Ľubomír Feldek:
Botafogo

1966
Bratislavské bábkové divadlo

Myšlienka slovenského profesionálneho bábkového divadla sa zhmotňuje do reálnych kontúr v päťdesiatych rokoch 20. storočia. V tomto období začínajú vznikať procesy vedúce k profesionalizácii ochotníckych bábkarov, pričom prvé profesionálne bábkové divadlo vzniká v Bratislave v roku 1957. Zo začiatku profesionálne bábkové divadlá vychádzajú najmä z českej bábkarskej tradície a zároveň v nej i pokračujú. Bábkari siahali skôr po českých textoch alebo prekladoch inojazyčných hier. Domáca tvorba síce existovala, ale jej umelecké hodnoty a vhodnosť pre bábkové divadlo boli zanedbateľné. Časom vznikali schematické a ideologické hry a adaptácie ľudových rozprávok. Detský divák bol pre tvorcov skôr objekt, ktorý treba vychovať, a tak vznikali výchovné a mravoučné inscenácie. V textoch bábkových hier väčšinou absentovala hravosť, jazyková ľahkosť, imaginácia a estetické kvality. Texty hier boli viac literárne ako dramatické. Neskôr začali tvorcovia viac dbať na to, že dieťa nie je len pasívny prijímateľ, ale je to aktívny prvok divadelnej inscenácie, a preto sa začali klásť vyššie nároky na textovú aj inscenačnú tvorbu.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa začína hľadanie novej podoby slovenského profesionálneho bábkového divadla.[1] O slovenskú dramatiku stále nie je veľký záujem a zároveň nie sú ani kvalitní autori. Tento fakt sa mení postupne, po niekoľkých rokoch fungovania totiž zostáva autorské zázemie nedostačujúce, aby spĺňalo potreby už piatich profesionálnych divadiel.[2] Všetky profesionálne divadlá hľadajú nové témy, nových autorov, nové scénické stvárnenie. Bábkové divadlá sa cielene venujú dramaturgii, réžii, scénickým prvkom a bábkam, aby cez ne vynikli estetické a umelecké hodnoty inscenácií. Postupne sa ustupuje od opisných scén a bábok smerom k náznakovosti a skratkovitosti ‒ od mravoučnosti k estetizácii. Potreby a nároky profesionálnych bábkových divadiel sa zväčšujú, čo prispieva k vzniku inscenácií, ktoré svojou hravosťou, stvárnením a textom umelecky prevyšujú tie predchádzajúce. Zásluhu na tom má hlavne vznik tvorivých inscenačných tímov a súťaže bábkových hier.[3] „Mnohé víťazné texty vznikli po predchádzajúcej spolupráci dramaturgov s autormi.“[4]

Nová podnetná atmosféra a nastupujúci trend zasiahli aj Štátne bábkové divadlo v Bratislave. Vyberá si vhodnejšie texty a nadväzuje spoluprácu s autormi, ktorí píšu pre deti. Príkladom úspešnej spolupráce je inscenácia Botafogo. Vtedajší dramaturg divadla Vladimír Predmerský oslovil básnika a autora detských knižiek Ľubomíra Feldeka, aby napísal hru pre bábkové divadlo. Feldek výzvu prijal a na texte pracoval zhruba dva roky, pokiaľ ho v divadle inscenovali. Prišiel s textom, ktorý sa snažil búrať zažité bábkarské textové konvencie. Povýšil slovnú hru na základný princíp celej hry, jeho text je teda vlastne hrou na hru. Využíva slovnú imagináciu a ľahký jazyk v skladbe básní, ktoré hru dopĺňajú. Zároveň nemoralizuje, snaží sa vyhnúť konfliktu a trestu či klasickému rozprávkovému putovaniu, aj keď tieto momenty sú v hre v nenásilnej forme prítomné. Ľubomír Feldek priznal, že sa mu bábková hra písala ťažko a vzniklo veľa verzií. Nakoniec vyšla knižne publikácia s piatimi verziami tejto hry – 5x Botafogo v Tatrane v roku 1978. Hra Botafogo zaznamenala veľký úspech ešte pred knižným vydaním. Siahli po nej viaceré divadlá skoro v rovnakom čase (18. mája bola premiéra v bábkovom divadle v Bratislave aj v Žiline). Každé divadlo však prišlo s inou verziou. Autor dovolil hru pre potreby jednotlivých divadiel tvorcom upraviť alebo ju upravil sám. Nakoniec bol najviac spokojný s verziou pre nitrianske divadlo – Figliar Botafogo (13. 2. 1967, Západoslovenské bábkové divadlo).[5] Hra sa nakoniec dočkala niekoľkých jazykových mutácií a zaznamenala úspech aj v zahraničných divadlách.

Štátne bábkové divadlo v Bratislave uviedlo desiatu verziu, ktorá bola zároveň prvou oficiálnou Feldekovou vydanou verziou. Prvá premiéra 18. mája 1966 bola určená deťom, druhá premiéra 21. mája 1966 bola pre dospelých. Dej hry je jednoduchý, hovorí o dospelom človeku a dvoch deťoch, ktoré robia kúzla a triky – hrajú sa. Deti, dvojčatá Gigi a Gogo, si robia žarty, využívajúc pritom rovnakú fyzickú podobu. Botafogo je kúzelník a figliar, ktorý im chce dať príučku, a tak ich nechá, aby mu predviedli svoj žartovný trik. Potom unesie Gigiho a Gogo sa ich vydá hľadať. Kým Gigi u Botafoga pracuje – varí, perie, žehlí, Gogo ho hľadá spolu so Sedmokráskou, ktorá vyrástla vďaka jeho slzám. Na ceste sa stretáva s ďalšími postavami – maliarom Mrázom a skokanom Cvičkom. Vďaka nim nájde Botafogov dom aj Gigiho. Vpadne do domu cez komín. Keď v komíne uviazne, opäť si dvojčatá z Botafoga uťahujú a žartujú s ním. Botafogo ich nakoniec odhalí a spraví s nimi aj so samým sebou súd. Na súde vysvitne, že Botafogo bol všetkým ‒ maliarom, skokanom aj Sedmokráskou. Sám tak pomáhal Gogovi v hľadaní seba. Súd nie je vážny a všetci z neho vychádzajú ako nevinní vinníci, lebo všetci si zo všetkých robili žarty a všetci priznávajú, že o tom vedeli a len sa navzájom skúšali.

Text hry aj samotný autor zaznamenali úspech aj u kritiky. Emil Lehuta vyzdvihol kvalitný verš a vôľu byť partnerom malému divákovi. „Jeho metódou je hra. Nie poučovanie so zdvihnutým prstom. Jeho problémom je dialóg, výstavba situácie, dramatický príbeh a najmä stručnosť.“[6] J. Uher zas napísal: „Je to moderná bábková rozprávka nevšedných kvalít.“[7] Kritik píšuci pod pseudonymom -lp- tvrdí, že: „Feldek svojou hrou Botafogo povedal závažné slovo aj do vývinu československej bábkovej hry a vôbec detskej literatúry… Autor vidí v dieťati rovnocenného partnera, detskú hravosť, vynaliezavosť a úprimnosť povyšuje na základný princíp a životný klad. U Feldeka niet neodmysliteľného konfliktu dobra a zla, niet čiernobieleho rozloženia postáv, niet vopred danej schémy boja a víťazstva dobra nad zlom, niet viny a trestu, je len figliarska hra, v ktorej skúšajú svoje sily dvojčatá Gigi a Gogo s dospelým súperom – figliarom Botafogom.“[8] Z dobových recenzií a aj neskorších štúdií je zrejmé, že autor aj hra získali ohlas u divákov aj u divadelníkov. Feldek svojím textom predznamenal novú vlnu tvorby pre deti a bábkové divadlá. Ján Poliak, literárny vedec venujúci sa detskej literatúre, napísal, že: „Botafogom Feldek rázne podvihol latku nárokov na pôvodnú tvorbu, odokryl jej široké možnosti a tým otriasol aj fámou o jej fatálnej závislosti od literárnych predlôh.“[9] Feldek sa tak zapísal ako podnetný autor, ktorý tvorí antididakticky, protikonvenčne, zato má iskrivú fantáziu a humor. Oplýva tiež darom básnickej imaginácie, sujetotvornou invenciou, jazykovým a obrazotvorným žonglérstvom.[10] Ján Poliak vyzdvihuje Feldekovu schopnosť hrať sa s deťmi a jeho hru považuje za múdru klauniádu: „Múdrosť tejto klauniády spočíva v tom, že deti nementoruje, ale zabávajúc ich, dávajúc im prežiť očarenie i vzruch, prekvapenie i úzkosť o hrdinov, prebúdza v nich dobré city, podnecuje ich predstavivosť i intelekt.“[11] Recenzenti sa zhodli na tom, že by bolo prínosné, keby Ľubomír Feldek pokračoval v tvorbe pre bábkové divadlo a zároveň, keby jeho hra bola podnetným impulzom aj pre iných autorov.

Vladimír Predmerský, ktorý celú inscenáciu inicioval, sa ujal dramaturgie a réžie. Hru dramaturgicky upravil do vážnejšej podoby ako autor pôvodne zamýšľal. Hra na hru bola mierne potlačená v závere, ktorý vyznel viac poučne. Nad deťmi visel pomyselne zdvihnutý prst, že okrem zábavy treba myslieť aj na povinnosti reprezentované domácimi prácami. Predmerský inscenoval hru ako čierne divadlo postavené na slove a vizuálnosti. Bábky a scéna Bohdana Slavíka vynikali na čiernom pozadí ako geometrické útvary a farebné kocky detskej stavebnice. Celá scéna (a niekedy aj bábky) pôsobila ako ihrisko, na ktorom sa dá hrať a ktoré sa dá poskladať. Celok dotvorila moderná hudba Jána Melkoviča. Vďaka nej nadobudli zhudobnené básne melodickosť a dodali inscenácii rytmus. Režisér dal v rámci súboru šancu začínajúcim herečkám, ktoré dovtedy hrávali len vedľajšie roly. Ivica Ozábalová a Marta Žuchová tak dostali šancu viesť a hrať Gigiho a Goga. Ukázali svoje pohybové kvality, ale aj rečové nedostatky. Michal Hraška sa úlohy Botafoga zhostil dobre. Vďaka hlasovej štylizácii a výrazným gestám dodal svojej postave všetky atribúty dobrosrdečného figliara. Dobové kritiky sa zhodujú na tom, že ako celok je inscenácia umeleckým aj diváckym prínosom, v ktorom dominuje hlavne text, aj keď ani režijná nápaditosť neostáva pozadu. Emil Lehuta hodnotí celú inscenáciu kladne, má však niekoľko výhrad. Predmerskému vyčíta slabšiu dramaturgiu, keďže text by si podľa neho zaslúžil viac úprav a krátenie. Upozorňuje tiež na to, že na konci hry prichádza ponaučenie, ktoré autor odmieta, no kritik to pripisuje skôr bábkarskej konvencii ako režisérovmu nepochopeniu textu. Na druhej strane vyzdvihuje jednotu v spojení výtvarných prostriedkov: „Voľba scény na spôsob farebných kociek stavebnice nie je síce ničím novým. Ale v spojení s bábkohereckou technikou oba prostriedky vyzneli jednotne, a čo je najdôležitejšie: potlačili niektoré autorove sklony k opisu i k scénickej naivnosti; zdôraznili rýdzi dramatizmus proti ilustratívnej priestorovosti prostredia hry.“[12] Lehuta má ešte výhradu voči nedostatočnej javiskovej reči súboru a chybám vo vodení bábok či neúmyselnom odkrývaní rúk, či celého bábkoherca: „Z hľadiska profesionálnosti treba konštatovať, že herecký súbor Štátneho divadla má také isté i väčšie problémy s javiskovou rečou ako slovenská činohra… Keď treba zrýchliť tempo, až vtedy sa ukáže, ako je dikcia súboru neohybná, nečistá, technicky nevypracovaná... No ani vo vodení (...) nemalo by sa profesionálom stať, aby vo chvíli, keď ide scéna proti bábke, ešte aj bábka cúvala. Rovnako ruší, ak divák vidí pri hre na pozadí scénickej stavby ruku alebo i odchod bábkoherca. Razom je po celej ilúzii animácie.“[13] J. Uher je sklamaný z toho, že inscenátori nevyužili všetky kvality textu. Celkovo hodnotí, že: „(...) inscenácia postrádala štýlovú jednotu… a tak sme na premiére namiesto uceleného hudobno-dramatického tvaru komediálneho typu videli iba málo vyrovnanú a aj rytmicky nedostatočne interpretovanú réžiu výstupov.“[14] Opozitom k týmto výhradám sú ďalší kritici, ktorí réžiu vnímajú pozitívne, keďže režisér podľa nich prišiel s tvorivou koncepciou a svojskými nápadmi. M. Česal napísal, že inscenácia „jako celek má švih i proporce a je skutečně komediální... Pozoruhodná je Predmerského důsledná a nápaditá rytmizace celku a detailů, jež tvoří kořeny této inscenace, dodává jí chuť a barvu. Daří se mu většinou i vizuální gagy, či spíš špílce, kde loutka ztrácí své miniaturní človíčkovství a stáva se divadelním artefaktem, rytmicky rozhýbaným do překvapivých poloh a situací.“[15] Podobne hodnotí inscenáciu aj Zdeněk Hartman: „Střídmá režie V. Predmerského soustředila akcent na slovo, i když současně rozehrává a využívá prostor i možnosti černého divadla a naznačuje přiléhavé ladění části i celků.“[16] Avšak recenzent vyzdvihuje hlavne výpravu Bohdana Slavíka, ktorá v čiernom divadle ostáva dominantnou, pričom atmosféru celej inscenácii dodáva Melkovičova hudba.

Je zrejmé, že bratislavská inscenácia Botafogo si zaslúžila veľký úspech. Prínosná spolupráca dramaturga a autora poukázala na nové možnosti tvorby pre bábkové divadlo. Otvorila cestu hravejšej forme a novej estetike. Malý aj veľký divák sa konečne mohol baviť bez zábran. Oddať sa spontánnosti a nechať sa strhnúť ponúkanou hrou.

Mgr. art. Zuzana Poliščák Šnircová

  1. PREDMERSKÝ, Vladimír. Bábkové divadlo v rokoch 1890 – 1970. In Slovenské divadlo v 20. storočí. Ed. Miloš Mistrík et al. Bratislava: Veda, 1999, s. 418.

  2. Tamže, s. 417.

  3. Tamže, s. 418.

  4. PREDMERSKÝ, Vladimír. Proces tvorby o národnú tvár divadiel 1966 – 1971. In Slovenské bábkové divadlo (1945 – 1971). Bratislava: Národné divadelné centrum, 1998, s. 101.

  5. FELDEK, Ľubomír. 5x Botafogo, Bratislava: Tatran, 1978, s. 153.

  6. LEHUTA, Emil. Botafogo môže byť aj čarodejník. In Zlatý máj, Praha,1966.

  7. UHER, Jiří. Botafogo – úspech autora. In Práca, 15. 6. 1966, roč. 21, s. 4.

  8. (p). Divadlo fígľov a hry. In Večerník, 28. 5. 1966, roč. 11, s. 9.

  9. POLIAK, Ján. Úlohy a výhľady : niekoľko poznámok k pôvodnej bábkovej dramaturgii. In Javisko, 1969, roč. 1, č. 2, s. 47.

  10. Tamže.

  11. Tamže.

  12. LEHUTA, Emil. Botafogo môže byť aj čarodejník. In Zlatý máj, Praha,1966.

  13. Tamže.

  14. UHER, Jiří. Botafogo – úspech autora. In Práca, 15. 6. 1966, roč. 21, s. 4.

  15. ČESAL, Miroslav. Jubileum jako překvapení.10 let ŠBD Bratislava. In Československý loutkář, 1967, roč. 17, č. 5, s. 76.

  16. HARTMAN, Zdeněk. 2x Botafogo aneb „figliarské“ inscenace. In Československý loutkář, 1966, roč. 16, č. 7-8, s. 179.