. 38, č. 87, s. 6.

  15. ŠMATLÁKOVÁ, Jana. Útek do života. In Pravda, 12. 4. 1985, roč. 66, č. 86, s. 5.

  16. DVOŘÁK, Jan. Bravo! (divadelníkům z Martina). In Scéna, 1986, č. 2, s. 4.

  17. KRET, Anton. Eniki, beniki... na martinskom javisku Keseyho román Bol som dlho preč. In Smena, 13. 4. 1985, roč. 38, č. 87, s. 6.

  18. SUJOVÁ, Zita. Slabosť násilia. In Film a divadlo, 1985, roč. 29, č. 19, s. 12.

  19. ŠTEFKO, Vladimír. Riekanka na americký spôsob. In Nové slovo, 4. 4. 1985, roč. 27, č. 14.

  20. KRET, Anton. Eniki, beniki... na martinskom javisku Keseyho román Bol som dlho preč. In Smena, 13. 4. 1985, roč. 38, č. 87, s. 6.

  21. KRET, Anton. Eniki, beniki... na martinskom javisku Keseyho román Bol som dlho preč. In Smena, 13. 4. 1985, roč. 38, č. 87, s. 6.

  22. MAČUGOVÁ, G. [Gizela]. Martin končí – Košice začali. In. Ľud. 14.2.1986.

  23. DVOŘÁK, Jan. Bravo! (divadelníkům z Martina). In Scéna, 1986, č. 2, s. 4.

  24. ŠMATLÁKOVÁ, Jana. Útek do života. In Pravda, 12. 4. 1985, roč. 66, č. 86, s. 5.

  25. MAČUGOVÁ, G. [Gizela]. Martin končí – Košice začali. In Ľud, 14. 2. 1986.

  26. ŠTEFKO, Vladimír. Riekanka na americký spôsob. In Nové slovo, 4. 4. 1985, roč. 27, č. 14.

  27. MAČUGOVÁ, G. [Gizela]. Martin končí – Košice začali. In Ľud, 14. 2. 1986.

  28. DVOŘÁK, Jan. Bravo! (divadelníkům z Martina). In Scéna, 1986, č. 2, s. 4.