Francis Poulenc:
Dialógy karmelitánok

2013
Štátne divadlo Košice

Jedna z najúspešnejších opier 20. storočia Dialógy karmelitánok vznikla v období, keď parížski umelci prežívali búrlivé časy v bohémskych salónoch a kaviarňach. Ich častým návštevníkom bol aj člen avantgardnej umeleckej skupiny Parížska šestka (Les six) Francis Poulenc. Škandál v Paríži vyvolala hneď jeho prvá skladba Rapsodie Nègre, ktorou sa mladý skladateľ uviedol. V dvoch častiach pre spev použil texty, ktoré obsahovali slang parížskeho bulváru. Spevák ich na premiére odmietol spievať, a tak premiérové uvedenie dospieval sám autor.

Do povedomia sa zapísal ako skladateľ, ktorý písal prevažne komornú hudbu bez závažného obsahu. V roku 1947 dopísal bláznivú surrealistickú komickú operu Prsníky Tirésiove (Les mamelles de Tirésias). Poulenc viedol pestrý život. Hudobný kritik Claude Rostand o ňom v roku 1950 napísal, že je spolovice darebák, spolovice mních. Tieto dva póly charakterizujú nielen jeho život, ale aj jeho tvorbu. Dôležitým medzníkom v jeho živote bola smrteľná nehoda priateľa. Tieto tragické udalosti v osobnom živote ho priviedli k hlbšej religiozite a k témam, ktoré sa týkali zmyslu ľudského života. V období vzniku opery Dialógy karmelitánok (1953 – 1956) vzniká aj jeho sakrálne dielo Stabat mater (1950).

Námet opery Dialógy karmelitánok vychádza zo skutočnej dejinnej udalosti. V neprehľadnej dobe po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie boli v krajine ohrozené viaceré mníšske rády. Aj kláštor v Compiègne, kde sa príbeh odohráva, bol miestom odkiaľ boli 14. septembra 1792 vyhnané a následne uväznené a odsúdené „za vernosť náboženskému životu“ členky karmelitánskeho rádu. Ich životy skončili smrťou pod gilotínou 17. júla 1794. V roku 1906 boli pápežom Piom X. blahoslavené.

V literárnej podobe sa tento príbeh objavil v novele renomovanej nemeckej spisovateľky Gertrud de la Fort (1876 – 1971) Die letzte am Schafott. Neskôr príbeh spracoval do divadelnej hry Beorges Bernanose (1888 – 1948) a táto hra sa stala aj východiskom pre libreto opery. Jej hlavným posolstvom je prekonávanie strachu, hovorí o sile slabých, o pokore a obete.

Dej opery sa odohráva medzi mníškami. Jednou z ústredných postáv je mladé dievča Blanche de la Force.[1] Napriek prehováraniu svojho otca Markíza de la Force sa rozhodla vstúpiť do kláštora.[2]Bolo to práve v čase, keď vypukla revolúcia. Rád karmelitánok mal prísnu regulu. Chodili bosé, viedli kontemplatívny spôsob života v samote a modlitbe. Vstup Blanche do kláštora sprevádzala smrť matky predstavenej. Blanche v priamej konfrontácii so smrťou prežíva bolesť a pochybnosti nad vlastným životom. Po prepadnutí kláštora revolucionármi a následnom uväznení mníšok hovorí nová matka predstavená Mária so svojimi sestrami o zmysle mučeníckej smrti. Blanche medzi nimi nie je, ukryla sa v dome svojho otca na odporúčanie sestry Márie. Práve vtedy sú mníšky odsúdené tribunálom na smrť. Na popravisko odchádzajú odhodlané položiť svoje životy za svoje presvedčenie a s túžbou, aby ich obeť priniesla mier a upokojenie. Kráčajú s modlitbou a melódiou mariánskej antifóny Salve Regina na perách. Blanche sa pohybuje v dvoch svetoch. Rodina, v ktorej nedokáže existovať, a svet ideálu v kláštore. Svet ideálu sa taktiež rúca a vracia ju späť do reality. Bolestivo sa konfrontuje so strachom zo života i strachom zo smrti. Podarí sa jej ujsť, no napokon sa rozhodne zomrieť so svojimi družkami.

Hudobne je opera skomponovaná hlavne na princípoch deklamačných recitatívov a dialógov. Nachádza sa v nej aj niekoľko arióznych úsekov a inštrumentálnych medzihier. Dôležitým hudobným prostriedkom sú nadpozemské hlasy mníšok. Orchestrálny part je veľmi čistý a odkazuje na gregoriánsky chorál, zvláštnu farebnosť mu dodáva využitie dychových nástrojov. Náročný je predovšetkým part Blanche, ktorý je až impresionisticky éterický. V záverečnej scéne smrti nie je hudba vyvrcholením dramatickosti deja, ale skôr utíchajúcim sprievodcom emócií, evokujúcich úvahy nad posolstvom celého diela.

Košická inscenácia bola prvým uvedením tohto diela na Slovensku. Podujal sa na ňu vtedajší názorovo kompaktný tím: Karol Kevický, riaditeľ, a Linda Keprtová, dramaturgička opery. Keprtová bola okrem réžie aj autorkou scény. Bol to jej režijný debut v košickej opere, ktorý jej priniesol významné ocenenie DOSKY za najlepšiu réžiu sezóny 2012/2013. Zároveň získala aj dve nominácie na DOSKY, a to v kategórii Najlepšia inscenácia sezóny a Objav sezóny.

Všetky recenzie inscenáciu hodnotili ako výnimočnú. Keprtová o svojej režijnej koncepcii v rozhovore pre portál operaslovakia.sk povedala, že jej snahou bolo „uchopiť základné princípy ľudskej existencie a pomenovať prvok svedomia ako základný moment ľudskej jedinečnosti a slobodu jedincovho rozhodnutia v kontraste so živou masou, ktorá svoje svedomie pošliapala vlastnou obmedzenosťou“.[3] Režisérka sa nesnažila o aktualizáciu, ale skôr o pripomenutie, že každá revolúcia má aj svoje „vedľajšie“ príbehy a nevinné obete.

Krehkú hranicu medzi životom a smrťou sa jej podarilo pretaviť do silnej psychologickej štúdie s využitím množstva neprehliadnuteľných detailov. Prázdne javisko rozdeľovala čierna stena (kontrast, dualita). Na tejto stene sa objavuje meno hlavnej hrdinky napísané kriedou. Tvar písma sa mení, ako sa mení aj jej osud. Krehký materiál, krieda, ktorú je možné zotrieť jemným pohybom ruky, je tiež symbolom krehkosti života. Medzi reálnymi mníškami tancujú zhmotnené vízie tragickej budúcnosti. Inscenácia bola bohatá práve na tieto symboly.[4] Režisérka pracovala veľmi citlivo aj so svetlami. Michaela Mojžišová vo svojej recenzii vyzdvihuje jej skvelý spôsob práce s javiskovým priestorom a s ľudským materiálom. V inscenácii bolo málo drsných momentov a o to desivejšie vyznievali vrcholné scény. Poprave mníšok sa prizerá dav najprv s grotesknou grimasou. Najprv bezzvučne tlieska a napokon ustrnie nad kopou mŕtvych tiel.[5] Opera sa hrala takmer bez kulís. Jedinými rekvizitami bola opona, stoličky a veľké priehľadné kocky. Stoličky rôznych tvarov symbolizovali sociálne spektrum spoločnosti.

Na celkovom synergickom spojení všetkých zložiek hudobného divadla sa podieľalo aj využitie štylizovaného pohybu postáv. „Výpovednú silu práce s ľudským telom povýšila (režisérka) nad neživé kulisy.“[6] Autorka recenzie Mária Glocková približuje čitateľom obraz scény a opisuje aj kostýmy Danice Hanákovej: „Monotónnosť šedej účinne rozbíjala najmä farebnosť historizujúcich kostýmov civilného sveta a mníšske habity spolu so sekularizovanými dlhými bielymi košeľami obetných ,baránkov‘ dotvárali v závere kompletný vizuálny scénický prejav.“[7] Výhrady proti režijnej koncepcii, a predovšetkým proti spojeniu troch umeleckých funkcií (režisér, dramaturg, scénograf) do jednej osoby, vyjadril v recenzii Jano Rácz. Podľa neho Keprtová „asketický priestor iba sporadicky naplnila významom“. Ďalej hovorí: „Pomiešanie divadla znaku s poetikou naturalizmu prebiehalo bez pravidiel, čo svedčilo o bezradnosti.“ Podľa Rácza orchester a jeho dirigent nevystihli v interpretácii „antidebussyovský postoj Parížskej šestky a hudobnému výrazu chýbala drsnosť“.[8] Na druhej strane Helena Havlíková píše: „... dirigent nevystihol mäkký debussyovský štýl partitúry.“[9] Vzhľadom na to, že ide o hodnotenie rôznych repríz, nie je možné hodnotiť mieru objektívnosti názorov spomínaných recenzentov.

Interpretačné výkony v recenziách sa hodnotili väčšinou ako vynikajúci kolektívny výkon celého súboru a recenzenti zhodne tvrdili, že v inscenácii sa nenachádza žiaden slabší spevácky výkon. Mária Glocková hovorí dokonca o virtuozite všetkých účinkujúcich. Prioritne v nich hodnotili réžiu. Konkrétne k jednotlivým spevákom sa vyjadrili iba niektorí. V inscenácii sa na javisku objavilo viac ako 90 účinkujúcich. Použil sa rozšírený zbor, detský spevácky zbor a vypomáhali aj tanečníci z konzervatória v Košiciach. Realizačnému tímu sa podarilo obsadiť do hlavných rolí speváčky a spevákov, ktorí boli interpretačne i herecky disponovaní zvládnuť stvárnenie výrazu náročných emócií, ako sú úzkosť, strach, ale i vzdor a odhodlanosť. Najväčšie nároky sa kládli na predstaviteľky Blanche. Poulenc napísal túto rolu pre mezzosoprán a v košickej inscenácii do nich obsadili Luciu Kašpárkovú a Janette Zsigovú. Kašpárková zo zverenej postavy vytvorila „nádhernú psychologickú štúdiu introvertnej osobnosti“.[10] Jozef Červenka si všimol herecky presne kreovanú postavu sestry Constance v stvárnení Michaely Váradyovej i výkon Mariána Lukáča (Markíz de la Force). Vladimír Blaho ho dokonca označil za „najväčšiu hviezdu súboru“.[11]

S Lukáčom v tejto role alternoval Ludovic Kendi. Rytiera de la Force stvárnili Jaroslav Dvorský a Zsolt Vadász. Madame de Croissy Adriana Hlavsová a Jitka Zerhausová.

V septembri v roku 2014 sa v Bratislave konal festival Eurokontext.sk a košický operný súbor sa ho zúčastnil práve s inscenáciou opery Dialógy karmelitánok. Predstavenie na festivale hodnotil Pavel Unger. Porovnával kvalitu interpretácie viac ako rok po premiére a konštatoval, že „nebola znížená a v desiatke závažných rolí nezaznel slabší výkon“.[12]

Inscenácia si v roku 2015 našla svoju cestu aj na 12. ročník festivalu OPERA. Každé dva roky na tomto festivale prezentujú v Prahe svoje najlepšie inscenácie operné súbory z celej Českej republiky. Bol to prvý ročník, na ktorom účinkovali aj tri operné súbory zo Slovenska. Petr Veber[13] si všíma a zdôrazňuje podiel českých umelcov, okrem režisérky a dirigenta spomína aj mená troch speváčok Luciu Kašpárkovú, Luciu Hilscherovú a Jitku Zerthausovú, ktorá na festivale získala cenu za mimoriadnu interpretáciu roly Madame de Croissy.

Dialógy karmelitánok je hudobnodramatické dielo so závažným obsahom a vyžaduje si aktívny a vnímavý prístup poslucháča. Košická adaptácia jednoznačne potvrdila, že odborná verejnosť našla v jej inscenačnom tvare výnimočnú inscenáciu, napĺňajúcu intelektuálne i kultúrne ciele. Snaha predstaviť konzervatívnemu košickému publiku niečo nové väčšinou narazí na nezáujem. Aj v tomto prípade tomu nebolo inak. Inscenácia mala iba šestnásť repríz a spolu s premiérami bola teda uvedená osemnásťkrát. To poukazuje na ďalší dlhodobý problém, ktorým je absencia systematickej, koncepčne premyslenej prípravy, vzdelávanie a výchova potenciálnych divákov z radov detí a mládeže. Generácia, ktorá pravidelne navštevovala operné predstavenia, žiaľ, postupne vymiera.

Katarína Burgrová

  1. Výber mena hlavnej hrdinky sa spája s hypotézou, že by mohlo ísť o Gertrud de la Fort, ktorá mala podobný životný príbeh.

  2. Blanche sa narodila predčasne a pri pôrode jej matka zomrela. Predčasný pôrod vyvolali stresujúce udalosti, ktoré manželia prežili v parížskych uliciach, kde bol Markíz de la Force ohrozovaný rebelujúcou masou. Stavy strachu Blanche prežíva od malička, živené sú aj stále neutíchajúcimi nepokojmi ľudových povstaní.

  3. JUHANOVÁ, Dáša – KEPRTOVÁ, Linda. Linda Keprtová: Opera Dialogy karmelitek si v sobě nese půvab a kouzlo něčeho mimořádného. In Opera Slovakia [online]. 18. 3. 2013. Dostupné na: https://operaslovakia.sk/linda-keprtova-opera-dialogy-karmelitek-si-v-sobe-nese-puvab-kouzlo-neceho-mimoradneho/

  4. ČERVENKA, Jozef. Vzácna návšteva karmelitánok v Košiciach. In Hudobný život, 2013, roč. 45, č. 4, s. 19-20.

  5. MOJŽIŠOVÁ, Michaela. Ambiciózna sezóna košickej opery. In kød 2013, roč. 7, č. 7, s. 38.

  6. UNGER, Pavel. Daň za pevnú vieru – gilotína. In Pravda, 25. 3. 2013, roč. 23, č. 71, s. 31.

  7. GLOCKOVÁ, Mária. Strhujúci umelecký dialóg operného súboru. In Monitoring divadiel na Slovensku [online]. 2013. Dostupné na: https://monitoringdivadiel.sk/strhujuci-umelecky-dialog-operneho-suboru/

  8. RÁCZ, Jano. Tri operné inscenácie v košickom Štátnom divadle. In Literárny týždenník, 9. 9. 2015, roč. 28, č. 29, s. 5.

  9. HAVLÍKOVÁ, Helena. Operní scény prokázaly solidní kondici. In Lidové noviny, 25. 2. 2015, roč. 28, č. 47, s. 9.

  10. ČERVENKA, Jozef. Vzácna návšteva karmelitánok v Košiciach. In Hudobný život, 2013, roč. 45, č. 4, s. 19-20.

  11. BLAHO, Vladimír. Košická odvaha. In Literárny týždenník, 2013, roč. 26, č. 23-24, s. 12-13.

  12. UNGER, Pavel. Moderna na Eurokontexte. In Pravda, 18. 6. 2014, roč. 24, č. 139. s. 40.

  13. VEREB, Petr. Festival OPERA 2015. In Hudobný život, 2015, roč. XLVII, č. 4 s. 34.