Rudolf Sloboda:
Armagedon na Grbe

V čase svojho vzniku inscenácia Divadla ASTORKA Korzo ’90 v Bratislave Armagedon na Grbe (1993) a jej voľné pokračovanie Macocha (1996) položili dovtedy veľmi dlho nenaformulované a tabuizované otázky. Ich základom je kresťanská vierouka a ústredné pojmy ako: hriech, odpustenie, hranica medzi dobrom a zlom, existencia múdreho, spravodlivého a dobrotivého Boha, Božia milosť, život po smrti, trest za prvý hriech, zmysel života, právomoci diabla atď. Položením týchto otázok režisér Juraj Nvota a ostatní tvorcovia inscenácie hľadali odpovede viažuce sa k zmyslu ľudskej existencie, nepozerali na problematiku len z čisto kresťanskej optiky.

Inscenačná fabula Armagedonu na Grbe je oproti Macoche^[1] zložitejšia. Hlavná hrdinka príbehu Žena má za sebou bohatý manželský život. Z prvého manželstva má syna Arthura, ktorý ju pravidelne chodí navštevovať aj s dcérou. Druhé manželstvo s Jozefom ukončí násilne. Otrávi ho jedom, ktorý jej dal Vincent, jej tretí manžel. Vincent od prvého vstupu na javisko nosí čertovské rožky, ktorých sa zbaví až po Armagedone v raji. Sníme mu ich Anjel, pretože ich už považuje za zbytočné. Vincent je však veľmi zvláštnym čertom. Keď sa v priebehu deja zjaví Anjel a na chvíľu si ho odvedie, Vincent sa vnútorne mení. Začína sa správať inak, lepšie, aj keď mu čertovské rožky ostávajú. Stáva sa veľmi prísnym nočným strážnikom, dokonca sám ohlasuje začiatok apokalypsy – vidí rozhnevaných anjelov s veľkými krídlami. V chaose, ktorý vznikol pri ohlásení konca sveta, ho Žena vo svojom dome nechtiac zastrelí. Po konci sveta sa všetci stretávajú v „nebi“ a začínajú nanovo žiť. Žena si od Boha vyprosí aj príchod syna Arthura, ktorý si počas apokalypsy zo zúfalstva vzal život. Celý dej inscenácie je režisérom inscenácie Jurajom Nvotom predeľovaný speváckymi vstupmi chlapčenského osemčlenného zboru, ktorý spieva na hudbu Michala Ničíka text Requiem Wolfganga Amadea Mozarta v latinskom jazyku. Táto významová línia dej v hlavnej línii asociatívne dopĺňa. Scénická hudba má kruhovú kompozíciu, záverečná pieseň inscenácie Agnus Dei (Baránok Boží) sa končí slovami prvej spievanej piesne.^[2] Princíp kruhovej kompozície je režisérom Jurajom Nvotom v inscenácii využitý viac ráz a vždy vo veľmi tesnom až synkretickom významovom prepojení každej z jej línií.

Scenár k inscenácii Armagedon na Grbe má pomerne bohatú textovú genealógiu a jeho početné varianty sú školským príkladom postupov autorského divadla a hlbokej profesionálnej zaujatosti ako inscenátorov, tak aj jeho hereckých interpretov. V roku 1995 jeho autor Rudolf Sloboda vydal zbierku poviedok s názvom Herečky. Poslednú z nich tvorí poviedka s rovnomenným názvom Armagedon na Grbe. Je autobiografickým a výrazne realistickým záznamom jeho úvah o námete a téme budúcej hry, o možných zápletkách a problémoch, ktorých by sa mohla dotýkať.

Hra mala byť pôvodne len monodrámou a mala ju tvoriť uvedená poviedka, preto sa niektoré z jej motívov alebo častí objavujú aj vo výslednom textovom tvare.

Od prvej pracovnej verzie hry až po konečnú inscenačnú verziu prekonala najväčšiu genézu postava bábky, ktorá mala pôvodne osamelej a chorej hlavnej hrdinke robiť spoločnosť. Pomocou nej sa mala vysporiadať so svojím životom v rôznych reminiscenciách. V závere hry sa mala bábka zmeniť na syna Arthura. Pracovnú verziu s bábkou môžeme považovať za statickejšiu a komorne orientovanú hru, nesie ešte názov poviedky – monodrámy: Herečky. V scenári k inscenácii bábka už nie je. Z poviedky do tejto pracovnej verzie výraznejšie preniká ešte motív Panny Márie. Objavuje sa ako tancujúca baletka s výzorom renesančnej Madony, ktorej anjel v závere podáva ľaliu. Výstup je vlastne poeticko-obrazným intermezzom.

Poviedka má vo vzťahu k výslednému inscenačnému tvaru predovšetkým autoreflexívnu funkciu. Do inscenácie, a teda do vlastného textu hry, ktorý sa generoval v najmenej štyroch textových variantoch^[3], z poviedky prenikli najvýraznejšie dva prvky. Prvým je vysvetlenie použitia pojmu Grb v názve inscenácie, ale aj v jej sémantickej štruktúre. Zo zemepisného hľadiska ide o kopec s názvom Grb, ktorý sa nachádza v Devínskej Novej Vsi, kde Rudolf Sloboda žil. Názov je chorvátskeho pôvodu a v preklade znamená kopec. Z jeho opisu v poviedke vyplýva, že sa na ňom pretínala cesta so železničným priechodom, ktorý sa volal pri Kríži.^[4] Chorvátsky výraz pre kopec grb sa tak tesne stretáva s hebrejským výrazom har, pričom oba označujú konkrétne zemepisné miesto. Výraz Armagedon na Grbe v inscenácii sa však s biblickým Harmagedonom stretáva aj v symbolickej rovine. Cez Grb viedla dôležitá križovatka, ktorej už samotný názov pri Kríži má výrazné kresťanské teologické zafarbenie. Biblický Harmagedon je takisto miestom pretnutia sa dvoch rozhodujúcich ciest: cesty dobra a cesty zla. Rudolf Sloboda v scenári reinterpretoval aj samotný pojem Armagedon. Biblia^[5], podobne ako jej výkladové slovníky, hovorí o Armagedone ako o „... zhromaždišti v apokalyptickom výjave rozhodujúceho dňa všemocného Boha (Zj 16, 16), inak neznáme.“^[6] Jeho význam je často chápaný ako synonymum konca sveta (apokalypsa) a je obsahom mnohých proroctiev, nielen Zjavenia sv. Jána, spomínaného v Biblii.

Pre režiséra sa všetky tieto významy stali ideovým základom inscenačnej koncepcie. Z poviedky do inscenačného scenára prešli vo forme monológov pre postavu Arthura niektoré jej časti. Predovšetkým tie, v ktorých autor spomína na matku^[7], t. j. pretext je priamo obsiahnutý v texte.

Z hľadiska genézy textu má najzaujímavejší vývoj spôsob, akým Žena zabila Vincenta a výraznejšie sa variuje aj oznámenie Vincenta o apokalypse. V každej z verzií Žena zabíja Vincenta omylom, motivácia je však rôzna. V jednej z nich chce zabrániť odchodu Arthura z domu, aby zabránila odvezeniu Vincenta do nemocnice, ktorého zvesť o apokalypse Arthur považuje za alkoholické vízie. Žena nerozhodne zviera v ruke revolver, ktorý po návrate zo služby Vincent položil na stôl, vyhráža sa ním Arthurovi. Vincent sa na ňu vrhá, aby ju náhodou nepoužila, a Žena ho v zápase zastrelí. V ďalšej verzii nemieri na Vincenta, ale na Arthura. Môžeme povedať, že tu sa veľmi akcentuje význam Ženy ako zosobneného zla. Dokonca v rozhovore s Anjelom po apokalypse, prečo sa medzi vzkriesenými nenachádza jej syn, ale ona – ktorá zámerne zabila jedného muža a chcela zabiť aj vlastného syna – Anjel nervózne poznamenáva, že išlo o sebaobranu. Nevie zmysluplne vysvetliť, na akom základe Boh vzkriesil nielen Ženu, ale aj Ožralcov, a nevzkriesil Arthura. Boh v tejto verzii akoby opravoval svoje vlastné kritériá hriechu. V ďalšej Žena strieľa okolo seba v apokalyptickej hystérii. Jej správanie sa tak približuje k správaniu sa obyčajného človeka v apokalyptickej hrôze, t. j. v zmysle hierarchizácie analyzovaných problémových okruhov spoločenskej a osobnej roviny, sa akcentuje spoločenský významový kontext analyzovaného problému. Vo variantoch Vincentovej vraždy nachádzame postupne všetky analyzované významové roviny, záverečná verzia ich v sebe obsahuje už všetky tri.

Vincent v každej z verzií oznamuje príchod konca sveta inými slovami. Raz videl Boha a jeho tvár všade okolo seba (prešlo to aj do výsledného textu), inokedy hovorí o obrovských anjeloch sediacich na koňoch a nabáda na modlitbu. Pre jeho pekelný pôvod mu Žena neverí. Vo verzii s bábkou, v ktorej vystupuje ešte minimum postáv (Žena, Muž, Dievča a Bábka), nie je tento problém výrazne riešený. Žena tu dokonca stretla Boha, ktorý jej odpustil, lebo neuverila správe o potope. Správu rozšíril Lucifer a Žena videla dúhu, zvesť o tom, že potopa nie je. Na rozdiel od iných verzií po zabití Vincenta (aj tu omylom) zisťuje, že Vincent nebol čert. V ostatných verziách, podobne ako v scenári inscenácie, Vincentovi netečie krv z rany.

Režijná inscenačná interpretácia tak pojmu Harmagedon, Grb, Armagedon, ako i ostatných tém, ktoré obsahujú Slobodove textové varianty, vychádza z veľmi dôslednej dramaturgickej práce Viktórie Janouškovej s Rudolfom Slobodom, ako aj Jurajom Nvotom či ostatnými členmi inscenačného tímu. Výsledkom je inscenačný tvar, v ktorom je síce na jednej strane utlmená autobiografická Slobodova rovina, na strane druhej však je metaforická, symbolická a aluzívna. Avšak vďaka herectvu či už Zity Furkovej v hlavnej úlohe Ženy, Mariána Zednikoviča v úlohe Vincenta, Borisa Farkaša v úlohe Rudiho, Petra Šimuna v úlohe Arthura, alebo Szidi Tóbiás^[8] v úlohe Anjela prekypuje pochopením pre všetky chyby postáv, ktoré herci interpretujú s veľkou láskavosťou a pozitívnym vzťahom voči ich dôsledkom.

Inscenačná interpretácia Armagedonu na Grbe má teda takúto významovú štruktúru:

Prvé dejstvo inscenácie, ktoré sa dotýka svetského života Ženy, môžeme považovať za metonymický výklad života ľudí na zemi pred koncom sveta v tom duchu, ako ho popisuje Biblia. Vzťahy medzi ľuďmi sú narušené, na zemi sa kradne, pije, smilní, znásilňuje, pre malichernosti sa vraždí, rúha sa Bohu atď. V inscenácii k tomu nemalou mierou prispieva aj čert, zosobnený jej posledným manželom. Vincent napríklad Žene sám podáva jed, ktorým otrávi svojho druhého muža, pravdepodobne podporuje aj jej alkoholizmus. Žena je znásilnená, sama náhodne zavraždí, Vnučka porodí nemanželské dieťa, Arthur spácha samovraždu...

Na rozdiel od biblickej interpretácie však trochu inak prebieha víťazstvo Boha nad satanom, ktorý je v inscenácii najčitateľnejšie zastúpený už spomínanou postavou Vincenta. Nie je porazený naraz, z padlého anjela na „anjela Božieho“ sa prerodí postupne a nebadane. Po vražde manžela sa od Ženy neodvracia, neopúšťa ju, čo by bolo pre jeho post prirodzené. Je do nej zamilovaný, aj keď to nedáva najavo. Obojstrannú náklonnosť k sebe intenzívne prejavujú až v pozemskom raji. Najprv ju ochráni pred Ožralcami, ktorí sa ju pokúšajú znásilniť, nájde si prácu a začne s ňou žiť usporiadaným manželským životom. Prerod Vincenta sa završuje príchodom Anjela do ich domácnosti. Výstup je inscenovaný veľmi pôsobivo. Po silnom zaklopaní a za krákania vrán sa vo dverách izby z kúdolu dymu objaví Anjel. Jeho príchod sprevádza veľmi emotívne pôsobiaci spev a melodický prehovor hlbokého mužského hlasu (časť Lacrimóza – Prežalostná). Anjel volá Vincenta k sebe len gestom. Vystrie k nemu natiahnutú ruku, čert mu podá svoju a odchádza s ním preč. Výstup po prvý raz hovorí o reálnej a paralelne vedenej existencii metafyzického sveta so svetom reálnym. V jednom z nasledujúcich výstupov sa od Ženy o Vincentovi prekvapujúco dozvedáme, že ako nočný strážnik je veľmi poctivý, až to Žene prekáža, pretože iný na jeho mieste by kradol. Vincent sa dokonca stáva Božím poslom, ktorý v Grbe i v Ženinej rodine zvestuje príchod rozhnevaných anjelov s veľkými krídlami. V pozemskom raji sa nachádza aj on. Dôvod na jeho vzkriesenie je láska k pozemskej žene. Rohy si však prináša až do raja, kde mu ich Anjel odníma.

Interpretácia života po konci sveta v inscenácii síce opúšťa striktné teologické pozície, ale je plná pragmatických a často inscenačne veľmi vtipne vyriešených otázok týkajúcich sa spôsobu života človeka v ideálnych podmienkach. Ako jedna z prvých sa kladie a rieši otázka, čo je to vlastne raj, ako bude človek žiť, ak bude mať pre svoj život ideálne podmienky, a či sa Boh opätovne nezmýli v tvorení nového sveta tým, že ľuďom i Anjelom, tak ako v predchádzajúcich prípadoch (stvorenie Adama a Evy, potopa), ponechá slobodnú vôľu. V predstavení je Boh ochotný rozhodnúť o človeku len v jednom: v tom, čo je mimo jeho ľudského dosahu, čo nemôže ovplyvniť. Život a svet, v ktorom postavy nanovo žijú, je zbavený oficiálneho diabolského „zla“. Satan už neexistuje a ľudia môžu byť zlí už len vlastným pričinením.

Druhé dejstvo, ktorého hlavnú časť tvorí rad situácií zo života postáv po Armagedone v novom pozemskom raji, sa od biblického chápania výrazne odlišuje. Na rozdiel od Biblie sa v divadelnom raji ocitajú nielen spravodliví, ale aj tí, ktorí v nás počas inscenačného diania nevzbudili ani trochu súcitu alebo ľútosti. Do pozemského raja sa okrem Ženy dostávajú všetci jej muži, Vnučka s dieťaťom, nie však jej snúbenec, ktorý ju pred oltárom opustil. Trochu neskôr prichádzajú dokonca i všetci traja Ožralci. Žena si pre nás prekvapujúco vymodlí aj návrat syna. Na dovŕšenie všetkého medzi Ožralcami a ostatnými postavami vznikne ostrý konflikt, ktorý vyústi do vyhnania Ožralcov z územia, na ktorom dovtedy spoločne žili. Žena a jej rodina neznesú Božiu nespravodlivosť a problém nažívania s neznášanlivými a agresívnymi ľuďmi riešia po svojom.

Zita Furková v každom obraze či hereckej akcii excelovala i vďaka veľkej sústredenosti na dôsledné zobrazenie neustáleho trápenia sa svojej postavy a zámere ukázať Ženu ako ľudsky bezmocnú, ak má riešiť závažnejšie problémy. Marián Zednikovič priniesol do postavy Vincenta tému zla/zlosyna, ktorý predsa len chce byť milovaný, syn Ženy – Arthur v podaní Petra Šimuna pútal predovšetkým vnútornou krehkosťou v introvertnejšie ladených častiach, Anjel v interpretácii Szidi Tóbiás prinášal na javisko vizuálnu éterickosť, bezradnosť a pokoru pred hĺbkou ľudskej bolesti, a prvý manžel Rudi v interpretácii Borisa Farkaša manželskú krutosť, ktorá vzniká nepochopením podstaty manželstva.

Život postáv po Armagedone sa tak nesie v duchu čisto ľudskej a človečensky jednoduchej a múdrej interpretácie života v ideálnych podmienkach. Svet „PO“ nám nie je vôbec predstavený ako ideálny. Keďže Anjel od Boha nedostal nijaké bližšie inštrukcie, ako sa má v nových podmienkach správať, je bezradný a vracia sa k starým návykom. Od prvých navrátených „spravodlivých“ opätovne vyžaduje slepú poslušnosť k Bohu i k sebe. Jeho pokyny sú až vojenské. Objavujú sa aj staré problémy. Ľudia potrebujú jesť, ísť na záchod, spať, chcú niekde bývať. Anjel sa tak postupne a vlastne nechcene stáva nielen neúprosným mentorom ľudí, ale zároveň aj ich sluhom. Keďže sú vzkriesení všetci Ženini muži, vyvstáva problém, čo s nechceným mnohomužstvom. Tento problém však nerieši Anjel, ale ľudia. Postavy si kladú otázku, ako to vlastne Boh so vzkriesením všetkým troch manželov myslel, ale dôsledok jeho záhadného činu riešia veľmi pragmaticky. Vymýšľajú časový harmonogram, podľa ktorého chcú so Ženou žiť na striedačku, Jozef sa teší na vzkriesenie svojej prvej manželky, všetci štyria si líhajú na jedno miesto atď. Vo všetkých riešeniach vďaka okatej podpore Ženy však vždy víťazí Vincent.

Neočakávané vzkriesenie Arthura ponúka ďalšiu zaujímavú interpretáciu Božej milosti, ktorou sa táto milosť posúva k univerzálnym hraniciam. Anjel totiž Arthura nachádza v knihe samovrahov nielen spolu s Judášom, Hitlerom a Goebbelsom, ale aj spolu s „... gréckymi pánmi...“^[9], Japoncami a Maďarmi. Otvára sa tak otázka, či je samovražda naozaj jedným z najväčších ľudských prečinov. Či nie je len nevyhnutným riešením zložitej ľudskej situácie, prejavom slobodnej vôle človeka. Slobodov Boh tu slovami Anjela, ale aj svojimi vlastnými činmi (Arthurovo vzkriesenie) začína rozlišovať aj medzi druhmi samovrážd. Pri riešení problému mnohomužstva Anjel vyslovuje úvahu o tom, že ani Muhammad nebol asi celkom divým prorokom.

Sloboda i ostatní inscenační tvorcovia tu pokračujú v zrovnoprávňovaní kresťanskej teológie s nekresťanskými teológiami (budhizmus, starogrécke teologické predstavy). Jeho Boh prestáva mať len úzko kresťanské vymedzenie.

V závere inscenácie nájdeme ďalšiu, takisto veľmi zaujímavú interpretáciu postavy Arthura. Žena svojho syna oplakáva a prirovnáva k Ježišovi Kristovi. V reči spomenie ako na nejakej svadbe, keď už nebolo čo piť, premenil sud vody na víno. Rudi Ženu síce zahriakne, ale Arthur onedlho vstáva z mŕtvych, hoci na to nemal právo. Boh ho vzkriesil možno preto, že mu na chvíľu pripomenul syna Ježiša Krista. Podobne ako Ježiš Kristus pred smrťou, ktorý zapochyboval o láske svojho otca – Boha k sebe, aj Arthur pochyboval o láske matky k sebe, čo ho doviedlo až k samovražde. Obetoval svoj život viere, že je nemilovaný, a zomrel s vedomím, že je odvrhnutý a zabudnutý vlastným rodičom.

V záverečnej časti sa znovu oživuje aj motív umierania a smrti. Postavy si nevedia predstaviť život „do nekonečna“ a Žena si kvôli Arthurovi želá opätovne zomrieť. Nechce žiť bez syna, ktorý aj napriek tomu, že celý život prežil v poctivej robote, trápení a láske k blížnym, nie je v raji spolu s ostatnými.

Ďalšie miesto, ktoré je priamo spojené s kresťanským chápaním dobra, je vzťah všetkých postáv k Vnučkinmu dieťaťu v kočiariku. Keď sa dieťa rozplače, začnú mu spontánne všetci vrátane chlapcov zo speváckeho zboru spievať časť Hóstias z Requiem, čím ho tíšia a uspávajú. Vytvoria okolo neho malebný obrázok, plný nehy, lásky a rodičovskej spolupatričnosti.^[10] Chlapci zo zboru majú už na čiernych miništrantských odevoch krídla. Dieťa sa tu stalo symbolom nového, lepšieho človeka.

Podobne ako hudba textami piesní, tak aj scénografické riešenie (Mona Hafsahl) sa uzatvára do kruhu. Začína a končí sa v tom istom prostredí – v Ženinej izbe, v ktorej je stôl, stoličky, kuchynský nábytok, vyvýšená posteľ atď. Až do druhého dejstva nedochádza ku žiadnym veľkým scénografickým zmenám. V izbe sa odohrávajú všetky situácie: spomienka Ženy na rozvodový súd, svadba Ženy s Jozefom, pohreb atď. Ich oddelenie od ostatného prostredia sa deje väčšinou len pomocou svietenia. Ku zmene dochádza až v priebehu druhého dejstva – po odohratí pomerne dlhého výstupu s čakaním na Vnučkinho snúbenca a po príchode Vincenta s posolstvom o konci sveta. Počas apokalypsy je celý priestor nasvietený stroboskopom, herci a technický personál v prerušovanom svetle odnosia všetok nábytok. Časť zadnej steny sa sklopí smerom dopredu, za ňou vidíme strom. Priestor sa zmenil na „nebo“. Po skončení výstupu sa stena opätovne vracia do pôvodnej podoby s tým, že Ženu už nachádzame mŕtvu.

Kruhová kompozícia je použitá aj pri postave Ženy. Jej život sa končí presne tak, ako sa začal. S fľaškou alkoholu v rukách a utrápene. Rozdiel je len v tom, že Žena v záverečnom obraze podľahla svoje neresti, nezvládla svoj osud. Zomrela smrťou, ktorú si vlastne sama vybrala, aj keď mala šancu sa zmeniť (bola na protialkoholickom liečení, miloval ju syn i jeho dcéra).

Osobitným divadelným prínosom tohto režijného výkladu scenára je interpretácia aktu Božieho tvorenia, Božej milosti a podstaty človečenstva. Žena totiž v nás nevzbudzuje odpor, necítime potrebu ju odsúdiť. Nie je pre nás netvorom napriek ponúkaným interpretáciám. Neľudskými sa stávajú pre nás skôr postavy, ktoré ju obklopujú. Takým je jej prvý muž Rudi, ktorý ju bíjaval a neustále ponižoval, až chcela spáchať samovraždu. Druhý muž si ju vzal len preto, aby sa mu starala o domácnosť. A keďže s ňou odmietal sexuálne žiť, podľahla Vincentovi. Výčitky svedomia (vražda druhého muža, život s čertom) ju dohnali k tomu, že celkom prepadla alkoholizmu.

Súcitne ľudsky a žensky pôsobí Žena aj v „nebi“. Ako prvá protirečí Anjelovi, za čo ju znova ako prvú pozemšťanku potrestajú. Načas onemie. S dôvtipom, ale predovšetkým s pochopením pre potreby mužov i svoj vlastný záujem, sa snaží spravodlivo vyriešiť problém mnohomužstva. Jediné, za čím tu naozaj a z hĺbky srdca smúti, je jej syn. Jeho vzkriesenie je jediným dôvodom, pre ktorý začne Anjela poslúchať. Ľudský rozmer jej postavy je dosiahnutý poznaním, že podstata človeka je dobrá i zlá. A podľa toho, či prevažujú dobré alebo zlé okolnosti, aj podľa toho koľko a akých skúseností má za sebou človek, tak v danej situácii a okamihu zvíťazí buď jedno, alebo druhé.

Režisérovi Jurajovi Nvotovi sa spolu s hercami podarilo do inscenácie vložiť poznanie, ktoré obsahuje v prenesenom zmysle aj slovo Armagedon. Vďaka udalostiam, ktoré inscenácia zobrazuje, ju môžeme považovať vysokokvalitnú divadelnú interpretáciu konfliktnej existencie každého z nás, za odhalenie apokalyptického – hraničného kameňa, ku ktorému skôr či neskôr dôjdeme aj ako ľudstvo, aj ako samostatné indivíduá. V tomto zmysle sa inscenácia Armagedon na Grbe stala nielen ukážkou, ale metaforicky – až diváckym skúšobným kameňom, precíznym divadelným spracovaním križovatiek nášho života, našej vytrvalosti, odvahy a vôle, miestom, ktoré preveruje našu vnútornú silu, múdrosť a láskavosť nášho srdca.

Inscenáciu možno považovať aj za varovné posolstvo tým, že zobrazuje rozpad rodiny, neschopnosť jej členov hovoriť o citoch a o problémoch. Hovorí tiež o zbyrokratizovanom a ľahostajnom úradnom aparáte, o veľmi rozšírenom zlodejstve, o popieraní rozumného uvažovania, o zhubných dôsledkoch alkoholizmu, o skrývanej brutalite v manželstvách atď. Ukazuje život narušený vo všetkých oblastiach: vo vzťahoch mileneckých, rodinných, manželských i štátoprávnych. Inscenácia poukazuje na všetko negatívne, čo vedie k deformácii ľudského myslenia, cítenia a túžob.

Každá postava z Grbu sa má však možnosť zmeniť, ocitá sa na križovatke svojho života. Objavuje svoj „kríž“, ktorý buď zvláda alebo nie.^[11]

prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD.

Publikované v roku 2020.

1. Je príbehom o starnúcej žene, ktorá sa rozhodla adoptovať tri dievčatá z ústavu pre mentálne postihnutých, ich výchovu však nezvládla i vďaka čertovi Reúlovi.
   Obe inscenácie majú viacero spoločných znakov. Napríklad ústrednou postavou je vždy žena, ktorú v oboch inscenáciách interpretuje Zita Furková, postava Anjela z Armagedonu na Grbe a Ozajstného archanjela Gabriela z Macochy je jedinou postavou, ktorá dôsledne preniesla svoj výzor a čiastočne i herecké obsadenie z jednej inscenácie do druhej. V prvej ho stvárňuje Szidi Tóbiás, v druhej sa k nej v alternácii pridal Peter Šimun. V oboch inscenáciách nájdeme postavy čertov, využíva textové znenie Requiem od Wolfganga Amadea Mozarta, spieva sa z nej časť Lacrimóza (Prežalostná) atď.

2. Ide o text: „Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta – zmiluj sa nad nami. Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta – zmiluj sa nad nami. Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta – daj nám pokoj. Odpočinutie večné daj im, ó Pane, a svetlo večné nech im svieti.“
   KÖPFER, Karol. Prameň z Boha. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1948, s. 172.

3. Autorka štúdie mala k dispozícii štyri pracovné verzie scenára. Niektoré z nich sú nedokončené.

4. SLOBODA, Rudolf. Herečky. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1995. ISBN 801-2200-64-08, s. 120.

5. V Zjavení Jána (ZJ 16,16) sa hovorí: „Zhromaždil ich na miesto po hebrejsky nazývané Harmagedon.“
   Biblia. Liptovský Mikuláš : Tranoscius 1978, s. 1068.
   Výrazy Armagedon i Harmagedon sú významovo a obsahovo totožné.

6. DOUGLAS, James Dixon a kol. Nový biblický slovník. Praha : Návrat domů, 1996. ISBN 80-85495-65-1, s. 282.
   Pojem Harmagedon sa skladá z hebrejského slova Har, čo znamená voľne kopec alebo kopcovitá krajina, a pravdepodobne zo slova Megiddo vo význame hora Megiddo alebo mesto Megido. Biblický slovník ho ešte považuje za skomoleninu slov Har Moed vo význame hora zhromaždenia, na ktorú sú „... na podnet nečistých duchov zhromaždení králi celého sveta.“
   ALLMEN, von Jean Jacques a kol. Biblický slovník. Praha : Kalich l99l, s. 112.

7. Autor v poviedke uvádza, že pôvodne malo ísť o hru inšpirovanú životom jeho matky. Monologické texty a informácia o tom, že autorova matka mala za sebou tri manželstvá a veľmi ťažký život s prvým mužom, sú vlastne najvýraznejším autobiografickým prvkom, ktorý z textu poviedky prešiel do scenára v autentickej podobe. Všetky ostatné skutočnosti sú výrazne modifikované, veľakrát ide o zásadný významový odklon. Významová deformácia sa týka aj ostatných autobiografických zmienok uvedených v poviedke.

8. Vlastným menom Sidónia Tobiášová, najčastejšie je uvádzaná ako Szidi Tobias, v bulletine ako Szidi Tóbiás.

9. SLOBODA, Rudolf. Armagedon na Grbe. [Scenár. Rozmnoženina.]. Bratislava : Divadlo Astorka Korzo`90, [s. a.], s. 23.

10. Znenie časti Hóstias môžeme v prenesenom zmysle chápať ako spoločnú modlitbu a prosbu všetkých zúčastnených o zrodenie nového života, o zrodenie nového človeka tak, ako to bolo predpovedané a napísané v Biblii. Doslovný preklad je nasledovný: Dary a modlitby chvály obetujeme Ti, Pane. Prijmi ich za tie duše, na ktoré si dnes spomíname. Daj, Pane, aby zo smrti prešli do života. Ktorý si bol prisľúbil Abrahámovi a jeho potomkom.
    KÖRPER, Karol. Prameň z Boha. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1942, s. 187.

11. Príspevok vznikol aj na základe štúdií:
    INŠTITORISOVÁ, Dagmar. Eritis sicut deus, scientes bonum et malum. In Originál, 1996, roč. 3, č. 6, s. 7.
    INŠTITORISOVÁ, Dagmar. K tvaroslovnej variabilite divadelného diela (Armagedon na Grbe). In O interpretácii umeleckého textu 21. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 1999. ISBN 80-8050-344-3, s. 242-245.
    INŠTITORISOVÁ, Dagmar. 2. 3. Univerzálne a biblické. In INŠTITORISOVÁ, Dagmar – ORAVEC, Peter – BALLAY, Miroslav. Tváre súčasného slovenského divadla. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 2006. ISBN 80-8094-012-6, s. 54-76.