Antonio Vivaldi:
Arsilda

2017
Slovenské národné divadlo, Bratislava

Arsilda – znovuzrodenie Vivaldiho opery

Dramaturgia Opery Slovenského národného divadla sa po peripetiách s častými výmenami riaditeľov po príchode do novej budovy SND dlho nevedela dostať do systematickej funkčnosti. Niežeby uvádzala provinčne pôsobiace inscenácie mainstreamového repertoáru. Každú sezónu sa objavili tituly, ktoré samy osebe boli dramaturgicky cenné, zriedka uvádzané, alebo išlo o vyslovené rarity. Napriek tomu celková dramaturgická línia pôsobila do istej miery nekoncepčne, akoby k voľbe titulov dochádzalo náhodne, bez dlhodobejšej vízie, bez toho, aby sa bral do úvahy aj potenciál domáceho súboru, a bez toho, aby bola aj táto línia divácky čitateľná. Opera SND akoby hádzala šípkami. Čo trafíme, to sa bude hrať. V sezóne 2016/2017 sa napriek tomu podarili tri šťastné zásahy. Ak som naznačil istú náhodnosť výberu titulov na sezónu, tak si vlastne protirečím, pretože jeden výrazný spoločný dramaturgický „zámer“ väčšiny premiér som odčítal a dal som mu pracovný názov Sezóna koprodukcií – až na výnimky nešlo o čisto vlastné projekty domáceho operného súboru - ak nerátam detskú verziu staršej inscenácie Predanej nevesty (Prodaná nevěsta) Bedřicha Smetanu od režiséra Pavla Mikuláštíka v úprave Martina Vaneka v úvode sezóny. Pokračovalo sa náhradou - pôvodne plánovaná atraktívna koprodukcia opery a baletu v podobe dvoch diel Igora Stravinského v jeden večer, opera-oratórium Kráľ Oidipus (Oedipus Rex) a balet Svätenie jari (Le Sacre du printemps), sa zrušila z finančných dôvodov. Náhradou sa stalo trocha rozpačité poloscénické (hoci repertoárovo cenné) uvedenie dramatickej legendy Hectora Berlioza Faustovo prekliatie (La damnation de Faust). Stráviteľnosť tejto „náplaste“ z dielne režiséra Mariána Chudovského zabezpečil, vďaka zachovanej koprodukcii, kvalitný zástoj Baletu SND. Nasledovali tri plnohodnotné premiéry: Triptych (Il trittico) od Giacoma Pucciniho, Židovka (La Juive) od Jacquesa Fromentala Halévyho a Vivaldiho Arsilda.

K inscenácii Arsilda, kráľovná pontská (Arsilda, Regina di Ponto) od Antonia Vivaldiho prišla Opera SND tak trocha šťastnou zhodou okolností. Myšlienka uviesť zaujímavé barokové dielo vznikla už dávnejšie v Národnom divadle v Prahe, kde predtým s úspechom inscenovali Händlovho Rinalda (2009, réžia David Radok) a Myslivečkovu L’Olimpiade (2013, réžia Ursel Herrmann). Obe naštudoval dirigent Václav Luks, ktorý ako pokračovanie tohto pomyselného cyklu chcel uviesť práve niektorú z Vivaldiho opier. Popularita skladateľa Štyroch ročných období, ktorý je však ako operný autor v našich končinách prakticky neznámy, by mohla byť atraktívnou aj pre publikum. Od tejto iniciatívy nakoniec pražské Národné divadlo upustilo a inscenátori prijali ponuku Opery SND uviesť Vivaldiho Arsildu v Bratislave. Projekt sa realizoval ako koprodukcia Opery SND s Opéra de Lille, Les Théâtres de la Ville de Luxembourg, Théâtre de Caen, Château de Versailles Spectacles, Collegium 1704 a Collegium Vocale 1704. Na inscenácii sa podieľalo aj slovenské Centrum starej hudby, festival Dni starej hudby a bratislavská agentúra Gesamtkunstwerk.

Vivaldi napísal pravdepodobne až 94 opier, z toho sa kompletne alebo čiastočne zachovalo asi 50, a doteraz sa skompletizovalo a hráva zhruba 20 titulov. Písal ich v dlhom časovom období a prešli veľkým vývojom od ranobarokovej opery 17. storočia s dôrazom na spievané slovo až po, svojím spôsobom manieristické, vrcholné opery seria, kde sa viac uplatnili virtuózne árie. Arsilda patrí do prvého obdobia, jej hudba je veľmi dramatická, prekomponovaná a harmonicky bohatá.

Opera rozpráva príbeh o kráľovských dvojčatách Lisey a Tamesovi, v ktorom sa takmer každá postava vydáva za niekoho iného. Reťazia sa zámeny a omyly – lenže neplynie z nich očakávaná komika, ale znepokojúca neistota. Príbeh samotný nie je až taký dôležitý, ale libreto Benedetta Domenica Lalliho (v titulkoch v skvelom preklade Michaely Jurovskej) a najmä jeho premena na hudobnú drámu prináša celý rad moderne vyznievajúcich situácií na tému lásky, vernosti, zrady či pretvárky. V pocite krízy identity, jej hľadania, dezilúzie alebo manipulácie sa dá Arsilda chápať ako pozoruhodne sugestívna moderná dráma.

Z nečakane dramatického charakteru Arsildy vyšiel aj režisér David Radok vo svojej koncepcii. Rozhodol sa v prvom rade zrozumiteľne prerozprávať príbeh plný intríg, prevlekov a zmien identít. Je to vzhľadom na prvé novodobé uvedenie diela plne legitímny prístup, no Radok neostal iba pri ňom, ale začal s divákom hrať rafinovanú hru. V Arsilde nie je nič jasné, každá postava sa na niečo hrá, niečo predstiera. Režisér koná podobne.

Spočiatku sa inscenácia tvári ako historicky verná hra. Odohráva sa celá v jednej miestnosti, zmeny scény (scénograf David Radok) nastávajú iba otváraním okien a dverí - so zmenami horizontu a svietením (svetelný dizajn Přemysl Janda).

Úvodná hostina, barokové kostýmy, štylizované pohyby spevákov, zboru i tanečníkov (choreografia Andrea Miltnerová), všetko pôsobí autenticky, možno až trochu ponnellovsky[1] (kostýmy Zuzana Ježková), až na drobné „rušivé“ detaily, ktorých postupne, najprv veľmi diskrétne, neskôr stále okatejšie, pribúda. Plastové transparentné stoličky, na ktorých sediace postavy pôsobia ako vo vzduchu, súčasné záhradnícke hrable, kanvica a gumené čižmy a ku koncu prvej časti snímanie parochní v segmente zboru – to všetko vysiela signály o tom, že sa chystá zmena. V druhej časti už nastane výrazný zlom. Postavy v súlade s tým, ako sa odkrývajú ich pravé tváre, ich identita a rozuzľujú sa vzťahové prepletence, odhadzujú parochne, snímajú kostýmy, stávajú sa samy sebou so všetkými kladnými i zápornými vlastnosťami. Prestávajú sa štylizovať a začínajú hrať civilne. Očakávaný happy end sa však nekoná, skôr nastáva únava a dezilúzia z nastalých situácií a z dôsledkov doterajšieho konania. Melanchóliu záveru, keď z barokovej hostiny ostal neporiadok ako po súčasnej párty, symbolicky prichádza na javisko zmierniť sám dirigent, akoby s naivným posolstvom, že nielen túto pretvárku, klamstvá a faloš majú ľudia na svedomí, ale na druhej strane aj dokážu skomponovať takúto krásnu operu a takto fascinujúco ju zahrať a zaspievať. 

„Pro Radokovu práci je typické, že každou postavu modeluje individuálně, skrze konkrétní výraz vtělený do hlasu, herectví, pohybu, gest konkrétního pěvce. Proto každá postava působí velmi celistvě a lze s ní prožívat její konkrétní lidský osud a emoce. Úzce se na tom s Radokem podílí Václav Luks, který s interprety stejně citlivě modeluje každou árii i recitativy v dokonalém výrazu a zvukovém souladu s orchestrem i děním na scéně.“[2]

Hudobné naštudovanie Václava Luksa vychádzalo z hlbokej znalosti histórie, štýlu i štúdia dobovej praxe, no zároveň bolo veľmi živé a doslova nabité energiou. Dirigent sa so svojím súborom Collegium 1704 snažil maximálne podporiť dramatické recitatívy, bol to pohľad na barokovú operu ako na plnokrvnú drámu. Špičkové obsadenie, zostavené zo špecialistov na starú hudbu a zároveň typovo i herecky disponovaných spevákov, bolo veľmi vyrovnané – za všetkých treba spomenúť štvoricu hlavných postáv: Olivie Vermeulen v titulnej úlohe, unikátnu kontraaltistku Lucile Richardot ako Liseya, predstaviteľa Barzaneho, kontratenora so sopránovými výškami Kangmina Justina Kima a slovenskú lyrickú sopranistku Lenku Máčikovú ako Mirindu.

Inscenácia Vivaldiho Arsildy v novodobej svetovej premiére sa na javisku opery a baletu v novej budove SND hrala napriek mimoriadnemu záujmu publika iba trikrát, v podobe verejnej generálky, premiéry a jednej reprízy. Napriek tomu suverénne zvíťazila v ankete divadelných kritikov DOSKY 2017. Vyhrala v kategóriách Mimoriadny čin v oblasti operného divadla a Najlepšia inscenácia sezóny. Za autorské činy v tejto inscenácii získali DOSKY Zuzana Ježková v kategórii Najlepší kostým sezóny a David Radok si prevzal ocenenie za Najlepšiu scénografiu sezóny a Najlepšiu réžiu sezóny.

„Inscenácia vzhľadom na svoje kvality zaiste urobí dobré meno opernému Slovensku. No ešte viac poteší, že takú skvelú príležitosť si nenechala ujsť verejnoprávna televízia, ktorá vysielala premiéru v priamom prenose. Za pozitívum možno označiť aj fakt, že vďaka Arsilde sa aspoň nakrátko podarilo zlúčiť typicky operné publikum s návštevníkmi filharmonických a komorných koncertov, ktorí majú k Vivaldiho hudbe bližšie než poslucháči Carmen, Nabucca či Bohémy. Na záver želanie: Arsilda vráť sa k nám!“[3]Toto želanie ostalo, žiaľ, napriek plánom uviesť operu v jubilejnej stej sezóne, nesplnené.

Jozef Červenka

  1. Jean-Pierre Ponnelle (1932 – 1988), francúzsky operný režisér, scénický a kostýmový výtvarník.

  2. HRDINOVÁ, Radmila. Arsilda jako existenciální drama. In Divadelní noviny, 2017, roč. 26, č. 7, s. 12.

  3. BLAHO Vladimír. Od estétstva k filozofii alebo Láska je smutná vec. In Hudobný život, 2017, roč. 49, č. 4, s. 30.