Georges Bizet – Rodion Konstantinovič Ščedrin:
Carmen

1979
Slovenské národné divadlo, Bratislava

„Carmen nechce byť hrou bábok alebo ošúchaných schém, ale zobrazením výrazných typov živých ľudí.“ (Boris Slovák)[1]

Inšpiračné zdroje

V roku 1846 inscenoval legendárny choreograf cárskeho baletu Márius Petipa svoj jednodejstvový balet Carmen a toreador – iba rok po tom, ako vyšla novela francúzskeho spisovateľa Prospera Mériméea Carmen (inšpirovaná Puškinovou básňou Cigáni), z ktorej Petipa čerpal námet na libreto. Petipa, ktorý v tom čase pôsobil ako pedagóg a choreograf v Madride, sa pri tvorbe charakterových tancov inšpiroval španielskym folklórom.

Hudobným základom baletu Carmen bola rovnomenná opera francúzskeho skladateľa Georgea Bizeta. Námetom vychádzala z novely Prospera Mériméea, autormi libreta boli Henri Meilhac a Ludovic Halévy. Opera Carmen mala premiéru 3. marca 1875 v Opéra-Comique v Paríži, avšak bez úspechu. Slová Bizeta, ktorý napriek tomu tvrdil, že Carmen je jeho najlepšie dielo, sa potvrdili v roku 1883, keď premiéra novej inscenácie Carmen zožala obrovský úspech a stala sa jednou z najčastejšie hraných a najúspešnejších opier. Hoci Bizet nikdy nenavštívil Španielsko, príbeh zasadil do Sevilly okolo roku 1820, hlavnou hrdinkou bola krásna, mladá a nezávislá cigánka Carmen, žena so slobodným srdcom a zmýšľaním.

Ikonický balet Carmen predstavil jeden z najvýznamnejších choreografov sveta Roland Petit vo svojom súbore Les Ballets de Paris v roku 1949. Odvtedy je toto dielo na repertoári baletných súborov na celom svete. Jednodejstvový balet v piatich obrazoch bol zmesou klasického baletného slovníka, charakterového tanca v španielskom štýle, pantomímy a herectva. Hudbu rovnomennej opery Georgea Bizeta upravil v zmysle pôvodného libreta podľa novely Prospera Mériméa Tommy Desserr. Premiéra mala „škandalóznu a brilantnú príchuť“ vďaka známej a zmyselnej Zizi Jeanmaire v hlavnej úlohe. Pôvodné návrhy a kostýmy vytvoril Antoni Clavé. V hlavných úlohách sa predstavili Zizi Jeanmaire (Carmen), Roland Petit (Don José) a Serge Perrault (Le Toréador). Päťdesiat rokov po premiére odohrali po celom svete viac ako 5 000 predstavení diela, ktoré sa dodnes považuje za najčastejšie uvádzaný balet na motívy Bizetovej opery.

Ďalším baletným dielom inšpirovaným Bizetovou Carmen bola Carmen suite od kubánskeho choreografa Alberta Alonsa ktoré vzniklo na podnet primabaleríny Maje Pliseckej. Bizetovu opernú hudbu upravil a doplnil manžel Pliseckej Rodion Ščedrin. Premiéra sa konala v roku 1967 vo Veľkom divadle v Moskve.

Príbeh tvorí hlavný trojuholník vzťahov Carmen – Don José – Escamillo, všetko je ale transponované do roviny symbolizmu a expresionizmu. Carmen je uzavretá do arény svojho života, kde zápasí s osudom, ktorý naberá v určitých okamihoch podobu býka, Dona Josého a Escamilla. Svoju koncepciu Carmen vyjadril Rodion Ščedrin týmito slovami: „Život Carmen vnímam ako arénu, v ktorej sa denne odohráva boj o jej slobodu. Musí ustavične bojovať proti všetkým, všetci usilujú o jej život. Jej osud sa pohybuje na hranici medzi životom a smrťou. Nie inak je to aj u toreadora a býka.“[2]

Verziu Carmen od Alberta Alonsa uviedli Marilena a Ondrej Halászovci v roku 1994 v Balete ŠD v Košiciach.

Boris Slovák – modernista baletu

Boris Slovák, tvorca inklinujúci k moderným tanečným formám, bol inšpirovaný sčasti komorným baletom Alberta Alonsa, najmä motívom zápasu v aréne. Svoju koncepciu však posunul smerom k divadelnosti a z pohľadu pohybu k tanečnej moderne. Dnes už kultovú inscenáciu Carmen na hudbu Bizeta a Šedrina uviedol v československej premiére 7. apríla 1979 v historickej budove SND – ako súčasť trojvečera, s hlavným motívom „Človek – city a vášne“. Carmen dopĺňali jednoaktovka Igora Stravinského Petruška v choreografii Jozefa Dolinského a Rímske fontány Ottorina Respighiho v choreografii Karola Tótha.

Boris Slovák (1926 – 1994), osobnosť českej a slovenskej tanečnej scény, sa vyznačoval modernými postupmi v inscenovaní baletov. Svoju tanečnú kariéru rozvíjal od roku 1945 ako tanečník a neskôr choreograf v českých mestách Praha, Teplice, Most a Olomouc. V rokoch 1950 až 1958 bol šéfom baletu v českej Opave. Pôsobil ako šéf baletu a choreograf spevohry Novej scény v Bratislave, kde vytvoril okolo 60 operetných a muzikálových inscenácií, akými boli napríklad: My Fair Lady (1965), Don Quijote (1967), Fidlikant na streche (1968) či West Side Story (1969). Ako choreograf sa výrazne podieľal na rozvoji moderného baletu a operetnej a muzikálovej tvorby na Slovensku. V rokoch 1973 až 1980 pôsobil ako šéf baletu a choreograf Slovenského národného divadla (SND). Pod jeho vedením sa umelecký súbor výrazne omladil a rozšíril, najmä o absolventov pražského konzervatória.

Jeho choreografický rukopis sa vyznačoval moderným pohybovým slovníkom, pre jeho tvorbu bola charakteristická divadelnosť, koncepčnosť réžie, muzikalita. K jeho najúspešnejším titulom v Balete SND patrí Anna Karenina (réžia), Carmen (1979), Preludio eroico (1974) alebo choreografie v inscenáciách Aida (1978) a Rozsudok (1979). Spolupracoval aj s televíziou a filmom a choreograficky sa podieľal na inscenáciách viacerých opier.

Carmen ako tanečné divadlo

Premiéra Carmen Borisa Slováka bola podľa ohlasov v mnohom inovatívna. Zaujala prístupom k choreografii, pohybu, scénografii i svieteniu. Slovák sa podobne ako v Anne Karenine (kde bol v úlohe režiséra) pokúsil vytvoriť výsostne modernú inscenáciu s črtami a poetikou tanečného divadla.

Autorom hudobného naštudovania a dirigentom baletnej suity Georgea Bizeta a Rodiona Ščedrina bol zaslúžilý umelec Viktor Málek. K verzii, ktorá zaznela v SND po prvý raz, sa vyjadril v bulletine[3] skladateľ Rodion Ščedrin: „Pristupoval som k úprave partitúry Carmen s úprimnou oddanosťou, skláňajúc sa pred Bizetovým géniom. Snažil som sa, aby môj prístup bol tvorivý, v snahe zachovať všetky virtuózne nuansy hudobného materiálu...“[4]

Autorom scény aj kostýmov bol renomovaný český výtvarník Jozef Jelínek. Jeho koncept, označený kritikmi ako „šokujúci“,[5] vychádzal z prázdnej scény. Obnažil javisko historickej budovy odkrytím zadného horizontu, portálov, priznal surovosť industriálneho prostredia zákulisia historickej budovy. Atmosféru koridy vytvárali železné mreže, ktoré posúvaním a premiestňovaním po javisku vytvárali vždy iný priestor. Dôležitým elementom scénografie bolo sofistikované a na tú dobu invenčné svietenie.[6] Na úvod a v závere reflektory zasvietili na divákov do hľadiska, v snahe vtiahnuť ich do konfrontácie s dianím na javisku, preniesť na nich pocit akejsi spoluviny. Inscenácia ukázala nové možnosti svietenia, využívala bočné svietenie, svetelné kužele, veľa svetelných zmien, čím získala charakter tanečného divadla s veľkou mierou štylizácie. Jelínkove kostýmy boli farebnosťou a tvarom inšpirované španielskym folklórom, flamencom, zároveň odrážali módne trendy 70. rokov (vybíjanie, štepovanie, čipka, riasenie, rozšírené nohavice, volány atď.). Farebnosť kostýmov bola strohá, využívala najmä kontrast čiernej a bielej, s dominantnou červenou, farbou Carmen. Najokázalejším bol biely toreadorský kostým Escamilia, bohato zdobený, s veľkým výstrihom, odhaľujúcim hruď.

Pohybový slovník vychádzal z neoklasiky, obohatenej o prvky španielskeho tanca (odborná spolupráca Emília Urbanová) a techník moderného tanca (džezu, techniky José Limóna a techniky Marthy Graham). Najmä v zborových tanečných obrazoch bol zjavný pohybový prínos asistentky choreografa Eleny Záhorákovej, pedagogičky a choreografky, ktorá v tej dobe začínala svoju úspešnú dráhu v oblasti nezávislého tanca. Choreografovou silnou stránkou boli duetá – Carmen a Josého, Carmen a Escamilia, Josého a Micaely. Kulminačným bodom inscenácie bolo milostné dueto Josého a Carmen „tancované“ na veľkej železnej posteli v strede javiska. Bolo ukážkou invenčnej partnerskej práce, s prvkami akrobacie, moderného pohybového štýlu, interpretovaného s veľkým emotívnym nasadením. V sólach, duetách, triách a zborových tancoch sa inscenácia pohybovo výrazne vymedzovala nielen v rámci trojvečera, ale aj danej sezóny. Toto dueto sa stalo ikonickým aj vďaka ďalším naštudovaniam z roku 1990, najmä v interpretácii Nory Gallovičovej a Libora Vaculíka.

Nová podoba Carmen

„Carmen si chce vziať zo života všetko, čo v ňom je. Vedie každodenný boj za citovú a myšlienkovú slobodu s každým, kto ju chce obmedzovať. Jej život pripomína arénu, kde sa ona – takisto ako toreador či býk – pohybuje na hranici života a smrti. Miluje celou svojou bytosťou. Keď sa citové puto naruší, odchádza,“[7] hovorí o hlavnej postave choreograf.

Postava Carmen je v Slovákovej inscenácii výrazná osobnosť, žena bojujúca za svoju slobodu, nespútanosť. Jej zanietenosť ísť nezávislou cestou je viac než len príbehom rebelky, je symbolom túžby po osobnej slobode – téma, ktorá sa na konci 70. rokov stávala čoraz pálčivejšou. Javiskový prejav Carmen sprevádzala výbušnosť, živelnosť, ostrá dynamika pohybu, zároveň bola stelesnením šarmu, elegancie a zmyselnosti. Túto úlohu osobito a presvedčivo, zároveň každá inak, stvárnili Soňa Romanovová, Michaela Černá a Viera Zlochová. Boris Slovák vo svojej inscenácii dával zároveň veľkorysý priestor Josému – Carmen aj José sú rovnocennými postavami. Postavu Josého v podaní Libora Vaculíka, Petra Dúbravíka a Jurija Plavnika vykresľuje ako zraniteľného muža, ktorý prechádza neľahkou cestou od ľúbostného vzplanutia cez emocionálnu závislosť až po zúfalstvo na hranici šialenstva. Obraz zničujúcej oddanosti ku Carmen je v kontraste so vzťahom s Micaelou – protipólom Carmen. Micaela vyvažuje extatickú energiu jemnosťou, snovosťou, jej pohybová kresba je mäkká, plynulá. Escamilio je symbolom mužnosti či skôr machizmu, je to muž zahľadený do seba, ktorý vníma Carmen len ako ďalšiu korisť.

Boris Slovák dal v Carmen príležitosť mladým tanečníkom, novým členom súboru, absolventom pražského konzervatória, ktorými doplnil súbor počas svojho šéfovania. Z pohľadu obsadenia je Slovákova Carmen mužský balet, Carmen a Micaela sú jediné dve ženské postavy. „Okrem Carmen a Micaely tancuje len mužský tanečný zbor a všetko sa sústreďuje na osobnú drámu Josého v technickej a aj výrazovo silnej interpretácii mladého nadaného L. Vaculíka. Využitie mužského zboru ako dramatického spoluhráča bolo pôsobivé, miestami jeho meniaca sa funkcia z reálneho partnera na ireálnu zložku, zhmotňovala duševné stavy Josého.[8]

V inscenačných postupoch bolo cítiť citlivé oko divadelníka, režiséra, ktorého koncepcia zároveň definovala choreografiu. Dagmar Hubová napísala: „Choreografická reč baletu Carmen zodpovedá naturelu tvorcu, je v službe inscenačného zámeru. Je obohatená o originálne prvky španielskeho tanca – fandangové potlesky, hru na kastanety, zapateado, španielske port de bras – v čom je cítiť vklad M. Urbanovej do inscenácie.“[9]

Kritici pozitívne hodnotili najmä režijný prístup, hudobné naštudovanie dirigenta Viktora Málka a výkony sólistov baletu SND – nové posily súboru – absolventov tanečného oddelenia Štátneho konzervatória v Prahe Michaelu Černú, Libora Vaculíka a Pavla Vokouna:

„Dráždivá režijná koncepcia, temperamentné španielske tance (odb. poradca E. Urbanová a. h.) a vášnivá hudba však strhujú obecenstvo a robia malichernými všetky kritické pripomienky. Carmen v interpretácii Sone Romanovovej je zrelšia a ženskejšia, ale neočakávane temperamentný prejav Michaely Černej a najmä jej vysoká tanečná technika pôsobili presvedčivejšie. Brilantne tancovali obaja predstavitelia Escamilia; elegantný a chlapčenský Pavel Vokoun a nemenej elegantný, ale mužný a výbušný Jurij P. Plavnik. Dramatické nadanie Zuzany Bartkovej malo síce príležitosť uplatniť sa v úlohe Micaely, kde viac vynikla lyrická krehkosť Laury Vargovej. Mužský tanečný zbor pôsobí mohutne vo svojej jednoduchosti, i keď jeho úloha nie je vždy úplne jasná,“ písala Markovičová.[10]

Slovákova „mužská“ Carmen zaujala kritikov svojou divadelnosťou a sviežou choreografickou kompozíciou, ktorá podľa Emila Bartka „... v pohybovo zaujímavých mizanscénach odkrývala tajomné svety Dona Josého a Carmen“.[11] Bartko hodnotil premiéru z pohľadu tanečnej interpretácie slovami: „Z jednotlivých obsadení vyplýva, že sa prezentovala najvyššia interpretačná kvalita baletu SND. V úlohe Carmen vyznela plnšie, technicky výraznejšie a širšie Michaela Černá voči Soni Romanovovej, ktorej však nemožno uprieť celkové dispozície. Viera Zlochová napriek očakávaniu zostala dlžná svojej povesti, záblesky vynikajúcich miest striedala s nekoncentrovanosťou a formálnosťou. José Libora Vaculíka vyznel v prvý večer viac preferovaný v technike, druhý večer dostal potrebnú plnosť hereckého prejavu a jasnosť interpretovanej myšlienky. Peter Dúbravík mal takisto blízko k postave, stvárnil ju mužnejšie a ostrejšie. V postave Escamilia bol pregnantnejší a dynamickejší Jurij Plavnik než menej výrazný Pavel Vokoun. Michaela Laury Vargovej a Zuzany Bartkovej bola stvárnená výrazne a citlivo.“[12]

V inscenácii Carmen,[13] ktorá vniesla do tvorby z konca 70. rokov nový vietor, Slovák prezentoval svoj výrazný zmysel pre divadelnosť, dramatickosť postáv, cit pre detaily, novú tanečnú reč. Dramaturgicky a režijne vystavaný koncept tanečného divadla bol plný divadelného napätia, kontrastov, zmyselnosti, dynamiky, progresívneho tanečného pohybu.

Carmen Borisa Slováka vznikla počas obdobia normalizácie, keď sa ani baletu nevyhla cenzúra. Napriek tomu sa mu podarilo do diela vložiť jasné, čitateľné odkazy, v ktorých akcentoval tému slobody a zachovania osobnej integrity jedinca v spoločnosti, nezávisle od pohlavia a spoločenského postavenia.

Odkaz diela zhrnul Boris Slovák v bulletine slovami: „V aréne padol býk – corrida sa končí. Dav oslavuje hrdinu. V aréne života tiež niekto padol. V tejto aréne dav nejasá. Víťaza tu niet. Iba sám človek, ktorý vystúpil, aby zachránil svoju lásku.“[14]

Eva Gajdošová

  1. SLOVÁK, Boris. Z poznámok režiséra. In Stravinskij, Petruška; Respighi, Rímske fontány; Bizet – Ščedrin, Carmen. Bulletin k inscenácii. Zost. Alica Pastorová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1979, s. 8.

  2. SLOVÁK, Boris. Z poznámok režiséra. In Stravinskij, Petruška; Respighi, Rímske fontány; Bizet – Ščedrin, Carmen. Bulletin k inscenácii. Zost. Alica Pastorová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1979, s. 8.

  3. ŠČEDRIN, Rodion. Georges Bizet – Rodion Ščedrin – Carmen. In Stravinskij, Petruška; Respighi, Rímske fontány; Bizet – Ščedrin, Carmen. Bulletin k inscenácii. Zost. Alica Pastorová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1979, s. 7.  

  4. SLOVÁK, Boris. Z poznámok režiséra. In Stravinskij, Petruška; Respighi, Rímske fontány; Bizet – Ščedrin, Carmen. Bulletin k inscenácii. Zost. Alica Pastorová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1979, s. 8.

  5. MARKOVIČOVÁ, Oľga. Úspešná premiéra. In Smena,18. 4. 1979, roč. 32, č. 91, s. 6.

  6. Autor svetelného dizajnu bol choreograf, funkcia svetelného dizajnéra sa v tom čase neudávala.

  7. SLOVÁK, Boris. Z poznámok režiséra. In Stravinskij, Petruška; Respighi, Rímske fontány; Bizet – Ščedrin, Carmen. Bulletin k inscenácii. Zost. Alica Pastorová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1979, s. 8.

  8. HUBOVÁ-DOLINSKÁ, Dagmar. Príťažlivý triptych. In Práca, 11. 4. 1979, roč. 34, č. 86, s. 6.

  9. Tamže.

  10. MARKOVIČOVÁ, Oľga. Úspešná premiéra. In Smena,18. 4. 1979, roč. 32, č. 91, s. 6.

  11. BARTKO, Emil. Tvorivý prínos Baletu SND. In Hudobný život, 14.5.1979, roč. 11, č. 10, s. 5.

  12. Tamže.

  13. Na inscenácii sa podieľali: korepetítori: Gabriela Budzáková, Mária Bugová, Margita Fellmayerová, svetlá: Emil Račko, vedúci stavby: Libor Slovák, maskéri: Anny Osvaldová, František Štvrtecký, dekorácie vyrobili: UDD pod vedením Vláda Zelenku, kostýmy pod vedením Zuzany Bočekovej a Ladislava Čóku. Predstavenie viedol Štefan Gábriš.

  14. SLOVÁK, Boris. Z poznámok režiséra. In Stravinskij, Petruška; Respighi, Rímske fontány; Bizet – Ščedrin, Carmen. Bulletin k inscenácii. Zost. Alica Pastorová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1979, s. 8.