Peter Preses – Ulrich Becher:
Bockerer

1986
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Bockerer – obraz doby, spomienka i výstraha

Autori hry Bockerer – rakúsky herec Peter Preser (1907 – 1961) a nemecký spisovateľ, novinár a maliar Ulrich Becher (1910 – 1990) koncipujú hru cez odmietavý postoj hlavného hrdinu, obyčajného mäsiara, manžela a otca Karla Bockerera, ktorý naoko ignoruje silnejúci nemecký vplyv a celkovú politickú situáciu pred začiatkom, počas a po druhej svetovej vojne. Sleduje ju z pozície hlupáka, ktorého „také veci nezaujímajú“, no v druhom pláne sa za vtipmi a úsmevom bezstarostného Bockerera skrýva smútok a hnev, ktorý plynie z doby, zo vzťahu k synovi, manželke, i voči všetkým, ktorí nechcú alebo sa boja odporovať. Autori hru Bockerer, ktorá v názve nesie meno ústrednej postavy, napísali tesne po skončení druhej svetovej vojny. V roku 1948, keď mala premiéru v rakúskom Neuen Theater in der Scala vo Viedni, slávila obrovský úspech, dosiahla 80 repríz, divadlo s ňou absolvovalo aj turné po Rakúsku a hru dokonca autori adaptovali aj pre televíziu.[1]

Bockerer v Slovenskom národnom divadle

Režisér Peter Mikulík uviedol hru Bockerer v sezóne 1985/1986, ktorá bola tematicky zameraná na uvádzanie hier s protivojnovou tematikou (na začiatku sezóny bola v Mikulíkovej réžii uvedená aj inscenácia Žena od Edwarda Bonda rovnakého tematického zamerania). V Činohre Slovenského národného divadla, podobne ako aj v iných divadlách, sa v polovici 80. rokov začali objavovať kritické ohlasy k dobe, svetu i stavu, v akom sa ľudská spoločnosť vyskytla.[2]

Celé 70. a takmer celé 80. roky bol riaditeľom Slovenského národného divadla Ján Kákoš, ktorý sa v komplikovaných politických časoch (cenzúra) úspešne staral o čo najlepšie podmienky pre inscenovanie zaujímavých titulov. Týmto spôsobom sa napokon podarilo do vopred stanoveného dramaturgického rebríčka (v tom čase bežná prax všetkých divadiel) vkomponovať i hru Bockerer, ktorú z vlastnej iniciatívy priniesol práve jej režisér Peter Mikulík.

Režisér inscenácie sa snažil postavy voči sebe príliš nevyhrocovať. Napriek tomu, že išlo o napätú situáciu a konflikty prirodzene vznikali, snažil sa v nich Mikulík nachádzať najmä ľudskú rovinu a pochopenie motivácií konania postáv. Hrdinovia príbehu zažívajú najprv  tlak, spoločenský, rodinný, vzťahový, ktorý graduje až do hádok či fyzického kontaktu – napätie  však stiera odpustenie vďaka stále prítomnej ľudskosti. Týchto momentov v inscenácii bolo mnoho, za všetky možno spomenúť rozlúčku otca so synom, ktorá bola – napriek ich hlboko naštrbenému vzťahu – dojemná a fatálna. Otec Bockerer si bol vedomý chýb svojho syna, no láska k nemu prevýšila akýkoľvek predchádzajúci spor. Navyše po synovej smrti jeden z hraničných konfliktov, kedy Hans udrel svojho otca na verejnosti pred príslušníkmi strany, Bockerer úplne odmietal a snažil sa syna „očistiť“ – či už pred manželkou či samým sebou.

Cez konanie jednotlivých postáv hry možno sledovať rôzne spôsoby ich „prežitia“ – Bockererova manželka Binerl (v podaní herečky Evy Krížikovej) sa prispôsobovala situácii, čo deklarovala hneď od začiatku komentovaním norimberských zákonov a uisťovaním sa o „čistom“ árijskom pôvode svojej rodiny, neskôr zúčastnením sa na oslave führerových narodenín a podporovaním syna ako príslušníka SA. Ich spoločný syn Hans (Vladimír Obšil) sa stane členom vojenskej nacistickej jednotky, kde zaznamená aj kariérny postup, ktorý nakoniec jeho kompetencie zvýši natoľko, že za to zaplatí svojím životom po prevelení na ruský front. Židovi, advokátovi Rosenblattovi (Juraj Slezáček) sa pred vojnou podarí emigrovať do Ameriky. Iní sa snažia byť čo najnenápadnejší a čo najmenej vytŕčať z davu ako Bockererov priateľ Hatzinger (Ivan Rajniak). Sú aj postavy, ktoré využili situáciu ako mladé dievča Mici Haberlová (Judita Vargová, ktorá je v bulletine uvedená pod menom Mizzi), ktoré je „za dobre“ s každým vojakom v okolí, pretože po odchode Hanziho, ako ho familiárne nazývajú rodičia a známi, hľadá akýkoľvek druh pozornosti. Vojenské obdobie sa nezaobišlo ani bez stereotypu „prezliekača kabátov“, akým bol napríklad inšpektor Guritsch (František Zvarík). Text hry i text inscenácie uvádzal v replikách Hansa: „Myslíte, že o vás nič nevieme? Najprv ste boli monarchista, potom socialista, a teraz ste... Teraz sa tvárite, že ste vlastenec.“[3] Guritsch sa bráni len celkom opatrne, že to nie je jednoduché prejsť „toľkými zmenami“. Humor a trefné reakcie Bockerera boli tu, tak ako i v celom texte veľmi jednoduché a výstižné: „Bockerer: No ná! Na to treba charakter.“[4]

Najväčšou výsadou ústrednej postavy mäsiara Bockerera v podaní Leopolda Haverla bolo spojenie textu a herca, ktorý postavu kreoval do najmenších detailov. Za veselým výrazom neustále skrýval sklamanie z celého diania, no napriek tomu sa ním nedal odradiť. V každom momente, v ktorom to bolo možné, využíval svoj naivne dobrotivý výraz a vedel ním odzbrojiť či minimálne odľahčiť situáciu, ktorú by mnohí iní neustáli. Ako píše recenzent Ivan Rapoš.: „Jeho [Haverlov] Bockerer môže byť na prvý pohľad zvláštny a smiešny tým, ako je nezorientovaný či nezainteresovaný na dianí okolo seba. Jeho stratégia je svojráznym typom obrany, kde zosmiešňovanie seba mieri na absurdnú podstatu udalostí, kde dobre mierený vtip odhaľuje poblúznenie blížnych (...).“[5]

Panoptikum rakúskej Viedne sa pohybovalo po premyslenej scéne Vladimíra Suchánka s točňou, mestskou dlažbou, dômyselne oddelenými priestormi či už domáceho alebo pouličného prostredia. Na točni sa väčšinou nachádzalo obydlie rodiny Bockerera – na jednej tretine  obývacia miestnosť s vchodom, sekretárom, kreslom, stolom a stoličkami, v druhej spálňa manželov a z tretej strany vchod do Bockererovho mäsiarstva. Ulicu či pohostinstvo dokresľovala spomínaná mestská dlažba, ktorá bola prítomná i v obraze nacistickej kancelárie, kde privádzajú Bockerera na výsluch k členovi viedenského gestapa, Dr. Von Lammovi (v podaní Olda Hlaváčka), aby objasnil konfrontáciu v krčme medzi ním a jeho priateľmi s príslušníkmi SA. Dlažba tu podčiarkovala chladný a neosobný pocit z celého priestoru. Slovami teatrologičky Zuzany Bakošovej-Hlavenkovej: „Bockererov ,krám‘ umiestnil V. Suchánek doprostred javiska na točňu. Je to mikrosvet rodiny uprostred makrosveta (ulice, mesta, sveta), mikrosvet hlavného hrdinu stále prítomný a spolutvoriaci históriu.“[6] Súčasťou scény boli aj ručne písané transparenty. Či už tie, ktoré udáva samotná dramatická predloha (charakteristické pre tú dobu „Židom vstup zakázaný“ či „Jeden národ – jedna ríša – jeden vládca“), alebo aj tie, ktoré sú v texte uvedené ako poznámky na začiatku každého obrazu či v knižnom chápaní ako „názvy kapitol“. Tvorcovia využili celé tieto „nadpisy“ alebo ich časti. Ladislav Čavojský vnímal tento režijný zámer ako odvolávku na divadlo Bertolda Brechta a jeho využitie písania názvov kapitol na oponu. Navyše postavu Bockerera považoval za istú alternatívu Švejka: „... jednotlivé obrazy označujú transparenty od portálov po veľkú pouličnú lampu v strede javiska. Bombardovanie mesta pred záverom jasne naznačí pád týchto transparentov. A vtedy si opäť prečítame názov hry brechtovsky: Viedenský Švejk za druhej svetovej vojny.“[7]

V inscenácii boli taktiež využívané dlhé červené vlajky s hákovým krížom, také charakteristické pre toto obdobie, ktoré sú vďaka predlohe aj súčasťou vtipu pred Bockererovým mäsiarstvom. Po istej vyhláške musela byť vlajka zavesená nad každým vchodom do obchodu, podniku. Karl Bockerer najprv ponúkal na predaj „nepoužitú zástavu s hákovým krížom“, čím vyjadroval svoj odpor. Prišiel Hans spolu s inšpektorom Guritschom a prikazujú Bockererovi, aby ponuku zrušil a nápis zmazal. Ten neváhal a v hranej dobrej vôli ponúkal na predaj vlajku aj inšpektorovi, pretože jemu bola príliš dlhá. Z mnohých podobne nepríjemných situácií sa snažil Bockerer v podaní Haverla vykľučkovať skrz vtip a naivnú predstieranú nevedomosť (napríklad využíval slovo „šlamastika“ miesto svastika). Tým viac neskôr rezonovali jeho prehovory či dialógy s postavami v súvislosti s aktuálnou situáciou, ktorá ho trápila a nevedel sa s ňou zmieriť, akou bola rozlúčka so synom či urputné hľadanie priateľa Hatzingera v troskách zbombardovaného bytového domu.

Smiech cez hrozbu[8]

Dej hry sa odohráva vo Viedni a v nadväznosti na Bratislavu sa tvorcovia (konkrétne režisér Mikulík a dramaturg Anton Kret) rozhodli pre istú štylizáciu reči – postavy hovorili starým, už takmer zabudnutým „prešpuráckym dialektom“. Podľa viacerých recenzentov to pôsobilo ako istá pripomienka na časy, keď bola Bratislava považovaná za predmestie Viedne.[9] Tento dialekt však navodzoval aj pocit domáckeho meštiackeho prostredia a pôsobilo to ako istá ponáška či nadväznosť na pôvodný zámer autorov, a tým bola hra v štýle viedenského ľudového divadla. To bolo charakteristické svojím vtipom a posmešným zhodnocovaním aktuálneho diania. Slovami autorky recenzie Bakošovej-Hlavenkovej: „Zmes slangu a dialektu, v ktorej sa inscenácia hrá, je živnou pôdou atmosféry tohto divácky veľmi vďačného a adresného predstavenia.“[10] Navyše „prešpuráčtina“ dopomáhala napríklad aj k zamysleniu sa nad tým, že zaslepenosť dokonalosťou tretej ríše nie je prirodzená prostrediu, z ktorého postavy pochádzajú – išlo o hru na mocných, vysoko postavených a uznávaných povýšeneckých prívržencov režimu, ktorí by sami osebe nič neznamenali. Najlepším príkladom za všetky bol syn hlavného hrdinu Hans Bockerer – ten si koniec koncov vybral medzi kariérou mäsiara a kariérou Hitlerovho vojenského poskoka. V záujme svojho postavenia nemá problém udať Bockererovho kamaráta Hermanna (Juraj Sarvaš) a odsúdiť ho tým na smrť, ani pred zrakmi všetkých udrieť svojho otca policajným obuškom. Dôsledky svojho rozhodnutia mu, zdá sa, dochádzajú až pri poslednom posedení v Café Tosca, keď sa okrem obavy o svoj život navyše stretne s príslušníkom SS Gstettnerom (Dušan Tarageľ), ktorý mu bezcitne, hrdo až zvesela opisuje novinky v technológiách plynových komôr na „špiónov“ – židov, ktoré sú inštalované v nákladných automobiloch.

Haverlovo kreovanie postavy Bockerera obsahovalo širokú škálu detailov, mimiky, gest, herecky citlivých a správne načasovaných drobností, využívanie presných až filmových strihov, ktoré mali základ v každodennom živote – pôsobili prirodzene, až nebadane. Slovami Emila Lehutu: „Vie si [Haverl] vystavať situáciu, pripraviť pointu, uvoľniť napätie, odhadnúť mieru. Takmer nepozorované štrngnutie kalíška so synom, a náhle pritúlenie jeho hlavy k svojmu boku, (...) oklepanie bosých nôh, predtým ako ich vtiahne pod perinu, vyhŕňanie rukávov košele do bitky... Ani nezistíš, kedy je to autor a kedy herecká tvorba.“[11] Vladimír Obšil ako Bockererov syn Hans prechádzal celou škálou emočných vzruchov – na tejto postave i v texte a  aj na javisku bolo možné sledovať postupné, no o to fatálnejšie uvedomenie si „ako chutí moc“. Chlapec bol najprv len mládežníckym prívržencom silnejúceho nacistického hnutia, no jeho pocit moci vrcholil v momente, keď ho otec chcel vyhostiť z domu po synovom fyzickom ataku na ulici. Vladimír Obšil vsadil na silnejúcu tendenciu nadradenosti, ktorá Hansa zachvátila a z viacerých silných hereckých momentov asi najviac zarezonovalo a zamrazilo pri hádke s otcom na konci prvej časti inscenácie. Obšil z plných pľúc, snáď zo strachu a zároveň posilnenia svojej autority, kričal: „Ticho! Odteraz budete hovoriť, len keď sa vás ja na niečo opýtam! Teraz som v dome pánom ja... Rozumiete?!“[12]

Všetky ostatné postavy dopĺňali dobový kolorit, ako napríklad postavičky Prvý a Druhý nenápadný (Oldo Hlaváček, Michal Dočolomanský), ktorí zosobňujú známu metaforu „keď aj stena má uši“, sú prítomní v situáciách, keď sú na pretrase veci proti režimu, proti dobovej morálke. Inscenácia obsahuje aj jeden absurdný obraz Bockerera s Hitlerom (v podaní opäť Michala Dočolomanského, ktorý spolu s Oldom Hlaváčkom, Antonom Korenčim, Jánom Gécom a ďalšími stvárnili dvoj a viacroly), ktorý je však psychiatrickým pacientom, vlastným menom Alois Rittler. Preses a Becher vsadili do hry tento obraz ako jeden z vrcholov absurdnosti vojny, navyše aj Dočolomanského herecké stvárnenie bolo na hranici komického a výsostne strašidelného, ak si naozaj predstavíme, že pred Bockererom a na javisku stojí samotný „führer“.

Pomyselný kruh inscenácie uzatvára príchod doktora Rosenblatta (Juraj Slezáček), ktorého možno vnímať aj ako nádej na návrat k „starým dobrým časom“. Hoci sa réžia zameriavala na iný druh odporu proti vojne (ak myslíme na vojnovú tematiku prostredníctvom obrazu koncentračných táborov, streľby, vojenských výpadov, hladujúcich či zomierajúcich ľudí a podobne), inscenácia dokázala zobraziť viaceré atribúty vojnového obdobia, nadobúdanie pocitu moci, manipuláciu ľudí i boja proti nej, takmer bez akéhokoľvek násilia. Isteže, text k tomu ani veľmi nesmeruje. Režisér Mikulík najviac v inscenácii  kreoval snahu o obraz ľudskosti v neľudských časoch, snahu tvoriť vzťahy napriek dobe, v ktorej postavy žijú, či už prostredníctvom postavy Bockerera, ale i cez okolie, ktoré na neho vplývalo. I keď to bol veľakrát, ako napísal Anton Kret „smiech cez hrozbu“,[13] vďaka práci všetkých tvorcov i hereckého ansámblu bola inscenácia na repertoári činohry Národného divadla až do marca 1995 a dosiahla 151 repríz. To svedčí o jej kvalite, o tom, že téma vojny sa dá stvárniť rôznymi spôsobmi (v tom taktiež tkvie čaro Bockerera – zobrazovanie vojny cez dopad na medziľudské vzťahy), ale bohužiaľ aj o neustálej potrebe až nevyhnutnosti túto časť našich dejín pripomínať.

Bohuslava Vaňková

  1. Pozri LESOWSKY, W. Divadlo ako nástroj na záchranu sveta. [Preklad Peter Mikulík]. In Peter Preses, Ulrich Becher, Bockerer. Bulletin k inscenácii. Bratislava: Slovenské národné divadlo (Divadlo P. O. Hviezdoslava), 1986, s. 4. Dostupné v dokumentácii Divadelného ústavu Bratislava, Zbierka inscenácií. F-a [Leopold Fiala]. Tragifraška varujúca pred fašizmom. Inscenácia bez slabín. In Hlas ľudu, 4. 6. 1986.

  2. Pozri TIMKO, M. Činohra 1971 – 1989. In ŠTEFKO, Vladimír. Dejiny slovenského divadla: (1948 – 2000) II. Bratislava: Divadelný ústav, 2020, s. 138.

  3. PRESES, P. – BECHER, U. Bockerer: tragifraška v dvoch častiach. Bratislava: LITA, 1986, s. 52.

  4. Tamže.

  5.  I. R.[Ivan Rapoš]. Bockerer v Divadle P. O.Hviezdoslava. Vtip ako spôsob obrany. In Práca, 23. 5. 1986, roč. 41, č. 119, s. 6.

  6. BAKOŠOVÁ-HLAVENKOVÁ, Z. O charakter slušného človeka. In Nové slovo, 3. 7. 1986.

  7. ČAVOJSKÝ, L. Viedenský Švejk. In Film a divadlo, 1986, roč. 30, č. 23, s. 11.

  8. KRET, A. Smiech cez hrozbu. In Peter Preses, Ulrich Becher, Bockerer. Bulletin k inscenácii. Bratislava: Slovenské národné divadlo (Divadlo P. O. Hviezdoslava), 1986, s. 5. Dostupné v dokumentácii Divadelného ústavu Bratislava, Zbierka inscenácií.

  9. Pozri (dp). Na javisku SND – po prešpurácky. In Československý vojak, Praha, 7. 4. 1987.

  10. BAKOŠOVÁ-HLAVENKOVÁ, Z. O charakter slušného človeka. In Nové slovo, 3. 7. 1986.

  11. LEHUTA, E. Dobre utajovaný zázrak v SND. Bockerer naposledy? In Práca, 24. 4. 1992, roč. 47, č. 97, s. 6.

  12. PRESES, P. – BECHER, U. Bockerer: tragifraška v dvoch častiach. Bratislava: LITA, 1986, s. 48.

  13. KRET, A. Smiech cez hrozbu. In Peter Preses, Ulrich Becher, Bockerer. Bulletin k inscenácii. Bratislava: Slovenské národné divadlo (Divadlo P. O. Hviezdoslava), 1986, s. 5. Dostupné v dokumentácii Divadelného ústavu Bratislava, Zbierka inscenácií.